Dejiny etického myslenia v Európe a USA

Recenzia:
Anna Remišová, ed., Dejiny etického myslenia v Európe a USA, 896 strán, 29,74 €, Kalligram, Bratislava 2008.

Poslaním takejto knihy je sprostredkovať ucelenú predstavu o tom, kto, kedy a akým spôsobom riešil morálne a etické otázky a čím prispel k rozvoju etického myslenia v našej kultúre (oficiálna reklama).

Tridsať pedagógov a vedeckých pracovníkov napísalo 896 strán o dejinách filozofie a v jej rámci aj etiky. Z 213 odsekov je 46 venovaných menovite nesporným velikánom (Kant) a veľkým či menším osobnostiam (čo aj nie vždy pre všetkých – Sartre, Tomáš Garrigue Masaryk), no pri čítaní niektorých mien a k nim patriaceho komentára začudovane otváram oči: Karolovi Wojtylovi je venovaných 10 týchto veľkých strán; len 14 riadkov jeho kritikom. Pri bližšom prezeraní mi chýbajú niektoré mená.

Nedostatok miesta ani všeobecne priznávaná nižšia hodnota osobnosti nie sú teda príčinou vynechania, napríklad, Bertranda Russella na menoslove mužov, ktorí sa zaslúžili o filozofiu a etiku. Dve lastovičky – Češka Popelová a Poľka Ossowska – jar neurobia; o ženách v tejto knihe nie je reč, najviac ak stručná zmienka o pár (ale ako autorky kapitol sa ich 14 uvádza 40-krát, kým 16 mužov len 27-krát).

V mennom registri je Bertrand Russell citovaný 4-krát v krátkych jednoduchých vetách, že kritizoval Benthama (s. 314), že si cenil Moora (583), že kritizoval Jamesa a Deweya (621) a že ovplyvnil M. Ossowskú (821); na s. 575 sa dáva do neurčitej súvislosti s metaetikou a analytickou etikou a na s. 578 sa G. E. Moore „spolu s Bertrandom Russellom považuje za zakladateľa analytickej filozofie“. Ani o slabiku viac.

Nemôžem hodnotiť obsah tejto vysokoškolskej učebnice, ktorú čítam so záujmom a s osohom, ako filozof či etik, lebo ani tým ani oným nie som; robím to ako bežný čitateľ-ateista – aj takým je predsa kniha určená. Samozrejme narážam na ťažkosť pri výskyte výrazov humanizmus, humanisti, humanistický, keďže ich chápem v prvom rade ako synonymá pre ateizmus, ateisti, ateistický v zmysle môjho článku „Rád vysvetlím, kto sú humanisti“ v ZH č. 47. Som si vedomý toho, že v tejto súvislosti zažijeme ešte veľa sporov, ale uspokojuje ma, že v mojom chápaní sa výraz humanisti používa v Nemecku, USA, Holandsku (kde existuje Univerzita humanistiky), dokonca v písomnej agende Európskej únie a postupne aj inde.

Samozrejme nemám námietky proti výrazom sekulárny resp. náboženský či religiózny humanizmus, ale upozorním každého, koho sa to bude týkať, že má na mysli humánnosť, možno aj humanitnosť či humanitu. Vôbec sa mi nepozdáva štylizácia, že „sv. Bazil Veľký (330-379) hlásal humánnosť ako predpoklad morálnosti“ a to má byť „obohatením raného stredoveku o kresťanský humanizmus“ (s. 124). Humanisti ako pojem sa vynorili za renesancie, plody ich konania dozrievali za osvietenstva a meno pre ich činnosť vzniklo až v 19. storočí; zbavovať ho jeho veľmi špecifického obsahu nepovažujem za potrebné.

Nesúhlasím s vetou „Ideál humanizmu nastolili už antickí myslitelia“ a prosím jej autora, aby sa zamyslel nad návrhom povedať „Ideál humánnosti nastolili už antickí myslitelia“. Nedá sa popierať existencia humanistického v zmysle ateistického spoločenského hnutia – pod týmto názvom lobuje ako NGO pri OSN a UNICEF v New Yorku, Ženeve a vo Viedni (International Humanist and Ethical Union), aj pri EÚ v Bruseli (European Humanist Federation).

Dlho som nevedel, že som bol som ateistom; bolo to pre mňa samozrejmé ako čistý vzduch a vravieť pravdu. Už prvé prečítanie eseje Prečo nie som kresťanom ma prebudilo a za to patrí vďaka Russellovi, jeho spisom a jeho životu. Považujem ho za veľkého vedca, spisovateľa a človeka; aj filozofa a etika. Heslá jeho mena sú vo všetkých encyklopédiách napínavým čítaním o zaujímavom živote, vedeckých snahách a úspechoch – aj o pár neúspechoch. Výnimkou je slovenská wikipédia, kde je toho o Russellovi žalostne málo a bude to treba napraviť.

Nepovažujem za potrebné podrobne argumentovať opisom Russellovho diela, ani pridávaním ďalších mien. Za únosné považujem dva úvodné odseky z Encyklopédie Stanfordskej univerzity, spracované podľa stránky laureátov Nobelovej ceny: