Neslušná otázka

Rastislav Škoda

Žijeme na začiatku desaťročia, čo znamená pre štáty, ktoré si to môžu dovoliť, v krátkosti sčítanie obyvateľov, domov a bytov. V skutočnosti sú to u nás údaje z 52 oblastí, a to od 24 otázok na údaje o obyvateľovi až po jedinú otázku o plynovej prípojke k domu (Zbierka.sk).

Každý považuje v tejto súvislosti otázku o náboženstve za samozrejmú, no skutočnosť je taká, že vo Francúzsku sa táto otázka položila len raz, a to pri sčítaní v roku 1851, keď boli úrady súčasne zvedavé – aj to len raz – aj na telesné postihnutia a chronické choroby Francúzov. Ešte prísnejšie dodržujú odluku cirkvi od štátu a intímnosť viery v Boha Spojené štáty americké, kde sčítacie tlačivá nikdy nemali otázku o náboženstve a prípustné boli a dosiaľ sú len otázky o etnickej príslušnosti. V 1950-tych a 1970-tych rokoch sa síce uvažovalo o užitočnosti odpovedí na otázky o náboženstve, ale požiadavka sa nepresadila, lebo odpovede sa dajú získať aj iným spôsobom. Kongres vydal dokonca v roku 1976 zákon, zakazujúci pri cenze otázku o náboženstve. Americkí biskupi to akceptovali, naši by možno protestovali. Rovnako skončia asi aj aktuálne pokusy o oživenie tejto témy.

Pri sčítaniach v Británii, Kanade, Nemecku, Česku a iste aj inde sa síce kladie otázka o náboženstve, ale odpoveď na ňu je dobrovoľná. Je to jediná otázka sčítacieho tlačiva, na ktorú býva odpoveď dobrovoľná, hoci sa na to nie vždy upozorňuje; vo Švajčiarsku aj tak jednoducho neodpovedalo pri sčítaní roku 2000 na túto otázku 4,33 % obyvateľov (a 11 % bolo bez vyznania, takže sa dosiahol bežný priemer okolo 15 % ateistov).

Smernice Európskej únie k uskutočňovaniu sčítaní obyvateľov sa citlivej otázke o náboženstve vyhýbajú a spomínajú náboženstvo len ako jeden z ukazovateľov etnickej príslušnosti. Neuvádzajú ho ako údaj, ktorý sa má pri cenze vo vyspelej modernej spoločnosti zisťovať. Celkom iná je situácia v takej Indii (1,2 miliardy obyvateľov), kde sa pri sčítaní v roku 2001 zistilo 6 661 materinských rečí a 2 800 náboženstiev; kde majú všetky údaje celkom inú informačnú hodnotu, pretože sa tam, napríklad, hlási úradom len okolo 60 % narodení a úmrtí.

Považujem otázku o náboženstve za vtieravú a narušujúcu moje súkromie; prinajmenšom vyžaduje formálne „Ak dovolíte“, a odpoveď je podľa okolností – tentoraz hlasné Áno. Áno, rád poviem pri májovom sčítaní obyvateľov, že som bez náboženského vyznania. Toto je zriedkavá príležitosť, kedy má význam povedať, že aj na Slovensku existujú ostrovy spoločnosti bez náboženského vyznania; kedy má význam presviedčať priateľa, že nezáleží na tom, ako bol kedysi pokrstený, ale ako teraz rozmýšľa v rozhodujúcich politických a spoločenských situáciách, napríklad pri diskusii o zmluvách s Vatikánom, o výhrade svedomia, o prerušení tehotenstva, o predimplantačnej diagnostike, o využití kmeňových buniek na prípravu liečiv atď.; ukázať, že ak „bez vyznania“ bolo v roku 2001 len 15 % občanov, v skutočnosti je ich niekoľko krát viac.

Ako sa do nášho sčítacieho tlačiva dostalo 16 kresťanských cirkví plus židia a akési spoločenstvo? Ako možno päť a pol milióna ľuďom na Slovensku položiť otázku, či náhodou nie sú husitského náboženstva alebo členmi bahájskeho spoločenstva? Veď to robí z akcie cenzu paródiu! Premúdri Angličania tých 16 veľkých aj malých cirkví nahnali do jedného košiara kresťanov. Na druhej strane je definícia kategórie náboženstvo od štátu k štátu taká rozdielna, že medzinárodne platné kritériá na jeho jednotné spracovanie nie sú možné.

Poznámka: Denník Pravda uverejnil tento článok s malými úpravami 24. februára 2011 pod nadpisom „Vtieravá otázka“.