Perly „mediálneho“ jazyka

V mnohých historických situáciách sa dá pozorovať jednoduchý a ľahko pochopiteľný jav: prudké spoločenské zmeny otvárajú brány povrchnosti, primitívnosti, pavedám, podvodníkom a šarlatánom. Aj „nežná revolúcia“ v našej krajine je sprevádzaná rozvratom stabilných a serióznych hodnôt. Komunizmus bol nepochybne zločinný spoločenský systém, strážil však nielen svojich nepriateľov, ale aj mnohé kultúrne hodnoty: s podporou štátu sa vydávala neslýchane lacná literatúra, od výberu najkvalitnejších klenotov svetovej beletrie, cez špičkovú odbornú literatúru, až po kvalitnú literatúru populárnovedeckú, či historickú. To bola jeho pozitívna stránka, ktorá samozrejme neospravedlňovala jeho nedostatky. Ale je to tak a už som to na inom mieste spomínal: zánik komunizmu otvoril hrádzu gýču, bulváru, ezoterike, pseudovede a hlavne všemožným náboženským ideológiám, od orientálnej mystiky až po bojovný fundamentalizmus Svedkov Jehovových. Tu sa chcem venovať formálnym prejavom takého rozvratu v kultúre, aké môže človek so zmyslom pre čistotu jazyka pozorovať na prznení svojej krásnej materčiny.

Neúcta k vlastnému jazyku je prejavom neúcty k sebe samému, servilnosťou voči cudzím primitívne komerčným kultúram. Náš ľud tak dlho obdivoval „kapitalistický západ“, že keď konečne padli akékoľvek bariéry, stráca svoju identitu a dychtivo prijíma západnú kultúru vytvorenú v jemu cudzích podmienkach národmi, ktoré za jediné meradlo hodnôt považujú to, čo sa dá vyčísliť v dolároch. Ale prejdime k veci.

Ten kto chce, môže dnes sledovať denne stovky rozhlasových a televíznych staníc. Ja o taký veľký počet záujem nemám, preto ich sledujem len zopár, ale sotva čo ma v nich zaujme. Všimol som si, že už roky nesledujem v podstate nič iné než správy. A aj tie ma dráždia servilným preberaním slovnej zásoby cudzích jazykov, najmä anglického.

Angličtinu by som mohol považovať za svoj druhý materinský jazyk, v tomto jazyku nielen čítam, ale aj píšem, veľmi často v ňom rozmýšľam, mávam dokonca aj anglické sny. Dalo by sa očakávať, že som ním tak ovplyvnený, že môj jazykový cit pre slovenčinu bude úplne rozvrátený. Lenže napodiv to tak nie je. Kedysi dávno sa mi angličtina dokonca páčila ako symbol slobody, keď však teraz vidím (či počúvam) ako znetvoruje myslenie Slovákov, začína mi byť odporná. Zdá sa mi, že ten odpor cítim práve preto, lebo angličtinu veľmi dobre poznám. Vysvetlím to na príkladoch.

Zdúpnel som nedávno, keď som v TV počul namyslené dámy (sústredené okolo istej Sylvie Porubänovej) hovoriť o „rodových štúdiách“. Ký ďas to má byť – pomyslel som si – hádam len nie nové označenie genealógie? Z ďalšieho kontextu som však pochopil, že ide o výskum postavenia žien v spoločnosti. Ako mohli televízne dámy taký nezmysel vypustiť z úst? Jednoducho: také skúmanie sa anglicky nazýva „gender studies“. Keď sa tento výraz snaží nedouk preložiť do slovenčiny, otvorí si slovník a tam sa mu ako prvý preklad slova „gender“ ponúkne „rod“ – v gramatickom zmysle (mužský, ženský, stredný). Ak má ten nedouk dosť hlasnú papuľu, dokáže tento nezmysel pomocou „médií“ rýchlo roztrúbiť po celom Slovensku. To, že druhým prekladom tohto anglického slova je „pohlavie“, si spomínané dámy už ani nevšimli. Prečo by si to mali všímať, keď odpoveď na otázku už našli? Nedouk o svojich schopnostiach nepochybuje, on si je sebou nadmieru istý a preto správnym prekladom je preň to, čo za správne vo svojej vznešenosti považuje On.

Ak nikto proti tejto idiotskej fráze nebude protestovať, rozšíri sa ako mor, rovnako ako „tender“, ktorý v detstve môjho otca označoval vagón s uhlím ťahaný za parným rušňom, ale dnes je to v papuliach ministrov a politikov „odborné“ označenie takej banálnej veci, akou je súťaž ponúk. Netreba zdôrazňovať, že zdrojom takého „tendra“ je to isté, čo je zdrojom „rodových štúdií“: nekultúra a obmedzenosť tých, ktorí majú možnosť beztrestne šíriť svoje jazykové „novotvary“ v „médiách“.

S prekvapením som zistil, že ľudia na Slovensku sa v ostatných rokoch prestali diviť, žasnúť, nič ich už neprekvapí, nezarazí, ničím nie sú zhrození, znechutení, otrasení. Všetci sú jednoducho čímkoľvek hneď „šokovaní“. Šokovaní sú vyjadreniami politikov, správami o povodniach a železničných nešťastiach, prepadmi bánk, pohľadom na zranených, dokonca aj cenami v obchodoch.

Denník SME priniesol 5. 8. 2004 na titulnej strane palcové titulky: „Majský na slobode: Palko a Lipšic v šoku“. Videl som oboch politikov deň predtým v TV, ale obaja boli pri vedomí, dokonca stáli na vlastných nohách a – človek by tomu ani neveril – rozprávali! Novinár, ktorý z najpovrchnejšej vrstvy svojho mozgu odchytil na lacnú mušku substantívum „šok“, zrejme ani netuší, aký význam má toto slovo v slovníku lekára; iste by vám ani neuveril, že človek v šoku je v ohrození života: klesá mu krvný tlak, je bledý, má studenú a vlhkú kožu, zrýchlený, často až nehmatný tep. Šok je jednoducho akútne obehové zlyhanie, ktoré v prípade neliečenia končí väčšinou smrťou. Slovník novinárov v tomto smere zdegeneroval na jediný výraz, prevzatý z angličtiny – to be shocked. Nikto sa ich nepýta, či šok bol traumatický, hemoragický, anafylaktický, kardiogénny, alebo septický. Veď by takej otázke pri svojom vzdelaní ani neráčili rozumieť, ako vravieval Vlasta Burian.

Možno spomínané „šoky“ súvisia s prepiatou emocionálnosťou (podaktorých) politikov, ktorá sa nápadne šíri ako morský príboj našou spoločnosťou. Ľudia si už prestali čokoľvek predstavovať, súdiac podľa otázok, ktoré kladú novinári každému, kto im stojí za položenie otázky: žiaden z nich nie je zvedavý na predstavy respondenta, ale pýta sa hneď na jeho „vízie“. Ja označujem svoj opis spomaľovania plynutia času v čiernej diere slovom predstava, podaktorí ľudia majú však aj o zbere komunálneho odpadu, či o výsledkoch prípravy na ďalšiu hokejovú sezónu až „vízie“. Žeby išlo o vizionárov, či kandidátov na svätorečenie?

Ak mal pred rokmi román nejakú tému, ak sa rozhovor niečoho týkal, ak traktát o niečom pojednával, dnes to už veru neplatí: aj román, aj rozhovor, aj traktát „sú o niečom“. Veľmi sa mi páčilo vyjadrenie jednej Rómky z akejsi osady, ktorá na adresu svojej vlasti opovržlivo povedala: „Slovensko? To je o ničom!“. Áno, Angličan sa pýta „what is it about“, ale pochybujem, že by táto žena bola ovplyvnená dokonalou znalosťou anglického jazyka. Sledujte však aj politikov, či niekedy povedia aspoň tie, na začiatku odseku citované, výrazy. Stavím sa, že aj oni sa zmôžu iba na konštatovanie, že „čosi je o niečom“.

Pred revolúciou sa klamalo, podvádzalo, poskytovali sa mylné a nepresné informácie, nehovorila sa pravda, ale dnes sa už len „zavádza“. Tento slovesný tvar je – akože ináč – doslovným prekladom anglického výrazu mislead. Ale budete sa veľmi mýliť, ak si budete myslieť, že tí, ktorí ho bezducho opakujú, o tomto fakte čo i len tušia.

V mojom detstve sa pred našimi dverami ani raz nezastavil „podomový obchodník“, ale môj otec takých často spomínal a posmešne ich označoval ako „agentov s teplou vodou“. Trvalo mi dosť dlho, kým som zistil, že tzv. „díler“ (dealer) nie je nič iné, než (pre Slováka) bombasticky znejúce označenia akurát takého úbožiaka, ktorý si hľadá svoje mizerne platené miesto na trhu.

Je smutné, že mnohí naši predkovia boli negramotní, nevedeli chudáci ni čítať, ni písať. Podaktorí sa však vedeli aspoň podpísať. Ešte aj dnes je medzi nami zopár takých. Žeby toto vysvetľovalo novú módnu záľubu, ktorá sa šíri po celom Slovensku, keď sa pod neúrodu „podpisuje“ (subscribes to) počasie, pod neúspech futbalistov nedostatočná zimná príprava, pod nezamestnanosť nedostatok investícií? Nikto už ani nešípi nič o príčinách, dôvodoch, zdrojoch? Zdá sa, že nie.

Kedysi sme si z komunistov robili posmech, že sa hanbili priznať svoju vinu na zvyšovaní cien, a nazývali to úpravami. Nový režim si v tom nepočína o nič originálnejšie: dnes ceny jednoducho „idú hore“, akoby o tom rozhodovali ceny samé a nie tí, ktorí ich zvyšujú. Hanblivosť komunistov sme chápali ako snahu zakryť neschopnosť systému. Čoho sa hanbíme dnes? Ak na jednej pumpe môžem kúpiť benzín o 10 % lacnejšie než na ostatných, zrejme na mňa táto pumpa nedopláca. Ako si mám potom vysvetliť oficiálnu správu, že ceny benzínu „pôjdu hore“ opäť o 5 percent? To sa ceny na rôznych pumpách rozhodujú nezávisle? A keď sme pri ropných produktoch: prezradí mi už niekto konečne, koľko litrov má „barrel“? Bez tohto detailu sú reči o cenách ropy na svetových trhoch dobré iba tak na mätenie obyvateľstva. Rovnako ako za socializmu informácie o produkcii sovietskeho obilia v „pudoch“. (Zistil som si, že barel má asi 159 litrov, ale prečo sa neudáva cena za liter? Aby sme nevedeli, že cena ropy na svetovom trhu je menšia než 10 Sk za liter?)

Na rozdiel od cien sa prostriedky rozpočtu (žiaľ zriedkavo) „navyšujú“ (pile up), kapitál bánk sa však „navŕšuje“ (heaps up), až to pekné nie je. Neviem, čo sa tým zmenilo na zvyšovaní a poklese, ale niečo sa zmeniť muselo, keď tieto posledné slová už nikto nepoužíva – zrejme im nerozumie.

Zvlášť sa mi páči, keď sa niečo „navŕšuje“ nie len tak ledabolo, ale rovno „celoplošne“ (large scale) Raz som sa skoro zľakol, keď som sa dozvedel, že hrozí možnosť, že by sa lekárom, vysokoškolským pedagógom a podobnej hávedi mali „celoplošne“ zvyšovať platy! Ale nebojte sa, táto možnosť bola úspešne zažehnaná – až také veľké polia na ryžovanie peňazí zasa nemáme.

Za peniaze si ľudia zvyknú kupovať to, čo potrebujú – hoci reklamám sa darí primäť ich k tomu, aby si kupovali aj to, čo vôbec nepotrebujú. Predmet kúpy sa kedysi označoval ako tovar, či zbožie. Dnes by sme týmto slovám už zrejme nerozumeli, a len preto sa hovorí o zrozumiteľnejších komoditách (commodities).

Ľudia odjakživa mohli svojím pričinením kadečo získať, mali príležitosť uspieť v pretekoch, možnosť vyhrať v súťažiach, pri dodržaní predpísanej terapie mali nádej zbaviť sa chorôb. Dnes je už situácia stereotypnejšia: všetci majú na to už iba „šancu“. Čo je ešte horšie, záporná forma začína nahrádzať „nemožnosť“. V jednom plátku (TV OKO, 33/2004) som postrehol titulok „Rómovia nemajú nič, ani šancu“. Čo znamená nevlastniť šancu? V jednej predpovedi počasia som si musel vypočuť takúto neuveriteľnú ilustráciu, plod ducha „originálnej“ hlásateľky (Martiny Hornej): „oblaky nedajú zajtra slniečku šancu“. A podľa jednej reklamy, po depilačnom prostriedku oslavovanom fanfárami „chĺpky už nemajú šancu“. Čo originálne sa povie o obeti dopravnej nehody zvratom „nemal šancu prežiť“? Ja by som povedal, že ten človek jednoducho nemohol prežiť. Ako sa tam dostala akási bombastická „šanca“? Anglické slovo chance ešte stále označuje príležitosť, možnosť – a ostatné kedysi živé slovenské slová. Prečo sa tak zaťato nepoužívajú? Netreba nám ich, nepáčia sa nám?

„Suma určená na výhry“ v 26. týždni Športky určite nepredstavuje bohvieakú formuláciu, ale nepochybne označuje jednoznačne, o čo ide. Na druhej strane, „jackpot“ nemá žiaden slovenský význam, a navyše suma určená na výhry tiež nie je taká dôležitá vec, aby sme ju nutne museli označovať ešte menej zrozumiteľným slovom, ktoré aj v angličtine znamená iba akýsi hlúpy „Jankov hrnček“ z nám úplne cudzej rozprávky. Chápem, pochopiteľne, že sa viac hodí na frenetické výkriky všakovakých moderátorov (isté je o nich iba to, že sú žalostne nevzdelaní), ktoré majú naivné masy primäť k tomu, aby sa zúčastňovali všemožných súťaží, z ktorých majú nekresťanský a bezpracný zisk iba ich organizátori.

V každej dobe sa produkuje čosi iné. U nás sa dnes vo veľkom vyrába „časový priestor“. Ten býva dokonca aj rôzne veľký. Občas sa dá jeho produkcia aj plánovať a zdá sa, že súvisí s „časovým horizontom“ (term perspective) ktorý nahradil starý dobrý čas, ktorý kedysi zvykol uplynúť od jednej udalosti po druhú. Dnes už ľudia nehovoria, že sa most dá postaviť za dva roky. Ochotne vyhlasujú, že jeho stavba sa uskutoční „v časovom horizonte dvoch rokov“. Zdá sa mi, že v tomto prípade novotvar vyjadrovanie ani len nezjednodušuje. V čom je potom jeho príťažlivosť? Rád by som tiež vedel, či sa niekedy dožijem priestorového času.

Cieľom W. Scotta bolo dosiahnuť južný pól. Slováci však už ciele ciest nemajú, nahradili ich „destinácie“. Koľkí z nich vedia, že anglické slovo destination označuje akurát cieľ cesty?

Podobne je to s obilninami, ktoré nahradili „cereálie“. Zastavím sa pri tomto príklade trochu podrobnejšie. Ak si kedysi niekto v zahraničí kúpil výrobky z obilnín (napr. Müßli), podnecujúce črevnú peristaltiku, ktoré mali tvar a chuť, s akými sa doma nestretol, bolo by ho možné chápať, ak ich označil poslovenčeným nápisom, ktorý videl na obale. Jednoducho nevedel, čo jedol. Ale čo s tým, kto ich u nás po čase začal vyrábať? Ten hádam len vie, z čoho ich vyrába, či nie? Isteže vie, ale cudzie slovo znie bombastickejšie, než slovenské. A za „cereálie“ možno aj viac pýtať než za sprosté ovsené vločky, všakže?

Jasne to dokazujú jemné sušienky Bebe, výrobok firmy Opavia, ktoré na obale nesú nápadne veľké farebné heslo „Viac chuti – viac cereálií“ (mimochodom, čo chce výrobca povedať údajom „viac“ – viac než čo, o koľko viac?). Zloženie výrobku, opísané mimoriadne drobným písmom, však uvádza len toto:

Takže z bombastických cereálií sa vykľula praobyčajná múka. Potom však oveľa viac „cereálií“ obsahuje obyčajný chlieb, cestoviny, či knedle. Prečo výrobcovia týchto tovarov prítomnosť cereálií nezdôrazňujú? Odpoveď je jasná z toho, čo som napísal. Na záver si všimnime ešte ďalšie hrdé tvrdenie z obalu „Díky zvýšenému obsahu cereálií (66 %) jsou sušenky Bebe jemné vyváženým zdrojem energie“. Čo za vlastnosť je „vyváženosť“, čím je prospešná?

V našej spoločnosti sa toho vďaka kapitalizmu produkuje stále menej. Situáciu zrejme preto s nasadením zachraňujú banky, poisťovne a poskytovatelia rôznych služieb, napr. telekomunikačných. Tí nás zahlcujú svojimi „produktmi“. Tí, ktorí žijú z našich peňazí, ktorí nám požičiavajú peniaze za nekresťanské úroky, z tých sa naraz stali „producenti“. Ich „produktmi“ sú pôžičky, hypotéky, poistky. A Slováci sa tomu očividne tešia. Kde sú časy, keď slovenskí literáti kritizovali židovských úžerníkov, keď krčmárov nehanebne označovali za príčinu biedy slovenského robotného ľudu? Dnes na „produkty“ úžerníkov a parazitov veľkého formátu hrdý slovenský ľud nedočkavo čaká. Nič proti tomu nemožno namietať, pretože to Slováci robia rovnako dobrovoľne, ako dobrovoľne sa ich predkovia ožierali a tak ruinovali seba i svoje rodiny. Mohli by však aspoň odmietať označovať túto formu okrádania za „produkciu“ – veď to len kapitalisti produkujú zisky pre seba.

A už keď sme pri pôžičkách, nájmoch a prenájmoch – tie sa v prípade áut a podobného banálneho tovaru tiež vytratili a nahradil ich svetový výraz: auto možno získať „na leasing“! Veď si overte v slovníku, že leasing je anglické označenie hlúpeho prenájmu. Platiť za auto však budete musieť tak či tak, a vcelku vás to vyjde drahšie. Ale hriať vás bude zrejme to, že sa pred priateľmi môžete vystatovať, že ho máte „na leasing“ – znie to fantasticky, všakže? Tých pár korún sa za takú pýchu „vyplatí“ utratiť.

V dobách zlatokopov na riekach Yukon a Klondyke sa v krčmách a ich blízkosti umiestňovali tabule, na ktoré sa pripevňovali oznamy o tom, koho hľadá miestny šerif „živého, alebo mŕtveho“ a akú odmenu za nájdenie poskytuje. Tieto oznamy sa anglicky nazývali „bill“ a tabule sa nazývali (rovnako ako dnes) „board“, takže celok mal prostý anglický názov „billboard“. Na Slovensku sa zrejme hľadajú „dead or alive“ čistiace prostriedky, mobilné telefóny, sprosté vody plné „zázračných“ minerálov, životné poistky, najnovšie modely áut, kandidáti uchádzajúci sa o výnosné miesta poslancov bez práce atď. – pretože všetky tieto artikle sa vyskytujú na „billboardoch“. Vie ešte niekto, ako sa reklamná tabuľa nazýva po slovensky? Veru, nemýlite sa: reklamná tabuľa!

Nikdy v živote som necítil potrebu nahradiť slová „jednanie, vyjednávanie“ iným výrazom. Naši politici však kdesi v zahraničí začuli anglický výraz „negotiation“, neporozumeli mu a preto ho vtiahli do svojho slovníka. Vyhľadajte si v ktoromkoľvek anglickom slovníku tento výraz a overte si, že iný význam než „vyjednávanie“ nemá. Ale keď sa už prevzalo podstatné meno, prečo neprebrať aj sloveso „negotiate“ a nezačať učene „negociovať“? Veď načo by sme trápne a banálne vyjednávali, keď môžeme veľkosvetsky „negociovať“, všakže?

Po celý život som riešil problémy a úlohy, a domnievam sa, že to ľudia neprestali robiť podnes. Ibaže už stoja pred čímsi iným: postavili sa rovno pred „výzvy“, ktorými ich ktosi oslovuje a hádže im nimi rukavicu. Ak neviete, odkiaľ tento zvrat pochytili, pozrite sa do anglického slovníka na výraz „challenge“. Ak to nebude slovník najstručnejší, nájdete v ňom aj zvrat „this task is a challenge to me“ s (chybným) prekladom „táto úloha je pre mňa výzvou“. Ale štandardný význam slova „challenge“ uvádzajú kvalitné slovníky výrazmi „náročná úloha, problém“. Takže ja sa naďalej budem stavať zodpovedne pred svoje úlohy a budem ignorovať akési „výzvy“ neznámych autorov.

Pozoruhodné je, že tento proces mrzačenia zasahuje dokonca už aj predložky. Zvrat „pre viac informácií zavolajte číslo…“ nahradil prostú konštrukciu „viac informácií sa dozviete na čísle…“, prípadne ťažkopádnejšie spojenie „kvôli viac informáciám…“ Obávam sa, že neznalosť anglickej gramatiky môže pri takom barbarskom prístupe k jazyku viesť k tomu, že sa rod podstatných mien, prevzatých z angličtiny, bude meniť podľa slovenských, nie anglických pravidiel. Podnikateľ/podnikateľka je v angličtine businessman/businesswoman a ja sa obávam, že sa dožijem slova biznismenka, označujúceho pôvodnú podnikateľku.

Naše kiná, obrazovky našich televíznych prijímačov, sú plné kinematografického braku angloamerického a latinskoamerického pôvodu, ktorého jazyková kultúra je pod psa. Od nekvalifikovaných prekladateľov týchto klenotov, ktorých zaujíma iba rýchly zisk, nikto nemôže očakávať snahu o spestrenie jednotvárneho originálu a výsledkom sú stereotypné frázovité preklady. Každý človek je v takých filmoch „chlapík“ (fellow), hrdinovia filmov „idú na vec“ (get down to business – keby aspoň občas chceli „ísť na to“, alebo „do toho“), človeka, ktorý práve prišiel o ruku, nohu a o zrak, sa bezočivo pýtajú „si v poriadku?“ (are you all right?) – akoby nebolo jasné, že menej „v poriadku“ ani nemôže byť. Zastavím sa na chvíľku pri tejto poslednej fráze, lebo ona so sebou nesie pozoruhodnú predstavu o medziľudských vzťahoch. Ešte som na túto otázku nepočul zápornú odpoveď a preto predpokladám, že takú autor ani len nečaká. Ale načo sa potom vôbec pýta? Zdá sa mi, že nemá ani najmenší záujem o osud blížneho, on sa chce iba ubezpečiť, že postihnutému už nemusí venovať žiadnu pozornosť – veď ten mu sám potvrdil, že je v poriadku. Keď som takú otázku dostal od „ustarostenej“ Japonky po tom, čo som celý zakrvavený kontroloval celistvosť svojho odevu a tela po páde z bicykla v Británii, pochytil ma amok…

Slovenčina sa znetvoruje nielen preberaním, ale aj vynechávaním slov. Nechápem, ako môže hlásateľ bez zaváhania deň čo deň opakovať, že čosi je jediné (najväčšie, najlepšie) v oblasti. Prekladá zrejme frázu „the only one in the region“. Anglický určitý člen „the“ však znamená odkaz na oblasť o ktorej už bola reč, takže správny slovenský preklad tejto frázy má znieť „v tejto (danej, spomínanej) oblasti“. Ďalším takým klenotom stručnosti je špeciál, ktorý občas býva až vládny. Neviem veru aký zisk sa dosiahne takým skrátením označenia špeciálneho lietadla. Väčšia zrozumiteľnosť to však iste nebude.

…

Domnievam sa, že sa slová a zvraty preberajú z cudzích jazykov len preto, lebo im ľudia nerozumejú a myslia si, že slovenčina príslušné ekvivalenty nemá. A to si myslia len preto, lebo sa nenamáhajú zistiť správny preklad. Celý tento jav je teda len priamym následkom duchovnej lenivosti. Je tu však aj iný faktor. Ľudia radi používajú vzletné výrazy, a kochajú sa vo svojej verbálnej originálnosti. Tak sa dostávame k ďalšiemu motívu prznenia vlastného jazyka.

Iste mi uveríte, že slovenčina má dosť slov na označenie približného množstva. Môžem povedať, že stĺp je vysoký asi tri metre, nádoba má objem zhruba päť litrov. Lenže sú medzi nami aj takí, ktorí radšej povedia dlhšie slovo „circa“, alebo keď píšu, tak namiesto troch písmen v slove „asi“ napíšu tri písmená v skratke „cca“. Nič tým evidentne nezískali, ale vyjadrili sa „odbornícky“. Majú pocit, že hovoria vedeckým, či technickým jazykom. Táto forma prznenia získala teraz mimoriadnu obľubu medzi politikmi. Uvediem zopár príkladov.

Do seba hlboko zahľadená politička, Katka Tóthová, ma veľmi často ohromuje svojimi „kvetnatými“ novotvarmi. Takéto výplody jej ducha ma okrem znechutenia napĺňajú aj všeličím iným, ale to si nechám pre seba. Nedávno som ju počul povedať zvrat „ísť nad rámec filozofie zákona“. Žasnem nad tým, že niekto dokáže zatiahnuť do zákona aj filozofiu, že jeho filozofia má „rámec“ a že jestvujú medzi nami ľudia, ktorí dokážu „ísť nad“ (nie za) tento rámec. Možno vy tomu poetickému výrazu rozumiete, ja však nie. Ale aby som nebol nespravodlivý: Tóthová nie je jediná. Mám iba podozrenie, že je studnicou takých výrazov a jej kolegovia sa od nej usilovne učia umenie tvoriť formou síce košaté, obsahom však chudobné vety.

Keď naši čelní politici konečne dostavali svoje skromné vilky, na ktoré získali prostriedky predstieraním krvopotnej práce „na roli národa dedičnej“, pokračujú v budovaní masiek, za ktoré skrývajú svoju pravú tvár, alebo ako hovoria oni sami, pracujú na tvorbe svojho „imidžu“. Neviem, čo z toho je namáhavejšie, ale ľudu tejto krajiny ani jedno ani druhé nepomôže. Ľahšie je odpovedať na otázku, koľkí z nich asi tak vedia, že pritom používajú anglické slovo „image“, znamenajúce „obraz“? Stavím sa, že je ich menej než prstov na jednej ruke. Ale nedivme sa im: kde majú nabrať čas na jemnôstky jazyka popri toľkej starostlivosti o svoje vzácne pohodlie?

…

Angličtina, samozrejme, nie je jediných jazykom, z ktorého Slováci preberajú „bombastické“ výrazy. Po Novembri sa každý druhý obchod s rozmermi 2 × 2 metre nazýval s francúzskou noblesou „boutique“. Veľmi som sa tiež pobavil, keď som pred bývalým mliečnym barom na rohu Gorkého ulice a Rybárskej brány našiel „billboard“, na ktorom sa nový majiteľ kasal tým, že má najväčší výber „pízz“ v meste. Pizza je pre Taliana nepochybne veľmi pekné slovo, vyvoláva však v Slovákovi rozpačité asociácie. (Myslím si, že už toto, spolu s jeho nesklonnosťou, oprávňuje odmietnuť jeho prijatie do slovnej zásoby slovenčiny.) Iste sa dočkám aj toho, keď sa po vzore južných oblastí USA udomácnia na Slovensku všetky možné španielske „plazas“ (námestia), … Nebude na škodu ani to, keď sa u nás ujme americká móda prepisovať známe výrazy netradičným spôsobom. Jeden príklad za všetky: pri každej čerpacej stanici nájdete v USA drobné obchodíky, ktoré sa nazývajú „majik mar’t“ namiesto spisovného „magic market“.

Uzavriem slovom, ktoré vytrvalo dávam do úvodzoviek: „médiá“. Iste sa ešte pamätáte na nenápadný slovenský výraz masovokomunikačné prostriedky. Ani ten sa mi zvlášť nepáčil, ale bol to poctivý pokus o názov prostriedkov hromadnej komunikácie: novín, rozhlasu, televízie. Popri ňom živorilo slovo „médium“, označujúce osobu, schopnú domnelej komunikácie so záhrobím. A chemické reakcie zvykli prebiehať v kvapalných a plynných médiách. Situácia sa prudko zmenila po roku 1989. Slovo „médiá“ prevalcovalo celú našu krajinu. Jeho odvodeniny zaplnili posledný nevyplnený kút nášho spravodajstva: udalosti sa už nezverejňujú, ale „medializujú“, vedú sa „mediálne“ vojny, „médiá“ ovplyvňujú náš život na každom kroku. Uznávam, že je to krátke slovo. Ale nezdá sa mi, že by to malo byť pre hovoriaceho to podstatné. Je isté, že ten, kto povie „v časovom horizonte dvoch rokov“, namiesto „za dva roky“, netrpí časovou tiesňou.

Takto by som mohol pokračovať veľmi dlho, ale nepovedal by som už nič nové. Aby som čitateľovi ukázal, aký rozsah má toto bezcieľne a slaboduché preberanie cudzích slov do slovenského jazyka, uvediem tu krátky zoznam – či slovník – takých výrazov, ktorý budem príležitostne dopĺňať. Cudzojazyčný originál označujem kurzívou a ak je iný než anglický, označujem ho skratkou jazyka, z ktorého bol prevzatý. Upozorňujem, že výskyt väčšieho počtu ekvivalentných slovenských významov prevzatého slova zväčša svedčí v prospech toho, že takým preberaním sa zmenšuje pestrosť nášho jazyka a redukuje sa jeho slovná zásoba. Ak pojmy obchod, podnikanie, zamestnanie budeme označovať jediným slovom biznis, oberieme sa o možnosť rozlišovať medzi týmito pojmami.

(pokračovanie)

Keďže preberanie anglických výrazov je v takej obľube, nezištne poradím, ako nahradiť ešte tých pár slovenských výrazov, ktoré zostali od vplyvu tohto svetového jazyka na Slovensku uchránené.

Nebuďte takí trpáci a neplaťte v hotovosti, keď sa dá platiť svetovo „cash on desk“. Nedávajte si dokumenty u notára overovať, keď sa táto činnosť dá označiť krásnym a ľubozvučným slovesom „authenticate“. Nekupujte si voľnopredajné lieky, keď ich môžete kupovať „over-the-counter“ – buďte predsa trochu svetoví! Neobťažujte svoje kolegyne neslušnými návrhmi a poznámkami, keď na ne platí iba „sexual harassment“. Nehovorte, že ste na niečo natrafili slepou náhodou – povedzte, že to bol výsledok „serendipity“ – znie to oveľa lepšie! Nedávajte svojim deťom slovenské mená, keď jestvuje taký veľký výber nádherne znejúcich exotických mien ako Sarah, Rachel, Jeremy, Joshua¹ – anglických to deformácií mien hebrejských, ktorých slovenskými verziami (so skvostným prepisom Rejčl, Džeremy, Džošua) sú – zrejme, keď ich už nepočuť – odpudzujúce mená Sára, Ráchel, Jeremiáš, Ježiš.

Nie som fanatický purista: nechcem poslovenčovať latinské názvy mesiacov, nechcem nahradiť české slovo „pohovka“ slovenským „hovník“, nechcem poslovenčovať odborné výrazy ako to urobili Poliaci (ktorí nahradili termíny „derivácia“, či „koeficient“ slovami „pochodna“ a „wspólczynnik“), či Maďari (ktorí nazvali „počet pravdepodobnosti“ úžasným slovom „válószínüszámítás“, čo sa dá voľne preložiť ako „počítanie s premenlivými farbami“). Nechcem tvoriť nič nové, chcem iba chrániť čo je dobré a dokonalé. Čeština a slovenčina sa líšia zanedbateľne, sú to predsa veľmi blízke jazyky. Bohemizmy mi preto v slovenčine až tak veľmi neprekážajú, aj keď ma dráždi, ak niekto povie „predávať“ namiesto „odovzdávať“. Ale angličtina je jazyk svojou gramatikou a syntaxou od slovenčiny veľmi vzdialený. Hrozím sa preto predstavy, že sa z našej slovenčiny stane čosi ako Pidgin English – hybrid medzi čínštinou a angličtinou (ilustratívna veta: „Japanee catchee Singapore – Singapore vely nice“), napriek tomu, že na to nevidím žiaden dôvod. Slovenčina je predsa dokonalý jazyk, má slová na označenie i na vyjadrenie všetkého. Dokazuje to krásna slovenská poézia i próza, existencia bohatej technickej a vedeckej literatúry. Niet teda žiadneho dôvodu jej slovnú zásobu dopĺňať ošklivými kalkami. A ak nieto vhodných prekladov termínov z búrlivo sa vyvíjajúcej výpočtovej techniky, treba sa pýtať zamestnancov jazykovedných ústavov a katedier cudzích jazykov na všemožných technických univerzitách, za čo dostávajú svoj plat.

Prečo sa teda tieto absurdné novotvary šíria? Dôvod je v povahe priemerného nemysliaceho človeka, ktorý má rád senzácie, rád preberá slová, ktoré mu pripadajú originálne. Pekne to ilustrujú krstné mená, ktoré dávajú deťom rodičia podľa hrdinov populárnych televíznych seriálov (nemusím zdôrazňovať, že meno mojej spolužiačky, Ingeborg, nevzniklo zo snahy jej rodičov po prostom slovenskom mene). Keď začuje slovo, ktoré mu pripadá nezvyklé a výnimočné, chce byť svojrázny aj on a preto ho okamžite začne používať. Od neho ho počujú ďalší a tí rovnako ukoja svoju túžbu po novote a senzácii. Takým mechanizmom sa nové slovo šíri exponenciálne po celej krajine. Po čase sa však týmto jednoduchým spôsobom z originálneho (teda zriedkavého) výrazu stane otrepaná fráza, ktorú každý pri každej – aj tej najnevhodnejšej príležitosti – opakuje. Snaha väčšiny po „originálnosti“ vedie veľmi rýchlo k tomu, že sa „originálnymi“ stanú všetci.

Rovnako originálne bolo pred 2 000 rokmi aj Kristovo učenie. Prinášalo „senzačnú“ správu o veľmi skorom príchode nového a spravodlivého kráľovstva, „úžasnú novinu“ o vzkriesení bohočloveka a spasení, ktoré toto vzkriesenie prináša. A z rovnakých dôvodov ako pred chvíľou uvedené slová, prevzaté bezmyšlienkovito z angličtiny, sa rozšírilo najprv v Stredozemí – celom to vtedajšom svete – a neskôr po celej planéte. Rozšírenie kresťanstva nesúvisí s jeho obsahom, ale s náchylnosťou davu uveriť nevšedným príhodám, s jeho vrodenou túžbou po senzáciách. A rovnako ako všetky jazykové novotvary, aj frázy kresťanstva sa stali otrepanými až do bezobsažnosti.² Čo znamená zvolanie „hore srdcia“, čo výraz „rásť v Kristovi“, či čudesný zvrat „mať mdlého ducha“? Prečo katolíci používajú s obľubou a nadmieru často časticu „azda“, predložku „skrz“, adjektíva „časný, prevelebný“, slovesá „rúhať sa, živiť sa telom a krvou (Krista)“, substantíva „duchovný pokrm, čnosť, plnosť času, pokušenie pýchy“, s ktorými sa človek mimo náboženského kontextu nikdy nestretne? Aká hlboká myšlienka je obsiahnutá vo frázach „oslávené telo, Cirkev ožiarená svetlom Koncilu, obetoval sa za naše hriechy“? Čo je to za „tajomstvo, ktoré je prameňom všetkých ostatných tajomstiev a svetlom, ktoré ich osvetľuje?“ (KKC § 234) Nikto nad tým nerozmýšľa, rovnako ako nerozmýšľa nad tým, akým perom sa letné dažde „podpísali“ pod záplavy.

Táto podobnosť medzi šírením módnych bezobsažných fráz a šírením kresťanstva vysvetľuje, prečo som túto tému zaradil na stránku o náboženskej viere. Mnohí apologéti kresťanstva totiž kladú rečnícku otázku „ako sa mohlo kresťanstvo tak rýchlo rozšíriť“ a za jediné možné vysvetlenie považujú to, že prinášalo zvesť o udalostiach, ktoré sa skutočne stali. Podľa môjho názoru bol mechanizmus šírenia kresťanstva oveľa prízemnejší: bol svojou podstatou totožný so šírením zle pochopených slovných novotvarov, bol výsledkom módnej vlny, túžby po senzáciách. Kresťanov navyše stmeľovalo to, že tvorili menšinu, so všetkými príznakmi menšinového komplexu: pocitom krivdy, zneuznania, útlaku, túžby po odvete, žijúci z viery „es kommt der Tag“, a podporujúci v nich – ako to u menšín vždy býva – pocit výnimočnosti a vyvolenosti. Neskôr sa naplnenia svojej túžby dožili, menšina sa stala väčšinou, chopila sa moci, – rovnako ako napr. KSČ – začala sa mstiť protivníkom, a kresťanstvo sa stalo totalitnou ideológiou s bezbrehými mocenskými ambíciami, akou zostalo podnes – aj s jej orwellovským „newspeakom“, pekne vyjadreným aj v týchto klenotoch:

(pokračovanie)

Ale vráťme sa ešte k hlavnej téme jazykových novotvarov usadzujúcich sa v súčasnosti v slovenčine. Preberajú sa do nášho jazyka (aj) preto, lebo ich hlásnici vychádzajú z mylného predpokladu, že to, čo pochádza zo Západu je hodnotné, vznešené a nasledovaniahodné a to naše je úbohé, provinciálne, potuchnuté. Slováci sa stali zakomplexovanými hlupáčikmi, ktorí si nie sú istí ani svojím vlastným jazykom.

Spamätajte sa, Slováci! Vaša vlasť predsa nie je latrínou sveta, nestrkajte svoje hlavy s otvorenými ústami pod zadky tých, ktorí vás prevyšujú jediným: dostatkom dolárov!