Aj my (humanisti) a demokracia

Rastislav Škoda

O demokracii sa píše (akademik M. Čič v Literárnom (dvoj)týždenníku roč. XXI, č. 23-24, s. 1), že pri nej „vstupujú do života jednotlivcov … aj konfesionálne teórie, praktiky a skutky.“ Spresňuje to vymenovaním „cirkvi a náboženské spoločenstvá“ na jednej strane a vymedzením spomedzi jednotlivcov „najmä veriacich“. K tomu mám prvú pripomienku. Ak sa však v nasledujúcej vete konštatuje, že učenie o Bohu ako „najvyššom princípe princípov, teda mimo priestoru a času“ (bohvie, čo je to) by malo mať zásadný význam pre formovanie občianskej zodpovednosti, dovoľujem si otázku, aký je vlastne rozdiel medzi demokraciou a teokraciou.

Moja pripomienka znie, že aj v Boha neveriaci ľudia sú občania a nespadajú pod pojem „konfesionálnych“ teórií, lebo jednoducho vieru nemajú. Mali by sa im priznať rovnocenné „nekonfesionálne“, prípadne „svetonázorové“ teórie, nielen hmlisté právo nemať vieru. Netrval by som na tomto spresnení, keby si veriaci nenárokovali „zásadný význam“ svojho učenia a uspokojili by sa s jeho dôležitým, povedzme aj veľmi dôležitým významom. Za zásadné považujem len to, že ak sa cirkvám priznáva právo ovplyvňovať demokraciu, má toto právo aj humanistický (ateistický) svetonázor – a treba to vysloviť a v praxi realizovať.

Nie ako pre iných, pre mňa je postavenie Boha (biblického; akého iného?) v demokracii tvrdým orieškom vtedy, keď sa z neho urobí nielen princíp správania určitej skupiny obyvateľstva (povedzme katolíkov), ale dokonca spomenutý „najvyšší princíp princípov“ pre všetkých občanov; len vtedy má význam špecifikovať „najmä veriacich“. To predsa vyzerá tak, že princíp náboženstva je pre spoločnosť viac ako princíp demokracie; povedzme, že rada, resp. príkaz z Vatikánu je pri tvorbe zákona viac ako aktuálny stav vedeckého výskumu kmeňových buniek vo svete. Žiaľ, prax je taká nielen medzi fundamentalistickými moslimami v Saudskej Arábii s jej koránovými školami (ktorí o demokracii iba ak počuli), ale aj na „kresťanskom“ Slovensku, kde je už viac ako 25 % gymnázií cirkevných (a kde sa považujeme už storočia za demokratov).

Prvý článok našej Ústavy znie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Nemal by sa zneužívať okyptený pri citovaní len prvej vety, aby sa zachovalo zdanie „ústavnosti“, ak nasleduje jeho zrada dovolávaním sa teológie a teizmu ako princípu princípov, čo v najlepšom prípade znamená kategorický imperatív. V každom prípade je to v úplnom rozpore so zamlčanou druhou vetou prvého článku ústavy (druhý odsek článku v L(d)T).

Uznám, že niektorým veriacim znie tvrdo, že demokracia sa podľa ústavy (!) zaobíde bez náboženstva, teda bez modiel aj bez Boha. Humanistom (ateistom) znie rovnako tvrdo, že demokracia podľa názoru niektorých veriacich potrebuje Boha. Na svoj svetonázor máme však ľudské právo a keďže nám ho Ústava sľubuje, domáhame sa ho. Pritom negeneralizujeme; hovoríme za našu menšiu ale rastúcu časť našej demokratickej spoločnosti. Mrzí nás, že p. akademik Čič nás neberie na vedomie a v celom článku nepozná výraz osvietenstvo, ktoré dalo Európe demokraciu – a sekularizáciu.

Kedy si nás politici a masmédiá lepšie všimnú? Posielam príslušnej redakcii tento protest proti jednému z názorov významného politika. Má naň plné právo, a podotýkam, že druhý odsek v druhom stĺpci nie je napísaný v prijateľnom duchu celého článku, keď končí prekvapujúcim konštatovaním, že teológia (!) by mala mať zásadný význam pre formovanie mravnosti a občianskej zodpovednosti; že by nemala byť exteritoriálna (?); že to od nej spoločnosť očakáva. Pre mňa je to definícia teokracie a tá sa predsa demokracie štíti ako čert kríža. Práve preto by som si prial, aby bola vypočutá aj druhá stránka uverejnením tohto listu čitateľa a rád prijmem vysvetlenia p. akademika Čiča.

Bolo uverejnené v LT č. .... dňa ......