Vatikán, akciová spoločnosť

Rastislav Škoda

Netreba veriť konšpiračným teóriám, aby občan cítil, že svetu vládne horných desaťtisíc, čo je nie 1 percento, ale menej ako 0,01 percenta. Vládnu nám svojimi bankami, mocnejšími ako národné vlády, a ich činnosť viedla k súčasnej kríze; východiská z nej sa horúčkovite hľadajú.

O stave kauzy Vatikánska banka – Inštitút pre náboženské diela – sa v slovenských masmédiách povedalo dosť. Ukázalo sa, že by bolo archaizmom hovoriť o groši sv. Petra, putujúcom do Ríma aj z chudobného Bangladéšu, keď ide zrejme o sumy miliardové. Pre výšku tejto sumy nemohla svetová banková kríza obísť Svätú stolicu ani jej šéfa.

Hlavný stan sídli v stredovekej obrannej veži Niccolò V priamo naproti Apoštolskému palácu, oficiálnej rezidencii pápeža a sto zamestnancov tu obhospodaruje 33 000 vkladov v hodnote 6 miliárd eur; priamym profitujúcim je pápež a jeho cirkev; v roku 2010 sa dosiahol zisk 55 miliónov eur, čo možno vyrovnáva úpadok v daroch od veriacich.

Od svojho založenia v roku 1887 pápežom Levom XIII. a prestavby v roku 1942 pápežom Piom XII. Vatikánska banka neraz skĺzla z úzkeho chodníka etického bankovníctva, pričom nebola ani horšia ani lepšia ako ostatné banky. Pomáhala bohatým Talianom neplatiť dane a mafiánom prať špinavé peniaze, sprostredkovala úplatky politikom, ako bol kontroverzný Andreotti atď.

Nie po prvý raz čelí obžalobe z prania mafiánskych peňazí. Pred tridsiatimi rokmi to vrcholilo nájdením finančníka Roberta Calviho, známeho pod menom Boží bankár, visiaceho na londýnskom moste nad Temžou s vreckami plnými peňazí a tehál. Bola to vražda alebo samovražda? Pral milióny špinavých peňazí cez svoju banku Banco Ambrosiano, defraudoval a zbankrotoval s mínusom 1,3 miliardy USD. Keďže Vatikánska banka mala na Ambrosiane podiel, uhradila poškodeným 250 miliónov USD. Calviho osobná sekretárka Graziella Corrocher sa zabila vyskočením z okna kancelárie.

Hoci mnohým nie je jasné, načo potrebuje najmenší štát na svete (0,44 km², 557 obyvateľov) banku, vyhovujúcu svojím štatútom, predovšetkým transparenciou, kritériám na najväčšie svetové banky, fakt je, že od roku 2010 venoval pápež Benedikt XVI. Inštitútu pre náboženské diela veľkú pozornosť. Naštartoval snahu zbaviť svoju banku povesti, že je ôsmou najpopulárnejšou destináciou pre pranie špinavých peňazí tým, že vymenoval nové vedenie banky a zriadil komisiu, ktorá ma na to dohliadnuť. Mal sa predložiť dôkaz, že interné predpisy banky a jej filiálok zodpovedajú medzinárodným štandardom o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu. Cieľom bolo dostať sa na „biely zoznam“ parížskeho inštitútu FATF, posudzujúceho jednotlivé štáty podľa dodržiavania predpísaného štandardu ako biele, šedé a čierne.

Udalosti však dostali prudký spád, keď sa v januári t. r. začali v medzinárodnej tlači objavovať tzv. „vatileaks“, brizantné dôverné pápežské materiály a na prvé miesta správ sa dostali mená ako Paolo Gabriele, pápežov komorník, prichytený pri vynášaní pápežských dokumentov; Ettore Gotti Tedeschi, prezident Vatikánskej banky, po troch rokoch v nemilosti prepustený; Matteo Messina Denaro, najhľadanejší sicílsky mafián; čaká sa vyjadrenie Vatikánskej banky, či má, resp. či mal u nej osobný účet; kardinál Tarsizio Bertone, všemocný štátny tajomník Vatikánu a iní.

Dôverné memorandum uvádzalo deväť dôvodov Tedeschiho prepustenia, z ktorých väčšina nezavážila: že neplnil svoje povinnosti, že sa nezúčastňoval zasadaní správnej rady, že sa čudesne správal atď. Rozhodujúce bolo, že „nevysvetlil, ako mohlo dôjsť k zverejneniu dokumentov, ktoré mal ako prezident k dispozícii“. Výčitka nemierila naňho, ale na prostredníka, možno viacerých, k médiám.

Dve skutočnosti svedčia proti dostatočnej transparentnosti Vatikánskej banky: Po prvé , podľa vatileaks, kardinál Attilio Nicora, šéf komisie pre transparentnosť, si sťažoval písomne štátnemu tajomníkovi kardinálovi Tarsiziovi Bertonemu, že niektoré nové pravidlá Inštitútu pre náboženské diela oslabujú jeho dozerajúcu moc a európske autority to môžu považovať za krok späť. Po druhé, americká banka JPMorgan zrušila v marci konto Vatikánskej banky u svojej milánskej pobočky, pretože nedostávala potrebné informácie pri finančných prevodoch.

5. júna o 5.30 ráno zastavila polícia Tedeschiho na ceste z Piacenzy do Milána. Neapolský súd ho hľadal v súvislosti s úplatkami zbrojárskou firmou Finmeccanica; jej CEO je Tedeschiho dobrý priateľ. O tom, čo sa našlo v tejto veci, sa nehovorí. Ani o tom, čo vypovedal vo veci zmrazenia 23 miliónov eur v roku 2010, ktoré mala Vatikánska banka v jednej talianskej banke. Vatikán sa ubránil jednoduchým vyhlásením, že sú to bežné presuny jeho aktív medzi Talianskom a Nemeckom. Peniaze boli uvoľnené, ale vyšetrovanie pokračuje. Polícia však našla hrubý súpis Tedeschiho trojročnej činnosti na čele Vatikánskej banky, pripravený na obranu proti obvineniam správnej rady z nespoľahlivosti – pre súdy je to neoceniteľný pohľad do mechanizmov fungovania banky.

Z Vatikánu počuť hlasy, že útoky na jeho banku sú motivované politicky a finančne kruhmi, ktoré by mali finančný alebo ideologický osoh z jej zaniknutia. „Mnohé talianske banky by rady spravovali miliardové aktíva Vatikánskej banky,“ vraví jeden znalec situácie, charakterizovanej výzvou talianskej centrálnej banky, aby komerčné banky venovali transakciám Vatikánskej banky „zvýšenú pozornosť“.

V novembri 2011 a marci 2012 pustil Pápež Benedikt XVI. do Vatikánskej banky komisiu expertov Rady Európy. Jeho prianie dostať sa na bielu listinu krajín, ktoré dodržiavajú medzinárodné normy vo finančnej transparentnosti, skrížilo hodnotenie týchto expertov. Podľa nich má krajina v správe svojich peňazí viacero nedostatkov.

Poznámka: Po skrátení a redakčnej úprave bol tento článok 26. 7. 2012 s titulkom „Vatikán, akciová spoločnosť“, uverejnený v denníku Pravda, stať Názory, s. 35.