Humanizmus a kresťanstvo

Jürgen Gerdes


Všetky náboženstvá vytvorili v priebehu storočí komplikovanú spleť príkazov, dogiem, povinností a zákazov, ako aj životných pravidiel najrôznejších druhov. Tieto však v súčasnej dobe narážajú často na svoje hranice a nezodpovedajú dnešným požiadavkám, lebo sú príliš meravé a pokladajú človeka v mnohých smeroch za nesamostatnú bytosť. Tento prehľad základných kresťanských článkov viery a postojov humanistov má ukázať, v čom spočívajú rozdiely.

Kontrasty: Čo hovoria kresťania a čo humanisti

1. Kresťania veria na všemohúceho boha, ktorý stvoril aj svet. Humanisti tomu nemôžu uveriť. Všetky sväté písma podávajú vysvetlenia, ktoré nie sú v súlade so stavom dnešných vedeckých poznatkov a vyvolávajú aspoň hlboké pochybnosti. V humanistovej mysli hovorí viac indícií proti božej existencii ako pre ňu.


2. Pre kresťanov je Ježiš Kristus syn boží, ktorý sa narodil panne Márii, vstal z mŕtvych a dostal sa do neba. Raz bude súdiť živých aj mŕtvych - to vyznávajú katolícki aj evanjelickí kresťania. Humanisti nie sú vstave pochopiť tieto predstavy. Pokladajú Krista za historickú osobu, ktorá sa svojím správaním zásadne odlíšila od svojho okolia. Nejaký osobitný význam mu však nepripisujú. Popri ňom existuje mnoho ľudí, ktorí si v nasledujúcich generáciách svojimi činmi zaslúžili rešpekt a uznanie. Zmŕtvychvstanie je pre humanistu rovnako nepochopiteľné ako predstava „neba“.


3. Existuje čert.  Predstava čerta, ktorého považuje súčasný pápež za reálne existujúceho, je neprijateľná. V Taliansku sú ešte aj dnes cirkevní hodnostári, ktorí nerobia nič iné ako vyháňanie diabla. Humanisti sa pozerajú s hrôzou na takýto stredovek. Milióny ľudí - najmä údajné čarodejnice - bolo zabitých pri vyháňaní diabla.

•  Existuje peklo a nebo.

Pre humanistov sú peklo a nebo pojmy, ktoré môžu mať svoje miesto v niektorých rozprávkach; nijako nezodpovedajú opisu reálnych pomerov.

•  Pre kresťanov je ich náboženstvo pravdou, o ktorej neslobodno pochybovať.

Humanisti uznávajú síce pravdu ako takú, ale majú veľké problémy s ľuďmi, ktorí tvrdia, že len oni vedia, čo je pravda - absolútna a jediná pravda. Podľa humanistov sa pravda ťažko hľadá a nachádza. Jej spoznanie sa môže zakladať len na zistení dostatočných skutočností. Ak sa pozrieme na rozličné náboženstvá, zisťujeme, že všetky si myslia, že poznajú pravdu. Tak sa však od seba líšia, že sa zakaždým musia odznova biť medzi sebou až na smrť. Všeobecne sa pochybuje, že by náboženstvá poznali pravdu.

•  Desatoro prikázaní sú bohom dané pravidlá.

Humanisti považujú desať prikázaní za životné pravidlá, zostavené a uzákonené ľuďmi - dodatočne dostali aj klauzulu povinného dodržiavania s odvolaním na boha. Dnes existujú vo väčšine štátov sveta písané zákony, obsahujúce aj tieto pravidlá - bez odvolávania sa na boha.

• Biblia je sväté písmo. Obsahuje podklady pre náš ľudský život a pre pochopenie sveta.

Humanisti vidia v biblii starú historickú knihu, napísanú početnými autormi. Obsahuje veľa životných múdrostí, ktoré aj dnes platia. Niektoré však čas predbehol a majú už len historickú cenu. Na vysvetlenie sveta a života nie je biblia vhodná, lebo jej obsah nezodpovedá našim dnešným istým vedeckým poznatkom.

• Existujú (dejú sa) zázraky.

Existujú síce prečudesné udalosti, na ktorých sa možno smiať alebo sa im možno čudovať. Existujú aj náhody, ktoré nás obšťastnia - alebo ohromia. Zázraky v zmysle porušenia prírodných zákonov sú pre humanistu nemysliteľné.

• Existujú svätí.

 Boli ľudia, ktorí svojím životom dali znamenie celému svetu. Vyznamenali sa svojím konaním za určitých situácií a v určitej dobe. Za to im možno patrí rešpekt, no niekedy nie je ich správanie jednoznačné.

• Existujú hriechy - jednoduché (malé), ťažké a je tu dedičný hriech.

Pojem hriechu nepatrí do slovnej zásoby humanistu. Sú ľudia, čo porušujú pravidlá, prestupujú normy alebo inakšie sa stavajú mimo svojej skupiny. Možno sú to prestúpenia zákonov, a ako také sa musia potrestať. Vtedy je však zodpovedný jednotlivec a pri spoločnom konaní prípadne celá skupina. Možnosť prenosu viny na iných, možno dokonca na iné generácie, sa rozhodne odmieta.

•  Modlením sa dá dosiahnuť zmena stavu vecí.

 Humanisti nepoznajú modlitbu. Aj oni potrebujú fázu odpočinku a pokoja; vtedy vstupujú do seba, intenzívne rozmýšľajú a z toho čerpajú nové sily na uskutočnenie nových plánov. Ale premeniť stav vecí možno len vlastnou prácou. A pomôcť môžu len iní ľudia, no nikdy nie nadprirodzené sily, ktoré by sa dali naladiť k pomoci modlitbou.

• Boh život dáva a berie.

 Pre humanistov sú ľudia živočíchy ako zvieratá. Len ich vedomie, rozum a pocity ich odlišujú od zvierat. Ľudia umierajú rovnako ako zvieratá - keď sa naplnil ich životný cyklus. Umierajú aj následkom chorôb a nehôd. Humanisti za to nečinia zodpovedným boha.

•  Existuje život po smrti, večný život.

 Humanisti sú pevne presvedčení, že po smrti sa život definitívne končí - pre zvieratá aj pre ľudí. Ľutujú smrť blízkych a zachovávajú si do ďalšieho života spomienky na svojich mŕtvych; rovnako ako na ich veci, myšlienky a odkazy. Smrť znamená pre humanistov absolútny koniec každej osoby. Ten je neodvolateľný - čo aj by sme si priali, aby to bolo inakšie.

• Ľudia si majú zem podrobiť.

 Ľudia sú časťou zeme, hovoria humanisti. Nemajú právo všetko si podrobovať a bez uvažovania využívať. Humanisti sa cítia zviazaní s prírodou, ktorú chránia a ona ich za to potešuje. Mnohí humanisti - samozrejme aj mnohí kresťania - sa angažujú v ochranárskych hnutiach.

• Kto verí na náboženský systém kresťanstva a dodržiava s tým spojené pravidlá, je na tom lepšie ako iní.

 O tom teda humanisti rozhodne pochybujú. Nevidia pre to nijaké indície. Isteže je pre každého dobré byť pevný vo svojej viere a presvedčeniach. Zakotvená dôvera veľmi pomáha v životných ťažkostiach, dáva pocit istoty a možno aj nádeje. Ale v tomto ohľade pôsobí takisto ako náboženská väzba aj nenáboženské životné poňatie, ak je spojené s jasnými presvedčivými predstavami. Život s náboženstvom nie je lepší ako život bez náboženstva, hoci sa to stále nanovo opakuje. Humanisti nechcú na svoje presvedčenie obracať ani kresťanov ani príslušníkov iných náboženstiev, ale nechcú sa nechať sústavne označovať za ľudí, ktorí „sú na tom biedne“, pretože vraj nemajú „správne“ náboženstvo. Humanisti sú spokojní so svojím životom.

• Láska k blížnemu je kresťanská cnosť.

Láska k blížnemu je cnosť. Je to ľudská cnosť. Nijaká skupina ju nemôže reklamovať len pre seba. Nájdeme ju všade, vo všetkých spoločnostiach, jedno je či kresťanských alebo nekresťanských, náboženských alebo pohanských. Láska k blížnemu je iste aj pre humanistov veľmi dôležitá cnosť. Humanisti si ju vážia rovnako ako kresťania. A sú si s kresťanmi zajedno, že nám občas chýba.

• Morálka a etika sa dá zachovávať len na náboženskom podklade.

Takúto povýšeneckú namyslenosť humanisti rozhodne odmietajú. Všetci ľudia majú sklon k morálke a etike. Náboženstvo čerpá svoju morálku z vlastných etických zdrojov a tradícií, humanisti zo svojej humanistickej etiky, a táto preberá podnety zo všetkých možných zdrojov, nielen zo svojej vlastnej tradície. Humanisti sú otvorení pre všetko nové - ak je dobré, nech prichádza odkiaľkoľvek.

„Ale veď vy humanisti na nič neveríte!“

Keď sa pozrieme, na čo všetko veria kresťania a čo všetko neveria humanisti, ľahko pochopíme tých, čo nám adresujú vetu „Ale veď vy humanisti na nič neveríte!“

Ale nie je to celkom tak. Humanisti si síce nevytvorili taký komplikovaný a dogmami prešpikovaný systém ako náboženstvá. Ale nič im nechýba. Sú presvedčení, že nemôžu vedieť všetko. Sú veci, ktoré len predpokladajú; dalo by sa celkom dobre povedať, že tomu veria, ale oni dajú prednosť výpovedi, že sú o tom presvedčení. Slovo „veriť“ je príliš poznačené náboženstvom, a preto ho humanista pri definícii svojho svetonázoru nepoužíva; veď o sebe vyslovene hovorí, že je nenáboženský, neveriaci.

Na čom sa teda zakladá moderný humanizmus ? Osobitné je na ňom to, že sa zaobíde bez komplikovanej myšlienkovej sústavy (všetkých cirkví a náboženstiev), ktorej dobre rozumejú len zasvätení; zaobíde sa aj bez toho ohromného aparátu úradníkov, ktorých potrebuje cirkev. V podstate je to vlastne len niekoľko málo zásadných výrokov, ktoré vedú humanistu životom:

• Ani v prírode, ani v ďalekom kozme neurčuje nejaká božská sila zmysel ľudského bytia.


• V strede všetkých úvah je človek a snaha o jeho dobro.


• Ľudia sú schopní sami sa eticky a morálne rozhodovať. Preto sa aj majú o svojom živote slobodne a zodpovedne sami rozhodovať.


• Humanisti sú si vedomí hraníc ľudského poznania.


• Humanisti dôverujú sile diskusie a radi vedú konštruktívnu a pokojnú výmenu názorov. Ich svetonázor je charakterizovaný toleranciou voči iným názorom. Sú to skeptici, plní pochybností.


• Humanisti sa zo všetkých síl usilujú presadiť ľudské práva na celej zemi.


• Ťažisko humanistického svetonázoru je individualita - osobná otvorenosť a osobná zodpovednosť. Svedomie je pre humanistov vnútorný hlas, ktorý hovorí, čo je dobré a čo zlé; treba sa podľa neho riadiť. Svedomie sa vyvíja - začína sa to rodičovskou výchovou a pokračuje to vlastnými skúsenosťami - až po aktuálny stav. Určité svedomie má každý človek, čo aj sa ľudia v podrobnostiach líšia. Humanisti považujú náboženské zásady za najmenej dôležité pre vývoj svedomia. Pozrite sa: nedá sa povedať, že by väčšina zločincov boli ateisti, alebo že by väčšina dobrodincov ľudstva boli hlboko veriaci ľudia.

Zmysel života

A ako je to so zmyslom života? Humanisti ho vedia nájsť, samozrejme nie v kresťanskom zmysle slova. Všetkým ľuďom spoločný jediný cieľ života, ako ho predstierajú cirkvi, humanisti nenachádzajú. Podľa nich si musí každý človek sám vypracovať svoje chápanie sveta a života. To znamená uznať zásady, určiť smer, hľadať a nájsť priateľov a rovnako zmýšľajúcich, kuť plány a pracovať na ich realizácii, snívať o budúcnosti a spolupracovať na jej stvárnení.

Život nie je predurčený - budúcnosť je otvorená. Osud nie je stanovený a neleží vo hviezdach. Sami si ho vytvoríme - v rámci možností, ktoré nájdeme vo svojom okolí, v priestore, ktorý máme medzi svojimi spoluobčanmi pre seba. Werner Schulz, zástupca predsedu Humanistického zväzu, vo svojej eseji „Humanizmus - hádankou a jej vyriešením je človek“ píše: „Život môže byť taký krásny, akým krásnym si ho dokážeme urobiť.“

*  *  *

Jürgen Gerdes je hovorcom spolku Slobodných humanistov Dolného Saska v Hannoveri.

*  *  *

Prameň: Jürgen Gerdes, "Humanismus und Christentum", Diesseits, č. 49, s. 6-8, 1999.