Aachenská cena mieru 2002

V histórii USA sa podobná situácia už raz vyskytla, a to s Jeanette Rankinovou (1880-1973), prvou ženou zvolenou do Kongresu (za štát Montana). Celý život viedla boj za práva žien, napr. za ich hlasovacie právo najprv do parlamentov jednotlivých štátov a potom aj do Kongresu. Po prvý raz prišla do snemovne v roku 1917 práve v deň hlasovania o Wilsonovom návrhu vypovedať vojnu Nemecku . Pri odovzdávaní hlasu povedala:


Zďaleka nebola vtedy jediná. Po voľbách r. 1918 sa, samozrejme, do Kongresu nevrátila. To sa stalo až v roku 1940, za republikánov a na podklade ťaženia proti zavlečeniu USA do vojny. Po útoku na Pearl Harbor trvala debata 8. decembra 1941 o vypovedaní vojny Japonsku jednu hodinu a Rankinová nedostala slovo. Opäť mohla len pri odovzdávaní hlasu povedať:


Vypískali ju. V Kongrese hneď, v tlači a z kazateľníc dlho potom. Len pár hlasov pozdravilo jej odvahu, ktorá ju neopustila do konca života. Ako 87-ročná viedla r. 1968 uprostred vietnamskej vojny Protestný pochod žien na Kapitol (sídlo Kongresu); pochodujúci si dali meno "brigáda Jeanette Rankinovej". Jej duch žije naďalej v dvoch nadáciách: jedna s jej menom v štáte Georgia dáva granty "nezamestnaným dospelým ženám-robotníčkam", druhá v Missoule (Montana) má mierové poslanie: sprostredkuje bojovníkom za mier základné "zručnosti". Barbara Lee je jednou z dvoch Montánčanov v histórii USA, ktorým sa dostalo výnimočnej cti mať sochu v Hale sôch na Kapitole vo Washingtone.

Bernhard Nolz sa narodil 3.7.1944. Je učiteľ, pedagóg mieru, publicista a tridsať rokov aktívny pacifista. Od r. 1969 učí nemecké dejiny a politiku. Od sedemdesiatych rokov sa angažuje v mierovom hnutí a ťažiskom jeho práce je vývoj a uskutočňovanie mierových pedagogických konceptov. Od r. 1992 je hovorcom iniciatívy "Pedagogičky a pedagógovia a za mier", od r. 1996 členom Spolku pre sociálnu obranu v Minden a od r. 2000 čestným predsedom Centra pre mierovú kultúru v Siegen.

Exemplárna je jeho vedecká a publikačná činnosť na Ústave pre výskum mieru na Univerzite v Kieli, jeho spolupráca v redakčnej rade časopisu "Veda a mier" a pri vydávaní série kníh "Kultúra mieru v Európe" (spolu s prof. W. Poppom). Už roky sa takto vo svojej pedagogickej, politickej a vedeckej práci zasadzuje proti každému druhu militarizmu a za civilné riešenie konfliktov.

17. septembra 2001 rečnil na zhromaždení 3 000 študentov v Siegen proti teroru, násiliu a vojne. Vyslovil presvedčenie, že na teroristické útoky 11. septembra sa nesmie reagovať vojenskými operáciami. Kritizoval politiku USA voči OSN, bezhraničné zbrojenie a už vtedy sa rysujúce jednostranné vojenské reakcie. Ťažisko jeho reči však spočívalo v tom, že žiačkam a žiakom vysvetľoval možnosti stratégií riešenia konfliktov bez násilia. Hneď po tejto reči sa proti nemu rozpútala ohováračská kampaň štátnych úradov v spolupráci s miestnym spolkovým poslancom za siegenskú CDU Paulom Breuerom.

Koncom septembra 2001 ho krajská vláda suspendovala najprv dočasne a skoro potom definitívne. Tým vlastne obnovila v Nemecku éru zákazov zamestnania. Nielen Bernhard Nolz, ale všetci odporcovia vojny medzi učiteľmi majú byť umlčaní.

Konzekventné pacifistické konanie učiteľa Bernharda Nolza a postup štátnych úradov príkladne osvetľujú skutočnosť, že pri militarizácii spoločnosti smerom von dochádza vždy aj k zosilneniu represálií proti odporcom vojny vo vnútri spoločnosti. Ich cieľom je - ako vo všetkých vojnových dobách v minulosti - zabezpečiť dostačujúcu prijateľnosť vojny v "zázemí vlasti". Ľudia typu Bernharda Nolza narúšajú pokoj na "domácom fronte".

Prameň: Internet