Pecháč Ondrej – životopis

Ondrej Pecháč sa narodil 6. februára 1924 vo Veľkých Ripňanoch, okres Topoľčany, ako štvrté z piatich detí; mal brata a tri sestry. Otec Ján bol roľník. Je Slovák rímskokatolíckeho náboženstva.

Maturoval 13. mája 1943 na Štátnom gymnáziu v Nitre; vtedy tam maturovali aj Robert Lübke (v tej istej triede VIIIa, s dievčatami) a Rastislav Škoda (VIIIc, bez dievčat).

Riaditeľom gymnázia bol v rokoch 1937 – 1956 piarista Jozef Haša, v roku 1947 poslanec Slovenskej národnej rady za Stranu slovenskej obrody a predseda kultúrnej komisie SNR.

1. októbra 1943 mal Ondrej Pecháč narukovať a hrozil mu východný front; jediná možnosť, ako tomu ujsť, bolo vysokoškolské štúdium. Bol z roľníckej rodiny – podal si žiadosť o štipendium na štúdium veterinárstva vo Viedni, dostal ho bez problémov – a zišiel sa tam s Lübkem a Škodom. Ako oni absolvoval tam dva semestre školského roku 1943/44.

Býval s Robertom Lübkem na 50 m od hlavného vchodu do VŠV a so spolužiakmi sa veľmi nestýkali. Veľký nálet 10. septembra 1944 a smrť troch spolužiakov už vo Viedni nezažil. Po vypuknutí SNP sa urýchlene 6. septembra 1943 vrátil domov do Ripnian, kde prežil v apríli 1945 prechod fronty a v máji 1945 koniec vojny.

Od leta 1945 pokračoval v štúdiu na VŠV v Brne; 24. 8. 1945 sa s imatrikulačným číslom 2798 zapísal do 1. výukového kurzu, ktorý trval od 9. 7. 1945 do 31. 8. 1945 a počítal sa mu za 4. semester; 3. 10. 1947 sa zapisoval do 8. semestra. 15. 6. 1948 ukončil štúdium treťou štátnou skúškou a 25. 2. 1950 obhájením doktorskej dizertačnej práce s názvom „Príspevok k otázke vplyvu individuality na dĺžku brezosti u kobýl“ na Pôrodníckej klinike VŠV v Brne.

V auguste 1948 nastúpil do zamestnania ako štátny veterinárny lekár a začal pracovať na Veterinárnom odbore Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (PPPR) v Bratislave, kde v tom čase pracovali František Hrudka a Tomáš Gdovin, ako aj početní, ak nie všetci budúci okresní veterinárni lekári.

V marci 1949 bol preložený do Oborína, okres Michalovce, robiť umelú insemináciu kobýl, čo mu odporúčal budúci prof. MVDr. Tomáš Gdovin, a to sa mu stalo osudným: vtedy trvale zakotvil na východnom Slovensku.

1. septembra 1949 nastúpil dvojročnú základnú vojenskú službu:

– 1. 9. 1949 – 31. 12. 1949 – Dôstojnícka škola pre veterinárnych lekárov v Pardubiciach
– 1. 1. 1950 – 31. 8. 1951 – veterinárny lekár u vojenských útvarov v Bratislave, Prešove, Košiciach, Leviciach, Michalovciach. Vo výcvikovom tábore Oremov Laz strávil za dve letá osem mesiacov.

Počas vojenčiny sa dňa 11. februára 1950 oženil s Máriou, rodenou Šimrovou z Michaloviec, vtedy učiteľkou v Oboríne. Po roku manželstva sa im narodil jediný syn Tibor.

Na Pardubice má pekné spomienky. Boli tam okrem Škodom uvedených ešte napr. Koppel, Michálek a Grunert.

Na izbe bolo v Pardubiciach 20 Slovákov a Moravanov – Česi bývali osve. S Moravanmi sme si lepšie rozumeli. Spával na hornej posteli.

Dobre si pamätá nehodu na motocyklových závodoch Zlatá prilba Československa: So Sádeckým a Polónym mal poriadkovú službu na zatáčke, ktorá sa im videla nebezpečná, tak poodišli takých 150 – 200 m a sedeli v tráve. Pecháč zbadal zlý smer závodníka, skríkol a odtiahol nohy, takže motocykel mu prešiel len cez členok. Naplno to schytal Sádecký, ktorému sa zlomila noha pod kolenom. Najlepšie obišiel s pár poškriabaniami Polóny.

Vojenčinu si poctivo odslúžil – plné dva roky ako čatár ašpirant, pretože mal zlý politický posudok z Pardubíc. (Čo mám hovoriť ja, ktorý som slúžil 18 mesiacov ako slobodník ašpirant a môj podpis znel: Slob. ašp. med. vet. Rast. Škoda?) Pecháč bol veterinárom u útvarov v Prešove, Košiciach a Bratislave, najdlhšie, dvakrát temer 8 mesiacov, vo Výcvikovom stredisku na Oremovom Laze.

Ministrom národnej obrany sa vtedy stal generál JUDr. Alexej Čepička, zať prezidenta Klementa Gottwalda a bolo to spojené s priam smiešnymi opatreniami: medzi 13. – 15. hodinou sa v kasárňach muselo spať, a to v nočných košeliach; večer bolo „čepobitie“ – to sa o 22.00 na kasárenskom dvore pochodovalo a spievalo.

Raz sa išlo peším pochodom z Levíc na Oremov Laz – asi 100 km – v plnej poľnej. Niektorí chlapci odpadávali. Čo mohol, bral Ondrej na svoj koňmi ťahaný voz s veterinárskymi liečivami a nástrojmi.

Pri účinkovaní v Bratislave mal „na hraničnej čiare“ (okolo devínskej enklávy) zdravotný dohľad nad vycvičenými drahými vojenskými psami. Úrady z politických dôvodov odstavili na slovo vzatých odborníkov a zodpovednosť hodili na Ondreja. Mal vtedy veľký strach, lebo z chorôb psov poznal iba psinku.

Ako veterinár chodil na štábne cvičenia vo Výcvikovom tábore, kde generál skúšal funkcionárov pluku, či vedia, „ako treba ničiť živú silu nepriateľa“. Rád si spomína na vojenský žrebčín v Horných Motešiciach, kde so Škerlem a Vlhom pripravovali podklady pre svoje dizertačné doktorské práce.

Prehľad pracovísk:

1951 – 1953 okresný veterinársky lekár v Medzilaborciach,
1953 – 1962 obvodný veterinár a okresný gynekológ v Michalovciach,
1962 – 1965 okresný epizootológ v Michalovciach,
1960 – 1970 riaditeľ kafilérie v Drienove, okres Prešov,
1970 – 1975 vedúci hydinárskeho závodu na ŠM Michalovce,
1976 – 1990 vedúci oddelenia patologickej anatómie na ŠVÚ v Michalovciach. (Zaujímavé je, že v Zborníku k 60. výročiu veterinárnej laboratórnej diagnostiky sa uvádza, že tam pracoval v rokoch 1972 – 1985.)