Diabli diabla – Obetné baránky

Eduardo Galeano

Diabol je moslim

Už Dante vedel, že Mohamed bol terorista. Neumiestnil ho do pekelných kruhov, na veky odsúdeného na roztínanie odhora až dolu?


V dobách, keď mohamedánske hordy sužovali kresťanstvo, zisťovali mnohí pápeži, že sa tieto nepriateľské vojská neskladali z bytostí z mäsa a kostí, ale že to boli davy démonov, ktorí sa pri ranách mečmi, oštepmi, alebo šípmi rozmnožovali. V súčasnosti vyrábajú rakety nekonečne viac nepriateľov, ako ich rozpárajú. Ale na koniec, čo by sa stalo s bohom, keby nemal nepriateľov?

Strach rozkazuje a vojny sa živia strachom. Skúsenosť dokazuje, že hrozba peklom je vždy účinnejšia ako prísľuby neba. Vítajte, naši nepriatelia! V stredoveku zakaždým, keď sa trón kolísal v dôsledku finančného bankrotu alebo hnevu ľudu, kresťanskí králi upozornili na moslimské nebezpečenstvo, vyvolali paniku, zorganizovali novú a ďalšiu križiacku výpravu a za pár rokov bolo všetko v suchu. Nedávno bol George W. Bush znovuzvolený za prezidenta planéty vďaka vítanému zjaveniu Osámu bin Ládena, veľkého strašiaka, ktorý v predvečer volieb v televízii vyhlásil, že ide malé deti požierať celkom surové. V roku 1564 spočítal démonológ Johann Wier diablov, ktorí pracovali na zemi na skaze kresťanských duší na plný úväzok: Napočítal ich nie menej ako sedem miliónov štyristo deväť tisíc dvadsať sedem a pôsobili rozdelení do sedemdesiat deväť légií. Od tohto sčítania diablov pretieklo veľa vriacej vody pod mostami pekla. Aký je dnes počet vyslancov kráľovstva temnôt? Títo mystifikátori sa zdobia turbanmi, aby zakryli svoje rohy;  široké tuniky im zakrývajú dračie chvosty, netopierie krídla a bombu, ktorú majú pod ramenom.

Diabol je Žid

Hitler nič nevymyslel. Už dvetisíc rokov sú Židia vrahmi Ježiša Krista, ktorým sa neodpúšťa, a majú vinu na všetkom. Akože? Čo to hovoríte? Že Ježiš bol Žid? Ako aj jeho dvanásť učeníkov a štyria evanjelisti? To nie je možné. Zjavené pravdy nepripúšťajú pochybnosti a netreba ich dokazovať - stačí, že existujú. Je to tak, ako sa hovorí a hovorí sa to, lebo sa to vie: v synagóge koná obrady diabol a Židia od vždy nerobili iné ako zneucťovali hostie a otravovali svätené vody. Oni zapríčiňujú hospodárske krachy a vojenské porážky; oni dovliekli na miesta výskytu kdekoľvek na zemeguli žltú horúčku, čierny mor a všetky možné epidémie. Anglicko ich do jedného vyhnalo už roku 1290. To nezabránilo Chaucerovi, Marlowovi ani Shakespearovi, ktorí nikdy nevideli ani jedného Žida, aby nezdokonaľovali tradičnú karikatúru a nevykresľovali obrazy Židov podľa satanissimistického modelu krv cicajúceho parazita a chamtivého úžerníka. Stále obžalúvaní zo služby Zlostníkovi prežívali Židia storočia vyhnanstiev a vyhladzovaní. Podľa príkladu Anglicka ich vyhnali z Francúzska, Rakúska, Španielska, Portugalska a početných švajčiarskych, nemeckých a talianskych miest. Katolícki králi Izabela a Ferdinand ich vyhostili zo Španielska pod zámienkou, že špinia krv. Židia, ktorí tu žili od trinásť storočí, brali so sebou kľúče od svojich domov; niektorí potomci vyhnancov ich majú dodnes. Nikdy sa nevrátili. Kolosálne vraždenie Hitlerom bolo kulmináciou dlhej histórie prenasledovaní a ponižovaní. Poľovačka na Židov bola od vždy európskym športom. Dnes platia účet Palestínci, ktorí sa jej nikdy nezúčastnili.

Diabol je žena

V knihe Malleus Maleficarum, známej aj pod názvom Kladivo na čarodejnice, sa odporúča nemilosrdný exorcizmus každého diabla, majúceho prsia a dlhé vlasy. Jej autori, dvaja nemeckí inkvizítori, Heinrich Kramer a Jakob Sprenger, ju spísali na žiadosť pápeža Inocenta (Nevinného!) VIII., aby sa skoncovalo s diabolskými sprisahaniami proti kresťanstvu. Po prvý raz vyšla v roku 1486 a tri storočia slúžila za juristické a teologické odôvodnenie rozsudkov inkvizičných súdov v rozličných krajinách. Autori tvrdia, že čarodejnice, tvoriace hárem satana, sú ženy v prirodzenom stave:


Toto kriminologické pojednanie poslalo na horiacu hranicu inkvizície tisíce žien; radilo podrobiť každú podozrivú bytosť mučeniu: ak sa prizná, zaslúži si plameň hranice. Ak sa neprizná, zaslúži si ho tiež, pretože len čarodejnica znesie za pomoci svojho diabolského milenca sobotných nocí podobné muky bez toho, že by ju jej jazyk prezradil. Pápež Honorius (Úctyhodný) III. vydal dekrét, že kňazstvo je natrvalo záležitosť mužov:


Uplynulo osem storočí a katolícka cirkev úporne odmieta Eviným dcéram službu pri oltári. Moslimskí fundamentalisti, pochytení tou istou panikou, ráňajú sex svojich žien a zakrývajú im tvár. Ortodoxní Židia sú radi, že sa vyhli zlému osudu a deň začínajú šepotom:


Diabol je homosexuál

Od roku 1446 išli homosexuáli v Portugalsku rovno na hranicu. Od roku 1497 ich za živa upaľovali aj v Španielsku. Oheň bol osudom tejto hávede, zrodenej v ohni pekiel. V Amerike ich konkistádori hádzali psom. Vasco Núnez de Balboa, ktorý takto kruto odsúdil mnohých, veril, že homosexualita je nákazlivá. O päťsto rokov neskoršie som počul tento názor vysloviť arcibiskupa v Montevideu. Pred príchodom konkistádorov len Aztékovia a Inkovia trestali vo svojich teokratických kráľovstvách homosexualitu - trestom smrti. Ostatní praobyvatelia Ameriky ju trpeli, miestami dokonca oslavovali; nikdy ju nezakazovali ani nepotláčali. Táto neznesiteľná provokácia musela vyvolať Boží hnev! Podľa okupantov kiahne, osýpky a chrípka, kedysi neznáme, ale naraz decimujúce domorodých Indiánov, neprišli z Európy, ale boli zoslané z neba. Boh takto prísne trestal libertínstvo mužov, ktorí sa dopúšťali činov proti prírode. Ani v Európe, ani v Amerike, ani nikde inde sa nepočítal počet homosexuálov odsúdených do väzenia alebo na smrť. Nevieme nič o dávnych časoch a málo alebo skoro nič o súčasnosti. V nacistickom Nemecku museli nosiť „degenerované osoby, vinné z obcovania proti prírode", ružový trojuholník. Koľkí boli zatvorení v koncentračných táboroch? Koľkí tam umreli? Desaťtisíc? Päťdesiat tisíc? Nikto ich nepočítal; sotva sa spomenú. Nevie sa o tom veľa - rovnako ako ani o počte zavraždených Romov. 18. septembra 2001 rozhodla nemecká vláda a švajčiarski bankári, že


Zabúdalo sa na to viac ako pol storočia! No teraz majú homosexuáli, ktorí prežili Osvienčim alebo iné tábory - ak takí ešte žijú - nárok na odškodnenie.

Diabol je Indián

Konkistádori zistili, že Satan, vyhnaný z Európy, našiel útočisko v Amerike. Na týchto ostrovoch a brehoch karibských riek, bozkávaných vo dne v noci jeho horúcim dychom, žili divosi v najjednoduchejšom odeve, ako ich Diabol priviedol na svet. Vzývali slnko, zem, hory, rieky a iné diabolstvá, preoblečené za božstvá; a hrou nazývali telesný hriech, ktorého sa dopúšťali bez všetkého aj každú hodinu. Nepoznali desatoro prikázaní, ani sedem sviatostí, ani sedem hlavných hriechov. Nemali poňatia o význame slova hriech a nebáli sa pekla; nevedeli čítať a nikdy nepočuli o osobnom alebo cudzom vlastníctve; a akoby to nestačilo, mali ešte zvyk navzájom sa pojedať. Niekedy na surovo. Dobytie Ameriky bola dlhá a ťažká práca exorcizmu. Démon bol v týchto končinách tak hlboko zakorenený, že keď domorodci pokorne padali na kolená pre Pannou, v skutočnosti zbožne vzývali hada, ktorého táto mliaždila nohami; a keď bozkávali kríž, nevideli na ňom Božieho syna, ale oslavovali stretnutie dažďa so zemou. Konkistádori splnili svoje poslanie vrátiť Bohu zlato, striebro a iné bohatstvá, ktoré mu odňal Diabol. Nebolo jednoduché dostať túto korisť naspäť. Našťastie občas prišla pomoc zhora. Keď vládca podsvetia pripravoval v nejakom kaňone postriežku na Španielov mieriacich do strieborných baní Cerro Rico de Potosí, zostúpil z neba archanjel a dal mu poriadny buchnát do chrbta.

Diabol je čierny

Ako hriech, ako podsvetie, aj černoch je nepriateľom svetla a nevinnosti. Vo svojich chýrnych cestopisoch píše Marco Polo o obyvateľoch Zanzibaru: „Mali veľké ústa, hrubé pery a nos ako opice. Pobiehali nahí a boli celkom čierni, takže keby to bolo v inej časti sveta, boli by ich ľudia považovali za diablov." O tri storočia neskôr vystupuje na scéne v Španielsku pri komédiách alebo hrách Lucifer, celý pomaľovaný načierno,  niekedy sediac na horiacom vozíku. Svätá Terezka Ježišova, ktorá ho vždy potierala, sa ho nemohla zbaviť. Raz sa pri nej pristavil, a bol to „hnusný černoštek". Inokedy videla vyšľahnúť z jeho tela obrovský oheň, kým si sadal na jej misál; spálil jej modlitby ... Krátky prehľad výmen medzi Afrikou a Európu vyzerá takto: v 16., 17., a 18. storočí predávala Afrika otrokov a kupovala pušky. Práca výmenou za násilie. Pušky zaviedli poriadok do toho pekelného chaosu a zotročenie bol prvý krok na ceste spásy. Prv než černocha poznačili rozžeraveným železom na tvári alebo na hrudi, dostal dobrú dávku svätenej vody. Krst vyhnal diabla a vdýchol do tohto prázdneho tela dušu. Potom v 19. a 20. storočí ponúkala Afrika zlato, diamanty, meď, mramor, kaučuk a kávu, to všetko výmenou za biblie. Produkty za slová. Predpokladalo sa, že čítanie biblie uľahčí Afričanom cestu z pekla do raja. Európa však zabudla, že ich nenaučila čítať.

Diabol je cudzinec

Kulpometer (na meranie viny) ukazuje, že imigrant nám ide kradnúť zamestnania a perilometer (na meranie nebezpečenstva) bije na poplašný zvon. Ak je chudobný, mladý a ne-biely, votrelec zďaleka je okamžite odsúdený za chudobu, náklonnosť k chaosu a farbu pokožky. Ak nie je ani chudobný, ani mladý, ani opálený, nie je vítaný, pretože to asi bude hotový pracovať dvojnásobok za polovičnú mzdu. Zo všetkých strachov je strach pred stratou zamestnania najobávanejší; migrant slúži za strašidlo, keď by bolo treba obžalovať zodpovedných činiteľov za nezamestnanosť, znižovanie miezd, neistotu na uliciach a iné pohromy. Kedysi vysielala Európa do sveta batalióny vojakov, väzňov, roľníkov, ktorých prikvačila bieda a hrozila im smrť hladom. Títo predstavitelia koloniálnych dobrodružstiev sa zapísali do histórie aj ako obchodní agenti Boha. Stelesňovali civilizáciu pri pomoci barbarstvu. Dnes idú cesty opačným smerom; tí, čo prichádzajú, resp. čo sa pokúšajú prísť, nemajú nôž medzi zubami ani flintu na ramene. Prichádzajú zo štátov vyžmýkaných ako citróny a netúžia po ničom inom ako po práci, čo aj len malom jobe. Títo predstavitelia koloniálnych katastrof sú považovaní za vyslancov diabla. Vraj barbarstvo útočí na civilizáciu.

Diabol je chudobný človek

Oblizujú sa naprázdno, keď jete, sledujú vás, keď spíte: chudobní na vás striehnu. Za každým z nich sa skrýva aspoň delikvent, ak nie terorista. Majetky niekoľkých sú ohrozované škodlivosťou mnohých. To sa predsa vie: svet sa delí na tých, čo nemajú nič, teda nemôžu jesť a tých, čo pre starosť o svoj majetok nemôžu spať. Od tisícročí dorážajú na ostrovy slušného života moria vzdúvajúcej sa biedy. Vlnobitie hučí a núti žiť v neustálom pozori. V našich mestách sú obrovské väznice, v ktorých sa barikádujú väzni strachu, sú to hotové pevnosti, volajú ich domy, majú panciere, špeciálne obleky. Všetko je v stave obliehania. Nerozptyľovať sa, neznížiť ostražitosť, nedôverovať: štatisticky tomu nemôžete uniknúť; skôr alebo neskôr sa vám musí prihodiť agresia, únos, znásilnenie či iný zločin. V zlopovestných štvrtiach sa krčia v tmách pôvodcovia vašich budúcich nešťastí, zožieraní závisťou a prehĺtajúc zlobu. Sú to iba vagabundi, tuláci, opilci, narkomani, delikventi, naničhodníci, biedni chudáci, bez zubov, bez plánu, bez zajtrajšku. Nikto ich neobdivuje, ale títo zlodeji sliepok robia, čo môžu, skromne napodobňujúc majstrov, ktorí predkladajú svetu svoje návody na úspech. Nik im nerozumie, ale aj oni by sa chceli stať príkladnými občanmi podľa vzoru tých hrdinov moderných čias, ktorí znásilňujú zem, otravujú vodu a vzduch, hrdúsia mzdy, vraždia zamestnania a zmocňujú sa krajiny.

Eduardo Galeano je uruguajský spisovateľ; pozri aj „Pomôžte mi, pán doktor, nemôžem spať" (ZH 21, s.19, október 2000) a „Chvála zdravého rozumu" (ZH 45, s. 25, sept.2004).

Prameň: Eduardo Galeano, „Les diables du diable“, Le Monde diplomatique, č. 617, s. 10, august 2005

Preložil Rastislav Škoda