Polemika o viere

1. KKC – Katechizmus katolíckej cirkvi. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1999.
2. KpD – A. J. Záň, Katechizmus pre dospelých. 1993. Vydavateľ ani miesto vydania neuvedené. Imprimatur: Mons. Alojz Tkáč, diecézny biskup košický.
3. BS – Adolf Novotný, Biblický slovník. Kalich, Praha 1956.
4. NPPS – Nový překlad Písma svatého. Kalich, Praha 1968 – 1985 (17 zväzkov).
5. BK – M. Bič, J. B. Souček, Biblická konkordance. Kalich, Praha 1961 – 1967 (3 zväzky, 2 440 strán formátu A4).
6. SSV – Sväté písmo Starého i Nového zákona. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2001.
7. BH – Rud. Kittel, Biblia hebraica. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1951.
8. NT – E. Nestle, Novum Testamentum Graece. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1950.
9. Sep – A. Rahlfs, Septuaginta. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1962 (2 zväzky).
10. GP – Giovanni Papini, Život Krista. Tatran, Bratislava 1969.
11. BL – Byzantské legendy. Výběr textů ze IV.-XII. století. Vyšehrad, Praha 1980.
12. MM – J. Sprenger, H. Institoris, Malleus maleficarum – Kladivo na čarodějnictví. Otakar II, Praha 2000.
13. KV – Lee Strobel, Kauza viera. Porta libri, Bratislava 2002.
14. KK – Lee Strobel, Kauza Kristus. Porta libri, Bratislava 2003.
15. PO – Viliam Apfel, Čas pekelných ohňov. Procesy s bosorkami na Slovensku (1506-1766). Rak, Budmerice 2001.
16. John Polkinghorne, Věda a teologie. Úvod do problematiky. CDK, Brno 2002.
17. Steven Weinberg, První tři minuty. Moderní pohled na počátek vesmíru. Mladá fronta, Praha 1998.
18. Stephen W. Hawking, Stručná historie času. Od velkého třesku k černým dírám. Mladá fronta, Praha 1991.
19. Stephen W. Hawking, Černé díry a budoucnost vesmíru. Mladá fronta, Praha 1995.
20. John D. Barrow, Pôvod vesmíru. Archa, Bratislava 1996.
21. John D. Barrow, Teorie všeho. Hledání nejhlubšího vysvětlení. Mladá fronta, Praha 1997.
22. Jiří Grygar, Vesmír, jaký je. Současná kosmologie (téměř) pro každého. Mladá fronta, Praha 1997.
23. Lee Smolin, Tri cesty ku kvantovej teórii gravitácie. Úvod do súčasných koncepcií priestoru a času. Kalligram, Bratislava 2003.
24. Ilya Prigogine a Isabelle Stengersová, Řád z chaosu. Nový dialog člověka s přírodou. Mladá fronta, Praha 2001.
25. Paul Davies, Pátý zázrak. Pátrání po původu života. Columbus, Praha 2001.
26. Richard Dawkins, Rieka z raja. Darwinovský pohľad na život. Archa, Bratislava 1996.
27. Richard Dawkins, Slepý hodinář. Paseka, Praha 2002.
28. Richard Dawkins, Sobecký gén. Mladá fronta, Praha 2003.
29. George C. Williams, Plán a účel v prírode. O modernej evolučnej teórii. Kalligram, Bratislava 2002.
30. Michael J. Behe, Darwinova černá skříňka. Návrat domů, Praha 2001.
31. Richard Leakey, Pôvod ľudstva. Archa, Bratislava 1996.
32. Konrad Lorenz, Takzvané zlo. Mladá fronta, Praha 1992.
33. Thomas Nagel, Čo to všetko znamená. Stručný úvod do filozofie. Bradlo, Bratislava 1991. (len 68 strán!)
34. Egon Gál, Jozef Kelemen (eds.), Myseľ – telo – stroj. Bradlo, Bratislava 1992.
35. Daniel C. Dennett, Typy myslí. K poznaniu vedomia. Archa, Bratislava 1997.
36. Silvia Gáliková, Egon Gál (eds.), Antológia filozofie mysle. Kalligram, Bratislava 2003.
37. Stefan Zweig, Léčení duchem. Mladá fronta, Praha 1999.

• Úvod 3
• Vedci a náboženská viera 11
• Čítajte aj Starý zákon! 18
• Vierohodnosť evanjelií 33
• Ako dokázať, že boh nejestvuje? 44
• Ježiš Ťa miluje! 74
• Ako spoznať veriacich? 80
• Veľká noc – najväčší sviatok kresťanov 85
• Pastiersky list kardinála Korca 93
• Hirkova kázeň o očkovaní 101
• Racionalita viery podľa J. Grygara 107
• Turínske plátno 113
• Cvičenia 122

1. Logika 122
2. Veda 136
3. Biblia 139
4. Morálka 143

• Úvod 7
  
  Adam Roman, Rastislav Škoda
• Náboženstvo a veda – rozum a viera 13
  
  Vitalij L. Ginzburg
• Prečo nie som kresťanom 25
  
  Bertrand Russell
• Čím prispelo náboženstvo k rozvoju civilizácie? 43
  
  Bertrand Russell
• Vyznanie racionalistu 65
  
  Bertrand Russell
• Veda a náboženstvo 75
  
  Albert Einstein
• Vesmír podľa dizajnéra? 83
  
  Steven Weinberg
• Steven Weinberg v TV programe „Viera a rozum“ 97
  
  Steven Weinberg
• Hadia masť a svätená voda 107
  
  Richard Dawkins
• Richard Dawkins v TV programe „Viera a rozum“ 113
  
  Richard Dawkins
• Prázdnota teológie 125
  
  Richard Dawkins
• Etika poznania a socialistický ideál 129
  
  Jacques Monod
• Jacques Monod a „teistická evolúcia“ 139
  
  Peter W. Gadsby
• Etika genómu 145
  
  James Watson
• Filozofia života 155
  
  Sigmund Freud
• Nové očarenie novým osvietenstvom 155
  
  Paul Kurtz

1. V každodennom živote nenarážame na nehmotného boha zďaleka tak často ako na hmotu, nestretávame sa s jednoznačnými prejavmi jeho pôsobenia tak, ako sa stretávame s prejavmi pôsobenia matérie. Dokonca jestvujú milióny ľudí, ktorí sa s nehmotným bohom, ani jeho prejavmi, za celý život nestretli. Na druhej strane niet nikoho, kto by nemal žiadne skúsenosti s hmotou. Preto tí, ktorí ateistom tvrdia, že nehmotný boh jestvuje a v našom svete sa prejavuje, im musia toto svoje tvrdenie dokázať, ak chcú, aby im uverili. Bremeno dôkazu leží na bedrách veriacich, nie ateistov. Samozrejme, tým netvrdím, že veriaci nesmú veriť bez dôkazu. Veriť možno bez akéhokoľvek dôkazu čomukoľvek, a ľudia to aj často robia. Ibaže potom je to ich celkom súkromná vec.
2. Čím úspešnejšie chce človek v svete prežiť, tým lepšie ho musí poznať. Systematicky a profesionálne sa poznávaním sveta zaoberajú prírodovedci – fyzikmi počínajúc a biológmi končiac. Poznávanie sveta je v podstate hľadaním pravdy o tom, ako tento svet funguje, akými pravidlami sa riadi. Obsahom poznávania je aj vysvetľovanie rôznych javov, pričom sa vždy dáva prednosť vysvetleniu jednoduchšiemu pred zložitejším, za predpokladu, že sú obe vysvetlenia rovnako presné. Pravda sa overuje pozorovaním, experimentami, overovaním predpovedí. Úspešné kroky na ceste k poznaniu predstavujú vedecké teórie, ktoré nemusia byť nutne dokonalé, ani presné, ale musia umožňovať predpovedať správanie prírody do tej miery, do akej sa to dá. Ak sa nájde teória, ktorá umožní predpovedať správanie prírody presnejšie a umožní vysvetliť viacero javov, nahradí starú teóriu obvykle tým, že ju do seba zahrnie ako špecifický prípad teórie novej.
3. Niektoré javy ľudia vysvetľujú aj nevedecky. Nevedecké vysvetlenie obvykle neberie ohľad na kauzálnu podmienenosť javov, unáhlene zovšeobecňuje malý počet pozorovaní, ignoruje fakty a protirečenia, uprednostňuje vysvetlenia, ktoré vedú k predstave o výnimočnom postavení človeka v prírode, postuluje na vysvetlenie javov prírody neoveriteľné predpoklady, existenciu neoveriteľných entít, pripisuje prírode vlastnosti a intencie, aké mávajú ľudia. Obvykle ignoruje mnohé vedecky dokázané fakty. Niet preto divu, že nevedecký postoj k svetu nie je v súlade s vedeckým.
4. Tvrdím, že existencia boha sa vedecky nedá dokázať a preto považujem vieru v existenciu takej entity za nevedeckú. Veriaci nemožnosť vedeckého dôkazu boha občas pripúšťajú, ale ako alternatívu dôkazu ponúkajú subjektívne zážitky, ktoré si už z definície môžu overiť a potvrdiť len oni sami. O bohu hovoria veľmi obrazným jazykom, spomínajú jeho hľadanie, „otváranie“ sa jeho prijatiu, dokonca tvrdia, že „nájdenie“ boha je vecou božieho rozhodnutia, alebo ako oni hovoria, božej milosti, ktorú človek nemôže ovplyvniť. Tvrdím, že subjektívne zážitky môžu byť argumentom iba pre subjekty, ktoré ich zakúsia a na príklade veľmi hlbokého vnímania hudby sa pokúšam ukázať, že existencia ani tých najvýnimočnejších zážitkov neoprávňuje postulovať na ich vysvetlenie neoveriteľné predpoklady, či entity.
5. Z toho všetkého robím záver, že ak sa existencia boha nedá dokázať vedecky, nedá sa dokázať vôbec a navrhujem preto vedecký dôkaz toho, že boh nejestvuje. Zdôrazňujem, že ide o dôkaz vedecký, nie logický a teda nie taký, ktorý by poskytoval úplnú istotu. Úplnú istotu o vonkajšom svete totiž neposkytuje vonkoncom nič. Používam pritom aj fakt, že prijatie existencie boha ako hypotézy, nič nevysvetľuje, nič nové nepredpovedá, naopak popis prírody len zbytočne komplikuje, čo odporuje aj prastarej zásade tzv. Ockhamovej britvy.
6. Keďže aj niekoľkých významných vedcov – najmä ak ide o nositeľov Nobelovej ceny – možno po určitom vypreparovaní ich názorov považovať za veriacich, vysvetľujem, aký význam má tento pomerne zriedkavý jav a dospievam k záveru, že väčšina tvrdení o ich viere je jednoducho klamom (či už z neznalosti, alebo ako tzv. pia fraus), že zopár vedcov, ktorí sa sami deklarovali ako veriaci, sú takí, že uznávajú existenciu čohosi, čo za boha možno považovať len veľmi ťažko a rozhodne ich nemožno označiť za kresťanov. Jestvuje však pár, ale naozaj len pár takých, ktorých možno považovať za veriacich v tradičnom význame tohoto slova. Toto všetko však aj tak nemá význam, pretože fakt, že je niekto napríklad aj tým najvýznamnejším fyzikom, nezaručuje, že jeho kladný postoj k bohu čokoľvek dokazuje.
7. Chápem, že základným zdrojom poznatkov o obsahu judaizmu a kresťanstva je Biblia, preto analyzujem jej obsah v pár systematickejších esejách a príležitostne prakticky všade. Na rozdiel od väčšiny ateistov totiž Bibliu veľmi dobre poznám, celý život ju študujem, som schopný čítať dokonca hebrejský originál Starého zákona a grécky originál Nového zákona, študoval som mnoho teologických disciplín, a preto sa považujem za kvalifikovaného o týchto textoch hovoriť a interpretovať ich. Ukazujem, že Biblia obsahuje protirečenia a amorálnosti, ktoré vylučujú, aby mala čokoľvek spoločného s aspoň trochu racionálnym a láskavým bohom.
8. Analýza Biblie ukazuje, že ide o text, ktorý nenesie na sebe ani najnepatrnejšie stopy božského pôvodu, božskej inšpirácie. Má len „mytologickú“ hodnotu, poučuje nás o tom, čomu v staroveku ľudia verili. Za najvážnejší argument proti vierohodnosti Biblie považujem jej „románový charakter“, teda to, že obsahuje preveľa popisov toho, čo si jej hrdinovia mysleli, či konali bez akýchkoľvek svedkov.
   …
9. Za morálne považujem také správanie ľudí (a im podobných bytostí), pri ktorom čo najmenej bezdôvodne ubližujú druhým a spravodlivosť opierajú o symetriu svojich vzájomných stavov. Pôvod morálneho cítenia vidím v rodičovských inštinktoch, ktoré sme zdedili od zvieracích predkov a ktoré sa v ľudskej spoločnosti ďalej rozvíjajú výchovným pôsobením od raného detstva, verbalizáciou čoho vznikajú morálne „zásady“. Rezolútne odmietam predstavu, že morálne zásady majú božský pôvod a tvrdím, že ak sa akákoľvek bytosť správa z ľudského hľadiska hlboko amorálne, diskvalifikuje ju to ako boha. Neakceptujem pseudoargumenty, ktorými veriaci „vysvetľujú“, že boh môže pripustiť krátkodobé zlo len preto, lebo tým sleduje dobro, o ktorom my nevieme. Vysvetlenie, ktoré sa opiera o naše nepochopenie, nepovažujem za vysvetlenie, lebo vysvetlenie má byť už z definície ekvivalentné chápaniu. Preto tvrdím, že Jahwe – bytosť popisovaná v Starom zákone ako boh – vykonala, požadovala alebo schvaľovala toľko amorálností, že nemôže byť v žiadnom prípade bohom. Ak sa potom tvrdí, že Kristus je totožný (či aspoň intímne spriaznený) s touto amorálnou bytosťou, diskvalifikuje to aj jeho. Nepovažujem však takú úvahu za dostačujúci argument proti existencii boha. Také a podobné úvahy neexistenciu boha iba silne podporujú.

The fool says in his heart: There is no god. The wise man says it to the world.
Psalm 14, 1 and Anonymous author

• Humanisti.sk





• Zošity humanistov

• Ateismus aneb lepší než věřit je pochybovat – stránka inteligentného a decentného českého kolegu.





• Biblia – rôzne preklady od Slovenskej biblickej spoločnosti.





• Biblia na internete – Biblia a biblická konkordancia v prístupných jazykoch, ale aj v gréckom znení.





• Christian Classics Ethereal Library – neuveriteľne obsiahly archív kresťanských textov v angličtine (niektoré texty aj v latinskom a gréckom origináli). Nájdete tam všetko: od Biblie, cez Jozefa Flavia a cirkevných otcov, až po Pascala. Nechýba tam naozaj nič!





• Darwiniana and Evolution – všetko o evolúcii, kreacionizme, kozmológii, ale mnoho poučného a zaujímavého aj o matematike, fyzike, chémii a biológii.





• Dokumenty Rímskokatolíckej cirkvi (Biblia, katechizmus…) – slovenský preklad Biblie uznávaný Rímskokatolíckou cirkvou.





• English Online Bible – anglická Biblia s encyklopédiou a komentármi – akési vademékum pre štúdium Biblie.





• Evanjelická cirkev na Slovensku – informačná stránka Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.





• Evidence for God from Science – „dôkazy existencie boha, jeho starostlivosti o ľudstvo a o prípravu večného radostného života skrze jeho Syna Ježiša Krista.“





• FAQ About Creationism and Evolution – veľmi rozsiahla a seriózna stránka venovaná „začiatkom“ v biológii a fyzike. Väčšina diskusie sa týka kontroverzie medzi kreacionizmom a evolúciou, ale aj iných tém biológie, kozmológie a teológie.





• Holbachia – ateistický web – veľmi dobre spracovaná česká ateistická stránka s dôrazom na filozofický prístup k (a)teizmu.





• Jozef Resch – stránka sekulárneho humanistu, sústreďujúca sa prevažne na antickú grécku filozofiu. Vysvetľuje prečo antická morálka ďaleko prevyšuje kresťanskú.





• Konferencia biskupov Slovenska – stránka Rímskokatolíckej cirkvi.





• Massive Error – blog filozofa Filipa Tvrdého o vede, filozofii a ateizme.





• Náboženské inštitúcie – prehľad o cirkvách na Slovensku.





• Positive Atheism – vynikajúca ateistická stránka s veľkou knižnicou diel filozofov a moderných vedcov.





• Spoločnosť Prometheus – združenie svetských humanistov. Základný zdroj informácií o ateizme a viere pre slovenského čitateľa.





• The Catholic Encyclopedia – najrozsiahlejšia encyklopédia katolicizmu na internete. Dozviete sa z nej o katolicizme naozaj všetko.





• The Internet Sacred Text Archive – rozsiahly archív posvätných textov všemožných náboženstiev a ideológií, od paleolitu až po súčasnosť. Obsahuje naozaj VŠETKO možné – aj texty inkvizície, ateistov, ba aj úryvky textu DNA!





• The Searchable Holy Bible – biblia v 28 (!!) jazykoch, vrátane slovenského, ruského, arabského – ba aj maorského a tagalogu.





• The Secular Web – ZÁKLADNÝ zdroj pre každého, kto sa zaujíma o ateizmus. Niet ničoho, čo by ste tam nenašli!

• Logika
• Veda
• Biblia
• Morálka
• Demagógia

1. Toto sa skutočne stalo. Maloletý mladík zavraždil sekerou svojho otca i matku. Pri záverečnom pojednávaní žiadal súd o zhovievavosť, a ako „okolnosť hodnú zvláštneho zreteľa“ uviedol to, že je úplnou sirotou. Čo by ste mu na mieste sudcu odpovedali? Ale pozor, vaša odpoveď nesmie byť emotívna, vaša reakcia sa musí odvolávať iba na logiku.

2. Aké výroky sa skrývajú za zvolaním „Tipujte a vyhrajte“? Myslíte si, že forma zvolania je použitá iba kvôli väčšej razantnosti?

3. Akú logickú chybu obsahuje reklamný nápis na pracom prášku Palmex Henkel: „Odstráni fľaky lepšie než tradičné pracie prostriedky a navyše chráni farby!“

4. Akú pravdu má na mysli čitateľka bulvárneho týždenníka, keď sa pýta redakcie: „Je to pravda, že Britney Spears sa kvôli novej knihe pohádala s mamou?“ Namiesto tejto „aktuálnej“ otázky môžete analyzovať ľubovoľnú otázku podobného typu z listu ľubovoľnej čitateľky, adresovanej ľubovoľnému plátku. Ľudská hlúposť je totiž nekonečná.

5. Aké nepravdivé tvrdenie sa nám snaží vsugerovať nepochybne pravdivé zvolanie „Kto netipuje, nevyhrá“? S akým typom chybného úsudku pritom počíta?

6. Už najmenej desať rokov si všímam, že hlásatelia Slovenského rozhlasu uvádzajú predposledný oznam ranných správ takto: „Nasledujú údaje v kilopaskaloch“. Viete prečo „nasledujúce“ údaje nemajú žiaden zmysel?

7. Prečo práve športové rubriky novín obsahujú nadbytok „kvetnatých“ titulkov? Príklady: „Predtým hráči jedli z obuvníkovho stola“, „Zbúrali plot a uchmatli pohár“, „Slovanisti robia interistom náladu“, „Bubenko vie urobiť perfektného šarkana“. Myslíte si, že to signalizuje čosi o mentalite športových fanúšikov? Keďže títo predstavujú väčšinu mužskej populácie, platí odpoveď na poslednú otázku aj na túto väčšinu?

8. Jeden môj známy (inžinier) sa ma raz celkom vážne pýtal, prečo si vážim Nobelovu cenu viac než olympijskú medailu, keď Nobelova cena sa predsa udeľuje každý rok, ale olympijskú medailu možno získať len raz za štyri roky. Čo ten človek vôbec nepochopil?

9. Mučenícka smrť. Čo dokazuje mučenícka smrť? Pravdivosť názoru, za ktorý mučeník obetoval svoj život? Silu jeho viery? Čo dokazujú samovražedné útoky moslimov v Izraeli, alebo útok na World Trade Center 11. septembra 2001? Tiež pravdivosť názorov, za ktoré bojujú? Čo dokazuje samovražda pubertálneho mládenca z nešťastnej lásky? Jeho lásku, neveru jeho milej? V akom zmysle možno v týchto prípadoch hovoriť o dôkaze? Je to taký dôkaz aký sa používa vo vede?

10. „Prečo práve ja?“ Tak sa pýtajú mnohí ľudia, keď ich postihnú neočakávané nepríjemnosti, pohromy, či choroby (nikdy však túto otázku nekladú v prípade neočakávanej výhry, či šťastia). Nelogičnosť tejto otázky ma iritovala už od detstva. Zvykol som na ňu odpovedať protiotázkou: „A prečo by sa práve tebe nemalo nič prihodiť? Čím si až taký výnimočný, aby sa tebe vyhýbali ešte aj náhodné udalosti?“

11. Veriaci ateisti. Teisti si občas doberajú ateistov a vytýkajú im, že aj oni svojím názorom „iba veria“. Neviem do akej miery je to pravda, ale pokiaľ budem hovoriť iba za seba, nemám ani najmenšie zábrany pripustiť, že svoj ateizmus opustím v tom okamihu, keď mi veriaci dôveryhodne dokáže božiu existenciu. Ateizmus chápem ako svoj provizórny postoj, ktorý zastávam len preto, že mi nikto neposkytol dôvody veriť v čosi iné a len dovtedy, kým mi niekto môj názor nevyvráti. Verím v pravdivosť svojho svetonázoru iba do takej miery, do akej verím ktorejkoľvek vedeckej teórii – každú som ochotný opustiť, ak sa ukáže ako nepravdivá.

12. Úloha pre veriacich, ktorí nemajú radi psíkov. Vyberte si medzi známymi osamelo žijúcu ženu, ktorá s láskou chová pudlíka, alebo podobnú živú metličku. Pustite sa s ňou do reči o duševných schopnostiach jej miláčika. Čoskoro sa dozviete, že tá dobrá duša verí, že jej psík vie rozmýšľať, alebo prinajmenšom rozumie ľudskému jazyku. Veľmi opatrne sa ju začnite pokúšať presvedčiť, že sa mýli a bedlivo sledujte jej reakcie. Túto úlohu na moju radu vyskúšalo už veľa veriacich, a boli výsledkami otrasení! Takýto rozhovor vám názorne poslúži ako model rozhovoru neveriaceho s veriacim (v tomto modeli reprezentovaným majiteľkou psíka) a ukáže vám, do akého zúfalstva sa dostávajú neveriaci, keď chcú veriacim vyvrátiť akúkoľvek pravdu ich viery a aké neuveriteľné argumenty veriaci pri diskusii používajú. Dajte sa získanými skúsenosťami poučiť!

13. Kain sa žení. Po tom, čo Kain zabil Ábela, boli na svete – ak máme veriť knihe Genezis – len traja ľudia: Adam, Eva a nešťastný Kain. Už v detstve ma trápila otázka, s kým sa to vlastne Kain oženil v zemi Nód (Gn 4,16) a či sa chudák okrem vraždy nedopustil aj krvismilstva (nikto z dospelých veriacich ma vtedy nepoučil, že Bibliu treba chápať len obrazne, preto som jej veril doslova). V roku 1968 začal vychádzať preklad Starého zákona s výkladom (do roku 1985, teda v dobe „hlbokej náboženskej neslobody“, vyšiel vo vydavateľstve Kalich úplný komentovaný preklad v 17 zväzkoch) a tak som si s napätím konečne mohol prečítať odpoveď na moju otázku: „Bible nemluví o vzniku a vývoji člověka. Zvěstuje, co je člověk a k čemu tu je. Není proto správne se ptát, odkud Kain vzal svou ženu. Bible o ní hovoří s naprostou samozřejmostí.“ (NPPS 1, str. 48). Bodka; nič viac. Neskôr som počul súdruha Gustáva Husáka vysloviť pamätnú vetu: „Otázka nestojí tak, kedy od nás odídu sovietske vojská…“

14. Predchádzajúci komentár o Kainovi je veľmi plodný. Vnucuje mi ešte mnoho iných otázok, napríklad aj takú. Nemyslíte si, že keď z tvrdenia „Bible nemluví o vzniku a vývoji člověka“ vyplýva, že nie je správne pýtať sa na pôvod Kainovej ženy, potom z neho vyplýva celkom všeobecne, že nie je správne pýtať sa na čokoľvek (nezrozumiteľné) v Biblii? Hovorí v konečnom dôsledku Biblia vôbec niečo o čomsi konkrétnom? Nepredstavuje zvestovanie, čo je človek a na čo tu je, trocha málo informácií na tisíc strán textu? Nedalo by sa to povedať pár vetami? Nevedel to boh povedať celkom stručne, či to naschvál nechcel povedať, alebo pisatelia jeho vnuknutí boli takí rozvláčni a málo chápaví?

15. „Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda.“ (Ex 3, 5). Za akých predpokladov by mohla byť uvedená implikácia logicky bezchybná? Skúste uviesť spoľahlivé kritérium, podľa ktorého sa dá poznať, či stojíte na posvätnej, prekliatej, alebo neutrálnej pôde a navrhnite, čo s obuvou vo všetkých troch prípadoch. Svoj návrh rozumne zdôvodníte. Analyzujte zvlášť prípad, keď jedno a to isté miesto je pre jednu vieru posvätné a pre druhú prekliate. Ja jedno také poznám.

16. Abrahám a Izák. Príbeh o stupídnej servilnosti Abraháma, ochotného bez jedinej otázky na príkaz šialeného boha zabiť aj vlastného syna – len tak, pre božie pobavenie – pozná každý. Ja tu teraz chcem upozorniť na pozoruhodnú vetu, ktorou príbeh končí, a ktorú nikto nezdôrazňuje: „Prisahám na seba – znie výrok Hospodinov: pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, veľmi ťa požehnám a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom.“ (Gn 22, 16 – 17). Považujete za logické, že boh prisahá na seba? Zdá sa mi, že ľudí nútia prisahať napr. na Bibliu preto, lebo počítajú s ich strachom z trestu, ktorý by ich postihol v prípade krivej prísahy. Hrozil aj bohu trest za krivú prísahu? A kto by ho potrestal? On sám, seba samého?
    
    V akom vzťahu bol boh k Abrahámovi, že mu musel až prisahať? Načo to robil? Bez prísahy by mu Abrahám neuveril? Prečo bohu záležalo na tom, aby mu Abrahám – ten servilný a nereptajúci otrok, plaziaci sa pred ním v prachu – uveril? Čo mal Abrahám z ubezpečenia o rozmnožení potomstva? Tešil sa z toho? Prečo malo bohu záležať na tom, aby sa akýsi ťuťmák tešil?
    
    Smutné je však to, že boh svoje slovo dané Abrahámovi pred bohom, nakoniec predsa len nedodržal. Židov nie je na zemi „ako hviezd na nebi“ ba ani len „ako piesku na brehu morskom“ a ja naozaj neviem prečo ich je tak málo. Všemocný boh mohol predsa naplnenie svojej prísahy hravo zariadiť. Ak budete tvrdiť, že sa na Izraelcov nakoniec nahneval, nemal až tak hrôzostrašne prisahať – až na samého boha! Veď pri svojej ohromnej predikčnej schopnosti vedel, že svoju prísahu nesplní. Viete to vysvetliť ináč, než ja, ktorý tvrdím, že to všetko je iba úbohá semitská bájka?

17. Nezabiješ Žida! Každý vie, že protirečenie je tá najhoršia vlastnosť akejkoľvek sústavy tvrdení. Preto zisťovanie protirečení je najúčinnejším nástrojom, akým možno dokázať, že daný systém je pochybný, že ten, koho pristihneme pri protirečeniach nie je dôveryhodný, klame, nemožno mu veriť. Preto aj ja kritizujem náboženstvo často tak, že v ňom poukazujem na protirečenia, čo mi mnohí čitatelia nevedia odpustiť a vysvetľujú si to nesprávne mojou zaujatosťou. Prejavím preto teraz svoju dobrú vôľu a na jednom príklade ukážem, ako sa protirečeniam možno občas vyhnúť.
    
    Boh dal Mojžišovi na hore Sinaj desať prikázaní (nazývaných niekedy dekalóg, alebo desatoro). Jedným z nich je celkom pochopiteľné prikázanie „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13). Ľudia si dnes myslia, že toto prikázanie adresoval boh ktorémukoľvek človeku na zemi. Lenže boh vzápätí tomuže Mojžišovi prikázal: „Pomsti Izraelcov na Midjáncoch“ (Nm 31, 2) a Izraelci „sa vydali na výpravu proti Midjáncom, ako Hospodin kázal Mojžišovi, a pobili všetkých mužských“ (Nm 31, 7). Po svetoznámom prechode Židov cez Červené more, ktorý dnešná kinematografia dokázala digitálne simulovať v slávnom hollywoodskom braku Na počiatku, „Hospodin povedal Jozuovi: Hľa, dávam ti do rúk Jericho i s jeho kráľom i s udatnými bojovníkmi“ (Joz 6, 6, 2). Nasledujú podrobné inštrukcie Jahweho, ako trúbami za sedem dní zrúcať mestské hradby. Celé sa to uzatvára dojímavo súcitným popisom: „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých a na starých, na dobytku, ovciach a osloch“ (Joz 6, 21). Tým sa, samozrejme, nevyčerpávajú všetky príklady, v ktorých boh prikazuje vraždiť. Ja považujem rozpor medzi týmito výzvami na holokaust cudzích národov a príkazom „Nezabiješ!“ za evidentné protirečenie, veriaci si však vymýšľajú rôzne pochybné výhovorky. Teraz však ustúpim a pokúsim sa tomuto protirečeniu vyhnúť.
    
    Keďže boh oznámil Desatoro Židovi Mojžišovi a urobil to v jazyku hebrejskom, mohol by som pripustiť, že tieto prikázania boli určené len Židom. Veď Hospodin hovorí o Židoch ako o svojom vyvolenom ľude, len s nimi uzavrel zmluvu spečatenú dúhou, vydal im do rúk zo desať cudzích národov. Prečo by sa mal starať o iné národy, ktoré mali svojich vlastných bohov? Aj prvé prikázanie sa týka len vzťahu Židov k ich bohu. V Starom zákone je naozaj zopár miest, kde sa tvrdí, že Jahwe je silnejší než iní bohovia, z čoho môže vyplývať len to, že existencia iných bohov sa nepopiera: „Nad egyptskými bohmi ja, Hospodin, vykonám súd“ (Ex 12, 12); „Teraz viem, že Hospodin je väčší ako všetci bohovia; vyslobodil ľud spod nadvlády Egypťanov, pretože sa spupne chovali voči nemu“ (Ex 18, 11); „Ba aj nad ich bohmi Hospodin vykonal súd.“ (Nm 33, 4); „Lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom bohov.“ (Dt 10, 17).
    
    Aby som to vyjadril lapidárne: Jahwe vlastne neprikazoval „Nezabiješ!“, ale „Nezabiješ Žida!“ (Kanaáncov, Amorejcov, Perizejcov atď. už môžeš pobiť hoc aj všetkých, tí nie sú moje vyvolené národy); neprikazoval „Nezosmilníš!“, ale „Nezosmilníš so Židovkou!“ (s inou už môžeš, pozri prípad panien z Gileádu). A podobne treba doplniť takmer všetky prikázania. Tento môj návrh efektne odstraňuje spomínané protirečenia: boh zakázal Židom zabíjať iba Židov, takže zabíjanie príslušníkov iných národov nepredstavuje porušenie piateho prikázania! A je po protirečení – celkom jednoduché, všakže?
    
    Ak však nepovažujete za prijateľný ani tento môj ústretový návrh na odstránenie protirečení v božích výzvach, na záchranu Biblie pred obvinením z nelogičností, vysvetlite svoje výhrady – ale prosím nie odkazom na to, čo prikazoval Kristus. Tu totiž ide o Židov a ich boha.

18. Jóbov príbeh. „V krajine Úc žil muž menom Jób; bol to muž bezúhonný, úprimný, bohabojný a stránil sa zlého“ (Jób 1, 1). Jedného dňa sa Boží syn Satan stavil s Hospodinom, že Jób sa mu začne rúhať do očí, len čo sa mu stane niečo zlé. Boh stávku prijal: „Ajhľa, v tvojich rukách je všetko, čo má, len na neho rukou nesiahaj!“ (Jób 1, 12). Satan dopustil na Jóba naozaj solídnu dávku pohrôm – vrátane vyvraždenia všetkých desať Jóbových detí (bol zrejme v tomto „monoteistickom“ panteóne rovnako všemocný ako Hospodin), ale Jób sa nerúhal. Preto Satan vyprovokoval Hospodina ešte raz a ten stávku opäť prijal (prečo by sa so svojim synom Satanom nezahral na Jóbov účet, veď sa iste nepopísateľne nudil): „Ajhľa, máš ho v rukách, len život mu zachovaj! Nato Satan odišiel spred Hospodina a Jóba ranil zhubným vredom od päty po temä.“ (Jób 2, 6 – 7). Jób nevedel, že je predmetom rodinnej stávky mocných, naďalej sa nerúhal, len sa pýtal boha, prečo ho bez dôvodu trápi všetkými možnými pohromami: „Daj mi znať, prečo vedieš spor so mnou! Robí Ti dobre, že utláčaš, že zavrhuješ dielo svojich dlaní…?“ (Jób 10, 2 – 3). „Čo je človek, že si ho tak veľmi ceníš, že mu venuješ pozornosť? …Ak hreším, čo spôsobujem tým Tebe, Ty strážca ľudí?“ (Jób 7, 17 – 20).
    
    A prišla takáto odpoveď, naozaj hodná boha: „Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš! Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás! Na aký základ boli spustené jej piliere a kto položil jej uholný kameň, vtedy keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania?“ (Jób 38, 1 – 70). Vysvetlite, akej logickej chyby sa dopúšťa sám boh takou odpoveďou? Môžete sa v tejto súvislosti vyjadriť aj k božej spravodlivosti – veď možno tento text poslúžil mnohým diktátorom ako inšpirácia, čo možno beztrestne robiť nevinným, slabým a bezmocným. Stojí spravodlivosť nad bohom, či je boh z definície spravodlivý, a teda je spravodlivé čokoľvek, čo boh urobí, len preto, lebo to urobil ON?? Poslednú verziu odmietam ako zvrhlú, ale moje skúsenosti naznačujú, že kresťania ju vo svojom každodennom živote radi aplikujú s implicitnou zámienkou, že sú bohorovní (veď boli stvorení na boží obraz).

19. Pieseň piesní. [On:] „Aká si krásna, aká si spanilá, milovaná, dcéra rozkoší! Si statná ako palma a tvoje ňadrá ako strapce hrozna… Tvoje podnebie je ako najlepšie víno… stekajúc jemne po perách a zuboch. [Ona:] Ja patrím svojmu milému, za mnou sa nesie jeho žiadosť… Včas ráno vyjdeme do viníc… tam ti ja svoju lásku dám.“ (Pies 7, 7 – 13). Nie je to nádherný príklad ľúbostnej poézie? Ale prekladateľ Kralickej Biblie z r. 1613 dal siedmej kapitole takýto strohý vysvetľujúci súhrn: „Kristus ženich opět tuto choti [= cirkvi] své krásu a ušlechtilost vychvaluje. Naproti tomu ona těší sa z jeho účastnosti, a rozkoší s ním zde i věčně požívati žádá.“ Podobné „vhodné“ komentáre má všetkých osem kapitol tohto diela orientálnej erotickej lyriky. Najjasnejší je hádam komentár k prvej kapitole: „Cirkev milostí chotě svého zažžená žádá přebývati s ním…“
    
    Vysvetlite na príklade Piesne piesní (Šír haššírím), čo všetko sa „vhodnou interpretáciou“ dá dosiahnuť? Objasnite tiež, akej logickej chyby sa takou interpretáciou autor kralického komentára dopúšťa? Pokúste sa v zmysle uvedenej interpretácie vysvetliť, aký vzťah Krista a cirkvi popisuje táto veta: „Jeho ľavica je pod mojou hlavou a jeho pravica ma objíma“? (Pies 8, 3) Akú úlohu vo vzťahu Krista a jeho nevesty cirkvi hrá poznámka: „Máme maličkú sestru, čo nemá ešte prsníky“? (Pies 8, 8) Nie je to hádam proroctvo o evanjelickej cirkvi? A už celkom na záver: Myslíte si, že aj na toto dielo sa vzťahuje, že učí „pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu“? (KKC § 107). Prepáčte mi, že o tom tak veľa píšem, ale nepáči sa mi, keď chce niekto degradovať erotiku, túto soľ života, na akýsi mystický vzťah Krista a cirkvi.

20. „Neodpovedaj bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby si mu aj ty nebol podobný! Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa nezdal múdrym sebe samému.“ (Prís 26, 4 – 5). Ako budete podľa týchto „jednoznačných“ rád odpovedať bláznovi? Súvisí vaša odpoveď s dialektikou jednoty a boja protikladov, uholným to kameňom marxistickej filozofie?

21. Milujte svojich nepriateľov. Kristus prikazoval svojim prívržencom: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia.“ (Mt 5, 44) Túto výzvu zdôvodňoval takto: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5, 46) Aby tomu rozumeli aj tí menej chápaví, pridal ešte argument: „A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštne robíte? Či nerobia to isté aj pohania?“ A v inom evanjeliu: „Keď milujete tých, ktorí vás milujú, čo to za milosť? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“ (Lk 6, 32) Aj toto vysvetlenie je pre istotu zopakované: „Keď budete dobre činiť tým, ktorí vám dobre činia, čo to za milosť? Veď to isté robia aj hriešnici. A keď budete požičiavať tým, o ktorých sa úfate, že vám vrátia, čo to za milosť? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali svoje.“
    
    Akej logickej chyby sa pri tomto zdôvodnení boží syn dopustil? Poznáte latinský názov tohto často používaného argumentu?

22. Kristus vraj povedal aj toto: „Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu.“ (Mt 5, 22) Pokúste sa vysvetliť, aký rozdiel je medzi hlupákom a bláznom. Vysvetlite tiež aký technický rozdiel je medzi súdom, najvyšším súdom a ohnivým peklom. Pokúste sa zdôvodniť, prečo si vyšší trest zasluhuje označenie brata za blázna než za hlupáka? O aký logický problém tu ide? Prečo Kristus zdôrazňuje fakt, že ide o brata? V prípade osoby nepríbuznej by boli tresty nižšie? A čo v prípade, keď brat je naozaj bláznom? Bude posmrtným trestom postihnutý aj ten, kto hovorí pravdu o bláznivom bratovi?

23. „Moje jarmo je lahodné.“ Matúš vkladá Kristovi do úst tieto vety: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie… Vezmite na seba moje jarmo… lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké.“ (Mt 11, 28 – 30). Keďže som tých pár slov nevedel nijak pochopiť, poobzeral som sa po okolitom Matúšovom texte a našiel som celkom blízko zopár, zdá sa mi vhodných, príkladov.

• „Ak ťa pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď… A ak ťa pravá ruka zvádza na hriech, odtni ju a zahoď.“ (Mt 5, 29 – 30)

• „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39)

• „Milujte svojich nepriateľov, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ (Mt 5, 44)

• „A brat vydá brata na smrť a otec dieťa a dietky povstanú proti rodičom a usmrtia ich. A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (Mt 10, 21 – 22)

• „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč.“ (Mt 10, 34)

• „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39)

24. „Ak ťa zvádza oko, vylúp si ho a zahoď; lebo lepšie ti je jednookému vojsť do života, ako keby si mal oboje očú, a hodili by ťa do ohnivého pekla.“ (Mt 18, 9). Rozumiete tejto Kristovej analógii a obdobným analógiám o rukách a nohách? – Myslíte si, že zvádzanie na hriech vychádza z „údov“? Podľa mojich znalostí neurofyziológie sa mi skôr zdá, že z mozgu. Aké námietky by ste potom mali proti nasledujúcej úprave uvedených podobenstiev: „Ak ťa časť tvojho mozgu zvádza na hriech, vylúp si ju a zahoď; lebo lepšie ti je bez časti mozgu vojsť do života, ako s celým mozgom do ohnivého pekla“?

25. Takto hovorí sám Kristus: „Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie ani planý strom donášať dobré ovocie.“ (Mt 7, 18). Nájdete logickú chybu v tomto jeho výroku, v myšlienke, ktorú (asi) chce touto analógiou (podobenstvom) vyjadriť, aj v celej tejto analógii? Ak by sa vám to nedarilo, uvažujte namiesto toho o výroku „Veriaci človek nemôže konať zlé skutky, ani neveriaci dobré.“ Tomu hádam rozumie každý, kto so smrteľnými hriechmi hojne pristupuje k svätej spovedi. Dá sa nelogičnosť niektorého z týchto dvoch výrokov (alebo aj oboch) odstrániť malou zmenou textu?

26. Nenávisť. Vysvetlite, prečo je Kristov výrok „kto nie je proti nám, je za nás“ (Mk 9,40, Lk 9,50), presne ekvivalentný komunistickému heslu „Kto nejde s nami, je proti nám“? Vyberte si jeden z nich a vysvetlite, prečo je nepravdivý. Z ekvivalentnosti by vám potom malo vyplynúť, že presne rovnako nepravdivý je aj ten druhý. Myslíte si, že tvorcovia komunistických sloganov prevzali tento výrok z Biblie, alebo ho objavili nezávisle? Ak ho prevzali z Biblie, zasluhovali by si možno aj úctu – aspoň Bibliu čítali, čo sa nedá povedať o väčšine veriacich, ktorých obsah tohto odstavca iste prekvapí. Tento vzťah medzi kresťanmi a komunistami však naznačuje (netvrdím, že dokazuje!), že korene nenávisti k inovercom sú u oboch ideológií rovnaké. V čom spočívajú? Možno vám pomôže Kristovo vyjadrenie v jednotnom čísle: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (Mt 12, 30).

27. Boli všetci Kristovi učeníci vrahmi?! Kristus vraj riekol: „Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom.“ (Lk 14, 26). Na inom mieste Nového zákona sa však píše: „Každý, kto nenávidí brata, je vrah.“ (1 Jn 3, 15). Jednoduchým logickým úsudkom dostaneme z týchto dvoch premís málo pravdepodobný záver, že všetci Kristovi učeníci boli vrahmi! Kde je chyba: v logike, či v Novom zákone?

28. „Títo iste nie sú opilí, ako sa domnievate; veď je ešte len deväť hodín ráno.“ (Sk 2, 15). Takto argumentuje (svätý) Peter, že Kristovi nasledovníci nie sú opití. Akej logickej chyby sa pritom dopúšťa? Prečítajte si celú druhú kapitolu Skutkov a navrhnite kvalifikovanejšiu obhajobu, námietku, či vysvetlenie.

29. Viera a skutky. „Uveril Abrahám a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z pozdĺžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“ (Rim 4, 3 – 5). Mne sa zdá, že tento citát tvrdí, že viera je dôležitejšia než skutky. – Avšak nasledujúce citáty, zdá sa, jasne tvrdia, že skutky sú dôležitejšie než viera: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?“ (Jak 2, 14) „Viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.“ (Jak 2, 17). Protirečia si tieto citáty, alebo nie?

30. „Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.“ (1 Jn 4, 8). Uveďte najmenej štyri logické chyby, ktoré sa v tejto kratulinkej vete vyskytujú. Potom si túto vetu dobre zapamätajte, lebo predstavuje asi svetový rekord v počte logických chýb na počet slov. Možno trocha pomôže, keď sa zamyslíte najprv nad pojmom láska.

31. Piate božie prikázanie. Analýzu piateho prikázania začína A. J. Záň konštatovaním: „Pán Boh v piatom prikázaní prikazuje chrániť si svoj a blížneho telesný a duchovný život.“ V odpovedi na kontrolnú otázku „Ako si chránime svoj alebo blížneho telesný život?“ uvádza aj takú vetu: „Skutky na udržanie a zachovanie života sú: tichosť a trpezlivosť, miernosť v jedení, v pití a vo fajčení, starostlivosť o čistotu tela a o zdravie, sebaochranu, záchranu života iných, hrdinská smrť za Cirkev, národ a vlasť, láska k nepriateľovi atď.“ (KpD, str. 93). Ako by ste charakterizovali tento plod intelektuálneho vypätia „otca“ Záňa, bez toho, že by ste sa dotkli jeho cti? Akej triviálnej logickej chyby sa dopustil? Ako by ste definovali „skutok“, ak by mal označovať aj „tichosť a trpezlivosť, miernosť v jedení, v pití a vo fajčení“? Ja som si doposiaľ vždy myslel, že skutok označuje to, čo človek urobí, nie to, čo neurobí. Môže byť skutkom aj spánok? Ak áno, je to skutok dobrý, či zlý?

32. Proroctvá. Dielo A. J. Záňa, Katechizmus pre dospelých (KpD, str. 54) uvádza aj také príklady vyplnených proroctiev Starého zákona o Pánu Ježišovi:

    1. Prorok Izaiáš predpovedal, že sa Kristus narodí z Panny: „Hľa, panna počne a porodí Syna a volať sa bude Emanuel, Boh s nami.“ (Iz 7, 14). – Čo treba urobiť, aby sme výrok o Emanuelovi mohli považovať za výrok o Ježišovi? (Dovoľujem si pripomenúť, že meno Ježiš má oveľa vhodnejší profetický význam, než Emanuel: znamená totiž „Hospodin je spása“!)

    2. Predpovedané bolo, že sa ukáže zvláštna hviezda, keď sa narodí Vykupiteľ: „Vyjde hviezda z Jakuba a povstane berla z Izraela.“ (Num. 24, 17). – Čo treba urobiť, aby bolo možné obyčajnú „hviezdu z Jakuba“ považovať za zvláštnu hviezdu, ktorá sa ukáže pri narodení Vykupiteľa? A čo s „berlou z Izraela“? Čo táto predpovedala?

    3. O tom, že sa traja králi prídu klaňať Vykupiteľovi, hovorí Žalm 71, 11: „Králi z Tarzu a ostrovy mu budú obetovať dary, králi Arabov a Sába budú nosiť pocty.“ – Ja som tu napočítal najmenej piatich kráľov (ak za „kráľov“ považujem minimálne dvoch), ale nezistil som meno osoby, ktorej sa budú klaňať. Čo treba urobiť, aby také rozpory človeku neprekážali?

    4. O zavraždení betlehemských dietok predpovedal prorok Jeremiáš slovami: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a mnohé kvílenie. Ráchel oplakáva svojich synov a nedá sa potešiť, lebo ich niet.“ (Jerem. 31,15) – Čo treba urobiť, aby sme Ráma mohli považovať za Betlehem a Rácheliných synov za betlehemské deti?

    5. Prorok Ozeáš (11, 11) predpovedal, že Mesiáš bude utekať do Egypta pred Herodesom: „A odletia ako vták z Egypta a ako holubica z krajiny Asýrskej. Potom ich osadím v ich vlasti, hovorí Pán.“ – Čo treba urobiť, aby sme mohli považovať smer „z Egypta“ za opačný („do Egypta“)? A čo treba urobiť, aby sme mohli nonšalantne ignorovať krajinu Asýrsku?

33. Pokúste sa (aspoň sa pokúste) navrhnúť čo najjednoduchší, ale spoľahlivý dôkaz, že aspoň jedno z tvrdení kréda nie je pravdivé: že napr. boh otec nie je všemohúci, že nestvoril nebo i zem, že Ježiš Kristus sa nepočal z ducha svätého, že si nevzal telo z Márie panny, že nesedí po pravici otca atď. Ak by sa vám to nedarilo, vysvetlite čo najpresnejšie pôvod vášho neúspechu. Toto cvičenie je veľmi dôležité aj pre veriacich, ktorí môžu smelo predpokladať, že boh jestvuje! S ohľadom na ich cítenie ich prosím iba o to, aby uvážili, čo by malo okrem božej existencie platiť, aby uvedené tvrdenia mohli byť prípadne nepravdivé. Napríklad, čo odporujúce logike, prírodným zákonom, našim skúsenostiam, či čomukoľvek inému, by vyplývalo z toho, ak by si Kristus nebol vzal telo z Márie panny, alebo ak by sedel po ľavici otca?

34. „Prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, § 117). Navrhnite objektívnu metódu, ktorou sa dá ukázať, že prechod Izraelitov cez Červené more je znakom akurát Kristovho víťazstva a krstu a nie čohokoľvek iného. Čoho znakom je taký prechod pre dnešných vyznávačov judaizmu a islamu? Vysvetlite, čo významné vyplýva z toho, že tento prechod je znakom krstu. Výsledok zovšeobecníte: čo významné vyplýva z toho, že niečo je znakom niečoho iného? Odhalené semiologické zistenie o vlastnostiach sémantických vzťahov odporúčam publikovať v mojom obľúbenom časopise Journal of Semantics.

35. Prečo Jozue, nie Ježiš? Šiesta kniha Biblie, prvá po piatich knihách Mojžišových, má názov Jozue. Meno Jozue je len latinská skomolenina mena Jehošua, ktoré v hebrejčine znamená „Hospodin je spása“. Gréckym skomolením toho istého hebrejského mena vzniklo meno Ježiš. Platí teda úplne jednoznačne, že kniha Jozue by sa mala volať menom Ježiša, alebo ústredná postava kresťanského vierovyznania by sa mala volať Jozue Kristus. Málokto z veriacich to však vie a to je dosť podozrivé. Prečo teológovia, ktorí toľkokrát zdôrazňujú symbolický „zmysel“ mien a udalostí, neupozorňujú na tento nepochybný fakt? Má to nejaký hlbší dôvod, či je to iba náhoda? Mne to rozhodne nepripadá ako náhoda. Veď čo všetko by sa dalo pri troche dobrej vôle vyťažiť z využitia obsahu mena! Keď sa robia ďalekosiahle závery z takého detailu, že Izaiáš prorokuje, že Mesiáš sa bude volať Emanuel (s nami je boh), prečo kresťanské učené teologické hlavy nevyužili takú úžasnú príležitosť, využiť pre označenie spasiteľa význam „Hospodin je spása“? Mohli si želať vôbec niečo vhodnejšie? Prečo učení katolícki teológovia v tomto prípade nezdôrazňujú, že „meno [Ježiš] vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života“ (KKC, § 203)? Aké krásne paralely by sa dali vydedukovať medzi hromadným vrahom Jozuem a spasiteľom Ježišom! Ale teológovia tu zanovito mlčia. Myslíte si, že naozaj len preto, že kniha Jozue nepopisuje prakticky nič iné, než holokaust, bezuzdné vyvražďovanie „pohanských“ národov Palestíny „vyvolenými“ Židmi? Nie je vhodné dať do názvu knihy, ktorá popisuje krviprelievanie mužov, žien a detí, meno Spasiteľa? Prečo by to nemalo byť vhodné? Veď čo má meno spoločné so skutkami? Ale ak sa na druhej strane teológovia zdráhajú upozorniť na tento fakt, potom tušia, že kniha Jozue nie je bohvieakým morálnym vzorom. Keď to však vedia, prečo to na plnú papuľu nepovedia? Ako odpoviete na túto „teologickú“ otázku vy, ktorí máte na všetko odpoveď naporúdzi?

36. Ak by som nevoľky akceptoval tvrdenie, že prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva, hádam by som sa mohol nesmelo spýtať, znakom čoho je nemilosrdné vyvražďovanie domorodých obyvateľov Palestíny Izraelcami: „…živý Boh je uprostred vás a istotne vyženie spred vás Kanaáncov, Chetejcov, Chivijcov, Perizejcov, Girgášejcov, Amorejcov aj Jebúsejcov.“ (Joz 3, 10). Čoho znakom je to, že Izraelci s pomocou Hospodinovou nemilosrdne a bez akéhokoľvek dôvodu zničili najstaršie mesto na svete, Jericho (založené pred desaťtisíc rokmi): „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých i na starých, na dobytku, ovciach a osloch.“ (Joz 6, 21). Celá kniha Jozue (vyše dvadsať strán) neobsahuje takmer nič iné, než popis krutých vrážd domorodcov, ktorí sa previnili len tým, že ich krajinu vraj zasľúbil akýsi cudzí despotický a krvilačný boh Izraelitom. Prečítajte si knihu Jozue [= Ježiš], ten epos o rovnoprávnosti národov, ten pacifistický manifest starých Izraelcov o mierumilovnom spolunažívaní, len si ju prečítajte! Čo ak znakom zbesilého vraždenia, ktoré je tam popísané, je víťazstvo kresťanstva na celom svete? Prečo by akurát táto interpretácia nemala byť, podľa kresťanskej logiky, správna? V knihe Jozue úplne jasne vidím predobraz nenávisti kresťanov voči inovercom, ako ju bohato doložili dejiny (nielen stredoveku).

37. Jóbova kniha. Prečítajte si Jóbovu knihu od 38. kapitoly až do konca!! Je tam veľa pôvabných otázok, týkajúcich sa aj zoológie, ktoré kladie boh s cieľom ohromiť Jóba, a na ktoré dnes už vie odpovedať každý školák. Pokusy komentátora (NPPS 8), nejak sa z toho vymotať, vedú len k zvyšovaniu komického efektu: „Pro staré Orientálce byl [jednorožec] tvor jako každý jiný, není tedy třeba zarážet se nad tím, že do zoologie pronikla mytologie“ [tá mytológia prenikla do božieho slova, nie do zoológie – zoológia sa predsa štúdiom nejestvujúcich netvorov nezaoberá!]. Najzábavnejší je však podrobný popis mohutnosti netvorov behemóta a leviatana, na príklade ktorých sa boh pýši, že aj také čudá stvoril. Skúste vysvetliť akou logikou sa riadi komentátor, ktorý bez hanby hovorí: „O velikosti Boží podávají svědectví i dva netvoři, kteří připomínají netvory ze staroorientálních kosmogonií“ a súčasne tvrdí, že tieto netvory nejestvujú (napr. na adresu leviatana hovorí v NPPS 8 na str. 276: „Jde však jednoznačně o mytologického netvora, který se zoologií nemá nic společného“). Môžu o božej veľkosti podávať svedectvo aj nikdy nejestvujúce netvory?! Ak áno, jestvuje ešte niečo, čo nemožno použiť ako svedectvo božej veľkosti? Ak nie, načo sa hromadia toľké „svedectvá“? Má v takom prípade božia veľkosť vôbec nejaký obsah?

38. Úprimne veriaca čitateľka mi napísala: „Ježiš je môj Brat. Ak niekto tvrdí, že existencia môjho Brata sa nedá dokázať a preto mu neverí – jeho problém. Ja ho poznám a viem že ich tvrdenia sú nezmysel.“ Koľkých a akých logických chýb sa dopustila? Môžu byť tvrdenia iných ľudí o jej vnútornom presvedčení nezmyselné? Ako a čím nezmyselné? Ako môže ona posúdiť tvrdenia tých druhých? (Mimochodom, aký zmysel má diskusia začínajúca takým východiskom?)

39. Iný čitateľ mi pripomína: „[Komunizmus i nacizmus] boli založené na ignorovaní toho, čomu sa hovorí Desatoro. To je aj memento, kam môže dospieť spoločnosť ignorujúc Božie zákony, ako ich tradujeme.“ Ak by prvé tvrdenie aj bolo pravdivé, prečo z neho nevyplýva to druhé? Akej logickej chyby sa autor v tejto implikácii dopustil?

40. Z ďalšieho listu: „Ešte v 60-tych rokoch nášho storočia bolo možné vidieť v odborných knižniciach našich krajín objemné knihy s nadpisom ,Proti reakčnému mendelizmu-morganizmu‘. Čo im tak vadilo? Gregor Mendel bol totiž – mních.“ Prečo je toto vysvetlenie nepravdivé? Pomôcka: Ak zistíme, že Hitler používal násobilku, bude to znamenať, že násobilka je „nepravdivá“?

1. „Na svete sa dejú veci, ktorých podstatu nedokáže odhaliť ani najmodernejšia technika“, píše Karol Varga v plátku Eurotelevízia č. 38/2001 (s. 14 – 15), a pokračuje: „Aj dnes nás prekvapujú javy, na ktoré je veda 21. storočia ešte prikrátka. Na betónových dlážkach a murovaných stenách sa objavujú záhadné tváre, senzibili čítajú z ľudskej aury zdravotný stav človeka a zobrazenia svätých vyžarujú zázračnú silu“. Nájdete pádnu a krátku repliku na prvú citovanú vetu? (Moja pozostáva len z troch slov.) Pokúste sa ďalej vysvetliť, prečo si autor myslí, že úlohou vedy je vysvetľovať nezmysly? Prečo považuje nezáujem vedy o povery a podvody za jej neschopnosť? A celkom na záver: viete vysvetliť, prečo tupý dav tak túži po senzáciách a „tajomných javoch“ a prečo sa bulvár s takou usilovnosťou podieľa na očierňovaní vedy a vedcov, bez tvrdej práce ktorých by sme žili možno na úrovni kamennej doby?

2. Kreačná „teória“ vysvetľovala rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov tým, že tak ich dobrotivý boh stvoril. Prečo táto skutočne jednoduchá odpoveď neuspokojovala Darwina? Túžil po odpovedi zložitejšej? Aplikujte nájdenú odpoveď na zodpovedanie otázky: „Prečo väčšinu dnešných vedcov neuspokojuje vysvetlenie, že Vesmír je dnes práve taký, aký ho pozorujeme, lebo ho akurát tak boh stvoril?“

3. Všetky elementárne fyzikálne zákony sú vratné: čo je možné v budúcnosti, je možné aj v minulosti. Ak je budúcnosť Vesmíru v čase neohraničená, prečo sa niektorým (aj vedcom) zdá, že minulosť nemôže byť neohraničená? Ak „nenarazíme“ na koniec času v budúcnosti, prečo by sme mali naraziť na začiatok v minulosti? (Samozrejme, že naraziť môžeme, ale na to musia jestvovať veľmi dobré fyzikálne dôvody; k takému záveru však nemôže viesť len naša neschopnosť predstaviť si nekonečnú minulosť.)

4. Nobelova cena za fyziku, chémiu, medicínu a literatúru, sa udeľuje každý rok 10. decembra (výročie úmrtia Alfreda Bernharda Nobela) v Štokholme. Nobel si pôvodne želal, aby sa udeľovala „tým, ktorí počas predchádzajúceho roku najviac prospeli ľudstvu“ (to those who, during the preceding year, shall have conferred the greatest benefit on mankind). V súčasnosti sa udeľuje zväčša za mnohoročné (často celoživotné) dielo. V mnohých krajinách sveta venuje tlač, rozhlas a televízia celému procesu rozhodovania značnú pozornosť, zo samotnej ceremónie udeľovania Nobelovej ceny sa vysielajú priame prenosy, hovorí sa o práci a živote laureátov, rozhodnutia Nobelovho výboru sa komentujú, analyzujú – jednoducho, Nobelova cena je istú dobu stredobodom pozornosti spoločnosti. Pokúste sa vysvetliť, prečo sa na Slovensku o čerstvých laureátoch Nobelovej ceny bežný občan nedozvie prakticky nič. Prečo Slovenská televízia nevysiela, nie že priamy prenos, ale ani len jediný obrázok z udalosti, pri ktorej sa oceňujú skutočne najhodnotnejší ľudia tejto planéty? Prečo sa obvykle celé roky Nobelova cena ani len jedinou vetou nespomenie? Pri odpovedi porovnajte tento fakt s priamymi prenosmi všemožných športových podujatí, olympijských hier, tenisových, futbalových, či hokejových zápasov, udeľovania Oscarov a Grammy, súťaží krásy, návštev pápeža, omší a iných „míľnikov“ zahraničného i domáceho spoločenského života. O čom to, podľa vás, svedčí?

5. Krátky exkurz do lingvistiky. Na označenie neveriaceho má gréčtina slovo atheos [a = bez, theos = boh], z ktorého je odvodené aj slovenské slovo ateista. Toto grécke slovo používal už Platón (427 – 347 pred n. l.) na označenie človeka, odmietajúceho vieru v akýchkoľvek bohov. Ak by teda grécky píšúci autori a prekladatelia Biblie chceli hovoriť o ateistoch, nič im v tom nebránilo. Je preto nápadné, že sa slovo atheos (ani jeho odvodeniny) nevyskytuje ani jediný raz v celom gréckom origináli Nového zákona a dokonca ani v celom gréckom preklade Starého zákona (Septuaginta)! Považujem preto za podivné, že dnešný klérus (ktorý by mal byť v biblickej lingvistike viac vzdelaný než ja) s obľubou interpretuje biblické výroky, obsahujúce v slovenskom preklade (!!) slovo „bezbožník“, ako výroky vzťahujúce sa na ateistov. Bližšia analýza originálu Biblie ukazuje, že slovom „bezbožník“ sa obvykle prekladá hebrejské slovo „rášá“, alebo grécke slovo „άμαρτωλος“ – obe označujú hriešnika! Ako jeden z mnohých dokladov posledného tvrdenia uvádzam vetu „Prečo je váš učiteľ s hriešnikmi?“ (Mt 9, 11), kde výraz „s hriešnikmi“ je prekladom gréckeho originálu „μετα των άμαρτωλων“. Pokúste sa teda vysvetliť, prečo teológovia tak radi považujú starovekých hriešnikov za ateistov, keď pre autorov Biblie bol ateista takmer nepredstaviteľný? Pokúste sa tiež vysvetliť, prečo toto všetko viem ja – neveriaci fyzik – ale nevie to napríklad kardinál Korec? Mne sa zdá, že odpoveď je úplne jasná: taký Korec sa považuje za príliš vznešeného cirkevného hodnostára nato, aby sa znižoval k lingvistickej analýze Biblie. On má iné starosti: pásť svoje ovečky a svojou berlou im ukazovať správnu cestu na onen svet, ale nezabúdať pritom ani na dostatočné hmotné zabezpečenie cirkvi – Kristovej to nevesty. Ale táto odpoveď sa mi zdá byť príliš osobná. Možno čitateľ príde na adekvátnejšiu.

6. Boh kladie Jóbovi takéto otázky, ktorými ho chce zrejme ohúriť: „Či môžeš pochopiť rozlohu zeme? Povedz, ak ju celú poznáš! Kadiaľ vedie cesta k obydliu svetla a kde má svoje miesto tma, aby si ju zavrátil do jej medzí a poznal chodník k jej domu?“ (Jób 38, 18 – 20). „Či si už prenikol k zásobárňam snehu a videl si skladištia kamenca?“ (Jób 38, 22). „Či dážď má otca, alebo kto splodil kvapôčky rosy? Z čieho lona vyšiel ľad a kto zrodil nebies inovať, keď voda tuhne na kameň a zaviera sa povrch hlbiny?“ (Jób 38, 28 – 30). „Poznáš ty zákony neba alebo ty určuješ jeho vládu na zemi?“ (Jób 38, 33). „Kto vložil múdrosť do mračien alebo kto dal zmysel jasným oblakom? Kto svojou múdrosťou spočíta oblaky a kto vyprázdni mechy nebeské?“ (Jób 38, 36 – 37). O akých hlbokých neznalostiach svedčia tieto otázky? Prečo by sme mali veriť čo i len slovo ľuďom, pre ktorých ešte aj toto boli záhady, ktoré si vedeli vysvetliť len priamym pôsobením boha?

7. „Či nepredávajú dvoch vrabčekov za groš? A ani jeden z nich nespadne na zem bez vôle vášho Otca.“ (Mt 10, 29) Videli ste už vrabca spadnúť na zem (a zabiť sa)? Myslíte si, že sa to nestáva preto, lebo si to Otec neželá, alebo preto, že fyzikálne vlastnosti krídel vtákom jednoducho neumožňujú spadnúť? Pomôcka: usúďte, či pri potope vyhynuli aj ryby?

1. Myslíte si, že ten, kto rozhodol, že gravitačné pôsobenie medzi nebeskými telesami bude nepriamo úmerné druhej mocnine ich vzdialenosti a priamo úmerné súčinu ich hmotností, je totožný s autorom nasledujúceho zákazu? „Ani nevystupuj na môj oltár po schodoch, aby sa tvoje ohanbie neodhalilo nad ním“? (Ex 20, 26). Odôvodníte svoj názor.

2. Zdá sa vám, že v nasledujúcom citáte majú označené spojky rovnaký význam, ako v bežnom jazyku? „Lebo ja som Hospodin, ktorý som vás vyviedol z Egyptskej krajiny, aby som bol vašim bohom; buďte teda svätí, lebo ja som svätý.“ (Lv 11, 45).

3. „Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom.“ (Lv 26, 12). Domnievate sa, že z tejto formulácie vyplýva, že predtým im nebol bohom? Ak áno, čím predtým bol?

4. „…aby oteklo břicho tvé, a lůno tvé shnilo.“ Po dlhej dobe som sa začítal do kralického prekladu Biblie z r. 1613, ktorý je cenný tým, že prekladá originál verne, bez snahy zahladiť jeho zemitú drsnosť. Do oka mi náhodou padol text, ktorý podrobne vysvetľuje ako zistiť cudzoložstvo manželky, a ako v prípade potvrdeného podozrenia postupovať. Z popisu, ktorý zaberá takmer celú stranu, vyberám len úryvky.

5. „Keď boli Izraelci na púšti, našli človeka, ktorý v deň sviatočného odpočinku [šabbát] zbieral drevo. Tí, čo ho našli… dali ho do väzenia, lebo sa nevedelo, ako sa s ním naloží. Vtedy Hospodin hovoril Mojžišovi: Ten muž má byť vydaný na smrť! Nech ho celý zbor ukameňuje vonku za táborom.“ (Nm 15, 32 – 35). Navrhnite vhodnú intelektuálnu charakteristiku takého boha.

6. „Cti si otca i matku, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh, aby si dlho žil a aby sa ti dobre vodilo na zemi, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh“ (Dt 5, 16). Obsahuje toto prikázanie prísľub, že ten, kto ho bude dodržiavať, bude dlho žiť na zemi a bude sa mu dobre vodiť, alebo má spojka „aby“ iný význam? Aký iný význam by mohla mať? Ak by nemala žiaden význam, načo by tam bola použitá?

7. Diskriminácia bastardov. „Nech nevojde do zhromaždenia Hospodinovho, kto má rozmliaždené pohlavné ústroje a zmrzačený mužský úd [bude ich tam potrebovať?]. Nech nevojde do zhromaždenia Hospodinovho miešanec – bastard, ani jeho desiate pokolenie nech nevojde do zhromaždenia Hospodinovho“ (Dt 23, 3 – 4). Chápete dôvody týchto tvrdých zákazov? Je možné, že jediným dôvodom bolo božie želanie a to už nemá byť predmetom úvah zdravého rozumu?

8. Láskyplný Boh preklína. „Ale ak nebudeš poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, a nebudeš zachovávať všetky Jeho príkazy a Jeho ustanovenia, ktoré ti dnes dávam, naplnia sa na tebe všetky tieto kliatby a budú ťa stíhať.“ (Dt 28, 15). Takýmto jednoznačným úvodom začína dobrotivý Boh dvojstranový zoznam svojich láskyplných prekliatí. Prečítajte si túto rozsiahlu kliatbu v Dt 28, 15 – 69 a zvážte, aká nekonečná božia láska srší z týchto otcovských slov.

• Boh myslel toto prekliatie doslova tak, ako je uvedené.

• Boh (či autor tohto textu) dobre poznal ľudskú povahu a hrozby trochu prehnal, aby vzbudil väčší strach z neuposlúchnutia božích príkazov.

• Nešlo tu o prekliatie Izraela, ale o proroctvo jeho budúceho osudu.

• Pisateľ tohto prekliatia si predstavoval, že asi tak by mohol všemocný boh trestať neuposlúchnutie svojich príkazov. V tomto prípade by som si vedel predstaviť, že autorom bol človek „spravodlivý“, ktorý sa sadisticky tešil, ako budú tí nespravodliví kruto pykať. Veď on sa ukracoval o všetky radosti života, len aby svojmu bohu vyhovel.

9. Hospodin potrestal Filištíncov za to, že „vzali truhlu Božiu“ Izraelitom tým, že sa všetkým naraz na zadkoch „povyhadzovali“ hemoroidy. Terapia tohto ochorenia, ktorého hromadný výskyt možno naskutku vysvetliť iba zázrakom, bola tiež pozoruhodná: hemoroidy zmizli, len čo Filištínci vrátili truhlu právoplatným majiteľom spolu s piatimi zlatými zadkami a piatimi zlatými myšami (1 Sam 6, 5). Ešte kurióznejší bol však spôsob vracania truhly: voz s truhlou ťahali dve otelené kravy, ktoré išli rovno za nosom. A pozorujte: „ak [voz] pôjde cestou k svojim hraniciam, smerom na Bétšemeš, tak nám On [Hospodin] spôsobil to veľké zlo, ale ak nie, budeme vedieť, že nedotkla sa nás jeho ruka, ale že sa to stalo náhodou.“ (1 Sam 6, 9) Myslíte si, že to bol dobrý nápad nechať o pravde rozhodovať otelené kravy? Ak áno, potom vám prezradím, že kravy naozaj potvrdili hypotézu o tom, že v hemoroidoch Filištíncov mal prsty sám Hospodin. Bol to fakt taký závažný, že ho pisateľ Biblie potvrdzuje aj svedectvom: „A svedkom je veľký kameň, na ktorý položili truhlu Hospodinovu, a ktorý je tam až podnes na poli Józuu Bétšemešského.“ (1 Sam 6, 18) Aké vlastnosti by potreboval mať „veľký kameň“, aby mohol dosvedčiť takú významnú udalosť a čo by sa s ním malo stať, ak by táto historka nebola pravdivá?
   
   Lenže tak jednoducho to predsa len neskončilo. Niektorí zvedaví Židia zabudli na opatrnosť a nazreli do truhly a to boh nemohol nechať len tak. „Hospodin pobil z mužov bétšemešských tých, ktorí pozerali do truhly Hospodinovej; pobil z ľudu sedemdesiatich mužov.“ (1 Sam 6, 19). V hebrejskom origináli sa však uvádza až 50 070 (!) mužov, čo je v preklade zohľadnené poznámkou pod čiarou: „hebr. text dopĺňa: päťdesiat tisíc mužov“. Vševediaci komentátor sa zrejme díval opisovateľovi Biblie cez plece, lebo bez váhania tvrdí: „Je zřejmé, že se do textu dostala nedopatřením nějaká poznámka psaná snad původně na okraji textu“ (NPPS 5, str. 46). Samozrejme, akékoľvek iné vysvetlenie je vylúčené.

10. Pokúste sa definovať bájku. Pomôcka: „Kráľ Šalamún obetoval ako zábitnú obeť dvadsaťdvatisíc kusov hovädzieho statku a stodvadsaťtisíc oviec [v jeden deň]. Tak posvätil kráľ i všetok ľud dom Boží.“ (2 Krn 7, 5). Môj približný výpočet ukazuje, že by sa tak získali 350-gramové porcie mäsa pre dvadsať miliónov ľudí – podstatne viac než obyvateľov vtedajšej (i súčasnej) Palestíny.

11. Ateista Jób. Biblické knihy majú pestrú históriu. Mnoho ráz boli upravované, z ich textu sa pritom odstraňovali neprijateľné miesta, pridávali sa k ním vysvetľujúce poznámky, a konečné znenie sa kanonizovalo väčšinou až stáročia po vzniku prvotného textu. Vie o tom každý biblista, učí sa to každý študent teológie v predmete textová kritika, ale pán farár vám to v kázni neprezradí. Bližší pohľad na biblický text občas odhalí nečakané fakty. Prečítajte si napríklad nasledujúcu pasáž z Jóbovej knihy, v ktorej zúfalý nevinný človek hovorí o bohu toto:

12. „Kto vie, či ľudský duch vystupuje nahor [po smrti] a duch zvierat zostupuje nadol, do zeme?“ (Kaz 3, 21) Domnieva sa autor tohto citátu, že zvieratá majú dušu? Pochybuje v ňom o posmrtnom živote človeka?

13. Ako sa sám zohriať? Keď sa kedysi za socializmu ženil môj kolega, obrátil sa na mňa, ako na známeho „písmáka“ [české úctivé označenie znalca „Písma“, používané medzi evanjelikmi] s prosbou, aby som mu navrhol biblický text na svadobné oznámenie. Bez rozmýšľania som mu ponúkol citát z môjho obľúbeného Kazateľa: „Dvaja sa majú lepšie než jeden, lebo sa skôr zohrejú.“ Kolega považoval citát za vydarený, ale mi neveril, že sa taký text v Biblii naozaj vyskytuje. Preto som mu na druhý deň doniesol svoju príručnú Bibliu, kde sme našli tento presný text: „Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu. Lebo ak padnú, jeden zdvihne svojho druha, beda však samotnému, ak padne! Nemá druhého, čo by ho pozdvihol. A opäť, ak dvaja ležia spolu, zohrejú sa; ale samotný, ako sa zohreje?“ (Kaz 4, 9 – 11) Kolega iba krútil hlavou a prezeral si Bibliu. V svadobnom oznámení sa však objavil iný biblický citát. Uhádnete prečo?

14. „V záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce ani myšlienky ani poznania ani múdrosti.“ (Kaz 9, 10). Verí autor tejto biblickej vety v posmrtný život?

15. Blázon v meste. Biblické texty robia na moderného človeka zväčša archaický dojem nielen obsahom, ale aj slovníkom. Ale sú aj výnimky, a za tie treba ďakovať mnohokrát prekladateľom. Na jednu veľmi pôvabnú som natrafil v slovenskom evanjelickom preklade mojej obľúbenej ateistickej biblickej knihy. Hľa, ako táto veta znie: „Námaha blázna unavuje, takže nevie odísť ani do mesta.“ (Kaz 10, 14) Zmysel tejto vety mi zostáva dodnes zahalený nepreniknuteľným tajomstvom. Pripomenul mi však moje deti. Tie na otázku „kam ideš?“ odpovedali celé roky stereotypne „do mesta“. Čo by sa o nich dalo povedať v svetle tohto biblického textu, údajne inšpirovaného samým bohom? Neviem, ale zručný teológ by aj z tejto vety mohol hádam vydolovať zrnko zlata. Ale o knihu Kazateľ teológovia akosi záujem neprejavujú (s výnimkou citátu z úvodu knihy: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť“). V kázňach som počul analýzy všemožných citátov z Biblie, ale ten o chodení blázna do mesta som nepočul nikdy. Nestál by za hlbšiu analýzu?

16. Izaiášovo proroctvo o panenskom počatí Krista. Tvrdenie o panenskom počatí Krista sa opiera o toto jediné „proroctvo“: „Ajhľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7, 14) Na fakt, že Emanuel nie je Ježiš, a že Ježiš je z prorockého hľadiska vhodnejšie meno než Emanuel, som upozorňoval už viac razy. Nie je teraz pre mňa dôležité ani to, že podľa hebrejského originálu počne halmá, čo označuje mladé dievča, a nie betulá, čo je v celom Starom zákone označenie panny v technickom význame. Už zaujímavejšie je to, že prekladatelia Septuaginty preložili slovo halmá do gréčtiny chybne ako parthenos (= panna), čím sa vlastne oni stali autormi „proroctva“ o panenskom počatí Krista.
    
    Dôležité je však najmä to, že toto tvrdenie sa „vytrháva z kontextu“, ktorý ukazuje čosi úplne iné a ukazuje to úplne jasne. Citovaný text totiž pokračuje bezprostredne takto: „Maslo a med bude jedávať, pokiaľ nebude vedieť rozlišovať medzi dobrým a zlým. Lebo prv ako ten chlapec bude vedieť rozlišovať zlé od dobrého, opustená bude krajina, ktorej dvoch kráľov sa ty strachuješ. Hospodin privedie na teba, na tvoj ľud i na dom tvojho otca dni, aké neprišli odo dňa, keď Efrajim odpadol od Júdu, – privedie asýrskeho kráľa.“ (Iz 7, 16 – 17) A o niečo ďalej: „V ten deň Pán oholí britvou, najatou spoza Eufratu – kráľom asýrskym – hlavu i chlpy nôh, ba i bradu odstráni.“ (Iz 7, 20).
    
    Možno sa potom čudovať tým, ktorí usudzujú, že sa toto proroctvo týka dobytia Jeruzalema Nabuchodonozorom v r. 598 pred n. l., ktorý „odviedol výkvet obyvateľstva do babylónskeho zajatia“ (BS, str. 458), a že Emanuel tam hrá celkom podružnú úlohu? Podľa môjho názoru to môže nevidieť iba slepý, alebo ten, kto to vidieť nechce. Prečítajte si toto miesto Biblie a posúďte sami toto „proroctvo“!
    
    A ešte jedna dôležitá otázka. Myslíte si, že židovský autor Matúšovho evanjelia by toto nevedel a tvrdil by „Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo Pán riekol ústami proroka: Ajhľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel; to v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 22)?
    
    Podľa mojej hypotézy bol autorom aj tej najstaršej verzie Matúšovho evanjelia Grék, ktorý citoval chybný grécky preklad podľa Septuaginty. Žid by sa predsa neopieral o grécky preklad Izaiáša a nepovažoval by Izaiášovo proroctvo za predpoveď panenského počatia. Ale to potom vrhá veľmi temný tieň pochybnosti na hebrejský text tohto evanjelia a potvrdzuje všeobecný názor, že evanjeliá nikdy neboli napísané hebrejsky (aramejsky), že ich písali ľudia, ktorých materčinou bola gréčtina. Iste to potom neboli nie že Kristovi apoštoli – negramotní galilejskí rybári –, ale ani palestínski rodáci.
    
    Nevyplýva z toho všetkého nakoniec to najdôležitejšie: že panenské počatie je iba fikcia založená na hlbokom nepochopení Izaiášovho textu a že kvôli takému nepochopeniu si autor Matúšovho evanjelia celé panenské počatie aj so zvestovaním vymyslel, len aby dosvedčil naplnenie chybne pochopeného proroctva? Veď snaha potvrdiť proroctvá je v evanjeliách veľmi okatá: na každej tretej strane evanjelií nachádzame zvrat „toto sa stalo, aby sa naplnilo proroctvo“. Napočítal som v konkordancii okolo 30 takých miest (na sto strán textu). To, že spojka „aby“ sa chápe v zmysle zdôvodnenia udalostí, vidno aj z tohto príkladu: „Potom vidiac, že je už všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, povedal Ježiš: Žíznim!“ (Jn 19, 28) Kristus, umierajúci na kríži, sa stará o to, aby sa splnila akási vágna zmienka v Písme, ktorá nemá ani len charakter proroctva! („Ako črep vyschla moja sila a jazyk sa mi k ďasnám prilepil, kladieš ma do prachu smrti.“ Ž 22, 16) Boh nechce kompromitovať „proroka“? Veď keby to nepovedal, nikoho by ani nenapadlo, že v Starom zákone sa čosi hovorí o smäde! To, že sa Žalm 22 dá interpretovať ako proroctvo, sa predsa zistilo až po údajnej Kristovej smrti! Hádam len Ježiš nepovedal na kríži, že žízni preto, aby sa naplnilo proroctvo! Môže byť niečo absurdnejšie, ako všetky tieto „vyplnené“ proroctvá?

17. Gadarské svine. Príbeh o „vyliečení“ dvoch posadlých v krajine Gadarénov, ako je popísaný v Mt 8, 28-34, má pozoruhodný priebeh. Iniciatívni sú v ňom len „dvaja posadlí, ktorí práve vyšli z hrobov a boli náramne zúriví“. Postavili sa Kristovi do cesty „A hľa, zvrieskli: Čo Ťa do nás, Synu Boží?“ Posadlí mali zrejme schopnosť predvídať, čo s nimi Kristus zamýšľa. Kristus nemukol ani slovko, ani gestom nenaznačil, že s nimi čosi hodlá urobiť, napriek tomu „prosili Ho oni démoni: Keď nás už vyháňaš, pošli nás do tamtej čriedy svíň!“ Má to nejakú logiku? Akéže „keď nás už vyháňaš“? Veď im nič neriekol. Tento zvrat sa môže v logickom príbehu objaviť iba vtedy, ak mu predchádza aspoň náznak „vyháňania“. Nič také však tento text nepopisuje. Kristus im však z neznámych dôvodov láskyplne vyhovie, a to jediným slovom „Choďte!“ A text pokračuje: „A oni vyšli a vošli do svíň, a hľa, celá črieda rútila sa svahom do mora a zahynula vo vode.“ (Mt 8, 32).

18. Pravda a krása. Rád by som veriacich čitateľov upokojil: nie, nie som bezcitný netvor! Aj mnohé diela starovekej literatúry dokážem oceniť, a pôsobia na mňa hlbokým dojmom. Viem vychutnať nehu biblickej Piesne piesní i nadhľad Kazateľa. Mnohé Žalmy vo mne vyvolávajú sentimentálnu tieseň i oslobudzujúce nadšenie. Za naozaj výnimočne krásnu časť Biblie považujem hymnus lásky (1Kor 13, 1 – 13). Páči sa mi však aj Plač nad skazou Ninive, alebo Epos o Gilgamešovi. Veď sa začítajte do majstrovského prekladu tohto sumerského klenotu z pera Lubora Matouša (Mladá fronta, Praha 1971):

19. „Obriezka je totiž prospešná, ak plníš zákon. Ale ak prestupuješ zákon, tvoja obriezka stala sa neobriezkou. A zase: ak neobrezaný plní ustanovenia zákona, či sa mu neobriezka nepočíta za obriezku? [Kto už len dnes vie na túto závažnú otázku kvalifikovane odpovedať?] Veru, neobrezaný na tele, ktorý plní zákon, bude súdiť teba, ktorý aj pri litere zákona a pri obriezke prestupuješ zákon. Nie je Žid ten, kto je ním navonok; ani obriezkou nie je tá zovňajšia na tele. Ale Žid je ten, kto je ním v skrytosti, a obriezkou je obriezka srdca podľa ducha a nie podľa litery [naozaj sú tieto ponaučenia určené kresťanom?]. A chvála jeho nie je z ľudí, ale z Boha.“ (Rim 2, 25 – 29; porovnaj tiež Rim 4, 9 – 12). Viete si predstaviť obriezku srdca ? Ja nie (viem, že tieto slová treba chápať obrazne, ale ani to sa mi akosi nežiada). Rozumiete celému tomuto textu, vy neobrezaní? Ja s ním mám isté ťažkosti. Nedali by sa tieto naskutku hlboké Pavlove myšlienky vyjadriť jednoduchšie a zrozumiteľnejšie bez neustáleho pripomínania chirurgického výkonu na penise? Takýto „výklad“ totiž nehovorí nič celej polovici ľudstva – ženám.

1. Boh ako zdroj morálky. Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť. „Morálnosť nie je podmienená kultúrou, lež vychádza z charakteru Boha… takže kresťanstvo aj morálnosť vysvetľuje veľmi logicky.“ (KV, str. 160 – 161). Každé ľudské vysvetlenie môže byť logické iba z ľudského hľadiska (božskú logiku nikto z ľudí nepozná), a preto sa musí aj morálka definovať podľa ľudských kritérií, ak ju máme vysvetliť ľudskou logikou. Proti tomu však zástancovia božského pôvodu morálky už ostro protestujú, pretože tvrdia, že biblické amorálnosti sa nám amorálnymi len zdajú byť: „Ľudia sa [neprávom] domnievajú, že to, čo je zlé pre nás, je zlé aj pre Boha.“ (KV, str. 127). Steven Weinberg, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, ateista, ktorého slovenskí kresťanskí fyzici s obľubou považujú za veriaceho, na to odpovedá: „Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy jeho láskavosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?“ Považujete jeho odpoveď za uspokojujúcu? Ak nie, prečítajte si podrobnejšie vysvetlenie.

2. Viera v posmrtný život ako „záruka“ morálky. Od teistov často počuť tvrdenie, že ateisti sú ateistami preto, aby mohli žiť nemravným životom. Sú to akísi blázni, ktorí bez strachu z posmrtného (a večného) trestu nemajú žiaden motív pre morálny život – naopak, predstava konečnosti života ich nevyhnutne vedie k hedonizmu, holdovaniu zvrátenostiam, či bezuzdnému egoizmu. Pokúsim sa na tieto obvinenia odpovedať.
   
   Hovoriť pritom môžem, samozrejme, iba za seba. Predstava konečnosti života vo mne vyvoláva smútok, či depresiu. Aj najväčšie životné úspechy, ktoré väčšinu ľudí napĺňajú šťastím, zanechávajú vo mne akúsi zahorklosť: čo z toho všetkého, keď to jedného dňa skončí? Môj životný postoj je akosi sústredený na koniec života. Preto sú mi blízke umelecké diela, ktoré sa venujú smrti a umieraniu. Páčia sa mi Wolkerove básne o umieraní, najradšej počúvam pašije a omše za zosnulých, pútajú ma príbehy vojakov, ktorí sa z frontu vrátili domov a zistili, že ich najbližší nežijú. Dokážem s umierajúcimi súcitiť, dokážem sa vžiť a vcítiť do postavenia vojakov, ktorých nikto nečaká. Dojme ma prostá ruská pieseň „Vragi sožgli rodnuju chatu“, opisujúca sklamané nádeje vojaka, ktorý sa vracal štyri roky cez tri krajiny k svojej Praskovji, aby nakoniec našiel iba jej hrob.
   
   Smrť je aj motívom pátrania po mojich predkoch. Predstavujem si geneticky dôverne blízkych ľudí, ich ťažké celoživotné lopotenie na skromných roliach, zakončené smrťou počas epidémií, vojen – ale aj v dôsledku toho, čo farári ako príčinu smrti zapisovali výrazom „marasmus senilis“. V matrikách so smútkom na duši čítavam, ako v detskom veku umierali moji vzdialení bratanci, moje potenciálne pratety a prastrýkovia, a je mi veľmi smutno pri predstave, že môj svetonázor úplne vylučuje možnosť, že by som týchto ľudí mohol niekedy osloviť, niečo sa o ich živote a postojoch dozvedieť.
   
   Pri pohľade na mnohé deti často cítim nehu a smútok, keď vidím s akou vážnosťou berú svoj prítomný život a pritom viem, že oň jedného dňa prídu. Niektoré z nich až priskoro umrú na leukémiu, či pri dopravnej nehode. Vás také predstavy nikdy nenapadli? Život má predsa absolútnu cenu len vtedy, keď má konečné trvanie – až vtedy je jeho strata nenávratná. Večný život sa pri tomto pohľade, naopak, stáva triviálnou a málo zaujímavou alternatívou.
   
   Prečo potom teisti podsúvajú ateistom iba amorálne pohnútky, prečo sa na nich aspoň občas nepozrú z hľadiska toho, čo podľa teistického svetonázoru títo ľudia strácajú, o čo sú ochudobnení? Prečo v ateizme vidia iba osobnú výhru, prečo ich postoj vnímajú ako niečo, čo ateistom umožňuje bez strachu robiť to, čo by teisti sami veľmi radi robili, ibaže viera vo večný trest ich od toho (pomerne neúspešne) odrádza? Prečo kresťania, ktorí veria vo výhru večného života, závidia ateistom trocha radosti v žalostne krátkom živote?
   
   Prečo si akýsi Strobel, bezvýznamný bulvárny novinár, dovoľuje o ateistoch písať arogantné stupídnosti? Prečo napr. považuje teizmus za „bremeno“, ktorého sa on sám vraj chcel zbaviť len preto, „aby sa mohol bez hanby vydať v živote vlastnou cestou bez akýchkoľvek morálnych zábran“? (KV, str. 96) Prečo cituje táraniny takého typu: „Uvedomil som si, že ak mám do svojho života prijať Ježiša, musím od základu zmeniť svoj spôsob života… Týkalo sa to najmä mojej závislosti na drogách, sexuálneho života a tak ďalej“? (KK, str. 127) Ako dospel k tomuto idiotskému názoru: „Peklo je plné ľudí, ktorí chcú stále, po celú večnosť zostať stredobodom vesmíru a vytrvalo odmietajú Boha“ (KV, str. 203)? To za celý život nestretol jediného od drôg nezávislého a v usporiadanom manželstve žijúceho ateistu? Všetci slušní ľudia sú iba kresťania a všetci zvrhlíci sú iba ateisti? Môže toľkej absurdnosti ktokoľvek uveriť?

3. Desatoro. Prikázania, ktoré dal Mojžišovi Hospodin na hore Sinai (Ex 20, 1 – 17), zvyknú teológovia považovať za najúžasnejší morálny kódex, aký ľudstvo kedy malo. Ja o ňom až takú vysokú mienku nemám. Forma týchto prikázaní mi pripadá veľmi primitívna a spôsob, akým sú formulované, príliš kostrbatý: niektoré sú jednoslovné, iné zasa príliš rozvláčne. Niektoré sa opakujú, akoby autorovi záležalo na tom, aby ich bolo akurát desať. Pozrime sa na ne preto trocha bližšie.
   
   Prvé prikázanie má v slovenskom preklade vyše 80 slov a nechápem, čo môže hovoriť súčasným kresťanom, keď sa v ňom najviac zdôrazňuje: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny.“ Týmto vyvedením z Egypta je Starý zákon (či boh) priam posadnutý, lebo sa tento fakt pripomína na stovkách miest. Bolo toto „vyvedenie“ najúžasnejšou udalosťou celej ľudskej histórie? Máme sa aj my v 21. storočí, po niekoľkých letoch na Mesiac, z tohto „vyvedenia“ pominúť na rozume a byť za to bohu neskonale vďační? Ja sa necítim byť „vyvedený“ zo žiadnej krajiny a také zdôrazňovanie božej zásluhy za jedinú udalosť mi pripomína povinnú vďačnosť za oslobodenie našej vlasti slávnou Sovietskou armádou…
   
   Tretie prikázanie má v preklade tiež vyše 80 slov a podrobne sa v ňom vysvetľuje prečo treba dodnes svätiť šábes a tiež sa tam podrobne vymenováva, kto počas neho nesmie konať žiadnu prácu – ukazuje sa, že ani dobytok. Nedá mi na tomto mieste nepripomenúť výrok Marka Twaina: „Myslím si, že už viem načo je týždeň: je dobrý nato, aby sme si počas neho mohli oddýchnuť od vyčerpávajúcej nedele“ (The Diary of Adam and Eve [Denník Adama a Evy]. In: The Complete Short Stories of Mark Twain, Bantam Books, New York 1990, str. 276).
   
   Piate až siedme prikázanie sú už len jednoslovné: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!“, čo ma dosť prekvapuje, pretože zabitie by som považoval zo všetkých činov zakázaných desatorom za najvážnejší zločin. Zdá sa mi preto, že tieto prikázania boli do božích úst vložené až neskôr a akosi napochytro (veď boh osobne prikazoval hromadne vyvražďovať domorodé obyvateľstvo Palestíny so ženami aj s deťmi, ako spomínam na inom mieste, takže vtedy zrejme desatoro ešte tieto príkazy neobsahovalo).
   
   V ôsmom prikázaní zakazuje boh iba krivé svedectvo, čo považujem za naozaj veľmi podružné. Veď už sa mohol zmôcť na zákaz akejkoľvek lži, či na prikázanie vážiť si pravdu. Takej abstrakcie nebol sám boh schopný?!
   
   Posledné dve prikázania predstavujú v skutočnosti prikázanie jedno a počítajú sa za dve asi len preto, lebo z akýchsi kabalistických dôvodov by nebolo vhodné, keby počet prikázaní bol rovný deviatim (magických sedem by bolo na tieto prikázania už primálo a dvanásť zase priveľa). Myslím si, že pre dnešného človeka sú to už inštrukcie nezrozumiteľné a preto sa veľmi zriedkavo citujú. Čo už môže dnes znamenať „požiadať“ dom svojho blížneho (hebrejské slovo bajit mohlo označovať aj dom aj stan) a čo nám dnes hovorí zákaz „požiadať“ otroka či otrokyňu? Načo sa špeciálne spomína „Nepožiadaš ženu svojho blížneho“, keď už je formulované prikázanie nescudzoložiť? Prečo sa boh neuspokojil so všeobecným zákazom „neprivlastníš si nič, čo patrí tvojmu blížnemu“, ale rozkošatil ho ešte dokonca aj o vola a osla? Samozrejme, že na túto otázku je ľahká odpoveď, keď tieto prikázania budeme považovať za ľudské. Tie už môžu byť hocaké, dnešný text jednoducho odráža ich historický vývoj.
   
   Dobre chápem, že každé spoločenstvo potrebuje obmedzovať slobodu svojich príslušníkov nejakými predpismi, aby sa ľudia navzájom nepozabíjali, podobne ako sa doprava na cestách musí z rovnakých dôvodov riadiť dopravnými predpismi. Desatoro predstavuje jeden z prastarých a preto kostrbatých a veľmi nedokonalých pokusov o formuláciu zásad správania členov otrokárskej spoločnosti, v ktorom sa najväčší dôraz kládol na správanie ľudí voči ich (najprv kmeňovému a neskôr národnému) bohu. Niet však žiadneho dôvodu, aby sme v ňom videli čosi božské. Predstavuje niečo, čo možno hádam najvýstižnejšie pripodobniť k dopravným predpisom pre jazdu na muliciach po prašných palestínskych stepných cestách. Nepáči sa vám toto podobenstvo? Prečo?

4. Morálka Yanoámov. V roku 1937 uniesli Yanoámovia, Indiáni z horného toku Orinoka, 11-ročné belošské dievča Helenu Valero, ktorá potom medzi nimi prežila 20 rokov. Magnetofónový záznam jej rozprávania po návrate do civilizácie bol vydaný knižne. Yanoámovia sa vtedy s belochmi nestýkali, neboli ich kultúrou ani len dotknutí. Neustále medzi sebou bojovali, kradli si ženy a vôbec viedli život, z nášho hľadiska veľmi surový. Preto považujem za dosť pozoruhodný monológ jedného z nich, náčelníka Kohorošiwetariov: „Deti sa nemajú zabíjať. Prečo ste zabili tie deti? Deti nevedia, čo robia veľkí. Bojovať sa má s veľkými. Deti nevedia ani chytiť šíp, ani napnúť luk, prečo ste ich zabili? Nie, nemali ste zabíjať deti, mali ste ísť za ich otcami a zabiť ich. Keď idem ja do boja, hovorím svojim ľuďom: Nemierte šípmi na deti, na starcov a na ženy“ (Ettore Biocca, Sama mezi Indiány, Orbis, Praha 1972, str. 31).
   
   Odkiaľ ten „primitív“ vedel, že sa čosi nemá robiť aj bez „slávneho“ Desatora, ktoré je podľa tvrdenia kresťanov jediným zdrojom morálky, bez ktorého by sa ľudia stali zvermi? Ako je možné, že citovaná výzva necivilizovaného Indiána je morálnejšia než mnohé príkazy obsiahnuté v Biblii, vrátane príkazov Mojžiša, ba dokonca samého boha?! Uvediem len jeden príklad Mojžišovej výzvy, ktorá ho stavia morálne podstatne nižšie než náčelníka Kohorošiwetariov: „pobite všetkých chlapcov medzi deťmi a zabite každú ženu, ktorá poznala muža tak, že spala s mužským“ (Nm 31, 17). Ďalšie príklady nájdete na tejto stránke, najmä v mojom hodnotení Starého zákona.

5. Dali by ste ruku do ohňa za to, že ten, kto prikázal „Nezabiješ!“, nemal námietky proti tomu, aby ho patriarcha Mojžiš citoval v nasledujúcej scéne? „Takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Nech si každý pripáše svoj meč na bedrá, prejdite sem a tam v tábore… a zabite každý svojho brata, každý svojho priateľa a každý svojho príbuzného. Levijci urobili tak, ako im prikázal Mojžiš; v ten deň padlo z ľudu asi tritisíc mužov.“ (Ex 32, 27 – 28). S odpoveďou sa neponáhľajte. Prečítajte si celú 32. kapitolu, aby ma nikto nemohol obviňovať, že vytrhávam citáty z kontextu. Ak si však myslíte, že boh s Mojžišovou výzvou súhlasil, navrhnite vhodnú morálnu charakteristiku takého boha.

6. Požadoval Hospodin aj ľudské obete a schvaľoval kanibalizmus?! Po porážke Midjáncov „Hospodin hovoril Mojžišovi: Ty i kňaz Eleázár… zistite počet toho, čo bolo zabrané, zajatých z ľudí i z dobytka… Vyberte dávku pre Hospodina od bojovníkov, ktorí vyšli do vojenskej výpravy… a odovzdajte to kňazovi Eleázárovi ako pozdvihovanú dávku Hospodinu.“ (Nm 31, 25 – 29).
   
   Hospodin bol na obete zrejme veľmi zaťažený, pretože ich požadoval celú paletu: obete dobrovoľné, obete chvály, mokré, ohnivé, pokojné, „sem a tam obracania“, suché, večerné, pozdvihovania, za hriech a za vinu, zápalné (BS 1, str. 518 – 519). Citované dielo popisuje obeť pozdvihovania takto: „Obřad záležel v tom, že kněz vložil jednotlivé části masa do rukou obětujícího, podložil své ruce a pozdvihl všecko k nebesům.“ Biblia sama neobsahuje veľa detailov o ďalšom osude tejto obete, ale pozoruhodná je táto poznámka: „Ale hruď z mávanej dávky a stehno z pozdvihovanej dávky zjedzte na čistom mieste“ (Lv 10, 14).
   
   Po takom vysvetlení obete pozdvihovania mi z ďalšieho pokračovania biblického citátu naskakujú zimomriavky: „Ľudí [zajatých] bolo šestnásť tisíc a dávka z nich pre Hospodina bola tridsaťdva duší. Mojžiš odovzdal kňazovi Eleázárovi dávku ako pozdvihovanú dávku Hospodinu, ako prikázal Hospodin Mojžišovi.“ (Nm 31, 40 – 41). Zdá sa mi, že sa tu popisuje kanibalizmus na príkaz boha!! Ľudské obete potvrdzuje, zdá sa mi, Biblický slovník aj explicitne, keď tvrdí: „Zvláštní obětní třídu tvořily prvotiny plodin, zvířat a lidí.“ (BS 1, str. 520) Katolícky preklad Biblie (SSV), ktorý ináč bohato komentuje celkom bezvýznamné detaily (vysvetleniu „zmyslu“ Abrahámovho mena na str. 60 – 61 venuje takmer celú stranu, obetovanie Izáka komentuje na str. 75 textom dlhším, než je originál), necháva toto miesto bez akejkoľvek poznámky. Tušíte prečo asi tak zanovito mlčí?

7. Žiadali by ste svojho poslanca, aby v parlamente podporil zákon podobný nasledujúcemu? „Ak sa dvaja mužovia medzi sebou pobijú a ak pristúpi žena jedného, aby vyslobodila svojho muža z ruky toho, kto ho bije, ak vystrie ruku a chytí ho za jeho prirodzenie, odsekni jej ruku; nech sa nezľutuje tvoje oko nad ňou.“ (Dt 25, 11 – 12).

8. Panny z Gileádu. „Choďte a pobite obyvateľov Jábéš-Gileádu ostrím meča, i so ženami a s deťmi! A postupujte takto: Vykonajte hubiacu kliatbu na každom mužovi a na každej žene, ktorá poznala lôžko muža. I našli medzi obyvateľmi Jábéša v Gileáde štyristo panenských dievčat, ktoré nepoznali lôžko muža… Vtedy sa Benjaminci vrátili a oni im dali ženy, ktoré ostali nažive spomedzi žien Jábéš-Gileádu; pravda, nestačili celkom pre všetkých.“ (Sdc 21, 10 – 14). Chápem, že sa tento počet panien Mojžišovi málil, pretože po víťazstve nad Midjáncami „žien, ktoré nepoznali obcovanie s mužským, bolo spolu tridsaťdva tisíc“ (Nm 31, 35) – ak možno veriť bojovným izraelským gynekológom. Ale aj tak: nepripadá vám záver tohto citátu prinajmenšom cynický? Takéto texty presvätej Biblie, inšpirovanej vraj samotným bohom, chcú dávať čítať v školách mládeži ako mravoučnú literatúru? Na týchto surovostiach chcú zušľachťovať zmysel pre spravodlivosť a mravnosť? Ako odpovedia učitelia mladým, keď sa ich budú pýtať, ako udatní izraelskí bojovníci zisťovali, ktorá žena bola panna a ktorá nie? Ako im odpovedia na otázku, prečo s príslušníkom iného národa možno nakladať ako s dobytkom? Ako vysvetlia toľko surovostí a zvrhlostí v mene údajne dobrotivého boha, ktorý toto všetko podľa biblického textu organizoval a schvaľoval? Kresťanskí ideológovia: bojíte sa etickej výchovy, jógy, ale biblických zvrhlostí sa nebojíte?

9. Irituje ma vždy, keď v správach počujem, čo zasa urobil „svätý otec“: jednak nie je mojím otcom, jednak sa mi napriek značnému úsiliu nepodarilo dozvedieť, čo znamená pojem „svätý“. Ale hlavne toto označenie odporuje Kristovej výzve: „A nikomu na zemi nehovorte: otec!, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský.“ (Mt 23, 9). Vie mi niekto vysvetliť, prečo si aj každý vidiecky farárko dáva hovoriť „otec“, napriek tejto Kristovej výslovnej výzve? Prečo veriaci neberú slová svojho boha vážne?

10. Obeť chudobnej vdovy. „Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádzal peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a hodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: Vpravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci [?] hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.“ (Mk 12, 41 – 44) Ak Kristus chcel povedať, že veľkosť obete sa meria jej percentuálnym podielom z imania obetujúceho, nepovedal nič prekvapujúco múdre. Možno v tých dobách bolo múdrosťou aj toto, alebo sa táto myšlienka Kristovi zdala objavná, a chcel sa o ňu podeliť s učeníkmi. Nie je to však nič, čo by malo ohromiť dnešného človeka. Časté omieľanie tohto „príbehu“ v kázňach však naznačuje, že to pre teológov až také samozrejmé asi nie je. Rozhodne však toto vysvetlenie nemá žiaden teologický obsah. Trochu inými slovami hovorí iba to, že ten dáva viac, kto dáva väčší podiel z toho, čo má. Ale veď aj dane sa rátajú percentami z toho, čo máme (a možno sa tak rátali už za Kristových čias, ale to ja veru neviem).
    
    Mňa však trápi niečo iné: prečo boží syn úplne obišiel otázku, načo bolo naliehavo potrebné, aby na chod chrámu, teda na blahobytné živobytie farizejov a saducejov, prispievala ešte aj chudobná vdova celým svojím majetkom? Bol to prorok bez elementárneho sociálneho súcitu? Zdá sa, že áno, lebo tento čin považoval za zvlášť chvályhodný. Ja, byť na jeho mieste, by som skôr vyčítal vtedajšiemu kléru, že sa nehanbil drankať posledné peniaze od chudobnej vdovy. Kristus mohol predsa odsúdiť starozákonné predpisy, ktoré takéto almužny prikazovali, ale neurobil to. Jan Hus takého sociálneho pohľadu už bol schopný, ako sa možno dočítať v jeho diele Výklad Viery, Desatera a Páteře:

11. Kristus a peniaze. V predchádzajúcom príbehu o vdove Kristus navyše akosi pozabudol na to, že peniaze sú cisárové a pochvaľoval vdovu za to, že cisárove peniaze dávala svojmu bohu, v hrubom rozpore s tým, čo sa cituje pár veršov predtým: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, Bohu. A veľmi sa Mu divili.“ (Mk 12, 17) Vidíme, že sa jeho predstave o podstate peňazí divili už aj jeho súčasníci. Možno sa potom diviť Ingersollovi, keď sa pýta:

12. „Veď Kristus, keď sme ešte mdlí boli, v príhodný [?] čas umrel za bezbožných (podľa pastierskeho názoru kardinála Korca to znamená, že umrel len za ateistov!). Lebo za spravodlivého sotva kto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.“ (Rim 5, 6 – 7). Myslíte si, že presne tu som našiel zdroj zvrátenej kresťanskej predstavy o tom, že sa obetovať treba za vinného, nie za nevinného?

13. „[Lebo] nieto vrchnosti, ak len nie od Boha; a tie, čo sú, Bohom zriadené sú. Kto sa teda vrchnosti protiví, Božiemu zriadeniu sa protiví.“ (Rim 13, 1 – 2). Domnievate sa, že nacizmus i komunizmus boli zriadené bohom? Ak nie, kto v tých dobách a v tých krajinách bol vrchnosťou? Zrejme sa vtedajší slovenský prezident (isteže od boha) ThDr. Jozef Tiso riadil týmito apoštolskými slovami pri deportáciách Židov do plynových komôr, a popravili ho nezákonne! A na druhej strane, Claus Graf Schenck von Stauffenberg sa účasťou na atentáte na ríšskeho kancelára a vodcu Adolfa Hitlera (hádam tiež od boha) protivil nielen svetským (nacistickým), ale dokonca aj božím zákonom a trest smrti si aj podľa Biblie zaslúžil!?

14. „Otroci, poslúchajte svojich telesných pánov s bázňou a trasením [!!] v úprimnosti srdca ako Krista. Neslúžte len naoko… oddane im slúžte ako Pánovi.“ (Ef 6, 5 – 7). Prečo apoštolovi Pavlovi až tak záležalo na zachovaní otrokárstva? Nedomnievate sa, že keby sa všetci otroci riadili týmto jeho svätým ponaučením, boli by sme ešte aj dnes otrokmi? Páči sa vám otrokársky systém, vedeli by ste slúžiť otrokárom ako Pánovi? Prečo si túto výzvu nebrali k srdcu americkí černosi, ale bojovali za zrušenie otroctva? Dejiny abolicionizmu (1833-1863) poskytujú dostatok dôkazov o tom, že cirkev v tomto boji stála neochvejne na strane otrokárov. Tušíte o ktoré tvrdenia Biblie sa asi opierala?

15. Zmysel viery. V údajne najkultivovanejšej epištole, liste Hebrejom, som sa dozvedel čosi o „zmysle“ kresťanskej viery: „Ale my nie sme zbabelci, aby sme zahynuli; my sme veriaci, aby sme si zachránili život.“ (Hebr 10, 39) Pozoruhodné mi pripadá, že podľa tejto formulácie, po živote túži odvážny (nie zbabelý) človek. V európskej kultúre sa smrti zvykne báť práve zbabelec, odvážny sa jej nebojí. No ale to je list určený Židom, takže od neho európske myslenie hádam netreba ani očakávať. Za nezvykle úprimné však považujem priznanie, že človek je veriaci preto, aby si zachránil život. Pri takom vysvetlení dôvodu viery je mi zrejmé, kde je koreň kresťanskej viery. Kresťan neverí preto, že by sa mu páčilo Kristovo učenie, neverí preto, že by považoval boha za duchovne najvyššiu, mimoriadnu a obdivuhodnú bytosť – verí len preto, že mu to prinesie prospech. Ak by uveril sľubom o večnom živote inému bohu, veril by zrejme jemu. Možno chcieť úprimnejšie a jasnejšie priznanie k oportunizmu?

16. „Biskup totiž ako šafár Boží musí byť bez úhony, nie samoľub, ani hnevlivý ani pijan ani bitkár ani mrzkého zisku žiadostivý.“ (Tit 1, 7). Považujete tieto nároky za neprimerane vysoké? Nedomnievate sa, že z citovaného textu vyplýva, že biskupov podriadený už môže byť pijan i bitkár?

17. „Kto páše hriech, je z diabla… Ktokoľvek sa z Boha narodil, nepáše hriech, lebo Jeho semeno zostáva v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa z Boha narodil. Podľa toho poznať dietky božie a dietky diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata.“ (1 Jn 3, 8 – 10). Keď je to všetko také jednoduché, vysvetlite prečo veriaci tak hojne pášu smrteľné hriechy a prečo sú medzi nimi dokonca i vrahovia?

1. Rozhlasové modlitby. Nestretol som sa ešte s rozhlasovým ani televíznym vysielaním pre neveriacich. Svoje vysielania majú všetky možné národnostné menšiny, náboženské skupiny, ba jestvuje aj špeciálne náboženské vysielanie pre prienik týchto dvoch množín: relácia „Deloreskere čhave“ je určená aj pre národnostnú menšinu, aj pre veriacich. Myslím si, že rómska menšina je podľa výsledkov posledného sčítania podstatne menej početná, než menšina neveriacich, ku ktorej sa hlásilo 17 % obyvateľstva. Nepovažujete takýto postoj za diskrimináciu, za upieranie ľudských práv každému bez rozdielu vyznania? Spoločnosť neveriacich Prometheus sa už roky márne dožaduje vyhradenia samostatného času pre svoje vysielanie, a tu vidím, že menšie menšiny majú pravidelné vysielania v rozhlase aj televízii už dávno. Preto ma zaujalo, čo také nenahraditeľné sa vysiela pre veriacich. Prezrel som si program Slovenského rozhlasu na internete a zaujala ma relácia Cesty, vysielaná každý pondelok o 20. hodine. Začal som ju sledovať, ale ničím ma nenadchla: sú to bežné kázne, podávané trocha kultivovanejším spôsobom, než tie, ktoré pre omše produkujú farári, lebo texty čítajú profesionálni hlásatelia. Zistil som však, že týmto „kázňam“ predchádza ešte náboženská relácia Frekvencia mladých, ktorej obsah ma trochu zaskočil. Ukázalo sa totiž, že jej obsahom býva aj modlenie. Prekvapil ma zmysel takej činnosti a pýtam sa preto aj čitateľov: načo je dobré modliť sa pred mikrofónom? Je cieľom primäť k modleniu poslucháčov? Ale veď oni nevedia dopredu, čo bude obsahom modlitby, takže sa nemôžu modliť synchrónne s rozhlasovými predriekavačmi. Či stačí, že s ich modlitbou budú vnútorne súhlasiť? Niekoľko takých modlitieb som si nahral a jednu krátku som tu prepísal. Keďže text znel veľmi rýchlo, až akosi hystericky, nebol som schopný správne umiestniť interpunkčné znamienka, a preto som ich vynechal. Usmrkaný ženský hlas drmolil 3. 3. 2003 pred 20. hodinou nasledujúci text:

2. Náboženská tolerancia. V ostatnom čase veľa, preveľa počúvam o potrebe tolerancie. Takéto názory podporujem, pretože považujem toleranciu k akýmkoľvek neškodným a tolerantným názorom za nutnú súčasť života civilizovanej spoločnosti. Divím sa však veľmi, keď o nej horlivo hovoria kresťania a citujú svoje posvätné knihy na dôkaz toho, že náboženská tolerancia je priamym dôsledkom ich učenia. Starý zákon je svätou knihou židov, kresťanov aj moslimov. Ukážem jeden príklad, ako si posvätná kniha týchto troch vier toleranciu predstavuje:

3. Hľadanie boha. Keď som uverejnil prvé príspevky na tejto stránke, pokúsil som sa o jej propagáciu tým, že som na jej existenciu upozornil zopár známych ľudí. Jeden z nich ma pochválil takými slovami: „A za tento posledný dopis, predovšetkým s Vaším postojom k pravde, by som Vám rád podal ruku. Pocítil som z neho aj úprimnosť v hľadaní Boha…“ Hádam vtedy som sa po prvý raz zamyslel nad zvratom „hľadanie boha“. Odvtedy som sa s ním stretol viac razy a už som si naň dával väčší pozor. Dnes mám k nemu asi taký postoj.
   
   Pre veriacich, ktorí túto frázu používajú, je neveriaci hodný pozornosti len dovtedy, pokiaľ „hľadá boha“. Ak ho už našiel, stáva sa veriacim, ak hľadanie uzavrel tým, že boha niet, nie je už predmetom ich záujmu. Dnes si už zreteľne uvedomujem, koľko spupnosti a opovrhnutia toto dvojslovné spojenie obsahuje.
   
   Predovšetkým nerozumiem, prečo by človek mal „hľadať boha“. Na podnet čoho sa ocitne v situácii „hľadača“? Má na to nejaké silné dôvody, asi ako ten, kto hľadá prirodzené vysvetlenie neznámych javov materiálneho sveta?
   
   Aby som asymetriu obsiahnutú v tomto postoji ozrejmil, spýtam sa, prečo by človek nemal hľadať dôkaz neexistencie boha? Prečo by východzím postojom človeka nemalo byť hľadanie prirodzeného vysvetlenia sveta? Prečo by sa potom ľudia nedelili na tých, ktorí toto prirodzené vysvetlenie už našli a na tých, ktorí ho ešte nenašli? A bolo by potom prirodzené, keby sa ateisti o veriacich prestali zaujímať, pretože už nehľadajú prirodzené vysvetlenie? Je čosi a priori samozrejmé a prirodzené v predstave, že treba hľadať akurát boha, ale predstava, že treba hľadať prirodzené vysvetlenie všetkého je už neprirodzená?
   
   Vysvetlenie vidím iba v bezuzdnom egocentrizme veriacich, ktorí s istotou vedia, že boh jestvuje a preto s rovnakou istotou vedia, že neveriaci sú úbohí hlupáci, ktorí cestu k bohu síce hľadajú, ale z akýchsi nepochopiteľných dôvodov sa im to nedarí. Taká predstava im pripadá zrejme rovnako samozrejmá ako to, že človek hľadá cesty k dosiahnutiu zdravia a dlhého života. Alkoholici a narkomani sú potom tí poľutovaniahodní ľudia, ktorí na tejto ceste zblúdili a potrebujú pomocnú ruku. Veď aj Kristus vraj povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí!“ (Lk 5, 31). Veriaci sa v tejto súvislosti nehanebne pasujú do úlohy „lekárov“!
   
   Nie moji milí, pomoc potrebujete vy, nie ateisti. Ako sa vyjadril Mark Twain:

4. Священная война. Nemecko a jeho spojenci, medzi ktorých patril i tzv. Slovenský štát, zahájilo útok (v komunistických učebniciach označovaný ako „vierolomný“) na vtedajší Sovietsky zväz 22. júna 1941. Známy sovietsky básnik a textár V. Lebedev-Kumač zareagoval na túto udalosť textom „Svjaščennaja vojna“, ktorý vyšiel v novinách Izvestija už 24. júna. Na tieto slová zložil hudbu A. Alexandrov ešte v ten istý deň! A 27. júna spieval Alexandrovov Súbor Červenej armády po prvý raz pieseň Svjaščennaja vojna, vojakom odchádzajúcim na front, na Bieloruskej stanici v Moskve.

5. Život bez obáv. Taký názov mal malý letáčik, ktorý som našiel v poštovej schránke. Poprezeral som si ho a keďže som človek slušne vychovaný, viem čo sa patrí: na listy so známym odosielateľom treba odpovedať. Preto som adventistom siedmeho dňa poslal elektronický list s hlavičkou „Otázka“ a s takým stručným znením:

6. Rómske rabovanie. V máji 2001 sa na Slovensku konalo sčítanie obyvateľstva, pri ktorom sa zisťovalo aj to, koľko ľudí sa hlási ku konkrétnym vierovyznaniam. Je celkom pochopiteľné, že každej cirkvi veľmi záležalo na tom, aby sa k nej prihlásilo čo najviac obyvateľov. Kardinál Korec, jeden z predstaviteľov najmocnejšej cirkvi, sa pri tejto príležitosti značne rozohnil a vystatoval sa jej morálnou autoritou, hovoriac:

7. Kresťanská pokora vs. pýcha ateistov. Z úst kresťanov veľmi často počuť na adresu ateistov obvinenie z pýchy. Ateisti sú „pyšní“ preto, lebo sa spoliehajú na svoj rozum a na svoje sily, lebo neprosia každú chvíľu o pomoc kresťanského boha. Dokonca aj snaha „ovládnuť“ prírodu využitím poznatkov vedy je podľa podaktorých kresťanov „pokušením ľudskej pýchy“. Nevedno, či rovnakým pokušením nie je aj snaha liečiť choroby, predchádzať epidémiám, včasnou detekciou sa vyhnúť následkom tornád a zemetrasení. Niet potom divu, že v takom myšlienkovom prostredí nie je odmietnutie viery v boha ničím iným, než prejavom akejsi bližšie nedefinovanej pýchy.
   
   Z tejto predstavy o „pýche“ potom vyplýva, že ateista, ktorý verí, že je úplne bezcennou súčasťou vesmíru, že na jeho bytí ani osude nikomu nezáleží, ktorý si predstavuje, že po smrti bezo zvyšku zanikne – ten je podľa kresťana spupný a pyšný. Ale na druhej strane kresťan, ktorý verí, že na jeho osude záleží najvyššej bytosti, samému tvorcovi vesmíru, a to až do tej miery, že táto bytosť podstúpila agóniu na kríži len preto, aby si kresťan mohol užívať najväčšie mysliteľné blaho napriek svojmu amorálnemu životu – ten je skromný a pokorný. Majú potom slová „pokora“ a „pýcha“ v kresťanských ústach rovnaký význam ako v bežnom jazyku?
   
   Ako sa nazýva ideologická metóda, ktorá obracia význam slov na opačný, metóda, ktorá ako mávnutím čarovného prútika mení lož na pravdu? Ako nazval takúto deformáciu jazyka v totalitnom systéme G. Orwell, v svojom románe 1984?

8. Rečové vady v rádiu Lumen. Od istej doby častejšie sledujem vysielanie bohumilého Rádia Lumen (live), ktorého jediným poslaním je náboženská propaganda. V každom jeho prvku vidím cieľavedomosť, s akou pôsobí na mladých poslucháčov. Rádio sa, napríklad, hudobným vkusom prispôsobuje súčasnej mládeži a vysiela rovnako gýčovité skladby ako ostatné rozhlasové stanice. Jediné čím sa od priemerného gýča líšia, je ich obsah: sú zamerané na službu Pánovi.
   
   Moje citlivé ucho však postrehlo jeden prvok, ktorého cieľ si nedokáže môj rozum vysvetliť: všetky hlásateľky tohto rádia majú rečovú vadu. Skúste vysielanie toho rádia istú dobu sledovať a budete so mnou súhlasiť. Sprvoti sa mi zdalo, že ráčkujú, či šušlú. Ale nie: najlepšie sa to hádam dá popísať tak, že hovoria, akoby mali priveľký jazyk, ktorý sa im nevmestí do úst. Bol by som veľmi rád, keby mi niekto vedel vysvetliť dôvod, pre ktorý si redakcia zvolila akurát také hlásateľky. Kresťania totiž vo všetkom vidia vyšší cieľ, a preto by im to nemalo spôsobovať problémy. Nie som však náročný, uspokojí ma aj uvedenie prízemného cieľa. Doposiaľ ma napadlo iba jedno vysvetlenie: snaha ukázať, aké pochopenie má cirkev katolícka pre všestranné nedokonalosti človeka – niečo na spôsob Kristovho „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí“. (Mt 9, 12) Podivné je aj to, že všetky tieto panny majú rovnakú vadu. Žeby boli príbuzné? Napríklad dcéry toho istého pána biskupa? To by vysvetlilo aj to, prečo ich rádio zamestnáva napriek rečovej vade. Ale to je len moja bezočivá hypotéza.

9. „Ježiš ťa nesklame!“ Taký text som zazrel na plagáte (dnes tomu Slováci už hovoria svetovo „billboard“) na východnom Slovensku pri ceste č. 18. Keď som si ho vyfotografoval, so zámerom spestriť ním svoju stránku, začal som rozjímať nad jeho obsahom. V akomže to zmysle ma Ježiš nesklame? Z pózy zúfalého muža na stoličke mi nebolo jasné, či Kristus nezamestnaným zabezpečí prácu (okrem farárov, lebo tí sú zamestnaní všetci), či chorým zaručí skoré uzdravenie z rakoviny, alebo slobodným matkám útočište v kláštore. Napadli ma aj iné bežné kontexty ľudských sklamaní: Nesklame Ježiš zúfalého muža na rozdiel od nevernej milej? To asi nie: ťažko možno Ježišovu vernosť zrovnávať s vernosťou žene mužovi. Dodrží Ježiš dané slovo? Sotva, žiadne totiž nikomu nedal. Poradí mu správnu cestu do cieľa? Iba ak v zmysle rady: pomôž si človeče sám, aj boh ti potom pomôže. Tak v akom zmysle, dočerta, ma Ježiš nesklame? Odpovie mi niekto? Alebo žeby to bola len ďalšia demagogická fráza, podobná zvolaniu „Ježiš Ťa miluje“?

• Viera
• Veda
• Náboženstvo a veda

1. Jakovlev A. Krestosev. – Moskva: Vagrius, 2000, s. 188.
2. Fejnberg Je. L. Nauka, iskusstvo i religija – Voprosy filosofii. – 1997, No. 7, s. 54.
3. Papa Joann Pavel II. Perestupiť porog nadeždy. – Moskva: Istina i žizň, 1995.
4. Petrova M. K. Vestnik RAN. 1995, No. 11, s. 1016.
5. Joann Pavel II. Vera i razum. Izdateľstvo Franciskancev. – Moskva, 1999 [ruský preklad.]
6. Ginzburg V. L. Razum i vera // Vestnik RAN – 1999, No. 6, s. 546; vydané v časopise „Zdravyj smysl“, No. 1 (13), 1999, s. 51.

Msgr. Viktor TRSTENSKÝ,
pápežský prelát

Na vedomie:
vládnym predstaviteľom,
najdôstojnejším cirkevným vrchnostiam

• „Jedine socializmus zbaví vedu jej buržoáznych pút… Jedine socializmus umožní rozšíriť a náležite si podriadiť spoločenskú výrobu…“ Všetky komunistické demagogické prejavy sa formálne vyznačovali prebytkom kategorických tvrdení. Lenže to isté platí aj o katolíckej demagógii, a predvádza nám to aj Trstenský: „Teda len viera nám môže ponúknuť vyššie hodnoty… lebo len viera tvorí hodnoty, ktoré môžu byť platným ideálom na celý život.“ Alebo trocha ďalej: „to je opravdivá múdrosť a jediná pevná záruka nášho šťastia“. A úplne rovnako ako komunisti, ani Trstenský tieto kategorické zvolania nedokazuje. Dôvod je jednoduchý: oni sa totiž dokázať nedajú, lebo nie sú pravdivé – sú to iba hysterické výkriky.
• „Úradne sa podporujú a rozširujú časopisy, knihy, mravne závadného obsahu, ba priamo zvádzajúce na chodníky ateistického nemravného života“ – Z tejto formulácie mi vyplýva, že ateizmus sa tu stotožňuje s nemravnosťou. Akým právom? Pedofilný, či vraždiaci farár, katolícky kňaz vydržujúci si milenky a plodiaci nemanželské deti, nie je nemravný len preto, lebo nie je ateistom? Ak sa ateista nedopustí za celý život ani jediného trestného činu, prečinu, ba ani priestupku proti občianskym kódexom, je napriek tomu nemravný len preto, lebo je ateista?
• „…sa neodstraňujú… niekedy priame protináboženské relácie v televízii“ – Ak tomu dobre rozumiem, prelát sa pohoršuje nad tým, že televízia vysiela „protináboženské relácie“. Prečo sa mu to nepáči? Náboženské relácie sú predsa protiateistické, ale ateisti – ktorí majú rovnaké právo na (sveto)názor ako katolíci – sa napodiv nepohoršujú nad ich vysielaním. Akú predstavu má prelát o slobode prejavu, keď si myslí, že katolícke vysielanie musí byť povolené, ale ateistické musí byť zakázané? Veď Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN považuje v čl. 19 slobodu presvedčenia a prejavu za jedno zo základných ľudských práv, ktoré v sebe zahŕňa aj „právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami“. Rovnako aj Ústava Slovenskej republiky vo svojom 24. článku výslovne konštatuje: „Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“ Chce nás pán prelát vrátiť do totalitného systému podobného socializmu, len s odlišnou ideológiou? Alebo nebodaj až do stredoveku s jeho vychýrenou inkvizíciou?
• „Bez Boha, teda bez náboženstva niet spravodlivosti, bez spravodlivosti niet Lásky, bez lásky niet pokoja a bez pokoja niet života.“ Táto naskutku mohutná séria insitných dedukcií začína pozoruhodným stotožnením boha s náboženstvom. Domnievam sa, že sa nedopustím chyby, ak budem predpokladať, že s bohom je totožné len náboženstvo kresťanské, najlepšie katolícke. Analyzujme teraz jednotlivé dedukcie. Celkom by ma zaujímalo, ako náboženstvo zaručuje spravodlivosť, najmä s ohľadom na požiadavku preláta zatvárať ateistov a pri zohľadnení historických faktov o kolaborácii Vatikánu s nacizmom. Implikácia „bez spravodlivosti niet Lásky“ nie je pre mňa zrozumiteľná, ale možno len preto, že „Láska“ nie je to isté, čo „láska“. V akom zmysle však „bez lásky niet pokoja“? Bez akej lásky niet akého pokoja? Väčšina vojen sa demagogicky ospravedlňovala láskou k vlasti. Keď štátna bezpečnosť bude na želanie preláta vyhľadávať bezbožníkov a vsadzovať ich za mreže do žalára, bude to podľa neho robiť kvôli pokoju. Ale bude to aj v mene lásky? Záverečná dedukcia je už veľmi nevierohodná: bez pokoja niet života? Na aký život tu prelát myslí? Na holý život väzňa koncentračného tábora, či na plnohodnotný život slobodného človeka? Ktorý z týchto životov nepokoj znemožňuje? Zdá sa mi, že celé toto je iba také nezáväzné táranie, len taká gradácia vzťahov, hra so slovami, ktorú zvyknem nazývať verbálne^© myslenie, ktorá končí výsledkom, že „bez boha niet života“. Ale to sa dá povedať priamo, bez akýchkoľvek dedukcií, lebo ten výsledok je rovnako nedokázaný, ako jednotlivé kroky „dedukcie“.
• …
• „Krásne tieto uvedené myšlienky rozvádza Albino Luciani vo svojom fiktívnom liste Gilbertovi K. Chestertonovi, anglickému spisovateľovi, učencovi a konvertitovi ku katolicizmu.“ – Pekná ukážka demagógie opierajúca sa o vyslovenie neúplnej pravdy. Tým, že autor označil Chestertona všeobecnejším pojmom „učenec“, vzbudil v neinformovanom čitateľovi dojem, že to mohol byť hádam aj prírodovedec. Tým, že neuviedol z akej viery konvertoval, umožnil domnievať sa, že Chesterton bol pôvodne ateistom. Chesterton bol však anglikánsky teológ, a preto jeho „učenosť“ ani „konverzia“ nepredstavuje niečo, čo by stálo za zmienku. Mňa používanie demagógie predstaviteľmi cirkvi, samozrejme, vôbec neprekvapuje. Viem veľmi dobre, že je to hlavný nástroj teológie, aj tzv. misijnej činnosti. Nakoniec celý tento list je klasickou ukážkou demagogického prejavu. Raz tu zverejním úryvok z niektorého plamenného prejavu Adolfa Hitlera, aby čitateľ mohol porovnať cirkevné kázne s Hitlerovými „preslovmi k svojmu národu“ a pochopil, že medzi obomi niet žiadneho rozdielu. Tí, ktorí sa pamätajú na prejavy komunistických „štátnikov“ iste nevidia žiaden rozdiel medzi ich dikciou, či obsahom a listom preláta Trstenského. Jedným z tých, ktorí by to mohli veľmi dobre porovnať, je sám adresát listu…
• „Tento príbeh si si vymyslel.“ „Áno“, odpovedá Michal, „vymyslel som si ho, ale dobre vyjadruje to, čo robíte ty i tvoji neveriaci priatelia. Začínate lámaním kríža a končíte zničením obývateľného sveta.“ Citovaný úsudok je tak typický pre celé kresťanstvo, že by som ho nazval paradigmou kresťansky chorej mentality. Svoje korene má hádam v Kristovom výroku: „Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci.“ (Mt 5, 28) Kresťania zakazujú, či odsudzujú nejakú činnosť len preto, lebo po nej môže nasledovať iná, horšia a závažnejšia činnosť. Chybne sa predpokladá kauzálna súvislosť tam, kde jej niet – medzi skutkami, ktoré navzájom nijak nesúvisia. Kvôli tejto domnelej súvislosti sa potom zakazuje to, čo zlému skutku iba predchádza, ale čo ho nespôsobuje: je to logicky chybná úvaha s názvom post hoc, ergo propter hoc. Zapálením slamy v stodole asi spôsobím aj požiar stodoly, ale pohľad na fotografiu slávnej obnaženej ženy veľmi pravdepodobne nepovedie k môjmu cudzoložstvu s ňou: v prípade impotentio coeundi ani žiadostivý pohľad na vlastnú manželku nevedie väčšinou k súloži. Alebo aby tomu naozaj rozumel už každý: táto chabá „úvaha“ je analogická tvrdeniu, že farár počas omše nesmie piť víno, lebo človek, ktorý pije alkohol, sa môže po čase stať alkoholikom a ten sa môže neskôr pod vplyvom alkoholu dopustiť vraždy! Nedávno (2001) sa naozaj jeden slovenský farár pod vplyvom alkoholu vraždy dopustil. Uvažuje po tomto „poučení“ cirkev o zákaze pitia omšového vína počas liturgie? Bojuje cirkev za prohibíciu? Prečo nie? Veď alkoholizmus je v mnohých prípadoch príčinou zabitia nevinných ľudí – nielen opitými vodičmi.
  
  Kto a kedy dokázal, že „lámanie kríža“ spôsobuje „zničenie sveta“? Kto dokázal, že medzi neprítomnosťou kresťanskej viery a zlom vo svete je kauzálna súvislosť? Ale ak to nikto nedokázal, je také tvrdenie iba arogantnou ukážkou spupnej kresťanskej demagógie a pápežský prelát by sa mal hanbiť citovať taký nezmysel pre poučenie prezidenta. Ja to vidím oveľa jednoduchšie: potierať treba zločiny, nie to, čo by k ním mohlo údajne viesť. Ak by sme sa tejto zásady nepridržiavali, veľmi rýchlo by sa našli žalobcovia i sudcovia, ktorí by nás z úmyslu veľmi hravo usvedčili. Majstrami v „dokazovaní“ úmyslov a trestaní ich fiktívnych následkov boli komunisti, nacisti, a inkvizítori. Tento príklad ukazuje, o čo svoje „úvahy“ opierali: logika to iste nebola. Uvediem drobný osobný príklad. Komunisti mi vytýkali, že odmietaním členstva v BSP, nepodpísaním „anticharty“, či neúčasťou na prvomájových sprievodoch, oslabujem tábor mieru a socializmu. Vidíte akýkoľvek rozdiel medzi týmto komunistickým nezmyslom a citovaným tvrdením o následkoch „lámania kríža“? Veru, medzi komunistickou a kresťanskou demagógiou je priveľa podobností nato, aby to bola iba náhoda.
• …
• „Cit spravodlivosti… požaduje, aby vykonané dobro a znášané zlo, boli odmenené.“ Cit spravodlivosti požaduje aj to, aby po suchu nasledoval dážď, po zime teplé počasie. Ale nezdá sa mi, že by sa to prvé dialo na Sahare, to druhé v polárnych krajinách. Cit spravodlivosti je príliš chabý dôvod na to, aby sa vo svete čokoľvek dialo. Žiaden cit nestačí na dôkaz toho, že jestvuje iný život, že jestvuje Boh a že je to akurát taký boh, akého si predstavuje akýsi František Saleský. Človek je príliš bezvýznamná súčasť Vesmíru nato, aby jeho želania čokoľvek dokazovali. Bezuzdný antropocentrizmus všetkých náboženstiev je psychologicky aj historicky celkom pochopiteľný, ale nie je ničím reálnym podložený. Je naozaj iba prejavom zbožného želania veriacich.
• …
• „…aby každý, kto chce s Bohom budovať časný i večný domov pre seba a našu spoločnosť, mohol rozvíjať túto vznešenú prácu bez všetkých zábran i bez strachu, ako to bolo za vlády komunizmu pred vyšetrovaním, potupovaním i väzením.“ Aha, takže vyšetrovania, potupovania i väzenia sa majú báť už iba ateisti, tí „termiti, ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi a sú vlastne rušiteľmi pokoja“ a preto každý z nich „mal by sa označiť za štváča a vsadiť za mreže do žalára.“ Dobre si to pán prelát vymyslel a veľmi jednoducho si to predstavuje; zrejme pod vplyvom „citu spravodlivosti, ktorý je v každom človekovi, bez rozdielu viery“.

1. Správa hlupáka o tom, čo hovorí múdry človek, nemôže byť nikdy presná, lebo hlupák podvedome prekladá to, čo počuje, do toho, čomu rozumie.
   A stupid man's report of what a clever man says can never be accurate, because he unconciously translates what he hears into something he can understand.
   
2. Všetky hnutia zachádzajú priďaleko.
   All movements go too far.
   
3. Domnievam sa, že by sme mali vždy brať do úvahy svoje názory s istou mierou pochybnosti. Neželal by som si, aby ľudia dogmaticky verili akejkoľvek filozofii, dokonca ani mojej.
   I think we ought always to entertain our opinions with some measure of doubt. I shouldn't wish people dogmatically to believe any philosophy, not even mine.
   
4. Nikdy by som nepoložil život za svoje presvedčenie, lebo by som sa mohol mýliť.
   I would never die for my beliefs because I might be wrong.
   
5. Ak by v dnešnom svete bolo významné množstvo ľudí, ktorí viac túžia po vlastnom šťastí, než po nešťastí druhých, mohli by sme tu mať už o pár rokov raj.
   If there were in the world today any large number of people who desired their own happiness more than they desired the unhappiness of others, we could have paradise in a few years.
   
6. Nech sa to už týka čohokoľvek, vždy je zdravé z času na čas napísať otáznik k tvrdeniam, ktoré sme už dlho považovali za samozrejmé.
   In all affairs it's a healthy thing now and then to hang a question mark on the things you have long taken for granted.
   
7. Hovorí sa, že človek je rozumné zviera. Po celý život som hľadal dôkazy, ktoré by mohli toto tvrdenie podporiť.
   It has been said that man is a rational animal. All my life I have been searching for evidence which could support this.
   
8. Život sú iba preteky, v ktorých ide o to, ako sa stať radšej zločincom, než jeho obeťou.
   Life is nothing but a competition to be the criminal rather than the victim.
   
9. Mnohí ľudia by radšej umreli, než by mali myslieť. A naozaj sa im to stáva.
   Many people would sooner die than think; In fact, they do so.
   
10. Ak sa na matematiku dívame správne, zistíme, že je nielen pravdivá, ale má aj výnimočnú krásu – krásu chladnú a strohú, podobnú kráse sochy.
    Mathematics, rightly viewed, posses not only truth, but supreme beauty – a beauty cold and austere, like that of sculpture.
    
11. Ľudia sa boja myslenia tak, ako sa neboja ničoho iného na svete – viac než bankrotu, dokonca viac než smrti… Myslenie je podvratné a revolučné, deštruktívne a hrôzostrašné, myslenie nemá zľutovanie so žiadnymi privilégiami, uznávanými inštitúciami, ani pohodlnými zvykmi. Myslenie sa díva do pekelnej jamy a nebojí sa. Myslenie je veľkolepé, rýchle a slobodné, je to svetlo sveta, a najväčšia sláva človeka.
    Men fear thought as they fear nothing else on earth – more than ruin – more even than death… Thought is subversive and revolutionary, destructive and terrible, thought is merciless to privilege, established institutions, and comfortable habit. Thought looks into the pit of hell and is not afraid. Thought is great and swift and free, the light of the world, and the chief glory of man.
    
12. Nikto neklebetí o tajných cnostiach iných ľudí.
    No one gossips about other people's secret virtues.
    
13. Naše demokratické systémy ešte stále predpokladajú, že hlúpy človek bude skôr poctivý, než človek rozumný.
    Our great democracies still tend to think that a stupid man is more likely to be honest than a clever man.
    
14. Pasívne prijímanie učiteľovej múdrosti je pre väčšinu chlapcov a dievčat ľahké. Nevyžaduje si samostatné myslenie a prijímať učiteľove názory sa zdá byť rozumné, pretože učiteľ vie viac než žiaci; je to navyše aj spôsob ako si nakloniť učiteľovu priazeň – pokiaľ nejde o veľmi výnimočného človeka. Ale zvyk pasívneho prijímania je v neskoršom živote katastrofálny. Spôsobuje, že človek hľadá a akceptuje vodcu, a že za vodcu akceptuje kohokoľvek, kto je do tohoto postavenia dosadený.
    Passive acceptance of the teacher's wisdom is easy to most boys and girls. It involves no effort of independent thought, and seems rational because the teacher knows more than his pupils; it is moreover the way to win the favour of the teacher unless he is a very exceptional man. Yet the habit of passive acceptance is a disastrous one in later life. It causes man to seek and to accept a leader, and to accept as a leader whoever is established in that position.
    
15. Pokiaľ sa pamätám, v celých evanjeliách niet ani slova na chválu inteligencie.
    So far as I can remember, there is not one word in the Gospels in praise of intelligence.
    
16. Hlavné veci, ktoré sa mi zdajú dôležité samé osebe a nie iba ako prostriedky na dosiahnutie iných vecí, sú poznanie, umenie, inštinktívne šťastie a vzťahy priateľstva a lásky.
    The main things which seem to me important on their own account, and not merely as means to other things, are knowledge, art, instinctive happiness, and relations of frendship or affection.
    
17. Za vzor morálky sú považovaní ľudia, ktorí si sami odopierajú bežné potešenia, a vynahradzujú si to tým, že ich odopierajú druhým.
    The people who are regarded as moral luminaries are those who forego ordinary pleasures themselves and find compensation in interfering with the pleasures of others.
    
18. Miesto otca v modernej predmestskej rodine je veľmi obmedzené – zvlášť, keď hrá golf.
    The place of the father in the modern suburban family is a very small one, particularly if he plays golf.
    
19. Čas, v ktorom si užívame ničnerobenia, nie je premárnený.
    The time you enjoy wasting is not wasted time.
    
20. Najväčším problémom sveta je to, že hlupáci a fanatici sú vždy veľmi sebaistí, ale rozumní ľudia sú plní pochybností.
    The whole problem with the world is that fools and fanatics are always so certain of themselves, but wiser people so full of doubts.
    
21. Z neužitočných poznatkov možno získať veľa potešenia.
    There is much pleasure to be gained from useless knowledge.
    
22. Nejestvuje taký veľký nezmysel, z ktorého by vhodné konanie vlády nemohlo urobiť článok viery prevažnej väčšiny ľudí.
    There is no nonsense so errant that it cannot be made the creed of the vast majority by adequate governmental action.
    
23. To je jeden z tých názorov, ktoré sú tak absolútne absurdné, že by ich mohol akceptovať iba veľmi vzdelaný človek.
    This is one of those views which are so absolutely absurd that only very learned men could possibly adopt them.
    
24. Žiť bez pár vecí, po ktorých túžime, je nevyhnutnou zložkou šťastia.
    To be without some of the things you want is an indispensable part of happiness.
    
25. Príliš málo slobody spôsobuje stagnáciu, príliš veľa chaos.
    Too little liberty brings stagnation and too much brings chaos.
    
26. Nešťastní ľudia – napríklad tí, čo nemôžu spávať – sú na svoje nešťastie vždy hrdí.
    Men who are unhappy, like men who sleep badly, are always proud of the fact. (Bertrand Russell, Conquest of Happiness [1930] ch. 1)
    
27. Zmysel pre povinnosť je užitočný v práci, ale škodí osobným vzťahom. Ľudia si želajú, aby ich mali radi, a nie aby ich rezignovane trpeli.
    A sense of duty is useful in work, but offensive in personal relations. People wish to be liked, not be endured with patient resignation. (Bertrand Russell, Conquest of Happiness [1930] ch. 10)
    
28. Zo všetkých foriem opatrnosti je opatrnosť v láske azda najškodlivejšia pre pravé šťastie.
    Of all forms of caution, caution in love is perhaps the most fatal to true happiness. (Bertrand Russell, Conquest of Happiness [1930] ch. 12)
    
29. Schopnosť inteligentne využiť voľný čas je posledným produktom civilizácie, ale v súčasnosti má túto schopnosť len veľmi málo ľudí.
    To be able to fill leisure intelligently is the last product of civilization, and at present very few people have reached this level. (Bertrand Russell, Conquest of Happiness [1930] ch. 14)
    
30. Jedným z príznakov blížiaceho sa nervového zrútenia je presvedčenie, že práca postihnutého je nesmierne dôležitá.
    One of the symptoms of an approaching nervous breakdown is the belief that one's work is terribly important. (Bertrand Russell, Conquest of Happiness [1930] ch. 5)
    
31. Človek by mal spravidla rešpektovať verejnú mienku len potiaľ, pokiaľ je to nevyhnutné nato, aby sa vyhol hladu a nedostal sa do väzenia. Ale všetko ostatné predstavuje dobrovoľné podriadenie sa zbytočnej tyranii a veľmi pravdepodobne bude narúšať všemožnými spôsobmi vlastné šťastie.
    One should as a rule respect public opinion in so far as is necessary to avoid starvation and to keep out of prison, but anything that goes beyond this is voluntary submission to an unnecessary tyranny, and is likely to interfere with happiness in all kinds of ways. (Bertrand Russell, Conquest of Happiness [1930] ch. 9)
    
32. Aristoteles tvrdil, že ženy majú menej zubov než muži. Hoci bol dvakrát ženatý, nikdy ho nenapadlo overiť si toto tvrdenie pohľadom do úst svojich manželiek.
    Aristotle maintained that women have fewer teeth than men; although he was twice married, it never occured to him to verify this statement by examining his wives' mouths. (Bertrand Russell, Impact of Science on Society [1952] ch. 1)
    
33. Báť sa lásky, znamená báť sa života, a tí, čo sa boja života, sú už z troch štvrtín mŕtvi.
    To fear love is to fear life, and those who fear life are already three parts dead. (Bertrand Russell, Marriage and Morals [1929] ch. 19)
    
34. Skutočnosť, že nejaký názor je veľmi rozšírený, nie je vôbec dôkazom toho, že nie je úplne absurdný. Naopak, vzhľadom na hlúposť väčšiny ľudstva, je oveľa pravdepodobnejšie, že široko rozšírený názor je hlúpy než rozumný.
    The fact that an opinion has been widely held is no evidence whatever that it is not utterly absurd; indeed in view of the silliness of the majority of mankind, a widespread belief is more likely to be foolish than sensible. (Bertrand Russell, Marriage and Morals [1929] ch. 5)
    
35. Matematiku možno definovať ako predmet, v ktorom nikdy nevieme, o čom hovoríme, ani či to, čo hovoríme, je pravda.
    Mathematics may be defined as the subject in which we never know what we are talking about, nor whether what we are saying is true. (Bertrand Russell, Mysticism and Logic [1917] ch. 4)
    
36. Každý človek, nech už ide kamkoľvek, je obklopený mrakom uspokojujúcich presvedčení, ktoré ho sprevádzajú ako muchy za letného dňa.
    Every man, wherever he goes, is encompassed by a cloud of comforting convictions, which move with him like flies on a summer day. (Bertrand Russell, Sceptical Essays [1928], “Dreams and Facts”)
    
37. V skutočnosti máme vedľa seba dva druhy morálky: jednu, ktorú kážeme, ale nedodržiavame, a druhú, ktorou sa riadime, ale zriedkakedy kážeme.
    We have, in fact, two kinds of morality side by side: one which we preach but do not practice, and another which we practice but seldom preach. (Bertrand Russell, Sceptical Essays [1928], “Eastern and Western Ideals of Happiness”)
    
38. Nie je rozumné veriť nejakému tvrdeniu, ak niet žiadneho dôvodu predpokladať, že je pravdivé.
    It is undesirable to believe a proposition when there is no ground whatsoever for supposing it is true. (Bertrand Russell, Sceptical Essays [1928], “On the Value of Scepticism”)
    
39. Je zrejmé, že „nemravnosť“ nie je pojem, ktorý by sa dal právne exaktne definovať; v praxi súdnych siení znamená „čokoľvek, čo pobúri súd“.
    It is obvious that “obscenity” is not a term capable of exact legal definition; in the practice of the Courts, it means “anything that shocks the magistrate”. (Bertrand Russell, Sceptical Essays [1928], “Recrudescence of Puritanism”)
    
40. Vo filozofii ide o to, začať s niečim tak jednoduchým, že to ani nestojí za formulovanie a skončiť niečim tak paradoxným, že tomu nikto nebude veriť.
    The point of philosophy is to start with something so simple as not to seem worth stating, and to end with something so paradoxical that no one will believe it. (Bertrand Russell, The Philosophy of Logical Atomism)
    
41. Strach je hlavným zdrojom povery a jedným z hlavných zdrojov krutosti. Prekonať strach je začiatok múdrosti.
    Fear is the main source of superstition, and one of the main sources of cruelty. To conquer fear is the beginning of wisdom. (Bertrand Russell, Unpopular Essays [1950], “Outline of Intellectual Rubbish”)
    
42. Človek je dôverčivý živočích a musí niečomu veriť. Ak nemá pre vieru dobré dôvody, uspokojí sa so zlými.
    Man is a credulous animal, and must believe something; in the absence of good grounds for belief, he will be satisfied with bad ones. (Bertrand Russell, Unpopular Essays [1950], “Outline of Intellectual Rubbish”)
    
43. Ohromná väčšina intelektuálne významných ľudí neverí kresťanskému náboženstvu, no skrýva túto skutočnosť pred verejnosťou, pretože sa bojí, že stratí svoje príjmy.
    The immense majority of intellectually eminent men disbelieve the Christian religion, but they conceal the fact in public, because they are afraid of losing their incomes. (Bertrand Russell, Sceptical Essays [1928], “Freedom Versus Authority in Education”)

1. Narodenie Jána Krstiteľa bolo vraj zvestované jeho otcovi, kňazovi Zachariášovi, ktorý aj s manželkou Alžbetou „nemali deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja „pokročilí vekom“ (Lk 1, 7). Zdôvodnenie bezdetnosti pokročilým vekom je síce u neplodnej ženy nadbytočné, ale pre môj argument výhodné. Zachariášovi sa „zjavil anjel Pánov, ktorý stál z pravej [!] strany kadivého oltára“ (Lk 1, 11). Dialóg medzi anjelom Gabrielom a Zachariášom má v slovenskom preklade 140 slov a chudák Zachariáš po ňom hneď onemel: „Keď však vyšiel, nemohol k ním prehovoriť; z čoho poznali [!?], že mal videnie v chráme“ (Lk 1, 22). Nemým zostal najmenej deväť mesiacov – až do narodenia zvestovaného syna. Lukáš teda popisuje dosť dlhý dialóg, ktorý nemal svedka a protagonista bol navyše dlho nemý. Kedy asi začal Lukáš evanjelium písať? Sotva za Kristovho života, pretože vtedy ani Kristovi najbližší spolupracovníci zmysel jeho konania nechápali. Svitlo im až po Kristovom vzkriesení, takže ak by Kristus naozaj jestvoval a Lukáš by patril do okruhu jeho spolupracovníkov, začal by evanjelium zrejme písať až po Kristovej smrti. Aký starý mohol byť vtedy Lukáš? Zhruba by mal byť Kristovým rovesníkom a teda človekom najmenej o generáciu mladším, než Zachariáš, ktorý bol už pred Kristovým narodením “pokročilý vekom”. Hrubým odhadom mi teda vychádza vekový rozdiel 60 rokov.

2. Aj narodenie Krista bolo vraj zvestované jeho matke Márii. Dialóg anjela Gabriela s Máriou má v preklade 120 slov a evanjelista Lukáš by sa o ňom mohol dozvedieť od Márie opäť nie hneď po zvestovaní, ale až po Kristovej smrti. Ak sa to nedozvedel priamo od Márie, jeho svedectvo je bezcenné. Ale ani keby sa to dozvedel priamo od nej, nebol priamym svedkom toho, čo popisuje. Toto svedectvo je dogmaticky zvlášť závažné, pretože je jedným z dvoch zdrojov viery katolíckej cirkvi v tzv. počatie Krista z ducha: „Ako sa to stane, veď ja neznám muža! Odpovedal jej anjel… Duch Svätý zostúpi na teba… preto aj to, čo svätého narodí sa z teba, bude sa volať Syn Boží“ (Lk 1, 34 – 35).
3. Máriin snúbenec Jozef nebol však potešený, keď „prv, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18). Tento výrok je predovšetkým nepravdivý (čo je dosť vážny nedostatok), pretože „ukázať sa“ mohlo nanajvýš to, že je Mária tehotná, nie však to, že ju do toho stavu priviedol akýsi duch, ktorého teologickú funkciu začali kresťania objavovať až dosť dlho po Kristovej smrti. Veď práve preto, že si Jozef pôvod tehotenstva vysvetľoval celkom prirodzene Máriinou súložou s iným mužom, „chcel ju tajne prepustiť“ (Mt 1, 19). Podivné počatie mu vysvetlil až anjel Pánov, ktorý sa mu zjavil vo sne, teda opäť bez svedkov: „čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20). Dovoľujem si tvrdiť, že Matúš (ani jeho prípadný informátor) nemohol byť priamym svedkom sna, mohol o sne len počuť a keď o ňom počul po Kristovej smrti, neviem-neviem akú hodnotu má jeho svedectvo. Problematické je aj to, ako vedel sám Jozef odlíšiť obyčajný sen od zjavenia vo sne – neviem koľko ľudí má túto nadprirodzenú schopnosť. Toto zjavenie vo sne je druhým, ale aj posledným zdrojom dogmy o tzv. počatí z ducha.
4. „Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil, ako mu prikázal anjel Pánov: prijal svoju ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna“ (Mt 1, 25). Táto formulácia si priam vynucuje otázku, či potom s ňou „obcoval“? Zdá sa mi, že áno, lebo Ježišovi bratia a sestry sa párkrát v evanjeliách spomínajú (napríklad v Mt 13, 55 – 56). Dôležitejšia je však otázka, odkiaľ vedel Lukáš o intímnom sexuálnom živote o generáciu staršieho Jozefa a Márie? Zdôverili sa s tým jemu, alebo niekomu inému, desaťročia po onom neobcovaní? Mne taká možnosť pripadá dosť nechutná, vám nie? Akoby som sa pýtal rodičov svojho priateľa, či po jeho narodení obcovali, alebo nie. Tu by som už na svedkovi obcovania z prirodzeného taktu ani netrval.
5. Anjel Pánov musel byť v oných dňoch značne vyťažený, lebo o chvíľu sa „zjavil vo sne Jozefovi“ a poslal ho do Egypta (Mt 2, 13);
6. po Herodesovej smrti ho vo sne poslal späť do Izraela (Mt 2, 20),
7. a v Izraeli ho vo sne ešte operatívne usmernil do Galiley (Mt 2, 22). Ani tieto tri snové inštrukcie nemohli mať svedka, a preto aj keby sa o nich Matúš dozvedel priamo od Jozefa, je ich vierohodnosť nulová.
8. Uplynuli asi tri desaťročia a na scénu vystupuje Ján Krstiteľ. Ten, ako je všeobecne známe, krstil v Jordáne. Keď prišiel Ježiš, pokrstil aj jeho. „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa mu nebesá a on videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3, 16 – 17). Treba zdôrazniť, že holubicu videl aj podľa gréckeho originálu iba Ježiš („και ειδεν πνευμα θεου καταβαινον ωσει περιστεραν“), nie však Ján Krstiteľ. Túto interpretáciu – ako aj moju hypotézu, že hlas z neba Ján Krstiteľ nepočul – podporuje aj údaj, že sa neskôr tento Kristov krstiteľ zo žalára kázal strmo spýtať Ježiša „Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať?“ (Mt 11, 3). Povedal Matúšovi o holubici a o hlase z neba sám Ježiš? Toto miesto má pre dogmatiku kľúčový význam, lebo v ňom sám boh dosvedčuje, že Ježiš je jeho syn.

9. Dostávame sa k ďalšej údajnej udalosti v Kristovom živote, ktorú určite nikdy nepochopím. Popisujú ju všetci traja (synoptickí) evanjelisti: Matúš, Marek aj Lukáš. Zrejme preto, lebo jej pripisovali veľký význam, ktorý mne uniká. Citujem podľa Matúša. „Potom Duch [aký?] vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, nakoniec vyhladol [nečudo]“ (Mt 4, 2). Z textu mi je jasné, že Ježiš „sa dostal“ na púšť, aby ho diabol pokúšal, neviem však prečo ho bolo treba pokúšať – len preto aby sa naplnilo nejaké proroctvo? Pod pokúšaním chápem, ja neveriaci pes, predkladanie ponúk, ktoré sú pre pokúšaného také lákavé, že jestvuje reálna možnosť, že by ich mohol prijať, alebo by musel zvádzať značný vnútorný boj, ak im mal odolať. V tom zmysle je pre mňa celkom pochopiteľné pokúšanie človeka, nie však boha: jestvovala reálna možnosť, že by syn boží, ktorý naisto vedel, že bude vládnuť celému svetu, prijal od diabla úbohú ponuku „Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4, 9)??

10. Po pár rokoch uzdravovania, vyháňania démonov a kázania, sa Ježišov život chýli ku koncu. Večer pred smrťou sa modlí a vraj (podľa „lekára“ Lukáša) aj krvou potí v záhrade getsemanskej. Podľa synoptických evanjelistov prosí otca: „odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie čo ja chcem, ale čo Ty“ (Mk 14, 36). Všetci synoptici popisujú, že sa Ježiš trikrát vrátil k učeníkom, ale vždy ich našiel spať. Priamym svedkom tejto modlitby, ktorá mohla byť aj dosť dlhá (takú podáva Jn 17, 1-26), teda niet. Aká je potom vierohodnosť textu napísaného Jánom, ktorý zaberá pol strany? Nadiktoval ten text Ježiš po svojom vzkriesení Jánovi, z vďačnosti za to, že ten počas tejto modlitby pred smrťou spal? (ak je pravda, že autorom Jánovho evanjelia je učeník Ján, „ktorého Ježiš miloval“). Či boh nadiktoval tento text pisateľovi Jánovho evanjelia, nech už ním bol hocikto?

1. Troch kráľov doviedla do betlehemskej maštale podivná hviezda, ktorá dokázala ukazovať cestu „až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko“ (Mt 2, 9). Taká „hviezda“ sa musela pohybovať iba pár desiatok metrov nad zemou (ako ukáže elementárna geometrická, či fyzikálna úvaha) a teda nemohla to byť hviezda typu Síria v súhvezdí Canis Maior. Hviezdu-lampáš mohli preto vidieť len spomínaní „králi“ a ako ukáže jednoduchá úvaha, ťažko veriť, že by ktokoľvek (hlavne nie evanjelista Matúš) po desaťročiach vyhľadal všetkých troch, aby mu to potvrdili.
2. „Keď to počul kráľ Herodes, predesil sa a s ním celý Jeruzalem“ (Mt 2, 3). Odkiaľ mohol Matúš vedieť o Herodesovom zdesení a čohože sa to vyľakal „celý Jeruzalem“ – žeby príchodu mesiáša, na ktorého stáročia čakal? Odkiaľ vedel Matúš o tajnom rozhovore Herodesa s tromi mudrcmi?
3. Bol evanjelista Marek prítomný na Herodesovej hostine, kde tancovala dcéra Herodiady a počul ich rozhovor? Dovoľujem si poznamenať, že celý príbeh mi nápadne pripomína schému známu z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí (Tatran, Bratislava 1972), vrátane sľubu „Čo si len zažiadaš, dám ti, až do polovice svojho kráľovstva“ (Mk 6, 23). Žeby túto schému prevzali slovenské rozprávky z evanjelií? O aké dôveryhodné svedectvo sa opiera tvrdenie: „Ona vyšla a opýtala sa matky: Čo si žiadať? Odvetila jej: Hlavu Jána Krstiteľa“? (Mk 6, 24).
4. „Pilát vošiel teda zase do vládnej budovy a zavolajúc Ježiša, povedal Mu: Si Ty kráľ židovský? Odpovedal mu Ježiš: Hovoríš to sám od seba, a či ti to iní povedali o mne? Odpovedal Pilát: A som ja Žid?…“ (Jn 18, 33 – 38). Ťažko uveriť, že by bol Ján prítomný rozhovoru Piláta s Ježišom vo vládnej budove. Kto teda mohol tento dialóg verne reprodukovať? Tento rozhovor obsahuje dogmaticky dôležité prehlásenie o tom, že Ježišovo kráľovstvo nie je z tohoto sveta, ale aj podivné vyjadrenie „moji služobníci bili by sa za mňa, aby som nebol vydaný Židom“ (Jn 18, 36). Veď ho ukrižovali Rimania „sub Pontio Pilato“, ako príslovečne hovorí krédo.

1. laboratórne experimenty,
2. historické kolonizačné udalosti a
3. fosílne záznamy.

1. má pôvod v genetickej „nehode“;
2. neposkytuje organizmu, ktorý ho prenáša, žiaden úžitok;
3. a preto sa nedá rozumne interpretovať ako zámerne „skonštruovaný“.