Strobelova „Kauza Kristus“

Po dlhej dobe som (opäť raz) podľahol naliehaniu čitateľov a kúpil som si (za 325 Sk ≅ 10,79 €) ďalšie dielo nestora americkej kresťanskej apologetiky, Lee Strobela, Kauza Kristus, ktorého preklad sa na zbožnom Slovensku dožil už druhého vydania (Porta Libri, Bratislava 2003). V tej istej predajni som si všimol aj menej nápadné dielo, Viliam Apfel, Čas pekelných ohňov, Rak, Budmerice 2001 (149 Sk ≅ 4,95 €)) a tiež som si ho kúpil – kvôli podtitulu Procesy s bosorkami na Slovensku (1506 – 1766). Veriaci kresťania sa, dúfam, nepohoršia, keď poviem, že ak som z predajne vyšiel akurát s tými dvomi knihami, vidím v tom povestný „prst boží“.

Spomínané druhé dielo ma zaujalo okamžite a prečítal som ho na jeden dúšok. Strobela sa mi dosť dlho nechcelo systematicky čítať, z času na čas som ho iba na náhodných miestach otváral. Ale po pár „otvoreniach“ som sa rozčúlil, keď som zistil, že autor prezentuje ako horúce novinky úvahy, na ktoré som už takmer zabudol, a ktoré som čítal v prastarej knižke A. Kliman, Kristus a dnešný človek, SSV, Trnava 1934(!). Preto som sa nakoniec rozhodol prečítať si knihu celú. Pri tejto činnosti som si uvedomil, že jestvujú paralely medzi vznikom kresťanstva a vznikom inkvizície, či posadnutím Európy bojom s bosorkami. Preto sa budem občas odvolávať aj na túto druhú knihu. Kvôli zjednodušeniu odkazov budem používať na ich označenie skratky KK a PO.

V recenzii na Strobelovu knihu sa odchýlim od schémy, použitej pri hodnotení diela Kauza viera, v jednej podstatnej veci. Už som sa na jednom mieste vyjadril, že „nepovažujem evanjeliá za vierohodné, preto sa nemienim dať zatiahnuť do toho, aby som diskutoval o udalostiach, ktoré opisujú. Nemá zmysel vážne analyzovať pochybné texty a o udalostiach, ktoré opisujú, hovoriť tak, ako keby sa naozaj stali.“ Toto stanovisko nemienim ani tu opustiť. Ak som sa o ďalšej Strobelovej knihe rozhodol niečo napísať, robím to preto, lebo ma zaujala svojimi logickými chybami, ktorých analýzu považujem za poučnú, a len im sa budem v podstatnej časti tejto recenzie venovať. Pripomínam ešte, že svoj názor na vierohodnosť evanjelií som dosť podrobne vyjadril už dávnejšie.

Forma tohto diela je zhodná s dielom predchádzajúcim, a preto čitateľom odporúčam, aby si prečítali úvod môjho hodnotenia diela Kauza viera. Táto podobnosť formy ukazuje, že autor píše stereotypne, frázovito, že mu ide len o zisk z napísaných diel, a že mu je snaha o originalitu na hony vzdialená. Na potvrdenie uvediem len pár detailov, ktoré ukazujú, že sa obe diela podobajú ako vajce vajcu.

Aj tu sa autor v úvode charakterizuje ako bývalý amorálny ateista: „Väčšinu svojho života… som sa považoval za ateistu.“ (KK, str. 13) „Mal som závažný dôvod ignorovať [nezrovnalosti vo svojom skepticizme]: nemorálny, na vlastné ja zameraný život, ktorého by som sa musel nevyhnutne vzdať, keby som zmenil svoje postoje a stal sa Ježišovým nasledovníkom.“ (KK, str. 14) Zrejme z toho treba usúdiť, že všetci ateisti sú amorálni a zameraní na vlastné ja, na rozdiel od všetkých veriacich, ktorí sú vzorom morálky a altruizmu. Podobnú šablónu majú aj príklady zázračných obrátení podaktorých jeho spolubesedníkov na pravú kresťanskú vieru, ktorí mali mnoho raz problémy s normálnym ľudským životom: „Ak mám do svojho života prijať Ježiša, musím od základu zmeniť svoj spôsob života,“ vyznáva pastor Louis Lapide, pôvodne Žid, ktorý po „obrátení“ vyučoval na „katedre biblistiky na Biola University a sedem rokov pôsobil ako lektor seminárov s názvom Kráčanie Bibliou.“ (str. 170) „Týkalo sa to najmä mojej závislosti na drogách, sexuálneho života a tak ďalej.“ (KK, str. 177) V tejto súvislosti ma prekvapuje už iba to, že ho pred mravnou skazou neuchránil židovský Jahve so svojím slávnym Desatorom, ale až jeho jednorodený syn, židovský Mesiáš.

Na tejto knihe ma opätovne odpudzujú stereotypne sa opakujúce údaje o všetkých školách, ktoré absolvovali ľudia, u ktorých autor hľadal odpovede na svoje starostlivo vykonštruované otázky, detaily o ich gestikulácii, výslovnosti, výzore, manželkách a deťoch. Čitateľ, ktorý si túto knihu prečíta, s prekvapením zistí, že aj títo ľudia uprednostňovali košele a nohavice modrej farby (KK, str. 154, 201, 217, 221), radi chodili bosí, sedávali a obliekali sa výhradne „ležérne“ a „pohodlne“ (ktorý normálny človek by sa zámerne obliekal nepohodlne?), boli vysokí a štíhli a s obľubou nosili okuliare s hrubými sklami (zrejme ako vonkajšie svedectvo svojej učenosti), ako napríklad doktor Craig Blomberg, „celonárodne uznávaný vedec“ (ešte tak vedieť kým uznávaný), ktorý „vlastní červený diplom z prestížneho seminára z Trinity Evangelical Divinity School.“ (KK, str. 21) Aj ich verbálne prejavy boli pozoruhodné: nechávali svoje analógie „doznievať“ (KK, str. 33), niekedy dokonca až „v atmosfére“ (str. xx).

Na svete jestvujú stovky prestížnych univerzít s teologickými fakultami. Okrem Karlovej Univerzity v Prahe, Univerzity v Uppsale, Katolíckej univerzity v Leuvene, Univerzity v Salamance, ich poznám ešte aspoň desať. Strobel však z neznámych dôvodov preferuje „seminár“ s ohromujúcim názvom Trinity Evangelical Divinity School, o ktorom som doteraz nepočul. Pri svojich serióznych znalostiach angličtiny dokážem jeho názov preložiť iba ako „Trojičná evanjelizačná bohoslovecká škola“. Tušíte, čo sa tým názvom má povedať? Zrejme inštitúciu s takým bombastickým názvom považuje autor za „prestížnu“ len preto, že inú nepozná, alebo preto, že ju cituje na každej druhej strane (napríklad 142, 153, 154, 201).

Iritujú ma aj stereotypne opakované otázky, napr. „Mohli by ste sa vyjadriť jasnejšie?“ (str. 44, 243), slaboduché pochvalné zvolania „To bol zásah!“ (str. 196) a kopa ďalších neklamných znakov gýča.

Prvky gýča sú koncentrované v prípade teológa G. Boyda, ktorý:

Myslím, že to na dokreslenie charakteru „veľdiela“ stačilo.

Už som spomenul, že tentoraz nebudem hodnotiť knihu kapitolu po kapitole, ale vyberiem základné autorove spôsoby argumentácie a poukážem, na akých logických chybách stoja. Nasleduje preto nie zoznam kapitol, ale argumentačných postupov.

Dúfam, že každý čitateľ vie, že zovšeobecňovanie má svoje prísne obmedzenia. Nemožno vybrať pár prvkov nejakej množiny, konštatovať, že majú nejakú vlastnosť, a z toho bez ďalších argumentov usúdiť, že túto vlastnosť majú všetky jej prvky. Z toho, že niektoré vtáky sú čierne, nemožno robiť záver, že všetky vtáky majú túto farbu. A o takú chybu opiera Strobel svoje argumenty založené na predstave o „vierohodnosti svedkov“, ktoré hojne používa v kapitole s nemiestnym názvom Vedecký dôkaz. Citujem príklad:

Svoju námietku by som po slovensky vyjadril takto: z toho, že dobre poznám miestopis Malej Fatry, nevyplýva, že všetko čo poviem o čomkoľvek inom, je pravda. Neplatí to dokonca ani o geografii: zo správnych údajov o Rozsutcoch a Fatranských Kriváňoch nemožno usúdiť, že viem o Malej Fatre všetko. Za nelogický by som preto považoval opak toho, čo tvrdí autor. „Vierohodnosť“ Lukáša Strobel naozaj potvrdzuje iba tým, že tento evanjelista vraj správne uvádza, že v Kristovej dobe „Lyzaniáš bol tetrarchom v Abiléne“ (KK, str. 96), že v Tesalonikách vraj naozaj jestvovali „politarchovia“ (str. 97) a ešte pár podobnými banálnymi údajmi. Nazývať spomenutie týchto pár faktov „puntičkárskou presnosťou“ považujem za prehnané. Jednak o pedantnosti môžeme hovoriť len vtedy, ak máme dôvod predpokladať, že bola zámerom autora (súdny človek iste uzná, že tieto údaje Lukáš uviedol najskôr náhodou) a jednak znalosť miestopisu síce môže potvrdzovať, že autor poznal miestne pomery, ale z toho nemožno urobiť zovšeobecňujúci záver, že je pravdivý jeho opis vzkriesenia. Medzi vzkriesením a miestopisom niet ani najmenšej logickej súvislosti.

Aj vierohodnosť ostatných evanjelistov „dokazuje“ Strobel možným sčítaním ľudu za Quirinia, možnou existenciou Nazaretu v Kristovej dobe a tým, že k zavraždeniu zopár dojčiat v Betleheme mohlo naozaj dôjsť. Tým však len vyvracia námietku kritikov, ktorú si vymyslel, že ak evanjelista „nedokázal správne zaznamenať základné údaje, potom nezapísal presne ani udalosti Ježišovho života.“ (KK, str. 98) Zrejme spolieha na to, že čitateľ chybne obráti túto implikáciu a zo správnosti „základných údajov“ urobí záver o správnom zápise udalostí „Ježišovho života“, čo je však hrubá logická chyba.

Autor mohutne využíva neznalosť svojich súčasníkov o pomeroch v staroveku. Je pochopiteľné, že nezasvätený čitateľ si bude predstavovať starovek na spôsob súčasnosti. Túto náchylnosť však autor nehanebne a demagogicky zneužíva. Nehanebnosť a demagógiu dokazuje tým, že o tomto fakte vie, lebo tam, kde sa mu to hodí, upozorňuje na hlboký rozdiel medzi spoločenskými pomermi kedysi a dnes: „fakt, že [Herodes] zabil niekoľko detí v Betleheme, nemusel upútať pozornosť ľudí starovekého Ríma… neexistovala televízia, rádio ani noviny.“ (KK, str. 104)

Na televíziu, rádio a noviny si mal Strobel spomenúť radšej vtedy, keď tvrdil: „Vtedy [najmenej 40 rokov po Kristovej smrti] ešte žili priami svedkovia Ježišovho života vrátane nepriateľov, ktorí by sa ohradili, ak by sa o Ježišovi začalo šíriť falošné učenie.“ (KK, str. 34) Autor zrejme počíta s predstavou podpriemerného čitateľa, že evanjeliá boli vydávané vydavateľstvami typu Academic Press a ak by obsahovali nepravdivé údaje, noviny typu Times a svetové televízne stanice by o tom prinášali dennodenne kritické komentáre. Mal radšej čitateľovi pripomenúť, že sa evanjeliá opisovali ručne, že ich opisovali výlučne veriaci, a že gramotní veriaci ich predčítavali tým negramotným. Naozaj by som rád poznal spôsob, akým by sa „nepriatelia“ za takých okolností proti falošným informáciám „ohradzovali“, a ktorý súdny dvor by riešil prípadné spory. Neverím, že Strobela ani nenapadla predstava, že začínajúce kresťanstvo bolo (aj z informačného hľadiska) „podzemným“ hnutím, že evanjeliá mali charakter „samizdatov“, a teda o „učení“ šírenom prvotnými kresťanmi okolitá spoločnosť pramálo vedela, takže sa nemala proti čomu „ohradzovať“. Som presvedčený, že to autor veľmi dobre vie, ale keďže sa tvári akoby to nevedel, usvedčuje sa z demagógie.

Nepoviem nič nové, ak budem tvrdiť, že nemožnosť čohokoľvek sa dokazuje ťažko. Ako dokážete, že nikde vo Vesmíre nejestvuje život, že okolo planéty Pluto neobieha čajník? Dosť ťažko. Strobel však nemožnosť považuje za niečo až tak ľahko dokázateľné, že ju používa ako argument:

Iný príklad:

Autor tu rečníckymi otázkami apeluje na predstavivosť čitateľa a sám sa pasuje do pozície znalca, ktorý pozná všetky mechanizmy vzniku náboženstiev, a na základe tejto znalosti vylučuje možnosť vzniku viery v ukrižovaného a vzkrieseného boha bez zodpovedajúcich udalostí. Na túto tému som sa už vyjadril v súvislosti s názormi onakvejšieho autora, tu preto poznamenám iba to, že jestvuje veľa náboženstiev, ktoré vznikli bez akéhokoľvek historického podkladu, takže ničím nepodložený vznik hocakej viery sa nedá vylúčiť. Potvrdzujú to dennodenne už dvetisíc rokov aj všetci jednotlivci, ktorí sa stávajú kresťanmi napriek tomu, že neboli svedkami vzkriesenia svojho boha. Ako sa „vznik“ dnešného kresťana líši od „vzniku“ kresťana pár rokov po Kristovej smrti?

Tak by som súhrnne nazval Strobelove úvahy, ktoré musia byť podozrivé každému nepredpojatému čitateľovi. Hojne sa vyskytujú už na začiatku knihy, kde sa hovorí o evanjeliách a ich autoroch. Na otázku „Mali títo autori z 1. storočia vôbec záujem zaznamenať, čo sa naozaj stalo?“ dostávame pozoruhodnú odpoveď: „Lukáš jasne hovorí, že sa snažil verne písať o veciach, ktoré preskúmal a zistil, že sú hodnoverné.“ (KK, str. 39 – 40). Toto Lukášovo sebahodnotenie Strobela úplne uspokojuje, a preto sa pri ňom ďalej nezdržuje a prechádza k ďalším evanjelistom. Vzhľadom na to, že sa neustále odvoláva na svoje reportáže zo súdnych siení, bola by namieste otázka, či podľa jeho skúseností sa sudcovia zvyknú spoliehať na sebahodnotenia obvinených, svedkov a žalobcov, či azda nie sú predsa len viac zvedaví na objektívnejšie hodnotenie.

Námietku, že „medzi jednotlivými evanjeliovými príbehmi [jestvujú] nezmieriteľné rozpory“ (KK, str. 45) vysvetľuje takto: „Ak by sa evanjeliá úplne zhodovali, oslabila by sa tým ich vierohodnosť, pretože by sa viac nemohli považovať za nezávislé svedectvá.“ (str. 46) Táto odpoveď je „dvojsečná“: prečo by sa nemohli náhodou zhodovať texty písané ľuďmi, ktorí o sebe nevedeli? A prečo autor na námietku o „nezmieriteľných“ rozporoch odpovedá vysvetľovaním, prečo sa evanjeliá nezhodujú „úplne“? Doplnkom nezmieriteľného rozporu predsa nie je úplná zhoda. Ja viem prečo: pretože len toto vie ako-tak vysvetliť.

Podkapitola „Test prispôsobovania“ obsahuje tiež zaujímavé predstavy. „Ježiš povedal, že nepozná ani deň, ani hodinu svojho návratu, čo zdanlivo spochybňuje jeho dokonalé poznanie… bolo by omnoho jednoduchšie úplne vynechať tieto state, a potom by ich nemuseli komplikovane vysvetľovať.“ (str. 50) Odkiaľ vie Strobel, čo si autori evanjelií mysleli o Kristovom poznaní a ako prišiel na to, že museli (komu?) čokoľvek vysvetľovať? To ho však vedie k neuveriteľnému záveru: „Naozaj možno uveriť, že vo svojich záznamoch prekrútili skutočné historické udalosti, ak si nedovolili vo vlastnom záujme vynechať určité nepohodlné veci?“ (str. 51) Možno tomu veriť. To, že niektoré „veci“ boli evanjelistom nepohodlné, si vykonštruoval autor, evanjelistom nespôsobovali žiadne problémy: oni si ich ani nevšimli.

Takých ukážok podceňovania čitateľa je v knihe preveľa. Skončím príkladom z kapitoly Záznam očitých svedkov, v ktorej sa autor pokúša dokázať nemožné: že autormi evanjelií sú očití svedkovia Kristových skutkov. Za prijateľné argumenty považuje aj tieto:

Strobela tento text vedie k vyhláseniu „potom si môžeme byť istí, že ide o priame alebo sprostredkované svedectvá.“ Mňa to však nevedie k istote, ale k ďalším otázkam. Odkiaľ vedel Papias v r. 125, že „Marek neurobil ani jednu chybu“? To mohol predsa vedieť iba ten, kto sám z prvej ruky vedel to isté, čo Marek, ak nie viac. Papias nemohol v r. 125 potvrdzovať hodnovernosť textu napísaného (údajne) pred 60 rokmi. O Ireneovi škoda aj hovoriť: ak má jeho „potvrdenie“ akúkoľvek váhu, potom by sa ako potvrdenie dalo akceptovať aj vyhlásenie súčasného pápeža – veď akýže rozdiel je medzi potvrdením svedectva po 115 a 2 000 rokoch? Pochybujem, že by tieto námietky nenapadli väčšinu čitateľov. Komu sú potom citované miesta určené?

„Zo všetkého, čo [Kristus] konal, ma však najviac ohromilo to, že odpúšťal hriechy.“ (str. 154) Toto tvrdenie ohromilo aj mňa. V evanjeliách niet ani jedinej zmienky o tom, že by Kristus naozaj niekomu odpustil hriechy. Všade sa píše iba to, že používal frázu „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ Isteže môžem povedať, že viem malajsky a nemať ani predstavu o tomto jazyku. Preto sa pýtam: Naozaj Kristus odpúšťal hriechy? Ako si možno overiť, že niekomu odpustil hriechy? Dá sa nejakou metódou zistiť, že niekto má hriechy a po odpustení ich už nemá? V prípade môjho tvrdenia o znalosti malajčiny si moju pravdovravnosť môže overiť každý rodený obyvateľ Malajzie. Poznáte rovnakú metódu pre overenie schopnosti odpúšťať hriechy?

Z tohto pochybného tvrdenia autor robí ďalekosiahly záver, že Kristus bol bohom! Stanem sa aj ja bohom, keď začnem ľuďom oznamovať, že im odpúšťam hriechy? Ja by som na svoje zbožštenie požadoval viac: aby som bol schopný hriechy skutočne odpúšťať. To isté však požadujem aj od Krista. Čo si to Strobel o svojich čitateľoch už myslí?

Ako nepriamy dôkaz Kristovho vzkriesenia sa opäť raz uvádza stupídna otázka „ako je možné vysvetliť, že nielen jeden Žid, ale v krátkom časovom rozmedzí celá komunita aspoň desiatich tisícov Židov bola ochotná vzdať sa týchto piatich ústredných bodov viery?“ (str. 245) Nedočítal som sa nikde, odkiaľ autor pozná číselný údaj o desiatich tisícoch „obrátených“ Židov. To je jeden podvod na čitateľovi, ak „krátke časové rozmedzie“ nepredstavuje desaťročia, či stáročia. Druhý, vážnejší, nasleduje vzápätí: „Urobili to, aj keď verili, že riskujú zatratenie svojich duší v pekle, ak by sa mýlili.“ (str. 246) Židia neverili, ani dnes v podstate neveria na posmrtný život, nemôžu teda veriť ani v peklo, a nemali by sa teda ani báť straty posmrtného života. Posmrtný život je až kresťanský výmysel, a je azda pravou príčinou príťažlivosti kresťanstva – práve tento výmysel predstavuje čiastočnú odpoveď na citovanú demagogickú otázku. Autor však správne kalkuluje s tým, že kresťania toho o judaizme vedia pramálo a možno im teda lož o obsahu židovskej viery beztrestne predhodiť na uverenie. Menší problém je v tom, že Strobel tento výrok pripisuje P. Morelandovi, profesorovi filozofie na Dallas Theological Seminary, ktorý by to mal vedieť. Lenže to sa ma už netýka.

Iným typom podvodu je povrchný prístup k argumentácii a logike, čo zvyknem označovať za verbálne© myslenie. Hľa ako bezstarostne sa vyjadruje vedúci katedry psychológie na slávnej Trinity Evangelical Divinity School G. R. Collins (mimochodom, to je ten, ktorý si oblieka pohodlné nohavice):

V prvej vete „argumentácie“ mnoho ľudí ešte len „verí na anjelov“ (čo je, mimochodom, chybný argumentum ad numerum), v druhej sa táto viera už zmenila na istotu, pretože tí istí ľudia naraz „vedia“, že existujú duchovné sily. No a keď sme tak hladko dvomi vetami dokázali ich existenciu, nie je zaiste problémom „prísť k záveru“ (keby tak autor ešte uviedol, aký typ úsudku má na mysli), že jestvujú aj „zlomyseľné“ sily – podobným spôsobom (urobiac z pochybnej možnosti skutočnosť) zrejme z (nedokázanej) existencie boha „dokážeme“ aj existenciu diabla. Občasné „pozorovanie“ božieho pôsobenia je po takejto príprave už triviálnym „faktom“, o ktorom zrejme nikto nepochybuje. Čo nám potom bráni označiť opačný názor skeptikov za „pritiahnutý za vlasy“ a uzavrieť „úvahu“ konštatovaním „Podľa mňa z toho človeka Ježiš naozaj vyhnal démonov [do stáda svíň]“? Potrebujete dokonalejší dôkaz, než je názor vedúceho katedry na „prestížnej“ škole?

Pokročme ďalej. „Učeníci bez pochýb vedeli, či Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych, alebo nie. Tvrdili, že ho videli, rozprávali sa s ním a jedli s ním. Ak by si tým neboli absolútne[!] istí, nedali by sa umučiť za hlásanie zmŕtvychvstania Ježiša.“ (str. 241) So far so good. Pozrime sa na túto bezstarostne formulovanú vetu bližšie. Nejasný je už obsah formulácie „dať sa umučiť za niečo“. S obľubou sa medzi kresťanmi používa, ale väčšinou je to iba prehnaná fráza.

Aby sme mohli oprávnene povedať, že sa kresťania „dali umučiť za hlásanie zmŕtvychvstania Ježiša“, museli by umierať výlučne za kladnú odpoveď na otázku, či videli vzkrieseného Krista. Neviem, či je dokázaný jediný prípad smrti za takých podmienok. O tých, ktorí pre vieru umreli, predsa nevieme nič: Mohli ich jednoducho pochytať v katakombách a popraviť bez jedinej otázky. Ani strigy neumierali za svoju vieru. O prvých mučeníkoch môžeme vedieť iba to, že vo vzkriesenie azda verili, nie že Krista videli. Autor teda podvádza.

Mňa však viac zaujíma to, že také usudzovanie je logicky chybné a zaujíma ma to preto, lebo takto autor usudzuje takmer v celej knihe. Pripusťme, že niekto Krista po jeho smrti videl živého a zomrel preto, lebo to opakovane tvrdil. To je prvá časť autorovho tvrdenia. Lenže autor nehovorí iba toto, on pokračuje chybným obrátením tejto implikácie, keď tvrdí, že ak niekto zomrel, potom Krista musel vidieť živého. Inými slovami, smrťou svedkov sa dokazuje vzkriesenie. Lenže smrť nie je dôkazným prostriedkom, ľudia umierajú z rôznych dôvodov, vrátane fanatizmu. Nie je potom jasné ani to, prečo sa v úvode „úvahy“ duplikuje, že mučeníci „sa s ním rozprávali a jedli s ním“. Odkiaľ autor o mučeníkoch toto vie? A ak to vie, načo dokazuje ich smrťou, že to tak naozaj bolo?

Toto pre Strobela typické uvažovanie je ukážkový „bludný kruh“, ktorý sa opiera o chybné obrátenie implikácie a o zámenu pojmov „učeník“ a „mučeník“. Najprv sa o učeníkoch tvrdí, že si boli absolútne istí Kristovým vzkriesením. Nemám proti tomu žiadne výhrady. V ďalšom kroku sa však tvrdí, že mučeníci svojou smrťou dokazovali, že si boli absolútne istí Kristovým vzkriesením. Ale toto už nevyplýva z predchádzajúceho. Preto je to podvod na čitateľovi, podvod o to zámernejší, čím starostlivejšie ho autor pripravuje. V celej „úvahe“ ide predsa o jedinú otázku: „Dá sa dokázať, že aspoň jeden mučeník naozaj videl Krista živého po jeho smrti?“ Ak sa to dá dokázať, treba ten dôkaz uviesť a nenahradzovať ho úsudkom, že to dokazuje jeho mučenícka smrť.

Kresťanstvo vzniklo začiatkom nášho letopočtu, lov na čarodejnice inicioval v r. 1484 pápež Inocent VIII. svojou bulou Summis desiderantis affectibus, ktorej (veľmi poučné) úplné znenie je do slovenčiny preložené v PO, na str. 20 – 24. O vzniku kresťanstva toho vieme neporovnateľne menej než o okolnostiach náboženskej hystérie, ktorá trvala v Európe do konca 18. storočia. Porovnaním týchto dvoch hnutí sa pokúsim ukázať, že tak, ako bez akéhokoľvek zázraku „mohlo vzniknúť“ bosorácke šialenstvo, mohlo bez zázrakov vzniknúť aj kresťanstvo, napriek všetkému, čo tvrdí Strobel. Pri kolíske oboch stojí podľa môjho názoru len „náklonnosť hlúpej a prostoduchej luzy k veciam povery“ (§ 2 patentu Márie Terézie, Theresiana, z r. 1766, PO, str. 141).

Stojím teda na pozícii už spomínaného P. C. Tacita, ktorý charakterizuje kresťanstvo asi v r. 115 (podľa Strobelovho datovania) takto: „táto skazonosná povera, na chvíľu potlačená, znovu a znovu vypukovala, a to nielen v Judei, kolíske tohto zla, lež i v hlavnom meste, kde sa zbiehajú všetky ohavnosti a mrzkosti sveta a nachádzajú hojne stúpencov.“ (P. C. Tacitus, Od skonu božského Augusta, Tatran 1970, str. 327)

Celá Strobelova kniha sa opiera o mnohé nevyslovené predpoklady. O evanjelistoch a prvých kresťanoch autor napríklad predpokladá, že išlo o vzdelaných a mimoriadne ušľachtilých ľudí (veď to boli kresťania ako on a jeho čitatelia!!), neschopných si nič nepravdivé vymyslieť, o nedôverčivých skeptikov, starostlivo lipnúcich aj na tých najmenej podstatných detailoch, zvažujúcich úzkostlivo preverovať dôveryhodnosť každej správy. Jednoducho, prví kresťania boli podľa Strobela intelektuálnym výkvetom starovekej spoločnosti, boli to akísi vtedajší nadľudia. Ako by sa však zmenili Strobelove vývody, ak by evanjelisti a prví kresťania boli poverčiví ako mnohí naši súčasníci (ktorí veria na geopatogénne zóny, reiki, feng-šui, reinkarnáciu, urinoterapiu), alebo keby, nedajbože, boli podobní vzdelaným ľuďom zo 17. storočia,

Aby som trochu ilustroval čoho boli spomínaní ľudia schopní (obávam sa, že aj dnešní ľudia by toho schopní boli – ako nepriamo dosvedčuje nacizmus a jeho krvavé plody – to iba trestný zákon im pristrihuje krídelká), opíšem trochu bližšie, o čo v citovanom úryvku ide. Rozsudok nad 80-ročnou Dorou Struhárovou z Ihráča, vynesený 4. 10. 1642 v Kremnici, zdôvodňuje jej popravu aj týmito slovami:

Autor knihy charakterizuje sudcov, ktorí vyniesli tento rozsudok, dosť obsiahlo a ja si dovolím vybrať z jeho hodnotenia pár úryvkov:

Ak by boli evanjelisti a prví kresťania ľuďmi takej kategórie, dalo by sa veriť, že „evanjeliá nesú nepopierateľné znaky hodnovernosti“ (KK, str. 253), že „Ježišov prázdny hrob… nemôže byť výsledkom vznikajúcich legiend“ (str. 258) atď.?

Dá sa dokázať, že evanjelisti neboli takí ako priemerní sudcovia v 17. storočí? Netvrdím, že akurát takí boli – my o nich jednoducho nič nevieme. Lenže keď o nich nič nevieme, nemáme právo tvrdiť, že „prvá cirkev by sa nemohla zakoreniť a rozrásť… ak by vo svojom kázaní uvádzala fakty, ktoré by jej súčasníci mohli označiť za prehnané alebo falošné“ (str. 254), že „Ježiš viery je ten istý ako Ježiš histórie“ (str. 255), že „Ježiš bol stále v kontakte s realitou, bol veľmi nadaný, vynikajúco rozumel ľudskej psychike“ (str. 256). Toto všetko vyplýva iba z evanjelií a Strobel to môže tvrdiť iba preto, že si autorov posvätných textov idealizuje a ani na chvíľu nepripustí, že by to mohli byť ľudia takého typu ako sudcovia Dory Struhárovej, na ktorých adresu napísal v Slovenských pohľadoch ešte v roku 1894 Pavol Križko:

Ak by boli prvotní kresťania takí ľahkoverní, ako ich o šestnásť storočí neskorší „nasledovníci“, potom bolo možné doslova všetko: celkom dobre mohla vzniknúť viera v čokoľvek bez akýchkoľvek reálnych dôvodov. Na vieru totiž netreba zázraky. Ľudia boli, sú a budú schopní veriť bárčomu, bez toho, že by na to mali dôvody, jednoducho len preto, že tomu chcú veriť. Dôvody ich želania sú rozmanité, ale ak by ste chceli položiť rečnícku otázku, prečo by raní kresťania mali veriť bez dôvodu vo vzkriesenie boha, odpovedzte si najprv vy sami na otázku, prečo preboha verili vzdelaní sudcovia na zázračné schopnosti bosoriek? A takých „dôverčivých“ sudcov nemohlo byť málo, keď nebolo málo ani ich „úspešne“ zavŕšených procesov:

Honba na bosorky vznikla na podnet pápeža, ktorý istej skupine ľudí povolil nekontrolovane súdiť, mučiť a popravovať ľudí, ktorí sa im z akýchkoľvek dôvodov znepáčili. Pápežovo rozhodnutie umožnilo konať len to, čo ľudia konať chceli, otvorilo hrádzu zvrhlým ľudským chúťkam (niektorých kresťanov). Na argumentácii, prečo toto pápež povolil, vôbec nezáležalo. Výsledkom procesov však boli justičné vraždy a tie sa nedajú naveky tolerovať. Preto toto hnutie muselo raz skončiť.

Kresťanstvo vzniklo na podnet potulného kazateľa, ktorý ľuďom sľúbil vidinu nápravy všetkých krívd po smrti, sľúbil im v nedohľadnej budúcnosti lepší svet, než ten, ktorý poznali. Oni mu uverili bez ohľadu na to, či vykonal čokoľvek zázračné. Na zázrakoch, a historickej pravde o nich, záležalo pri vzniku kresťanstva tak málo, ako na nich záleží dnes. Žiaden kresťan nemá dnes istotu o Kristovom vzkriesení a predsa mu verí. Nie v pravde o vzkriesení je podstata kresťanstva, tá je v jeho lákavých sľuboch. A tie sú preto také účinné, že si ich nikto nemôže overiť. To je dôvod, pre ktorý by kresťanstvo, na rozdiel od „bosoráctva“, nemuselo nikdy skončiť. Ja verím, že raz skončí, ale s ohľadom na neohraničenú hlúposť väčšiny ľudí pripúšťam, že skončiť, žiaľ, nikdy nemusí. A preto treba neustále obnažovať jeho absurdnosť, jeho nezávislosť od overiteľnej pravdy.

Procesy s bosorkami vrcholili v dobe, keď už boli takí ľudia ako Kepler (1571 – 1630) a Pascal (1623 – 1662) mŕtvi, po objavení krvného obehu (Harvey 1628), mikroskopu (Leuwenhoek 1650) … To ukazuje, že viera, opierajúca sa o sväté texty („Čarodejnicu nenechaj nažive.“ Ex 22, 17) nehľadí na pokrok ľudského poznania.

Ešte na jednu dôležitú okolnosť tu nesmieme zabudnúť. O tom, že svedectvá „bosoriek“ boli vynútené, by sme vedeli aj vtedy, ak by nejestvovali správy o ich mučení. Mohli by sme použiť všeobecné tvrdenie o neexistencii diablov, z ktorého vyplýva, že ak nejestvuje diabol, nemôže mať spoločníčky, a tým potom nemá kto prepožičiavať „bosorácke“ schopnosti. Lenže, ak existenciu diabla prijmeme, je potom už celkom pochopiteľné, že sa môže spolčovať s „bosorkami“ a môže im odovzdávať rôzne schopnosti – premeniť sa hoc aj na sivú mačku, či na žabu, zmrazovať vinice, odoberať susedovie kravám mlieko. Ak prijmeme vieru v diabla, máme dôvod mučiť podozrivé osoby a máme „prirodzené“ vysvetlenie, prečo popierajú styky s diablom, hoc aj na mučidlách.

Paralelu k tejto „logike“ potom nachádzame aj v Strobelovom táraní takého typu:

Rovnako ako v prípade bosoriek, aj tu treba začínať všeobecnou zásadou, potvrdenou serióznym skúmaním a nie ničím nezdôvodnenou vierou. Serióznym skúmaním nebola existencia boha potvrdená, a preto nemôže byť východiskom ďalších úvah. Ak boh jestvuje, je už možné všetko a knihu „Kauza Kristus“ nebolo treba ani písať. Stačilo predsa povedať, že boh jestvuje, a že vzkriesenie Krista potom ničomu neodporuje. Čomu by malo odporovať, keď je boh všemocný a teda všetkého schopný?

Možno sa čitateľ podivuje, prečo sa tu vôbec zmieňujem o takej dávno zabudnutej ére, ako je tá s upaľovaním bosoriek. Preto, lebo podľa mojej mienky táto etapa ukazuje, kam až môže viesť slepá viera, ak sa jej nepostaví spoločnosť na odpor. Podľa PO posledné bosorky v Európe upálili v Poľsku v r. 1793, v Mexiku dokonca až v r. 1873 (PO, str. 101). Ale neposudzujte vieru v bosorky len podľa upálení, ktoré dnešný zákon už nepripúšťa. Viera v bosorky je živá dodnes a je priamym dôsledkom viery v kresťanského boha. Veď si spomeňte na názory vedúceho katedry psychológie na slávnej Trinity Evangelical Divinity School, ktorý považuje popieranie existencie démonov za „pritiahnuté za vlasy“.

Moderná technika nie je zárukou, že ľudské myslenie bude triezve. Pôvabnú kombináciu možností najnovšieho výdobytku techniky – internetu a povier predstavujú stránky, propagujúce všetky druhy šarlatánstva, povier, dokonca berúce s plnou vážnosťou aj exorcizmy. Patrí medzi ne aj stránka slovenských vysokoškolských študentov venujúca sa o. i. názorom vysokoškolsky vzdelaného idiota. Odporúčam čitateľom, aby si ju prečítali a porovnali jej obsah s citovanými zápismi z protokolov o vyšetrovaní bosoriek. Už dikcia je zhodná!

V kapitolke o svedectvách sa budem venovať iba tým, ktoré „dosvedčujú“ najdôležitejšiu udalosť kresťanstva – vzkriesenie. Sám Strobel tvrdí, že „keď odstránite zázraky, odstránite i vzkriesenie, a potom už nemáte čo ohlasovať“ (KK, str. 123) a z toho je zrejmé, že ide o udalosť najdôležitejšiu.

Strobel sa tu hrá s predstavou čitateľov, že ak sa niekto odvoláva na konkrétnych ľudí, je jeho tvrdenie v akomsi zmysle vážnejšie. Pohráva sa s predstavou, že odkaz na ešte žijúcich svedkov je serióznejší, než na svedkov dávno mŕtvych. Hrá sa s predstavou o význame, aký má možnosť „overiť si“ nejaké tvrdenie u svedkov. Ale všetko toto je úplne bezcenné, a to z viacerých dôvodov. Budem sa najprv venovať menej podstatným – aj ja sa trochu pohrám.

Aj keď sa autor veľmi snaží vzbudiť zdanie mnohosti, celé „svedectvo“ predstavuje len pár riadkov v jedinom texte neznámeho pôvodu. Pavol je známy len z pár listov a veľa sa toho o ňom nevie. Publius Cornelius Tacitus je v zrovnaní s ním svetoznámy rímsky historik, a ten opisuje dobre dosvedčené zázraky, ktoré vykonal známy cisár Vespasianus – vrátil slepcovi zrak svojimi slinami a chromému schopnosť chodiť púhym dotykom. Nepočul som, žeby niekto týmto zázrakom v súčasnosti veril. Domnievate sa, že zdrojom tejto nedôvery je nevierohodnosť svedka Tacita?

So vzďaľovaním od okamihu udalosti vierohodnosť tvrdení o nej neklesá: súčasné správy o výbuchu supernovy na mieste dnešnej Krabej hmloviny M1 nie sú menej spoľahlivé než správy čínskych pozorovateľov z roku 1054:

Kvantová mechanika je dnes potvrdená dôkladnejšie než v roku 1900, keď Max Planck formuloval zákon pre spektrum žiarenia absolútne čierneho telesa. Neplatí ani opak: vojak, ktorý rozpráva o priebehu druhej svetovej vojny tesne po jej skončení, nevie o nej viac než historik, ktorý ju analyzuje po 40 rokoch. Čerstvé svedectvo nie je hodnovernejšie, než staršie – vek svedectva nemá pre jeho pravdivosť žiaden význam. Ono totiž záleží hlavne na tom, čoho sa „svedectvo“ týka. Ale Strobel hádam pol knihy venuje dôkazom, ako skoro vznikli evanjeliá po udalostiach, ktoré opisujú: „obdobie medzi udalosťami Ježišovho života a zapísaním evanjelií to priviedlo na hranicu, ktorá bola podľa historických meradiel zanedbateľná.“ (KK, str. 35) Podľa môjho názoru je to mlátenie prázdnej slamy, a o chvíľu to vysvetlím trochu podrobnejšie.

S meraním času, ktorý uplynul od nejakej udalosti, je spojený ešte ďalší problém: malo by sa dosť dobre vedieť či a kedy k nej došlo. Autor udatne žongluje s rokmi od Kristovej smrti, lenže kto vie dokázať, že Kristus žil, a ak žil, kto vie kedy zomrel? Rok jeho narodenia bol vraj mylne stanovený o sedem rokov neskôr, rok jeho smrti sa opiera iba o evanjeliový údaj, že k nej došlo za čias Pontského Piláta a o pár detailov súvisiacich s počítaním veľkonočného piatku v židovskom mesiaci nisan. Prečo by sme mali veriť týmto obskúrnym údajom?

Ak by ste počuli správu, že v Himalájach niekto zazrel yetiho, bolo by najdôležitejším skutkom bežať za pastierom jakov, ktorý yetiho videl? Je nejaký rozdiel neveriť novinárovi a neveriť svedkovi? Ak by ste mali pochybnosti o tvrdeniach novinára, pastierovi by ste už verili? Ak by ste neverili jednému pastierovi, desiatim by ste už uverili? To isté platí pre očitých, či neočitých svedkov Kristovho vzkriesenia a o ich počte. Nedôvera predsa nezávisí od počtu svedkov, ale od nezvyklosti opisovanej udalosti, ňou je vyvolaná a podporovaná.

Prejdem teraz k podstate. Slovo svedectvo skloňuje Strobel vo všetkých pádoch. Tento pojem, dnes medzi kresťanmi veľmi frekventovaný, však nemá taký význam, aký sa mu autor snaží dať. Odvolávajúc sa na svoje vzdelanie právnika, začína každú kapitolu súdnym prípadom, v ktorom hralo svedectvo rozhodujúcu úlohu. Zabúda však pripomenúť, že ju môže hrať iba v situáciách, analogických tým, aké sa vyskytujú v citovaných súdnych prípadoch. Svedok je pri súde použiteľný len nato, aby potvrdil, že sa za špecifických okolností stala vec, ktorá sa bežne stáva. Je to síce smutné, ale ľudia celkom bežne kradnú, vraždia, znásilňujú. Toto všetko sú banálne, ale hlavne možné udalosti. Ľudia však bežne nezískavajú v okamihu zrak ani sluch, potraviny sa v rukách davu nemnožia, voda sa nemení na víno (medzi alkoholikmi najcitovanejší zázrak), ani hroby sa samé neotvárajú a mŕtvi z nich nevystupujú. Nepočul som ešte o súdnom spore, kde by privolali svedka, aby dosvedčil, že tri metre nad diaľnicou sa dve hodiny vznášala cisterna. Ani len vedecká práca nestojí na vyhláseniach očitých svedkov. A v tom je kameň úrazu celej knihy, ktorej program autor formuluje takto:

Dôkaz pravdivosti kresťanskej viery nie je analogický dôkazu, že nejaký páchateľ vykonal za konkrétnych podmienok čosi bežné. Tu ide o tvrdenie, že ktosi vykonal niečo, čo sa bežne považuje za krajne nemožné, tu sa tvrdí, že akýsi človek konal zázraky, že bol bohom. Ale súdne spory s takou témou sa nekonajú. Preto základný problém kresťanstva nie je právnickou kauzou, pravdivosť kresťanstva nestojí na vyriešení „kauzy Kristus“!

V tom zmysle je už titulná myšlienka Strobelovej knihy postavená na chybnom predpoklade, že ide o analógiu súdneho sporu s predkladaním dôkazov. Dnes sa naozaj nekonajú súdne spory, ktorých predmetom by boli zázraky, či pôsobenie tajomných síl. Netreba však zabúdať, že sa kedysi konali. A zápisy z nich dokazujú, že dosvedčiť sa dá doslova všetko:

Toto svedectvo je podľa môjho názoru oveľa vierohodnejšie než svedectvo o vzkriesení. Jednak pochádza až z roku 1675, podpísali ho vzdelaní predstavitelia magistrátu mesta Krupiny, bolo vyslovené pred desiatkami ľudí a dosvedčili ho svedectvá ďalších desiatok očitých svedkov. A žena, ktorá sa k nemu priznala, ho potvrdila mučeníckou smrťou v plameňoch. Ešte dôležitejšie svedectvo – pretože pochádza z roku 1732 a vyzerá ako stenografický záznam – „dokazuje“ (to Strobel tvrdí, že svedectvá čosi dokazujú, nie ja), že kedysi bosorky vedeli lietať, ba aj sa premieňať na žaby:

Dnes by také svedectvá nepresvedčili žiaden súd. A myslíte si, že by dnes nejaký súd presvedčili svedectvá o Lazarovi, malomocnom, či o vzkriesení? Nie, a ja vám hneď prezradím prečo: Dnes už ľuďom nestačia svedectvá, ak sú ich obsahom udalosti, odporujúce známemu behu sveta. A toto je Achilovou pätou síce pilných, ale neduživých Strobelových pokusov „dostať z jalovej kravy teľa“.

Podľa mojej mienky je pojem svedectvo novodobou náhradou pojmu dôkaz: dnes, keď si už nikto netrúfa tvrdiť, že „pravdy“ kresťanstva sa dajú dokázať, presunula sa argumentácia na pôdu „svedectiev“ s implicitnou predstavou, že svedectvo je čosi približne rovnako seriózne ako dôkaz. Dúfam, že sa mi podarilo objasniť, že úlohu dôkazu môže svedectvo plniť napríklad pri súdnych sporoch, ak ide o potvrdenie triviálnych udalostí. Ale nič viac. Na potvrdenie zázraku nestačí.

Ani Strobelov spolubesedník, J. Moreland, bohvieako kvetnato neopisuje zázračné účinky viery na svoj život. Obmedzil sa iba na šablónovité frázy:

Pripadá vám tento opis veľmi presvedčivý? Ja by som sa autora spýtal: vedie ho Kristus tak zle, že mu treba odpúšťať? Nedá sa zo stoviek „konkrétnych odpovedí“ v záujme čitateľa citovať ani tá najpresvedčivejšia? Kto rozhodol, že „veci“, ktoré sa mu stali, „sa nedajú prirodzene vysvetliť“? Prečo neprezradí aspoň jedinú, aby aj iní vedeli posúdiť, či sa naozaj „nedajú“? Čo ak niekto predsa len nájde prirodzené vysvetlenie? V akom východiskovom stave svoj život Moreland začínal, keď si terajší život vtedy ani „nedokázal predstaviť“? Mne to celé pripadá ako vyjadrenie toho, kto sa neodváži svoje tvrdenia predložiť na kritické preverenie.

Podľa mojich skúseností takto trápne kresťania končia väčšinu svojich „argumentácií“: Odmietnu vystaviť svoje názory kritike, uzavrú sa do svojej ulity. Boh s nimi! Slušnosť však velí, aby na takú možnosť ukončenia diskusie partnera vopred upozornili, lebo nie každý má nadbytok času na presviedčanie niekoho, kto v prípade neschopnosti odpovedať nakoniec odmietne diskutovať, dôvodiac, že jeho argumenty sú súkromné a teda nemôžu byť predmetom diskusie.

Knihy typu Strobelovej sa pokúšajú dokázať, že „Kristus jestvoval“. V texte knihy som túto formuláciu nenašiel, ale na zadnom obale je uvedená otázka: „Je Ježiš skutočnou osobou z histórie?“ Na záver vysvetlím, že otázka v takejto holej forme nie je jednoznačná a pokus odpovedať na ňu bez bližšieho upresnenie vedie k nedorozumeniu a je východiskom demagógie. Treba si preto objasniť, na čo sa takou otázkou pýtame.

Iste sa nepýtame, či jestvovala osoba s takým menom. Kladná odpoveď by bola bezcenná. Jehošua bolo začiatkom letopočtu v Palestíne takým bežným menom, akým bolo pred dvesto rokmi na Slovensku meno Jano. Existencia osoby s konkrétnym menom nám nič nepovie. Ak máme dostať zmysluplnú odpoveď na otázku po existencii osoby, musíme túto osobu „definovať“, teda opísať ju jej vlastnosťami. Ani v prípade Krista sa teda nepýtame na existenciu osoby definovanej menom, ale skutkami. To by potom bola celkom zmysluplná otázka pre historika a Strobel sa tvári tak, akoby o toto išlo. Lenže o to vôbec nejde.

V prípade Krista sa totiž pýtame, či sa začiatkom letopočtu po Palestíne pohyboval stelesnený boh. Ale toto nie je otázka pre historika. História sa skúmaním existencie bohov nezaoberá, a preto je neadekvátne používať na zistenie odpovede na takú otázku metódy histórie. Ale akurát tejto nemiestnosti sa Strobel nehanebne dopúšťa. Slovo „nehanebne“ uvádzam opäť preto, lebo Strobel o ohraničených možnostiach histórie vie, ale tvári sa tak, akoby to nevedel. Na každej strane sa zaklína jej vedeckými metódami, ale neaplikuje ich na historické fakty, ale na navodenie dojmu „historického svedectva“ o udalostiach vymykajúcich sa každodenným skúsenostiam. A tomuto aspektu nevenuje žiadnu pozornosť. Všimnime si jedno jeho trúfalé tvrdenie:

Dôvody pre vieru môžu byť rozmanité, dokonca nám nemusia byť známe ani pochopiteľné: už som sa pýtal, aké dôvody pre vieru v bosoráctvo mali vzdelaní ľudia ešte v r. 1732. Iste medzi dôvody nepatrilo to, že sa bosorácke kúsky „naozaj stali“. Porušenie prírodných zákonov pri vzkriesení nie je podľa Strobela zrejme dôvodom na racionálnu pochybnosť. Ako takú pochybnosť teda nazvať? Iracionálnou? Sú tí, ktorí odmietajú uveriť zázrakom na základe pochybných svedectiev, chybní? Zdá sa, že áno:

Z toho dokážem vyvodiť len jeden záver: nadprirodzené vysvetlenie nie je pritiahnuté za vlasy, také je len vysvetlenie prirodzené. Ešte keby tak autor definoval, čo myslí pojmom nadprirodzené a čo výrazom „pritiahnutý za vlasy“.

Je veľká škoda, že sa Strobel spoľahol len na svoje skúsenosti novinára a právnika, a že svoje otázky kládol výlučne teológom. Tým sa pripravil o možnosť dozvedieť sa čosi o skeptickom filozofovi menom David Hume (1711 – 1776) a o jeho jednoduchej a jasnej zásade:

Je to samozrejme škoda iba z môjho pohľadu. Lee Strobel, novinár z Chicago Tribune, potreboval napísať knihu, na ktorej sa dá dobre zarobiť. Uvedený citát by mu v tomto ušľachtilom snažení sotva pomohol.