Strobelova „Kauza viera“

Aj knihu Lee Strobel, Kauza viera (Porta libri, Bratislava 2002), používal jeden čitateľ ako zdroj všetkých argumentov proti mojim názorom a do omrzenia ma vyzýval, aby som si ju prečítal. Pripadalo mi to nakoniec tak, že ak si tú knihu prečítam, budem sa musieť ako ateista odmlčať, a spočiniem v Pánovom náručí. Preto som si ju nakoniec, nečakajúc samozrejme nič dobré, kúpil (za 325 Sk ≅ 12,46 €).

Myslím si, že autora veľavravne charakterizujú jeho vlastné slová: „Bol som viac než šťastný, keď som sa mohol chytiť darvinizmu a šikovne si tým ospravedlniť zbavenie sa bremena, akým pre mňa bola viera v Boha, aby som sa tak mohol bez hanby vydať v živote vlastnou cestou bez akýchkoľvek morálnych zábran.“ (str. 96). Myslím si, že názory človeka, ktorého apriórny prístup k životu bol taký nízky a amorálny, možno prijímať len s najväčším podozrením.

Lee Strobel je novinár (s právnickou minulosťou), čo pre mňa signalizuje povrchnosť, túžbu po senzáciách a zisku. Svojimi písačkami nepochybne dosť veľa zarobil, lebo podporovanie viery musí byť v spoločnosti „hľadajúcej boha“ čitateľsky vďačné. Po tom, čo som sa z knihy dozvedel, dovolím si vysloviť hypotézu, že ak by sa tento človek dožil úpadku viery v spoločnosti, šikovne by zmenil zameranie svojich diel, a písal by proti nej.

Autor v knihe nepodáva vlastné názory na vieru, ale popisuje údajné dialógy s veriacimi, samozrejme zväčša reprezentantmi kléru. Formálne ma na tejto knihe odpudzujú stereotypne sa opakujúce údaje o všetkých školách, ktoré títo ľudia absolvovali, detaily o ich výzore, manželkách a deťoch (vrátane mien), podrobné popisy vybavenia ich bytu, šablónovité popisy ich gestikulácie a spôsobu reči atď. Nehovorím, že nič také by sa v knihe určenej širokej verejnosti nemalo nachádzať, ale keď to zapĺňa väčšinu textu, a keď to dráždi oči svojou ostinátnosťou, svedčí to len o tom, že autor potreboval za každú cenu zväčšiť objem svojej knihy. Aby ste nepovedali, že klamem, uvediem pár príkladov. Ale bude ich naozaj len pár – kniha je nimi prešpikovaná ako pečená kačica.

„O Petrovi Kreeftovi sa rád vyjadrujem ako o ‚nefilozofovi‘. Niežeby filozofom nebol, v skutočnosti je to mysliteľ prvej triedy, s doktorátom z Fordham University, postgraduálom na Yale University a 38 rokmi skúseností na Villanova University a aj na Boston College.“ (str. 30) Majú tieto biografické údaje zvýšiť dôveru čitateľa k názorom P. Kreefta? Potom je to argumentum ad hominem. Nasleduje popis jeho kancelárie, začínajúci dverami: „tie jeho boli vyzdobené rozličnými kreslenými vtipmi s mierne ironickými pointami…“ No a samozrejme treba popísať oblečenie: „Hnedé tvídové sako, hrubé okuliare a úhľadne učesané šedivé vlasy mu dodávali otcovský vzhľad. Posadil sa za svoj stôl a diskusiu sme začali ľahkou konverzáciou o jeho milovanom tíme Boston Red Sox – naozaj vhodným predhovorom ku našej téme o utrpení.“ (str. 32) Americký čitateľ, zbláznený po detailoch zo života herečiek a modeliek, senzáciách zo života politikov, kategorizujúci ľudí podľa vzťahu k športu, musí byť po prečítaní týchto popisov už dôkladne spracovaný na to, aby slová takého pozoruhodného a „ľudského“ človeka hltal bez ohľadu na ich obsah.

O teológovi L. Craigovi: „Bez brady a v modrých rifliach, s prenikavými modrými očami, hnedé vlasy ležérne učesané nabok, výbušný entuziastický smiech, všetko z neho robilo o desať rokov mladšieho človeka.“ (str. 62) Biológ Bradley „bol pohodlne oblečený v bledomodrom tričku, modrých rifliach [opäť!], na nohách biele ponožky bez topánok.“ (str. 100) „Bradley rozpráva jemne, nepresadzuje sa, má ležérny texaský prízvuk [aké milé, aj my máme taký!] a je rodinne založený“ – ako ináč, veď bude kritizovať Darwina! „Jeho dve deti a všetkých päť vnúčeniec žije neďaleko seba v College Station a často sa schádzajú. Jeho manželka Anna, dcérka Sharon a vnúčence Rachel, Daniel a Elizabeth šli po našom rozhovore s nami a v miestnej špecializovanej reštaurácii si dali dobrý obed.“ (str. 100) Dúfam, že nikto nebude tvrdiť, že bez týchto jalových detailov by si nevedel predstaviť apologetiku kresťanstva.

Filozof N. Geisler bol „ležérne oblečený v pestrofarebnom svetri, pod ním modrá [zase!] košeľa.“ (str. 123) Teológ Ravi Zacharias „má impozantnú postavu s chlapčenským úsmevom. Bronzová pokožka vytvára ostrý kontrast s úplne bielymi vlasmi, ktoré na jeho hlave priam žiaria.“ (str. 155) Netreba tiež zabudnúť, že „s manželkou Margaret majú tri deti [aké rozkošné!].“ Filozof J. Moreland privítal autora „na príjazdovej cestičke k svojmu domu v štýle ranča, pohodlne oblečený v tričku s krátkymi rukávmi, kraťasoch a plážových šľapkách bez ponožiek … ešte stále mal na hlave bejzbolku s vyšitým emblémom svojho klubu“ (str. 179). Historik Woodbridge „sa zvláštnym spôsobom podobá na herca Petra Boyla“ – to už úplne stačí na získanie sympatií čitateľov odkojených hollywoodskymi filmami – a opäť „otec troch detí“ (str. 208). Teológ „Anderson mal ležérny kovbojský šarm, ktorý vôbec nekorešpondoval s jeho hlbokým intelektom…“ (str. 238) a „keď rozpráva, živo gestikuluje, rukami občas naznačuje gesto…“ (str. 239).

Aj prekladateľ Branislav Škripek prispel svojím podielom k odpudivosti produktu slovenského vydavateľstva Porta libri. Názov Beheho knihy Darwin’s Black Box prekladá na strane 98 ako Darwinova čierna kniha, namiesto „skrinka“. Bol si taký sebaistý svojimi znalosťami odbornej angličtiny (alebo mu tak málo záležalo na kvalite a vernosti prekladu), že nepovažoval za potrebné vyhľadať si v slovníku správny slovenský preklad tých málo odborných výrazov, ktoré sa v origináli vyskytujú, prípadne sa na správny preklad spýtať niektorého študenta. Tak sa stalo, že anglický výraz „irreducible complexity“ je preložený ako „nezmenšiteľná úplnosť“ (str. 98) – namiesto „neredukovateľná zložitosť“, názov vednej disciplíny „(non)equilibrium thermodynamics“ je preložený komickým výrazom „(ne)ekvilibristická termodynamika“ (str. 109) – namiesto „(ne)rovnovážna termodynamika“. Ja by som takýchto prekladateľov navrhoval mučiť. Čo vy na to?

Obsahu knihy dal autor celkom nápadito formu odpovedí na osem „starostlivo zvolených“ námietok. Odpovede na každú námietku hľadal zväčša u jedného vysokokvalifikovaného zástancu kresťanstva. Budem venovať pozornosť každej námietke, nie však každej rovnakú. Aby som rozsah recenzie udržal v rozumných medziach, pokúsim sa kritizovať iba niektoré autorove vyjadrenia, vychádzajúc zo zásady, že ak by boli autorove argumenty pravdivé, nemala by v nich byť ani jediná podstatná chyba. Ale vyjadrím sa stručne aj k tým najbanálnejším z nich. Nebudem sa namáhať tým, že by som vždy rozlišoval medzi názormi Strobela a jeho spolubesedníkov. Budem hovoriť o názoroch obsiahnutých v jeho knihe väčšinou ako o jeho vlastných.

K samotným námietkam a odpovediam na ne mám jednu podstatnú výhradu. Všetky (hádam okrem tretej), sú určené tým, ktorí existenciu boha pripúšťajú, ktorým sa iba nepáčia konkrétne vlastnosti boha, deklarované kresťanstvom a judaizmom. Autor im preto tieto vlastnosti „vysvetľuje“ tak, že sa snaží ukázať, že ich pravému zmyslu iba nerozumejú. Taký postup však nemožno aplikovať na presvedčovanie ateistov. Ateista tvrdí, že boh nejestvuje a ak aj hovorí, že konkrétne vlastnosti konkrétneho boha vedú k istým protirečeniam, neuvádza to ako dôkaz neexistencie boha. Povedané exaktne: neprítomnosť protirečení v správaní boha predstavujú nutnú, nie však postačujúcu podmienku jeho existencie. Odstránením takých protirečení sa preto existencia boha nedokáže: existencia boha sa nedokazuje vyvracaním podružných námietok pseudoneveriacich. Recenzovanú knihu preto nemožno chápať ako argumentáciu proti ateizmu, možno ju chápať iba ako „vzdelávanie“ veriacich, „málo pevných vo viere“. A to značne zmenšuje jej deklarované poslanie a hodnotu.

V úvode autor potvrdzuje mne dobre známy fakt, že „zázračne obrátení“ veriaci sa regrutujú najmä z radov ľudí nevyrovnaných, rozháraných, problémových. Kniha je zasadená do pozadia osobnej „tragédie“ úspešného evanjelizátora Charlesa Templetona, ktorý „odpadol“ od viery na vrchole svojej evanjelizačnej kariéry. Ale aj do viery dávno predtým „upadol“ za nasledovných románových okolností: Ráno, po noci prebdenej v špinavom striptízovom lokále, cítiac sa nečistý ako dajaký odpad, vošiel do svojej izby a v tme si kľakol vedľa svojej postele. „Náhle“, spomínal neskôr, „to bolo akoby na mňa prehodili čierny záves. Celým telom i mysľou mi prenikol pocit viny. Jediné slová, na ktoré som sa zmohol boli: Pane, zostúp ku mne. Zostúp, Pane…“ (str. 9 – nasledujúcich desať sugestívnych riadkov vynechávam). Ak táto gýčovitá scénka má popisovať „zázrak obrátenia“, musia byť ľudia spejúci k obráteniu duševne krajne prázdni a nenároční. Najprv prehýria mladosť po striptízových lokáloch a potom sa odovzdávajú Pánovi (na recykláciu?). Fuj, aká stupídna šablóna!

Obávam sa, že autor túto sladkasto gýčovitú scénku popísal tak „dojímavo“ len preto, aby sa naplnili Pánove slová: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí.“ (Mt 9, 12). Už dávno som si na túto „hlbokú múdrosť“ zvykol veriacim odpovedať otázkou: „Prečo sa potom divíte, že nie som veriaci? Ja som duševne úplne zdravý a lekára nepotrebujem.“

Napriek tomu, že autor považuje túto námietku (na rozdiel odo mňa) za najzávažnejšiu, pristupuje k jej analýze krajne povrchne. Nerozlišuje jasne ani len medzi pravým zlom, ktoré páchajú ľudia na iných ľuďoch, a fiktívnym „zlom“, ktoré spôsobujú neosobné okolnosti, ako sú epidémie, zemetrasenia, či povodne. Iba to prvé zlo však môže súdny človek považovať za pravé zlo a jeho vinníkmi sú pochopiteľne ľudia, ktorí ho páchajú. To druhé nemožno považovať za „zlo“, pretože sa nedá dokázať, že má osobného pôvodcu. Veriaci však v osobného pôvodcu veria: je ním dobrotivý boh (ale tým sa dostávajú do problémov, ktoré si musia vyriešiť sami). Spočiatku som neprítomnosti tohto podstatného rozlíšenia nerozumel, keď som však čítal ďalej, pochopil som. Ak obe, podstatne odlišné „zlá“ budem považovať svojou podstatou za rovnaké, budem môcť podvádzať a vysvetľovať „zlo“, spôsobené bohom (prírodnými príčinami), ako následok ľudskej hriešnosti, teda zla pravého; budem môcť zodpovednosť za božiu bezcitnosť zvaliť na ľudské bedrá. Lenže takéto správanie je nielen logicky chybné, ale aj amorálne. Autor mal milujúceho boha konfrontovať iba so „zlom“ tej druhej kategórie, mal vysvetliť ako sa s božou dobrotou zhodujú napríklad morové epidémie, ktoré iste nepôsobili selektívne tak, aby uchránili nevinné deti. On si však zvolil schodnejšiu cestu lacných frázovitých odpovedí a tým na námietku neodpovedal. Veď posúďte sami.

„Boh je dosť múdry [prekvapujúca poklona] na to, aby predvídal, že potrebujeme istú bolesť z dôvodov, ktorým nerozumieme, ale ktoré on uzná za dôležité pre určité možné dobro. Preto nie je zlý, ak dovolí, aby tá bolesť existovala.“ (str. 43) Komu to boh dovolí? Nie je on sám iniciátorom tej bolesti? Nie je on, ako autor vesmíru, strojcom všetkých tých zemetrasení, tsunami, sopiek, svahových pohybov, povodní a záplav, atmosférických katastrof a pádov nebeských telies? (Podrobný popis nájde čitateľ v knihe Z. Kukala, Přírodní katastrofy, Horizont, Praha 1983.) On ich iba pripustí?

Odkiaľ vie autor, že boh vie, že bolesť potrebujeme, keď my tomu nemáme ani len rozumieť? Kto túto informáciu autorovi poskytol, sám boh? Ak by boh jestvoval, očakával by som, že svet bude „dobrý“, teda aspoň trochu lepší, než ho vidíme. Ak boh nejestvuje, očakával by som, že svet bude akurát taký, ako ho vidíme, so všetkými katastrofami, chorobami, neľudskosťou a nespravodlivosťou. Keďže poslanie knihy vidím v snahe autora podporiť hypotézu existenciu boha, tento argument je pre tento cieľ úplne irelevantný. Je to len scholastický pokus zosúladiť existenciu „zla“ s dobrotou boha, určený ľuďom veriacim. Také vysvetlenie však nič nedokazuje, lebo predpokladá, že boh jestvuje, že má dobré úmysly, a že to iba my sme takí sprostí, že jeho hlboké úmysly nechápeme. Zdá sa mi, že by sa boh nemusel až tak vášnivo hrať na schovávačku (treba otvorene povedať, že je to pomerne infantilná hra, a boh má už hádam svoje roky) a že by nám občas mohol svoje motívy aj vysvetliť, keď už v Biblii vysvetľoval úplné triviálnosti, ako napríklad: „A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštneho robíte? Či nerobia to isté aj pohania?“ (Mt 5, 47). Viem, že tento Kristov výrok predstavuje čítankový príklad argumentum ad hominem, ale je to aspoň snaha o vysvetlenie – i keď, žiaľ, nevydarená.

„Vieme, že charakter sa spevňuje v ťažkostiach, pri prekonávaní prekážok, vďaka vytrvaniu napriek problémom.“ (str. 43) Čo sa môže „spevniť“ počas morovej, či cholerovej epidémie, pri smrti v tečúcej láve, pri umieraní v troskách zrútených budov? Akýsi „charakter“? Len preto tieto katastrofy boh „pripúšťa“? A načo je dobré tesne pred smrťou „spevňovať charakter“? Pomôže to nejak vesmíru? Nemôžem si pomôcť, ale nevýslovne ma odpudzuje samoľúby antropocentrizmus takých a podobných úvah, z ktorých počujem až kričať: „Len na mne v celom vesmíre záleží!“

„Kreeft nechal túto otázku doznieť v atmosfére, no kolieska jeho mentálnej mašiny sa zbesilo krútili ďalej.“ A táto horúčkovito pracujúca geniálna mašina splodila túto perlu ducha, z ktorej musí byť súdnemu človeku na zvracanie. „Povedzme, že by sme mali lieky na každú bolesť… Nebolo by Shakespeara, nebolo by Beethovena, žiadnych Boston Red Sox.“ (str. 44) Pokiaľ ide o Beethovena, neobával by som sa, že by prestal komponovať pri nedostatku utrpenia. Také čosi môže tvrdiť iba idiot so zaseknutou „mentálnou mašinou“. Naproti tomu si nemyslím, že by Beethoven komponoval, ak by zomrel vo veku piatich rokov na záškrt (domnievam sa, že autor považuje aj smrteľnú chorobu za druh utrpenia). Zrejme musí byť utrpenie „vyvažované na lekárnických vážkach“ (obľúbený zvrat súdruha Lenina, popri fráze „chrániť ako oko v hlave“). Pokiaľ ide o Boston Red Sox, musím sa kajúcne priznať, že neviem ani to, či je to meno osoby, hudobnej skupiny, či športového družstva. Len mi pripadá akési nevhodné popri menách dvoch géniov, o ktorých čosi viem. Ale proti gustu žiaden dišputát. Zrejme treba hlboké myšlienky o bohu sprístupniť aj tým, ktorí na rozdiel odo mňa nevedia, čo je to Beethoven a Shakespeare a myslia si možno, že sú to mená prostriedkov na čistenie WC, alebo rybárskych prútov.

„Keď je smrť nezmyselná, ako potom môže mať nejaký význam život? Ateizmus znehodnocuje všetko, čoho sa dotkne – pozrite sa na výsledky komunizmu.“ (str. 37) Obludnosť tohto úsudku je bezhraničná: ako môže z „nezmyselnosti“ smrti vyplývať nezmyselnosť života? Keď už nič iné, tak umieranie je nepochybne kratšie než život. A pokiaľ ide o poznámku o ateizme: o fašizme, ani svätej inkvizícii to už, samozrejme, neplatí. Ak by som uvažoval nonšalantne ako autor, mohol by som oprávnene usúdiť, že ateizmus je totožný s komunizmom? Komunistami by boli preto aj starí grécki filozofi Tháles, Hérakleitos, Démokritos, ale aj Pomponazzi (1462 – 1524), Diderot, Voltaire! Netušil som, že komunizmus je taký starý a rozšírený.

„Ateizmus… povýšenecky tvrdí, že za celú históriu sa deväť z desiatich ľudí v otázke Boha mýlili.“ (str. 36) S radosťou odpovedám analógiou: „Astronómia povýšenecky tvrdí, že za celú históriu sa deväť z desiatich ľudí v otázke vzájomného pohybu Zeme a Slnka mýlili.“ Vyplatí sa kritikou takých úbohých pseudoargumentov márniť čas? Nie, stačilo, už nepokračujem.

Namiesto toho dám autorovi a čitateľom, ktorí ho obdivujú, dobrú radu: nejestvuje abstraktné „zlo“, jestvujú len zlé skutky ľudí. „Zlo“, ktoré nám spôsobujú neosobné prírodné sily, nie je „zlom“. Toto „zlo“, páchané epidémiami, či zemetraseniami, sa stáva len tak, sprostou „náhodou“ – nemá žiaden zmysel. Amen, dohovoril som!

Odpoveď na túto námietku začína veľmi neobvyklou definíciou zázraku: „V plnom zmysle slova je zázrak čosi, čo nemôžeme zopakovať prirodzenými prostriedkami, ktoré sú v činnosti, v tom čase a na tom mieste, kedy došlo k udalosti.“ (str. 64) Nechápem, prečo sa má zázračnosť merať našimi schopnosťami čosi zopakovať, či reprodukovať. Pred pár tisícročiami sme neboli schopní reprodukovať nič, dnes toho už vieme viac: atómové bomby už v malom reprodukujú aj výbuchy hviezd, aj keď to nie je nič chvályhodné.

Pri takej definícii bude zázrakom aj dopad meteoritu na Zem: kto ho už len dokáže zopakovať? Ale zázrakom môže byť aj infikovať sa cholerou prirodzenými prostriedkami, ako ilustruje nasledujúci príklad. Nemecký patológ R. Virchow (1821 – 1902) bol presvedčený, že cholera sa nešíri exkrementmi pacientov. V snahe svoj názor dokázať, vypil zriedenú stolicu človeka, ktorý umrel na choleru. Nič sa mu však nestalo. Podľa uvedenej definície by potom malo byť zázrakom ochorieť na choleru počas cholerovej epidémie. Žeby to dokazovalo, že cholera je naozaj zázrak, ktorý na nás zoslal boh za naše hriechy?

„Dokonca i Bultmann hovorí, že zázraky a exorcizmy patria k historickému Ježišovi.“ (str. 71) To je argumentum ad hominem, nad ktorým zostáva rozum stáť. (Analogický Švejkovmu: „Poslušně hlásim, že i Brettschneider drží s náma.“) Keby som aspoň vedel, kto bol ten dobrý človek, ktorého názor rozhoduje o atribútoch samého božieho syna.

„Ak boh naozaj existuje, potom v akom zmysle je nepravdepodobné, aby vzkriesil z mŕtvych Ježiša?“ (str. 69) Naozaj mohutný argument, ibaže neviem v prospech čoho! Isteže, z existencie boha vyplýva, že sú zázraky možné – lebo z toho môže vyplývať už všetko: nielen zázraky, ale aj existencia morských panien, snežného človeka, UFO, obludy v Loch Ness atď. Veď existencia všemocného boha je ekvivalentná tomu, že je možné čokoľvek, čo si zmyslíme. Lenže to ešte stále nedokazuje, že sa zázraky stali, pretože existencia boha nie je dokázaná. Odjakživa som si myslel, že postup má byť opačný: dokáže sa existencia zázrakov a tie sa použijú na dôkaz existencie boha. Autor však nepochopiteľne volí opačný postup. Námietka zostala teda nezodpovedaná.

Aby to však neskončilo tak nemastne-neslane, pridáva autor ešte zopár argumentov v prospech existencie boha, odvolávajúc sa na najnovšie výsledky vedy, aj keď evidentne nesúvisia so samotnou námietkou. Zrejme len preto, že aj sám akosi cíti, že to, čo povedal, nebolo to pravé orechové. Všimnime si pár z nich.

V podkapitole s iritujúcim názvom „Boh je zmyslom zložitosti vesmíru“ tvrdí: „V skutočnosti musel byť vesmír už od prvej tisíciny sekundy svojho počiatku veľmi precízne nastavený na nepochopiteľnú presnosť a dôslednosť, aby umožnil existenciu našej formy života.“ (str. 81) Túto formu antropického princípu dostatočne skritizoval Steven Weinberg a ja čitateľa na jeho esej odkazujem. Stále však nerozumiem tomu, prečo si veriaci myslia, že by život mal, či musel vzniknúť. Ak by som v Športke vyhral prvú cenu, mohol by som v zhode s autorom tvrdiť, že gule museli byť v osudí nastavené naozaj s nepochopiteľnou presnosťou a dôslednosťou – rovnako ako v prípade akéhokoľvek iného výsledku žrebovania. Nevidím však žiaden dôvod domnievať sa, že toto „zázračné nastavenie“ bolo vykonané kvôli mne. Myslím si totiž, že moja výhra by bola vesmíru úplne ľahostajná. Z toho, že sa niečo stalo, akosi nevyplýva, že sa to malo, či dokonca muselo stať: nemusel som vyhrať v Športke, naša forma života nemusela vzniknúť. Ja som „náhodou“ vyhral, život „náhodou“ vznikol. Je analógia jasná?

Na inom mieste sa dozvedám: „Ak niet Boha, potom sú morálne hodnoty iba výsledkom sociobiologického vývoja.“ (str. 84) Áno, sú iba tým, a ničím iným. „Ale my všetci, kdesi hlboko v svojom vnútri veríme, že objektívne morálne hodnoty existujú.“ (str. 85) No a čo má byť? My „kdesi hlboko“ veríme, či cítime všeličo: že sme najkrajší, najmúdrejší, že budeme stále zdraví, že sa dožijeme vysokého veku, že budeme večne žiť, že túto vojnu vyhráme, že pravda raz zvíťazí. Je preto toto všetko pravda? Ja napríklad veľmi hlboko preciťujem krásu vznešenej hudby, ale nerobím z toho žiadne mystické závery. Rovnako hlboko ale verím aj to, že bolo od boha zverské kázať vyvraždiť všetkých obyvateľov Jericha. Z toho však už žiaden veriaci nebude dedukovať, že Jahve bolo meno zvieraťa, všakže?

Veľmi som sa snažil pochopiť dvojstranu s názvom „Boh je zmyslom vzkriesenia“, ale žiaľ, zlyhal som na celej čiare. Najmä preto, že v tomto kontexte vôbec nerozumiem pojmu „zmysel“ (hoci by som mal úprimne priznať, že tomu pojmu nerozumiem v žiadnom kontexte – pre mňa jednoducho pojem zmysel nemá zmysel). Na záver budem citovať veľavravný súhrn, ktorý krásne ilustruje vzťah veriaceho k vede a pravde: „Na to, aby ste uverili, nemusíte mať zodpovedané všetky otázky. Potrebný je skôr takýto postoj: ‚Zdá sa, že viacero dôkazov potvrdzuje pravdivosť tejto veci, preto tomu uverím, hoci ešte nemám odpovede na všetky svoje otázky, ale dúfam, že neskôr mi ich niekto zodpovie.‘ To sa stalo mne.“ (str. 63)

„Vo svojej knihe Pôvod druhov Darwin pripustil [?] toto: „Ak by sa podarilo demonštrovať, že akýkoľvek úplný orgán existoval tak, že nemohol byť sformovaný opakovanými, postupnými nepatrnými zmenami, moja teória by sa celkom zrútila.“ (str. 97 – 98) Toto nie je akési „pripustenie“, ale zodpovedný návrh kritéria falzifikácie [vyvrátiteľnosti] teórie, aké musí poskytnúť každá seriózna vedecká teória (náboženské dogmy sa čomusi takému, samozrejme, vyhýbajú ako čert krížu; práve toto mám na mysli v Cvičeniach, keď vyzývam čitateľa aby sa pokúsil dokázať, že aspoň niektoré tvrdenie kréda nie je pravdivé). Ale dodnes sa falzifikácia Darwinovej teórie nikomu nepodarila, napriek nasledujúcemu sebavedomému tvrdeniu: „Behe na túto výzvu zareagoval a vo svojej ocenenej knihe Darwinova čierna kniha (Darwins Black Box) ukázal, ako nedávne biochemické objavy zaregistrovali mnohé príklady presne toho druhu nezmenšiteľnej úplnosti.“ (str. 98) Tu autor klame tak, že to až pekné nie je. Nič také biochémia nedokázala, iba zopár veriacim sa zdá, že objavované procesy súvisiace s replikáciou a exprimáciou DNA sú až tak „neredukovateľne zložité“, že nemohli vzniknúť kumuláciou náhodných mutácií a následnou selekciou. Žiadny seriózny evolučný biochemik však neberie vážne názory akéhosi Beheho, čo vidno aj z toho, že ho nikto nikde necituje. Ak mi neveríte, prelistujte si napríklad seriózny časopis Journal of Molecular Evolution [odkaz je už neplatný], alebo si dajte vyhľadať citácie mena Michael Behe na Web of Science [odkaz je už neplatný].

„Keď vidíme napísaný jazyk, môžeme na základe našej skúsenosti usúdiť, že má inteligentnú príčinu.“ Správne: usúdiť môžeme, ale to je všetko. „A oprávnene môžeme použiť toto odôvodnenie analógiou na vyslovenie záveru, že ohromujúca následnosť informácií v DNA má tiež inteligentnú príčinu.“ (str. 117) To už, žiaľ, nemôžeme. Naše obmedzené skúsenosti, získané za krátku dobu v obmedzenom priestore tesne nad povrchom našej planéty, nemožno bez ďalšieho dôkazu extrapolovať milióny rokov do minulosti. Ani z tisícročných skúseností, že na osobnú dopravu je nutné seno (na kŕmenie tiav, oslov a koní) nemožno analógiou usudzovať, že aj na pohon kozmických rakiet treba seno. Celkom im stačí vodík a kyslík v hmotnostnom pomere 1 : 8. Takéto analogické usudzovanie je pochopiteľné u Papuáncov, ktorí donedávna považovali na základe svojich stáročných skúseností helikoptéry za vtáky, nie však u vzdelaných ľudí v strede Európy. Naša obmedzená skúsenosť je naozaj úbohý argument na dedukovanie ďalekosiahlych extrapolácií. Na také závery treba dôkladnejšie argumenty. Nemožno súhlasiť so Strobelom, že: „Toto bol nepopierateľne silný a presvedčivý argument.“ (str. 117)

Aby som v čitateľovi nevyvolal zdanie, že som sa tejto námietky striasol veľmi nedbalo, pripomeniem ešte jeden dramatický rozdiel medzi informáciou prenášanou textom ľudskému čitateľovi a informáciou prenášanou genómom. Tá prvá je citlivá na kontext, tá druhá nie. Každý veriaci rozumie súvetiu „Kristus je náš spasiteľ; jeho obeť na kríži nás zachránila pred večnou smrťou“. Slovko „jeho“ má obsah (Krista), ktorý závisí od predchádzajúcej časti. Ďalej, každý veriaci rozumie tomu, že smrťou možno niekoho zachrániť, aj keď ja tomu beznádejne nerozumiem: neviem, ako by som svojou smrťou (na kríži) vedel zachrániť toho, kto zablúdil v lese, alebo toho, kto sa topí. Kontextom je v tomto prípade súbor ďalších predpokladov, ktoré táto veta evokuje v mozgu poslucháča. Toto sú len dva príklady kontextu. Závislosť od kontextu je analogická možnosti ukázať na predmet: „Dones mi toto.“ Genóm však od kontextu závisieť nemôže. Dôvod je ten, že jeho „čitateľ“ nie je inteligentný, naopak, je to úplne tupý robot. Čítanie textu predpokladá inteligenciu na oboch stranách, o genóme to už nemôžeme len tak predpokladať. To však silne spochybňuje aj inteligenciu autora. Dá sa to vysvetliť aj exaktnejšie, ale to by trvalo neúmerne dlho.

„Ak chcú darvinisti naďalej udržať Boha mimo kontextu celej veci, potom musia poskytnúť prirodzené vysvetlenie pre pôvod života.“ (str. 118) Toto je naozaj veľmi zjednodušená alternatíva – a navyše nepresná, lebo evolučná teória sa zaoberá vývojom už vzniknutého života, nie jeho vznikom: ten je predmetom teórie chemickej evolúcie, nazývanej aj abiogenézou. Táto úsmevná dilema je formulovaná tak, akoby jediným cieľom darvinistov bolo vylúčiť z popisu sveta boha a akoby predstava boha mala 99% podporu faktov. Je formulovaná aj s nevídanou spupnosťou: celá obhajovaná predstava sa vyčerpáva konštatovaním, že akýsi boh kedysi a kamsi vložil akúsi informáciu a sprevádza ju hrozba: „ak nám neposkytnete (nám) vyhovujúce vysvetlenie pôvodu života, pravdivá je naša (bezobsažná a nedokázaná) predstava“.

Ako vyzerá vysvetlenie pôvodu života obhajované autorom? Aké konkrétne mechanizmy použil boh pri implementácii informácie do hmoty, ako táto informácia pôsobí v telách organizmov pri slávnych makroevolučných zmenách – ako dochádza k zmenám druhov pôsobením tejto informácie za milióny rokov histórie života? Porodila samica okapi žirafu? Vyliahol sa z vajca jaštera Archaeopteryx? Uvádza sa okrem analógie akýkoľvek dôkaz? Ani slova odpovede som nenašiel. Môžem i ja požadovať obdobnú vec? Môžem i ja žiadať, aby nemožnosť prirodzeného vzniku života autor dokázal, podobne ako veriaci žiadajú ateistov, aby im dokázali nemožnosť existencie boha? Môžem i ja tvrdiť, že ak chcú veriaci vyvrátiť Darwinovu teóriu, potom musia poskytnúť presné vysvetlenie všetkých detailov exprimácie informácie počas miliónov rokov makroevolúcie? Môžem si aj ja založiť ruky a čakať na ich úmorné snaženie? Nie, lebo by som sa nedočkal. Oni sa totiž o nič nesnažia, oni detaily ponechávajú na Pána. Naozaj veľmi pohodlné a čestné.

Kresťanská viera bola sformulovaná pred 2 000 rokmi, Darwinova teória len pred 150 rokmi. Ale na adresu evolučných molekulárnych biológov už akýsi kresťan arogantne vykrikuje: „Napriek všetkým snahám neprišli ani s jedinou možnosťou, ktorá by aspoň vzdialene dávala zmysel. Niet ani perspektívy, že sa im to raz podarí.“ (str. 118) Ohó, moji milí, vo vede nemožno argumentovať neznámou budúcnosťou! Obvykle také proroctvá končia fiaskom. Francúzsky filozof Auguste Comte (1798 – 1857) sa v roku 1835 (v diele Cours de philosophie positive) vyjadril, že nikdy nebudeme poznať chemické zloženie hviezd. Asi dvadsať rokov po tejto kategorickej „predpovedi“ G. R. Kirchhoff (1824 – 1887) vynašiel spektroskop, ktorý nám umožnil povedať o chemickom zložení niektorých hviezd viac, než bolo vtedy známe o zložení Zeme. Veda sa niekedy vyvíja nepredvídateľne a nikto nemôže s istotou tvrdiť, čo nás čaká za najbližším rohom. Čo by ste si mysleli o niekom, kto by v roku 1900 tvrdil, že „niet ani perspektívy“, že sa človeku raz podarí zmapovať odvrátenú stranu Mesiaca?

Uzavrel by som pekným citátom z knihy Konrada Lorenza, nositeľa Nobelovej ceny za fyziológiu:

Aplikovať tieto slová na Strobelove úvahy je však, myslím si, príliš nadnesené a neadekvátne (asi ako biblické hádzanie perál sviniam). Hypotézu boha nemožno, totiž, považovať ani za pracovnú, pretože si ju za dve tisícročia nikto ani len nezačal overovať.

Obsah tejto námietky mi pripadá nelogický: nejde predsa o to, či je boh hoden uctievania, alebo nie – to je naozaj celkom nepodstatné. Ide o to, či bytosť s takým morálnym „profilom“ môže byť bohom. Amorálnosť bytosti, ktorú niekto vyhlasuje za boha, je pre mňa dôkazom, že taký boh nejestvuje: bytosť, ktorá zakazuje vraždiť a vzápätí prikazuje masové vraždy, nemôže byť bohom, a taký boh teda nemôže jestvovať. Ak by taká bytosť jestvovala, musela by byť niekým iným než bohom.

„Začnime s Amalekitmi… Neboli to dobrí ľudia, v skutočnosti boli vrcholne zvrhlí. Ich poslaním [kto im ho uložil?] bolo zničiť Izrael… Izraeliti boli Bohom vybraní ľudia, z ktorých chcel Boh dať celému svetu spásu skrze Ježiša Krista.“ (str. 126) Z týchto nezrozumiteľných dôvodov sa vraj boh rozhodol vyvraždiť Amalekitov do jedného, so ženami a deťmi. „Keby prežil čo i len najužší okruh z nich, mohli by sa znovu vzchopiť vo svojej agresii proti Izraelu a Božím plánom.“ Viete si predstaviť jasnejšiu formuláciu rasizmu? Ospravedlňovať vyvraždenie národa aj s deťmi len preto, že by sa mohli niekedy vo vzdialenej budúcnosti znovu vzchopiť?! Boli Amalekiti geneticky naprogramovaní ako vrahovia Židov? Ako sa toto uvažovanie líši od Hitlerovho „obhajovania“ kremácie „nevhodných“ rás v koncentračných táboroch? Ako možno dokázať, že boh mal citované zámery so Židmi, keď sme ešte nedokázali ani len to, že boh jestvuje, že Biblia obsahuje aspoň fragmenty pravdy? Ako možno v argumentácii vychádzať z nedokázaných predpokladov? Hovorí sa tomu circulus in demonstrando.

Tendenčnosť autora vidno aj vo výbere biblického citátu. Vybral si Amalekitov, jeden z mála národov, u ktorých je uvedené aké-také vysvetlenie dôvodu, pre ktorý si vyhladenie „zaslúžili“. Zďaleka sa však vyhol miestam, kde také „ospravedlnenie“ niet o čo oprieť – napríklad už spomínané Jericho.

„Každého, kto sa kajá, je Boh ochotný zachrániť.“ (str. 129) Ako sa môžu kajať dojčatá a batoľatá? Žeby ich boh vyhladil len preto, že sa kajať nemohli, či nevedeli?

„Boh život stvoril a má aj právo ho vziať. Ak vy dokážete vytvoriť život, potom ho aj smiete ukončiť.“ (str. 127) Aha, už rozumiem – a to hneď dvom veciam: ak dokážem vytvoriť liek proti chorobe, môžem ho po roku úspešnej aplikácie zničiť, alebo odmietnuť (selektívne) naďalej aplikovať. Kto je totiž schopný konať dobro, má právo konať aj zlo. Veľmi pozoruhodná morálna zásada. Druhá vec, ktorej rozumiem, je strach z klonovania ľudí (aj keď tu o vlastnom stvorení hovoriť nemožno: človek sa tu iba priživuje na božskom stvoriteľskom akte, všakver) … Nechápem už len jedno: ak boh má právo brať život už len preto, že ho stvoril, prečo ho „nebral“ rovnakým spôsobom, akým ho stvoril: sám osobne? Mohol na Amalekitov napríklad zoslať epidémie, infarkty, apoplexie. Veď keď bol schopný osobne zoslať na Egypt desať rán, osobne vyhubiť všetkých prvorodených, osobne spôsobiť hromadný vznik hemoroidov, nemusel krvou nehodných národov pošpiniť ruky „vyvolených“ Židov. Prečo si zvolil taký bezcharakterný alibizmus?

Dúfam, že mi nikto nemôže zazlievať, že takým neobratným výhovorkám neprikladám žiadnu argumentačnú váhu. Ak sa v nejakom obskúrnom texte tvrdí, že dobromyseľná bytosť, ktorá stvorila všetkých ľudí, nabáda jeden národ, aby vyvraždil národ iný, nemožno takému textu veriť. Možno dospieť len k záveru, že buď táto bytosť stvorila len vyvolený národ, alebo že ľudstvo stvoril netvor, nazývaný obvykle menom diabol. Najviac ma však uspokojuje prirodzený názor, že tvrdenie o stvorení, aj o božom príkaze na vyvraždenie, je iba bájka.

Opäť nelogicky formulovaná námietka: nejde o to, či niekoho urážame, alebo nie – ide jedine o to, či tvrdíme pravdu. Ak pravda niekoho uráža, je to jeho problém, nie problém pravdy. Tá nezávisí od samoľúbosti ľudí. Začínam mať podozrenie, že autor sa uchyľuje k obľúbenej metóde marxistickej kritiky: vypreparovať názory protivníka až do absurdnosti a potom „dokázať“, že sú absurdné.

„Je tu však postava ako Gándhí, ktorý v očiach väčšiny ľudí žil dobrý život, a je tu aj masový vrah David Berkowitz, ktorý zavraždil mnoho nevinných ľudí, ale teraz tvrdí, že sa rozhodol stať kresťanom. Kresťania povedia, že Berkowitz pôjde do neba, ale Gándhí nie. Aká je to spravodlivosť?“ pýta sa Lee Strobel teológa Ravi Zachariasa na str. 166 a dostáva také vysvetlenie, ktoré ho, napodiv, plne uspokojuje:

Ale pravdaže, tomu veľmi dobre rozumiem. Podľa zvrhlej kresťanskej ideológie nie je dôležitý vzťah človeka k človeku, ale vzťah človeka k bohu. Môžem vyvraždiť celé národy, ale keď sa potom budem kajať, bude to úplne v poriadku. Veď čože tam po akýchsi národoch, všakže? Dôležitý som predsa ja a moja prekliata spása! Horšie bude, ak svojou celoživotnou prácou síce zachránim životy miliónom ľudí, ale k spáse nenájdem cestu. V takom prípade som odmietol Pána, a to je predsa najhroznejší zločin! A o mňa ide, nie o zvyšok ľudstva, všakver útlocitní kresťania? Kresťan je schopný myslieť na druhého len vtedy, ak sa to nedotkne jeho spásy, lebo vidí iba seba, na zvyšok ľudstva kašle. A ešte tento postoj nehanebne nazýva altruizmom.

Možno sa potom čudovať stáročiam kresťanmi iniciovaných vojen, upaľovaniu a mučeniu ľudí, keď sa táto arogantná sebaistota o tom, že o morálke rozhoduje vzťah k bohu, nie k človeku, vyhlasuje za východisko univerzálnej morálky ešte aj dnes?! Musím sa s ľútosťou priznať, že túto amorálnosť som nedokázal akceptovať ani vo svojom detstve, keď som sa ešte považoval za úprimného a neochvejného kresťana. Vtedajšie svoje názory by som dnes formuloval takto: „Morálna symetria požaduje, aby sa spáchané zlo odčinilo voči tomu, voči komu bolo spáchané. Judaizmus a kresťanstvo však stoja na princípe, že zločin stačí odčiniť (vo forme lacného pokánia) vo vzťahu k bohu. Čo má však môj blížny z toho, čo robím len vo vzťahu k bohu?“

Ako sa, preboha, môžu tieto zvrhlé úvahy, citované Strobelom, vyhlasovať za základ univerzálnej morálky? Ak má byť morálka univerzálna, má predsa nájsť podporu a uznanie u všetkých ľudí, bez rozdielu vyznania. Ale ako môže ateista akceptovať „vysvetlenie“, že jeho dcére, zversky znásilnenej a zavraždenej nezdržanlivým sadistom, „môže boh vrátiť život“? Ako by mohol byť spokojný ateistický filozof Bertrand Russell s predstavou o vlastnej hlbokej amorálnosti, a súčasne vznešenej morálnosti masového vraha Jeffreyho Dahmera? Ak túto absurdnú a zvrátenú predstavu neprijal, ešte mu nejaký stupídny teológ bryzgol do tváre, že sa dopustil „pýchy“, lebo si dovolil posudzovať samého boha!

Opäť tu máme rovnakú schému: námietku formuluje údajne ateista, ktorý tvrdí, že kresťanský boh len preto nejestvuje, lebo z jeho deklarovaných vlastností by vyplývala uvedená námietka.

A odpoveďou je opäť tautológia. „Musíte pochopiť, že Boh je vo svojej dobrote, svätosti, láskavosti a spravodlivosti nekonečne väčší ako ktokoľvek iný.“ Nie – ja ateista, ktorému nikto existenciu boha nedokázal, nie som povinný nič o bohu „chápať“ – akékoľvek tvrdenie o bohu a jeho vlastnostiach mi treba dokázať.

Podľa autora je ďalej ateista človek, ktorý „akoby vravel: ‚Vôbec ma nezaujíma, načo si ma tu postavil. Vôbec ma nezaujímajú tvoje hodnoty, ani smrť tvojho Syna za mňa. Mne je to úplne jedno.‘ Toto je tá najhoršia vec. A jediný trest, ktorý si to zaslúži, je večný a nekonečný trest.“ Ďalší podvod: ateista neverí, že boh jestvuje, nič preto bohu nemôže oznamovať, nemôže s bohom diskutovať, žiadne argumenty predpokladajúce existenciu boha sa naň nevzťahujú. Načo sú potom tieto táraniny? Komu sú určené? Azda veriacim, aby sa tešili, ako to s ateistami zle dopadne? Ich autor sa jednoducho nevie vžiť do postavenia ateistu: stále si myslí, že je to človek, ktorý v boha verí, iba ho nechce poslúchať. A to je kardinálna chyba: ateista o bohu nič nevie. To je to, čo veriaci a pseudoneveriaci beznádejne nechápu.

Len preto mohol Strobel na záver tejto časti citovať takú idiotskú vetu: „Peklo je plné ľudí, ktorí chcú stále, po celú večnosť zostať stredobodom vesmíru a vytrvalo odmietajú Boha.“ (str. 203) To už načisto rozum potratil? Ateista, ktorý verí, že jeho smrťou končí jeho existencia, chce byť po celú večnosť stredobodom vesmíru?! Že ja som si tú knihu vôbec kúpil!!!

Ešte som nečítal, ale už tuším „vysvetlenie“: tí, čo páchali útlak a násilie, neboli „skutoční“ veriaci. Takisto tuším, že autor neuvedie žiadne jasné kritérium, podľa ktorého možno poznať „skutočného“ veriaceho. Je to zrejme dosť exotický a zriedkavý tvor.

Ak sa veriaci trápi otázkou, či je „skutočný“ veriaci, ťažko odo mňa očakávať, že by som mal pre jeho „problémy“ zvlášť hlboké porozumenie. Preto som pôvodne túto časť mienil komentovať akurát touto jedinou vetou. Ale pri listovaní som zistil, že obsahuje aj zopár hlúpostí, ktoré možno lacno kritizovať. Prečo by som sa teda trochu na záver nezabavil?

S touto „námietkou“ sa Strobel obrátil na „pastorálneho teológa“ (neviem, čo tento exotický názov znamená, preto ho dávam do úvodzoviek) Lynna Andersona, ktorý „vravel, že svoju identitu a zmysel pre hodnoty nachádzal vo svojej rodine a v cirkevnej komunite“ (str. 239). Ja by som podobný výraz o sebe nepoužil, ani keby ma mučili. Čo sú to za ľudia, ktorí ešte aj svoju identitu kdesi „hľadajú“? A akú činnosť sloveso „hľadať“ v tejto súvislosti vôbec označuje? Vždy žasnem, keď niekto hovorí o tom, že „hľadá sám seba“, a okamžite sa mi stane podozrivý – asi ako psychopat. Mám už svoje roky, ale nikdy som sa nehľadal – zrejme som sa našiel hneď po narodení: moja duša si moje telo našla bez problémov. Možno nie každý má takú svižnú dušu!

Ale v ďalšom texte ma Anderson milo prekvapil, hoci treba priznať, že len trochu: „Niekedy som naozaj pociťoval Božiu prítomnosť. Raz som sa vracal domov zo školy a za súmraku nastala snehová fujavica. Ale ja som si spieval ódy na Božiu slávu a cítil som, že som v Božích rukách.“ (str. 240) Aj ja si na vysokých horách, za búrok a nečasu vždy s neopísateľnou slasťou spievam! Spievam si témy vážnych symfónií, Bachových chorálov, ale najradšej mám v takejto situácii oratória, napríklad Haydnovo Stvorenie sveta, Händelovho Mesiáša, či Beethovenovho Krista na Olivovej hore. Keby som veľmi chcel, iste by som sa dokázal cítiť aj v božích rukách. Ale necítim takú potrebu: som v rukách majstrov, ktorí dokázali stvoriť z ničoho fascinujúcu hudobnú krásu a to mi úplne stačí, ako podrobne vysvetľujem inde. Takto niekto „naozaj“ pociťuje Božiu prítomnosť?! Odkiaľ vie, že je to akurát prítomnosť boha?

„Niektorí ľudia zamieňajú vieru s pretrvávajúcimi pocitmi náboženského vzrušenia. Keď sa tieto prežívania rozplynú, ako sa aj nevyhnutne musia rozplynúť, začnú pochybovať o tom, či vôbec nejakú vieru majú.“ (str. 244) Tak k tomu sa viem vyjadriť na základe svojich bohatých hudobných skúseností aspoň tak kvalifikovane, ako jeden apoštol na základe skúseností s „Kristom, Synom Boha živého“ (Mt 16, 16).

(text bude pokračovať)