Racionalita viery podľa J. Grygara

Adam Roman

Jiří Grygyar je známy popularizátor astronómie a vitálny bojovník proti rôznym pavedám. Jeho boj proti astrológii, „ufológii" a iným populárnym protivedeckým názorom je bezpochyby záslužný a vyvoláva úctu. Je len preveľká škoda, že ten istý človek súčasne háji najlepšie organizovanú pavedu s politickými ambíciami - kresťanskú vieru, ktorú považujem za oficiálnu ideológiu politickej organizácie nazývanej cirkev.

Nemienim tu polemizovať so všetkým, čo kedy na tému vzťahu vedy a viery J. Grygar povedal či napísal, pretože je toho dosť; zameriam sa iba na jeho príspevok „Racionalita víry a iracionalita pavědy" uverejnený v revue UNIVERSUM v r. 1999, pretože ten, zdá sa mi, najlepšie odhaľuje zásadnú chybu, ktorej sa autor dopúšťa pri povyšovaní teológie na úroveň vedy.

Jadrom citovaného textu je tvrdenie, že „viera i veda majú spoločné racionálne princípy". Dôkaz tohto prekvapujúceho postulátu začína autor dosť nevhodne - konštatovaním personálnej únie medzi starovekými teológmi a vedcami. Táto únia vraj akosi predznamenala spoločnú metodiku súčasných prírodných vied a teológie, o čom sa dá veľmi úspešne pochybovať, ak zohľadníme závery životných pútí niektorých vedcov. Prototypom vedeckej zásady, ktorú v tejto súvislosti uvádza, je Ock-hamova britva, ktorá požaduje, aby sme sa snažili prírodovedné javy vysvetľovať najmenším počtom predpokladov. Pánu Grygarovi potom akosi vychádza, že ten najmenší počet reprezentuje jeden boh. Mne sa zdá, že žiaden boh je ešte menej.

Nemôžem prejsť mlčaním nasledujúce intermezzo, v ktorom autor konštatuje, že rehabilitácia Galilea pápežom Jánom Pavlom II. ukázala,


Každému je už dnes jedno, aký má vzťah cirkev ku Galileovi, lebo všetci vieme, že pravdu mal on, nie cirkev. Nechápem ako môže rehabilitácia po 350 rokoch ukázať čosi pozitívne: pápež, ktorý Galilea „rehabilitoval", urobil len to, čo mala cirkev urobiť už pradávno. Cirkev touto rehabilitáciou zo seba zmyla iba hanbu, neurobila však nič pozitívne. Takýto „ústupok" cirkevnej ideológie vede by som preto nepovažoval za heroický počin kresťanskej tolerantnosti, a tobôž nie za dôkaz neprítomnosti akéhokoľvek rozporu. Rozpor tu bol a zostáva. Veda sa riadi dokázanou pravdou, viera fikciami. Zaráža ma tiež tvrdenie, že jestvuje akési „teologické skúmanie". Rád by som sa dozvedel niečo o jeho plodoch, najmä ako prispelo k ľudskému poznaniu, pretože doteraz som o ničom takom neslýchal. Počul som iba kedysi „otca" Antona Hlinku, ako v televízii čosi hovoril o tom, že boh predsa nie je žena, a rozčuľoval sa, že niektorí by sa už najradšej modlili namiesto Otčenáša Mamanáš. Žeby to boli prvé kroky rodiacej sa teologickej gynekológie?

To, čo nasleduje v citovanom príspevku ďalej, je skutočne pritiahnuté za vlasy. Jiří Grygar sa púšťa do vopred stratenej bitky, keď sa odvažuje porovnávať (hoci len formálne) matematiku s teológiou. Upozorňuje čitateľa na to, že matematika, rovnako ako teológia, vychádza z nedokázaných tvrdení, tzv. axióm. Musím sa búriť už hneď tu na začiatku. Matematické axiómy sú síce naozaj nedokázané tvrdenia, ale nie tvrdenia, ktoré by odporovali našej rozumovej skúsenosti. Nie sú to nedokázateľné tvrdenia, ktorým by sme museli iba veriť aj v rozpore s tým, čo nám hovoria naše zmysly, ako je to v prípade cirkevných dogiem. V euklidovskej geometrii je jednou z axióm tvrdenie, že rovnobežky sa nepretínajú. Neviem, či teológia obsahuje podobne jasnú axiómu. Tajomstvo tzv. svätej trojice, či počatia z ducha svätého takými zrejme nebudú. Jednou z axióm aritmetiky je nedokázané tvrdenie, že ak k ľubovoľnému číslu pripočítame nulu, toto číslo sa nezmení. Zdá sa vám to byť nejakým mystickým tajomstvom? Pán Grygar zrejme počíta s tým, že bežný čitateľ nemá rád matematiku a nevie preto o jej základoch nič. Áno, axiómy matematiky sú síce nedokázané, ale bežný človek ani len netuší, že by sa vôbec mali dokazovať - to iba matematici sú takí nároční a exaktní, že dokazujú aj to, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmé. Uvediem príklad vety, ktorá vyplýva z takých nedokázaných axióm: Jordanova veta, kľúčová veta topológie, tvrdí zhruba to, že priamka delí rovinu na dve časti a tvorí ich spoločnú hranicu. A dôkaz tejto vety zaberá niekoľko strán! Myslím si, že väčšina ľudí by túto vetu prijala bez dôkazu. Neviem však, či je každému rovnako jasné, že Kristus je syn Dávidov preto, lebo Jozef, ktorý nebol Kristovým otcom, bol Dávidovým potomkom (Mt 1, 1-16).

Sú „axiómy" teológie také jasné ako axiómy matematiky? A ktoréže axiómy to vôbec sú? Dosť podrobne som si prečítal autoritatívne dielo katolíckej dogmatiky Katechizmus katolíckej cirkvi, ale nenašiel som v ňom nie že axiómy, ale ani len náznaky nejakých zmysluplných tvrdení. Domnievam sa, že ešte stále možno považovať za základné dogmy kresťanstva tvrdenia obsiahnuté v kréde, teda apoštolskom či nicejskom vyznaní viery. Sú tieto tvrdenia také zrejmé ako axiómy matematiky? A spĺňajú hlavné požiadavku každého axiomatického systému: neprotirečivosť a úplnosť? Čo je jasné a našej každodennej skúsenosti neodporujúce na „axiómach": „počal sa z Ducha Svätého", „zostúpil k zosnulým", „tretieho dňa vstal z mŕtvych", „sedí po pravici (nie ľavici?) Boha"?

Nerád by som pána Grygara urazil, ale naozaj nechápem, čo sa musí s vedcom stať, aby sa odhodlal tvrdiť, že v teológii


Rád by som vedel, čo si pán Grygar a teológovia myslia o matematickej logike. Študoval som základné diela tejto preveľmi náročnej matematickej disciplíny od Alonza Churcha aj Yehoshuu Bar-Hillela. Neviem, či J. Grygar vie, že vrcholom matematickej logiky je Gödelova veta o neúplnosti aritmetiky a že jej najkratší dôkaz zaberá v diele R. L. Goodsteina, Mathematical Logic (Leicester University Press 1957)  osem strán. Veľmi rád sa dám poučiť, ale v Katechizme katolíckej cirkvi som nezbadal ani len náznak používania akejkoľvek logiky, ani len neformálnej. Aby ma niekto neobvinil z tárania, uvediem príklad.

Keďže ma zaujíma vzťah viery a rozumu, všimnem si paragraf 156, ktorý vysvetľuje:


Toto je typicky scholastický „argument" z autority, ktorý matematická logika nepozná. Je súčasne ukážkou nelogického tvrdenia, akými sa celý Katechizmus hemží. Dôvodom viery je teda podľa Katechizmu božia autorita. Lenže ak máme veriť autorite boha, musíme veriť najprv v jeho existenciu. Dôvodom viery v boha je teda viera v boha. Takže tieto dve vznešené vety sú peknou ukážkou nič nehovoriacej tautológie.

Vieme, akú bohatú štruktúru vytvoril A. Einstein len z dvoch nedokázaných predpokladov (konštantnosť rýchlosti svetla a invariantnosť prírodných zákonov voči neinerciálnym transformáciám). Bohatosť tejto štruktúry spočíva v množstve potvrdených predpovedí (ohyb svetla v gravitačnom poli, pohyb perihélia Merkúra, expanzia Vesmíru). Kresťanské náboženstvo však nevytvorilo žiadne štruktúry takého typu. Neviem, na čo myslí J. Grygar, keď tvrdí, že


Hádam len Bachova hudba, Rembrandtove obrazy, či Newtonova mechanika nevyplývajú z kresťanských axióm pôsobením matematickej logiky?! To všetko by bolo vzniklo aj bez kresťanstva. Je príliš lacné prisvojovať si diela ľudí (ktorých skutočný vzťah k náboženstvu sa nikdy nedozvieme) len preto, že žili v dobe, kedy mocensky (a despoticky) vládla cirkev. Prečo však nepovažovať za „bohaté štruktúry" aj vynaliezavosť inkvizičných mučiteľov či nemravnosť pápežov? A z predstavy, že vo Vesmíre niet miesta pre boha, už nevyplýva žiadna „štruktúra"? Taký selektívny postup pripomína logiku niektorých komunistov: všetko dobré bolo dielom pracujúceho ľudu vedeného komunistickou stranou, všetko zlé mali na svedomí triedni nepriatelia.

Uzavriem jedným čudesným presvedčením J. Grygara:


J. Grygar si myslí, že veda za svoju existenciu vďačí náboženstvu aj napriek tomu, že dejiny vedy sú dejinami bojov vedy s cirkvou. No čo, s presvedčením sa už nedá polemizovať, proti presvedčeniu sa dá postaviť iba iné presvedčenie. Nie som jediný, kto si myslí, že to bolo práve naopak, ako tvrdí J. Grygar.


napísal Bertrand Russell (v eseji "Čím prispelo náboženstvo k rozvoju civilizácie?", časť Zdroje netolerantnosti, Zošity humanistov č. 2, 1998), nositeľ Nobelovej ceny (1950), autor priekopníckej monografie Principia Mathematica o matematickej logike, toľko spomínanej pánom Grygarom.