O šírení kresťanstva v treťom svete

Rastislav Škoda

Misionárstvo je šírenie viery v boha a v dobrom zmysle slova znamená presviedčať ľudí inej viery, t. j. s inou predstavou boha, že sa dosiaľ mýlili, resp. nepoznali pravého boha; preto ich treba priviesť k tomu, aby uznali, že bude pre nich a pre ich deti lepšie, ak túto novú vieru prijmú.

Kresťanstvo dostalo príkaz misionárstva od svojho zakladateľa ako program apoštolskej činnosti: ohlasovať evanjelium, krstiť tých, čo uveria a spravovať ich v rámci cirkvi:


Od svojho vzniku až do dnešných čias mu sa tomu venuje zo všetkých síl a vynakladá na to značnú časť svojich finančných prostriedkov. Napriek všeobecnej predstave o aj násilnom šírení (mečom v minulých storočiach, terorizmom v modernej dobe) to platí pre islam iste menej a pre židovstvo prakticky vôbec nie.

No kresťanské náboženstvo sa v priebehu dvetisícročnej tradície málo šírilo presviedčaním. Do nových zemepisných oblastí preniklo spravidla mečom a mocou: po vojenskej porážke vládcu sa po celom dobytom území rozliezli nielen drancujúce vojská, zmocňujúce sa okamžite všetkého, čo malo cenu, ale aj správni úradníci, organizujúci hospodárske vykorisťovanie pre budúcnosť (spravidla meranú na storočia a tisícročia). Najdôležitejšie však bolo, že sa v každej správnej oblasti usadili noví kňazi (založili sa biskupstvá), učiaci novú vieru a kontrolujúci v úzkej spolupráci so správnymi úradníkmi jej dodržiavanie.

Veľmi dôležitou geografickou oblasťou dnešného svetového katolicizmu je Latinská Amerika, kde sa väčšina obyvateľstva považuje za katolíkov. Túto pozíciu buduje kresťanstvo na základe konkisty, t. j. dobývania (nesprávne sa hovorí „objavovania“) Ameriky po príchode Kolumba r. 1492 do týchto končín. Od tých čias sa tu udržuje nie na podklade presvedčenia alebo presviedčania, resp. slobodnej premyslenej voľby jednotlivca, ale jednoducho ako dôsledok skutočnosti, že náboženskú príslušnosť, vieru, určuje miesto narodenia, rodina, obec, krajina. Heslo Cuius regio, eius religio platí od konca tridsaťročnej vojny v Európe a so šírením západnej (európskej, kresťanskej) kultúry sa rozšírilo po celom svete.

O hodnote kolonializmu existujú v podstate dva názory. Naivná bola a je predstava, že Európania šírili civilizáciu, ako keď sa rozvidnieva: že na čistinkách v pralesoch naučili divých domorodcov čítať a písať, že premenili zberačov lesných plodín a lovcov zvierat na roľníkov a postupne im postavili dielne, továrne a priniesli kultúru. Je až napodiv, koľkí sú ešte dnes presvedčení o prínose kresťanskej civilizácie pre národy Amerík, Afriky a Ázie; o prínose pokresťančenia, technizácie a modernizácie každodenného života. Zabudlo sa, čo za to museli domorodci zaplatiť: stratu vlastnej identity a trvalé zbedačenie.

Za čias totality sa u nás propagoval obraz vykorisťovateľskej kolonizácie a oslavovali oslobodzovacie hnutia v krajinách tretieho sveta. To bol druhý názor, vidiaci len negatívne stránky ťaženia nerastných bohatstiev, nedozerných plantáží a nepredstaviteľnej chudoby v banánových republikách. Po páde berlínskeho múru kolonizácia opeknela a v rámci globalizácie akoby sa stala prijateľnou.

Stručná správa o spustošení západoindických území má svoje miesto v dejinách kolonizácie. Spôsobom, primeraným svojej dobe, opisuje samé prvé roky dobytia nových území s neslýchaným bohatstvom zlata, striebra a drahokamov a ich vydrancovanie, idúce až k vyhubeniu obyvateľstva, holokaustu, a v dôsledku toho k otrokárstvu, nevyhnutnému na náhradu pracovnej sily v baniach a na plantážach. Má svoje miesto aj v dejinách misionárstva. Po jej prečítaní nemôže nik pochybovať, že sa kresťanstvo rozšírilo aj v Latinskej Amerike mečom a násilím. Už vtedy išlo o formálne zahlásenie do Madridu a do Ríma, o koľko sa zvýšil počet katolíkov; zamlčalo sa, koľko mužov, žien a detí pritom prišlo o život a za akých okolností.

Všeobecné vzdelanie predpokladá znalosť mena Bartolomé de Las Casas a jeho Stručnej správy. V dnešných slovenských podmienkach nemáme finančné a technické možnosti vydať celú knihu, prípadne aj s dobovými ilustráciami, ako existuje vo všetkých západných rečiach. Česká kniha Františka Gela Biskup Bratr Don Bartolomé de Las Casas, mnich řádu svatého Dominika (Praha 1954) – po nemecky pod názvom Las Casas: Leben und Werk (Leipzig 1958) – je u nás neprístupná a prakticky neznáma. Preto vydávame tento výťah ako 6. Zošit humanistov; pridali sme z nemeckého vydania komentár Hansa Magnusa Enzensbergera Las Casas alebo spomienka na budúcnosť a podrobnejší opis zavraždenia kráľa Atahualpu z knihy Objavovanie Ameriky (Mladé letá 1989) ako ďalšiu ilustráciu vierolomnosti a ukrutnosti dobyvateľov a misionárov kresťanstva v Latinskej Amerike na začiatku novoveku.