Keď bohom bola bohyňa

Podľa jej názoru paleolitické Venuše, a paleolitické idoly vôbec, sú znázornenia „veľkej matky", kozmogonickej predstavy (predstavy o vzniku slnečnej sústavy) a univerzálneho symbolu plodnosti, ktorý sa nachádza v celej Európe už od doby bronzovej. Existujúce spoločnosti vyznávali náboženstvo „veľkej bohyne" a v priebehu vekov prekonali viaceré formy matriarchálnej moci a tzv. matrilineárnej transmisie. Mýty, symboly a sociálne štruktúry, spojené s kultom a vládou „veľkej matky" zanechali nielen archeologické stopy, ale aj „prežitky" v našej psychike, tradíciách a legendách.

Predstava kultu „veľkej bohyne", panujúcej nad prvými ľudskými kultúrami, sa zakladá na veľkom počte zobrazení ženy kresbami, maľbami, rytinami, soškami z kameňa, pieskovca či vymodelovanými z hliny a vypálenými a nachádzajúcimi sa v Európe od brehov Atlantiku až do hlbokého Ruska, na Strednom východe a okolo celého Stredomoria; ich vznik sa datuje od mladšieho paleolitu pred asi 30 000 rokmi po koniec neolitu pred menej ako 3000 rokmi. Neprítomnosť tváre, extrémna štylizácia foriem a zdôrazňovanie tých častí tela, ktoré súvisia s rodením, viedli k predstave, že tieto podoby ženy súviseli s kultom plodnosti, stelesnenom vo veľkej bohyni a trvajúcom od počiatku vekov až do paleolitu.

Idea predhistorického náboženstva tejto bohyne súvisí s kultom plodnosti u prvých národov, obrábajúcich pôdu a chovajúcich prvé domáce zvieratá. U týchto prvých usadených poľnohospodárskych národov symbolizovala žena schopnosť dať život asi tak, ako úrodná zem im dávala obživu tým, že vytvárala úrodu a jej zber. Z vlastníctva zeme vyplynula v súvislosti s plodnosťou ženy nová hodnota, viažuca sa na deti, na ktoré sa prenášali plody práce aj plody zeme.

Schematické figúry

Predpokladá sa, že „náboženstvo bohyne" sa rozšírilo z Blízkeho východu a Malej Ázie po celom západnom svete. Sídliská na hornom toku Jordánu v Izraeli vykazujú pred 10 000 rokmi stopy počiatkov poľnohospodárstva a súčasne ako pokračovanie doterajších zvieracích zobrazení schematické ženské figúrky z vápenca. O niekoľko storočí nato poskytne sídlisko Mureybet v Sýrii osem sošiek z pálenej hliny a väčšina z nich znázorňuje aj sex a prsníky. K týmto ženským zobrazeniam sa pridružuje osobitne často býk, a to v podobe lebky, ktorej rohy sú zaryté do pieskovcových podláh obydlí.

Prehistorik Jacques Cauvin o tom píše:


Podľa jeho názoru výskyt týchto obrazov v určitej oblasti svedčí o premene zmýšľania a spôsobu života na typicky neolitický kult veľkej bohyne - základný kameň nového usporiadanie spoločnosti a pohľadu na svet.

Asociáciu ženy a býka nachádzame na neolitických sídliskách anatolskej náhornej plošiny v strednom Turecku. Lokality Çatal Huyük a Hacilar vykazujú medzi rokmi 7 200 a 5 000 p. n. l. komplexnú usadlostnú kultúru s obydliami, ktorých múry sú ozdobené freskami, znázorňujúcimi štylizované ženy s roztiahnutými rukami aj nohami, ktoré akoby rodili býka, nachádzajúceho sa pod nimi. Anglický archeológ James Mellaart považuje tieto budovy za chrámy, zasvätené bohyni, ktorej je býk mužom alebo synom. Vidí v nich na jednej strane spoločné témy staršieho paleolitu, na druhej strane prvé základy novej civilizácie, rodiacej sa v Anatólii okolo 7 000 rokov p. n. l., ktorá prechádza minónskou a mycénskou kultúrou do kultúry klasického Grécka. Podľa neho sú anatolské sošky predchodcami Atény, Artemidy a Persefóny, ktoré boli v antickom Grécku bohyňami zeme a plodnosti, vládkyňami nad divými zvieratami a rozhodovali o živote a smrti. Ak prijmeme tento výklad dejín, potom boli umenie a ekonómika Çatal Huyüku kolískou západnej civilizácie a čoskoro sa mali rozšíriť po celej Európe.

New Age a feminizmus

Téma ženského náboženstva, ktoré malo pretrvávať až po úsvit kresťanstva, bola nedávno popularizovaná svetovým úspechom románu Da Vinciho kód. Je možné, že taký úspech hovorí čosi o súčasných premenách našej spoločnosti, resp. o potrebe duchovnosti u našich súčasníkov, ako aj o predhistorických vierach. Obnova hnutia New Age a amerického feminizmu udržala toto všetko pri živote až do konca 20. storočia a zaistila novým interpretáciám veľký úspech. Pre niektorých vedcov však nové interpretácie ostávajú neisté, a to pre univerzálnosť, ktorú vyžadujú, a pre metódy vysvetľovania. Časť feministiek ich dokonca opúšťa: pestovať tézu predhistorickej bohyne, nie je to zvečnenie zbožštením dávneho obrazu ženy, definovanej svojou pasivitou a plodnosťou, pričom mužskému hrdinovi ostáva privilégium individuality a činu?
*
Claudine Cohenová je filozofka a historička vied. Napísala predovšetkým La femme des origines (Žena počiatkov. Obrazy ženy v západnej predhistórii - 2006)a L'Homme des origines (Muž počiatkov. Vedomosti a fikcie o ňom v predhistórii - 1999).
* * *
Prameň: Claudine Cohen, Quand Dieu était une femme, Le Monde des religions, č. 33, s.22-23, 2009.