Žumpa

Keby som sa riadil zvieracou morálkou, obetoval by so to najslabšie. Podľa ľudskej morálky by som sa nezmieril so zvierací riešením. V krajnom prípade by som obetoval seba. Aj to je možnosť. Hodiť sa pod vlak a zachrániť všetkých.

Bude to znieť hlúpo, ale ak by šlo o tvoje deti? Mal by si ich šesť a nenormálne blbá situácia, jedno by muselo zomrieť na úkor tých piatich, alebo naopak.
Radšej by si sa pozrel inam a nechal zomrieť všetky?

Je rovnako nemorálne zachraňovať jedného na úkor piatich ako piatich na úkor jedného. V reálnej situácii človek vždy hľadá spôsob ako zachrániť všetkých. Preto človek verí v nadprirodzeno, aby morálne ustál aj neriešiteľné situácie.

súhlasí: omega

Morálka stojí za vznikom spolupráce a poskytuje nám určitú biologickú výhodu. Z tohto hľadiska je pochopiteľné, že nám na nej záleží. Morálka je totiž o prerozdeľovaní nákladov a výhod nás ako sociálnych tvorov. A to je dôvod, prečo pre nás má – takmer z definície – obrovský význam.

Problém dreziny je sériou dilem, ktoré zachytávajú napätie medzi právami jedinca na jednej strane a väčším dobrom pre viac ľudí na strane druhej.

V jednej z verzií tejto dilemy, hovorme jej „dilema s výhybkou“, môže človek zachrániť päť ľudí na trati tým, že výhybku prehodí a drezinu presmeruje na vedľajšiu koľaj, kde je iba jeden človek. Zistili sme, že väčšina ľudí (až 90 percent, pozn. red.) považuje za správne výhybku prehodiť a zachrániť päť ľudí za cenu jedného.

Joshua Greene
Harvard

Ak si vezmeme príklady zo sveta zvierat, konkrétne zložitejších organizmov žijúcich komunitným spôsobom, ako mnoho druhov cicavcov, badáme tiež základné črty morálneho správania sa. Z toho môžeme usúdiť, ze morálka je už geneticky daná, predávaná schopnosť, ktorá sa zrejme stále vyvíja na základe stále komplexnejšieho komunitného života ludí.

Je zaujímavé že na príklade s drezinou 90 percent opýtaných by zachránilo 5 ľudí na úkor jedného.
Ak sa však pozrieme na našu spoločnosť, tak tento princíp už neuznáva, alebo prehliada.
V otázke, či by napríklad vzali jednému miliardárovi jeho majetok, aby tak zachránili dajme tomu 10 miliónový štát, či národ už tento morálny princíp neobstojí.

Pre tých, ktorí by namietali, že príklad nieje o tom istom chcem vysvetliť pozíciou, alebo moc peňazí.
Peniaze sa dajú brať ako energia plynúca z našich produktívnych životov. Si v práci, odmakáš tam 8 hodín svojho života, vytvoríš nejakú hodnotu, ktorá sa komprimuje do energie zvanej peniaze a túto energiu môžeš potom využiť na inú vyrobenú hodnotu niekym iným. Supluje to výmenu tovarov a služieb, ktorá fungovala v prospech našeho komunitného života od čias zvierat. Aj u nich funguje táto výmena, levy, či vlky napríklad majú rozdelené úlohy. Sú lovci, obrancovia, chovatelia mladých. Lovci sa starajú o potravu a dostáva z toho aj obranca a opatrovateľ. Obranca bráni opatrovateľa aj lovca. Opatrovateľ vychováva lovca, aj obrancu. A všetci sa potom ešte spoločne starajú o staršinu. Tak fungujú vlci a s malými úpravami aj levy.

Ak však systémovo dovolíme, aby si niekto vyberal viac peňazí, ako v skutočnosti vyrobil hodnototy, tak vytvárame nepomer, ktorý vytvára núdzu a nadbytok. Núdza znamená chudoba, nadbytok znamená bohatstvo. Chudoba znamená utrpenie, bohatstvo znamená plytvanie.
Reálne pripúšťame, aby pomyslená drezina jazdila jednostaj cez tých piatich a ten jeden prežíva. V zmysle našeho spoločenskoekonomického systému a spôsobu života akoby volilo 90 percent ľudí presne naopak zachrániť toho jedného na úkor tých piatich. Pri tom ten jeden by ani len nemusel zomrieť, ale z tých piatich jeden vždy zomrie... To je údel chudoby. Na bohatstvo sa len stráca rozum, ale nezomiera.

Teda v čom tkvie problém?
Sme geneticky nastavení na iné spoločenské fungovanie, ako reálne žijeme.
Nieje toto dôvodom, prečo napríklad 80 percent američanov berie antidepresíva?
Na našej spoločnosti od prevratu z podstatne komunitnejšiho spôsobu života do individuálneho je tiež evidentné, že pomaličky, ale iste prichádza o rozum.
Napriek tomu, že táto spoločnosť získala významne na materiálnych vymoženostiach, tak akoby adekvátne k tomu stratila na duchovných vymoženostiach, alebo cháp ako psychologických, kam spadajú práve na emócie a práve na nevyvážené emócie slúžia antidepresíva.