Slumburbia

Timothy Egan

LATHROP, California. – Prevezte sa autom po tejto aleji nútených predajov, cez tieto novo naplánované sídliská, vyzerajúce ako škridlami zastrešené verzie opustených duchárskych miest z dôb zlatých horúčok, a pochopíte, kam to vedie, ak ľudia hrajú hazardné hry hrajú s domami miesto s kasínovými žetónmi. Každý ôsmy dom v tomto meste je od roku 2006 v nejakom štádiu núteného predaja.

Špinavé plagáty ponúkajú prenájmy prázdnych bytov za diskontné ceny. Na prízemí sú ponuky spestrené nasprejovanými grafitmi miestnych gangov. Celé úseky popri ceste sú opustené, nestrážené, pokryté kalužami špiny od zimných búrok, ktoré ešte nedávno bičovali kalifornskú dolinu San Joaquin Valley.

V mestách budúcnosti nie je nikto doma.

V priebehu jedného desaťročia sa tu ľudia prizerali, ako nehnuteľnosti vyzývali skutočnosť v čase instantných (v momente vznikajúcich) susedstiev, ktoré vyrastali ako huby po daždi na tej najúrodnejšej pôde, aká existuje. Na miestach ako Lathrop, Manteca a Tracy sa počet obyvateľov za tých 10 rokov temer zdvojnásobil a ceny domov sa strojnásobili. Po nadýchnutí tohto hélia zvodných nehnuteľností niektorí projektanti a ich hlásne trúby v mestských stavebných referátoch zdravili tento boom ako novú Ameriku na ďalekom predmestskom okraji. Každý občan majiteľom domu! Každému polakrový (2 000 m2) pozemok! Nijaké problémy s pôžičkou!

Boli aj takí, čo to videli ako sídliskové stelesnenie výroku Edwarda Abbeya (1927–1989, spisovateľ a veľký americký environmentalista), že „rast pre rast je ideológia rakovinových buniek“.

Dnes klesli ceny týchto domov z 500 000 USD na 150 000 USD – jeden z najprudkejších poklesov v štáte – a predsa sú naďalej prázdne, strašidelné a vidieť cez ne; čakajú na zásah demografie či psychológie.

V supermarketoch, ktorých nájomcovia nevydržia dlhšie ako je dĺžka života ich zlatých rybiek, sa predávajú len základné potraviny.

Odmerajme pulz: Ako môže byť spoločnosť zdravá, ak je každý ôsmy dom v nejakom štádiu núteného predaja? Ako môže nejaké mesto priťahovať ľudí, ak v ňom zločinnosť vysoko prevyšuje celoštátny priemer? Ktorá rodina môže snívať o šetrení, keď nezamestnanosť je okolo 16 %?

No hoci tieto postihnuté mestá, ležiace asi dve hodiny do krajiny od San Francisca, sú chorobou, ani zďaleka nie sú Abbeyovou rakovinou. Hoci sú aleje domov v nútenom predaji choré, nie je to terminálne štádium. Nie je to Detroit zaliaty slnkom juhu. Príde znovuzrodenie, obnova, obyvatelia. Otázka je: Ako čo?

Vlani dostalo výmer o nútenom predaji rekordných 2,8 milióna majiteľov domov v USA – o 119 % viac ako pred dvomi rokmi. Len menej ako 5 miliónov majiteľov domov – to je jedna z desiatich hypoték – má viac, ako je cena ich domu. To zvádza k odchodu. Poddať sa. A mnohí to už urobili.

Čo zanechali, je popri prítomnosti gangov vandalizmus a neprítomnosť právoplatných majiteľov, je slum. Nový slum. Vo významnom článku v časopise Atlantic predpovedal v roku 2008 urbanista Christopher B. Leinberger, že katastrofálny kolaps nového trhu s nehnuteľnosťami môže znamenať premenu viliek na obytné domy.

Nie som si istý. Strávil som niekoľko dní v tejto aleji domov v nútenom predaji, na tomto pruhu Central Valley, ktorý niektorí ekonómovia vyhlásili za najpostihnutejšiu oblasť počas veľkej recesie, ale nevidím plnenie apokalyptických predpovedí.

Iste, existujú obrovské prázdne celky s rastúcou kriminalitou na hranách a tisícmi domov vo vlastníctve bánk, ktoré sa ich nevedia zbaviť ani za výpredajovú cenu.

Napriek tomu všetkému – štát sa rozrastá a mohutnie, čo sa nedá povedať o mnohých západných demokraciách. Obrovské americké prírodné zdroje budú mať – už zajtra – za úlohu zachrániť tieto predmestské slumy.

Očakáva sa, že do roku 2050 pribudne Spojeným štátom imigráciou a prirodzenou pôrodnosťou ďalších 100 miliónov obyvateľov. Ak mi neveríte, spomeňte si, že od roku 1970 nás pribudlo 105 miliónov. To je viac, ako má obyvateľov Francúzsko, Taliansko alebo Nemecko. V súčasnosti máme čistý prírastok jednej osoby každých 13 sekúnd.

Príde deň, keď sa trh ustáli na určitej hodnote domu. Keď to bude vrcholiť, bude si môcť dovoliť len 11 % ľudí v tomto údolí mať dom priemernej ceny.

Medzitým možno získať z hromady odpadávajúcej štukatúry pár dobrých poučení o mestskom plánovaní.

Jedno znie, že aspoň tu v Kalifornii podporovali boom realitného trhu vonku ležiace mestá, a to na základe rozvráteného štátneho daňového systému. Dane z vlastníctva boli čoraz nižšie a radnice boli nútené zvyšovať svoje príjmy tým najľahším spôsobom, aký existuje: posunom hraníc mesta smerom von. Pripustili, aby developeri preorali orechové lesy, vinohrady a aj miesta, o ktorých sa myslelo, že ostanú naveky „jahodovými poliami“, pretože potrebovali peniaze na údržbu škôl a parkov.

Po druhé, pozrite sa na mestá so zotavujúcim sa realitným trhom. Na tomto pobreží sú to San Francisco, Portland, Seattle a San Diego. Všetky majú prísne pravidlá pre rozvoj, snažiace sa brzdiť nekontrolované rozsídlenie mesta. Mnohí developeri nenávidia tieto obmedzenia. Vymysleli si námietku, že pobrežné mestá cenami domov vyženú strednú vrstvu z vyprázdňujúcich sa centier miest.

Nestalo sa to. Práve naopak. Vychválené modely rozvoja typu laissez faire – ponechať veciam voľný priebeh – ako v Las Vegas, či Phoenixe, na južnej Floride alebo v tomto údolí, zanechali najhoršie predmestské slumy. Príďte sa pozrieť, ako to končí, keď len peniaze a trh riadia spôsob nášho života.

Prameň: Timothy Egan, „Slumburbia“, New York Times,10. februára 2010.

http://opinionator.blogs.nytimes.com/2010/02/10/slumburbia/