Modlia sa vedci?

Josh Jones

To je otázka, ktorá zaujímala mysle žiakov šiestej nedeľnej triedy v Riverside Church; rozhodli sa položiť ju aj jednej z najväčších vedeckých osobností svojej doby, Albertovi Einsteinovi.

Mladá dievčina menom Phillis napísala veľkému fyzikovi zdvorilú ale zvedavú otázku a bola pravdepodobne prekvapená, keď dostala uznanlivú odpoveď. Listy boli uverejnené v knihe Milý profesor Einstein: Listy Alberta Einsteina deťom a od detí, ktorú vydala Alice Calapriceová.

Napísala:


Einstein odpovedal už za päť dní a vymenil si s ňou svoje názory na vedu a vieru.


Hoci list neodhaľuje toho veľa o Einsteinovom osobnom názore na náboženstvo, autor brilantne zachytáva jemný pocit zázraku, ktorý môže veda vyvolať spôsobom, ktorý sa dá opísať ako „náboženský“.

Dojímavá výmena názorov medzi dvomi osobami, ktoré si v pochopení sveta nemôžu byť vzdialenejšie, ale práve našli nepatrný spoločný bod, keď si na chvíľu uvedomujú svoje vzájomné stanoviská.

Prameň: Dear Einstein, Do Scientists Pray?

Komentár prekladateľa: Dá sa predpokladať nevyslovená Einsteinova odpoveď, že vedci sa nemodlia a dokonca vycítiť zneváženie modlitby ako naivnosti pobožných ľudí.

Na fyzické javy (napr. príťažlivosť) sa nedá „veriť“ – tieto existujú, pretože ich existencia sa dá potvrdiť zmyslami. Nie som slepý a v Einsteinovej dvojznačnej odpovedi vidím, že ponecháva otvorenú možnosť existencie nadprirodzena, „božstva“, pôvodcu „vesmírnych zákonov“. To nie je Voltairov deizmus, ale Spinozov panteizmus, pekný síce, ale ho odmietam. Neviem to s istotou, ale považujem nadprirodzeno za veľmi nepravdepodobné; to je záver Richarda Dawkinsa v Delúzii Boha o jeho agnosticizme, hraničiacom s ateizmom.