Vstupujeme do veku antropotechník

Rastislav Škoda

V Literárnom týždenníku 43/1999 ťažia Noru Krausovú súčasné ekonomické a politické dôsledky globalizácie a odsudzuje ich ako antihumanizmus; také články rastú všade ako huby po daždi. Posledný siedmy stĺpec však venuje, neviem prečo, útoku na myšlienky nemeckého filozofa Petra Sloterdijka, a to spôsobom, ktorý mám v pamäti z čias zatracovania Tita pre jeho rozchod s Moskvou.

Chýba už len návrh na upálenie Sloterdijka – pri štyristoročnici upálenia Giordana Bruna by na to bol vhodný termín a znepokojená Nora Krausová čaká na povel z Ríma.

Je to veľmi široké pole a v prvom rade sa musíme dohodnúť o význame slov – ak chceme spolu hovoriť. Patrím k tým, čo by radi vrátili výrazu humanizmus jeho pôvodný význam protikladu k teizmu, pre ktorý boh je ťažiskom nášho bytia: podľa katolíckeho katechizmu sme na svete nato, aby sme boha poznávali a milovali a za absolútnu poslušnosť prišli do večného neba, resp. za minimálnu neposlušnosť do večného pekla. Túto dogmu nechápem; tomu treba veriť, a toho nie som schopný. Uznávam, že iní túto schopnosť mali a majú, no vidím, že ich v mojom okolí ubúda.

Kým teizmus tvrdohlavo stavia na bohu, humanizmus stavia na človeku, ktorý si mocou svojej mysle uvedomil a svojou technikou dokazuje, že je tu na zemi ako dočasná telesná forma nesmrteľnej nukleovej kyseliny v priebehu jej evolúcie; sám umiera pri rozpade formy, ale materiálna podstata jeho života a niektoré znaky, ktoré jej pridal (ešte pred obdobím svojho rozmnožovania) prežívajú v jeho potomkoch.

Som toho názoru, že Sloterdijk je humanista, hovoriaci za moderných exaktných vedcov všetkých možných odborov, „zapálených za svoju vec“ a dosahujúcich svojou čisto ľudskou, t.j. rozumovou činnosťou bez akejkoľvek účasti nadprirodzena, napr. prečítaním ľudského genómu alebo pohľadom späť na začiatky univerza Hubblovým rádioteleskopom poznatky, ktoré, áno a iste, umožnia „kontrolu nad našou vlastnou evolúciou“. Svoje humanistické názory konfrontuje Sloterdijk s úvahami Platóna, Nietzscheho a Heideggera (uznávam, vynecháva sv. Augustína) spôsobom, ktorý by som nikdy nenazval „textovou montážou … nadutého antidemokratického elitaristu“ alebo „nového Zarathustru“. Je to rozbor základných myšlienok spoločenskej filozofie a vlastné komentáre na husto popísaných 15 stranách so zreteľnou niťou úzkostlivého hľadania a šťastného nachádzania.

Nesúhlasím s tým, ako Nora Krausová po nesprávnom čítaní dezinformuje slovenského čitateľa o v jej očiach svetovom škandále okolo „pochabého germánskeho filozofa“ a „bývalého ľavicového intelektuála“. V budúcom čísle ZH nájdete preklad jeho predmetnej prednášky a jej ohlasu v nemeckej tlači.