Lipka diskusné fórum

Tajomstvo ľudského mozgu


Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.

Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

Ako ich však aktivovať a správne využiť?

V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.

Zhluk nervových buniek v blízkosti srdca zabezpečuje správne fungovanie srdca aj vtedy, keď orgán nedostáva informácie z mozgu. Vďaka takýmto zhlukom buniek je možné transplantovať orgán bez toho, aby sa poškodil. Keď človeku transplantujú srdce, nezíska tým nové ja. To pravé ja sídli v mozgu a nedá sa transplantovať.

súhlasí: uchostrapate

1-
Zaujímalo by ma, či je tento príspevok prevzatý od iného autora (ktorého?), alebo autorom si sám, či vôbec aký je tvoj vzťah k obsahu príspevku.
Kto si aspoň sem tam všíma moje príspevky vie, že som zástancom existencie mimohmotného duchovna (Nevedomia) zadefinovaného a dokázaného C.G.Jungom a následnými hlbinnými psychológmi. Poznávajúc verejne prebiehajúce dokazovanie existencie Boha na princípe definície vedeckého poznania zadefinovaného R. Popperom pre hmotne energetický (materiálny) svet a rozšírené Jungom o vedecké skúmanie Duchovna, som čím ďalej tým viacej presvedčený o existencii Boha – teda nie je to už iba v rovine viery.
Tvoj príspevok síce potvrdzuje moje presvedčenie, napriek tomu si myslím, že uvažovanie ide zlým smerom.
Nielen však to. Nie je možné písať o mimohmotnom duchovne (natož o Bohu) a používať falošné a zavádzajúce postupy.
Neuviedol si jedinú informáciu, ktorá by aspoň smerovala ku konštatovaniu, že epifýza – žľaza s vnútornou sekréciou produkujúcou určitú látku ako iné podobné žľazy, by mala byť niečo viacej a dokonca nejakým centrom na príjem mimohmotného signálu. O centre duše pri srdci už ani nehovorím. Srdce sa už bežne transplantuje a duchovná podstata človeka sa nemení. Radenie myšlienok v texte je účelové – len aby bol dosiahnutý cieľ a tým príspevok uniká od mravnosti.
Schopnosť človeka napájať sa na mimohmotné duchovno – Boha, je závislá od úplne iných predpokladov a úplne iných skutočností.
Áno, na jednej strane sa aj sám človek môže dopracovávať do takéhoto stavu, ale je to procesom Individuácie t.j. vedomým získavaním vlastností, ktoré ho približujú Božiemu zámeru, ale môže to nastať aj „bez“ pričinenia samotného človeka spontánne, ako napr. niektorí biblickí proroci, ale aj v súčasnosti ľudia, ktorí boli Bohom vybraní a je úplne jedno či epifýzu majú funkčnú, alebo nie. Státisíce a možno i viacej ľudí sa ocitli a ocitajú mimo svojho fyzického tela, ktoré napr. pri zážitkoch blízkych smrti, už je vrátane epifýzy prakticky nefunkčné.
Je to všetko „kapánek“ zložitejšie.

Autorom textu, na ktorý reagujete som ja sám. Budem postupne zverejňovať ďalšie svoje texty, objasňujúce moje vnímanie hmotného a duchovného sveta.

Tu by som chcel ale zdôrazniť, že nie je možné dokazovať duchovnú realitu materiálnymi, racionálnymi a vedeckými prostriedkami. Tie sú totiž duchovnu nerovnorodé a preto ho nemajú šancu nijakým spôsobom uchopiť. Rozum a racionalita sú hmotné a preto sú obmedzené hranicami hmotnosti.

Človek má však receptor pre vnímanie duchovna a tým je jeho citová schopnosť. Len týmto spôsobom je schopný vnímať veci duchovné. Ak sa totiž hovorí o Stvoriteľovi ako o Láske a o ceste k nemu, ktorá má byť cestou lásky, treba si uvedomiť, že láska, ako najvyšší princíp bytia je uchopiteľná práve citom, pričom rozumový kalkul pri nej absolútne zlyháva.

Poznáme sami seba? Tajomstvá ľudskej psychiky 1


Na ľuďoch modernej doby je mimoriadne zarážajúce to, že napriek veľkým znalostiam v matematike, fyzike, technike, prírodných vedách a v mnohých iných disciplínach fatálne zaostávajú v poznaní seba samých. V poznaní štruktúry a fungovania vlastného vnútorného života, čo im nevyhnutne spôsobuje škodu, ktorá sa prejavuje nesprávnym, pomýleným, ba až seba deštruktívnym zneužívaním poznatkov, ktorými disponujú.

Štruktúra nášho vnútorného života má totiž svoju pevnú hierarchiu, na základe ktorej je možné jasne rozlišovať prvky vyššieho a nižšieho charakteru. No a podstata celého problému spočíva v tom, že človek, ktorý nie je schopný tieto hierarchické stupne rozlišovať podlieha vo svojej nevedomosti tým nízkym namiesto toho, aby s jednoznačnosťou preferoval iba to najvyššie.

Takýmto spôsobom potom dochádza nevyhnutne k tomu, že všetko čo vieme, ba celý náš pohľad na svet ovplyvňujú a určujú nižšie zložky našej osobnosti. V tejto skutočnosti treba hľadať príčinu, prečo naša civilizácia napriek všetkým svojim poznatkom tlačí vlastnú planétu k ekologickému kolapsu a prečo vsádza na súčasný, trvalo neudržateľný spôsob života, založený na pokrivených hodnotách.

Buďme ale celkom konkrétni a v tom najzákladnejšom členení si definujme tri najdôležitejšie zložky našej osobnosti, ktorými sú pud, rozum a cit.

Pud predstavuje najnižšiu hierarchickú štruktúru osobnosti človeka, jasne spojenú s telesnosťou. Ak by sme mali iba pudy a riadili by sme sa iba nimi, bez možnosti ich korigovania vyššími hierarchickými štruktúrami svojej osobnosti, žili by sme ako zvieratá.

Rádovo vyššou zložkou našej osobnosti je rozum a z neho vyplývajúca racionalita. Prostredníctvom rozumu sa stal človek vládcom sveta a je ním schopný do určitej miery korigovať a kultivovať aj vlastnú telesnosť.

Rozum je hmotného charakteru a preto je predmetom jeho pôsobnosti všetko to, čo je hmotného druhu. Obrovský prínos rozumu spočíva teda v jeho schopnosti ovládania hmotného sveta. Zároveň sa v tom však skrýva aj jeho obmedzenie. Obmedzenie hmotou a hmotnými kategóriami priestoru a času, cez hranice ktorých sa rozum nikdy nedostane. Nikdy preto nebude môcť vnímať ani pochopiť nič, čo presahuje tieto hranice.

Treťou a najvyššou zložkou ľudskej osobnosti je cit. Ak sme pred tým hovorili o rozume, ktorého doménou je hmota, pretože on sám je hmotný, pri cite je to úplne inak. Prostredníctvom citu sme schopní vyciťovať a vnímať úplne iné dimenzie.

Náš cit je totiž prejavom vyššej reality ducha, nachádzajúcej sa nad hmotou. Prostredníctvom svojho citu sme schopní vnímať a vytušiť duchovný rozmer bytia, ktorého základnou charakteristikou je princíp všeobecného dobra. Princíp všeobsiahleho dobra, ktoré v sebe nesie všetky vysoké a ušľachtilé cnosti pravej ľudskosti, ako je napríklad zmysel pre spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a iné, podobné vlastnosti. Cit človeka je teda veľmi úzko prepojený s našou najvyššou podstatou, predstavujúcou základný element samotnej ľudskosti – s duchom.

Ľudský duch, pochádzajúci z úrovní nadhmotných, z úrovní všeobsiahleho dobra a prejavujúci sa citom nás nemôže na základe charakteru svojho vlastného pôvodu nikdy nabádať k ničomu inému, ako dobru, spravodlivosti, ušľachtilosti, atď. Cit v človek zostáva teda vždy a v každej situácii čistý. A to aj u toho najhoršieho jedinca.

Je to poklad, ktorý nemôžeme nikdy znehodnotiť a ktorý bude každého z nás vždy nabádať iba k dobru a ušľachtilosti. Kto je preto schopný načúvať podnetom svojho citu a riadiť sa nimi, kráča svojim životom správne tak, ako ľudská bytosť ísť má. Jedine za takejto situácie je potom tiež schopný využívať všetky nadobudnuté rozumové poznatky správnym spôsobom, ku prospechu seba, iných, i celej našej planéty.

Niekto by však mohol položiť otázku: ako je potom ale možné, že človek cíti niekedy závisť, alebo nenávisť? Neprotirečí to vari tvrdeniu, že všetko, čo pochádza z citu je iba dobré?

Chyba porozumenia sa skrýva v neznalosti. Nijaký človek totiž nemôže cítiť nikdy nič iného, ako to, čo korešponduje s dobrom. Ak ale hovoríme o závisti, nenávisti, či iných negatívach, tak tieto človek pociťuje! Človek pociťuje nenávisť, pociťuje závisť, atď. To znamená, že nejde o cit, ale o pocit! A pocity v nás vznikajú prostredníctvom súčinnosti pudu a rozumu.

Zmes pudu a rozumu teda vytvára pocit. Veľmi ľahko je to pochopiteľné napríklad pri telesnej náruživosti, kedy sú pudy čiastočne usmerňované rozumom. No a za súčinnosti pudu a rozumu vznikajú i všetky ostatné pocity. Či už tie negatívne, ako je závisť, nenávisť, atď., alebo aj tie pozitívne.

Pocity teda stoja hierarchicky vyššie ako pudy a rozum, avšak nižšie ako cit. A práve pre veľké množstvo negatívnych a nízkych pocitov, ktoré v sebe prechovávame nám náš pocitový život znemožňuje schopnosť čistého vnímania citu. V nevedomosti sa riadime svojimi pocitmi, považujúc ich mylne za to najvyššie. Za akýsi vlastný vnútorný hlas.

Ak sa potom skôr alebo neskôr popálime, čo je nevyhnutné, pretože sme sa riadili nižšími zložkami našej osobnosti, často zanevrieme na svoj vnútorný hlas a príjmeme rozhodnutie, že sa podľa neho už viac riadiť nebudeme. Že sa radšej budeme riadiť iba rozumom.

Netušíme však, že práve rozum bol spolupôsobiacim činiteľom pri pocite, ktorý nás sklamal a že svojim príklonom k čistému rozumu sa v podstate stále prikláňame k nižším štruktúram vlastnej osobnosti, ktoré nemajú nadhľad nad hmotou. Ich možnosti rozhľadu sú preto obmedzené a musia nás nevyhnutne skôr, alebo neskôr priviesť ku sklamaniam a nešťastiam. Lebo žiaľ rozum, aj napriek svojim vynikajúcim schopnostiam v hraniciach hmoty nemá potrebný nadhľad a preto je schopný vidieť iba krátkodobý prospech.

Našim skutočným vnútorným hlasom je iba cit a jeho podnety. Ak teda nechceme trvalo upadať do problémov a nešťastí, mali by sme naučiť ho vnímať a riadiť sa ním. A o tom, ako sa to dá, si povieme v ďalšom článku.

Ostrá kritika teológie!


Je smutné, že existuje mnoho oblastí, v ktorých sa súčasné kresťanstvo odkláňa od pôvodného učenia Ježiša Krista. A jedným z nich je práve teológia. Ide v podstate o určitý druh filozofie a filozofovania, so snahou o rozumovo racionálne rozpitvávanie viery a jej mnohých jednotlivostí. Vysoká teológia nie je niečo, čo by bolo prístupné najširším masám veriacich. Ale nie preto, že by snáď bola skrývaná a utajovaná, ale preto, že je tak mimoriadne komplikovaná a intelektuálne náročná.

Ale toto všetko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je v ostrom rozpore so slovami Krista, ktorý nás nabádal k niečomu úplne inému! K tomu, aby sme boli ako deti!

Čo znamená jeho odporučenie? Znamená, že k Výšinám vedie jedine cesta čistého detského srdca a jednoduchej, nekomplikovanej a priamej detskej mysle. Znamená to, že skutočnú Pravdu bytia je možné chápať jedine takýmto spôsobom, pretože skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a prirodzená. A preto prístupná absolútne každému človeku bez rozdielu!

Naopak, komplikovanosť, zložitosť a prílišná učenosť iba zahmlievajú cestu k Pravde, pretože sa ju snažia vidieť zložitejšou, než v skutočnosti je. Ba čo viac, takýto prístup úplne znemožňuje jej chápanie! To, čo ľudia takýmto rozumovo komplikovaným spôsobom získavajú, sú len ich vlastné ľudské názory tak, ako to kritizoval už Ježiš vo svojej dobe slovami: „Vaše náuky sú len náuky ľudské!“

Konečne preto treba pochopiť, že skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a nekomplikovaná, čo je na míle vzdialené od prehnanej komplikovanosti najrozličnejších teologických rozumových konštrukcií. A práve preto je možné Pravdu vnímať a poznať jedine v prostej, nekomplikovanej jednoduchosti srdca a mysle, akú majú deti. Ide tu totiž o účinky vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého k sebe nachádza cestu iba to, čo je rovnaké a vzájomne rovnorodé.

A zákon rovnorodosti sa vo vzťahu k poznaniu Pravdy bytia a poznaniu Stvoriteľa prejavuje ešte aj iným spôsobom. A síce tak, že najvnútornejšie duchovné jadro našej osobnosti, to skutočné „ja“, o ktoré ide predovšetkým, sa v nás prejavuje čistými citmi. To znamená, že jedine za pomoci čistých citov je človek schopný vnímať, poznávať a chápať všetko to, čo k nám prichádza z výšin Ducha.

A toto, jeho duchom skrze čistý cit uchopené duchovné poznanie, pochádzajúce z výšin Ducha, potom človek môže prostredníctvom spolupráce s rozumom zaodieť do slov. Môže ho zhmotniť do slov. Takto by to malo fungovať a takto by mal človek formovať svoje poznanie Pravdy i poznanie Stvoriteľa. Jedine takýmto spôsobom sa totiž dokonale naplňujú účinky veľkého vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého duchovné jadro človeka, prejavujúce sa v nás čistými citmi, môže nadviazať kontakt a spojenie so vznešenou Pravdou Ducha. Jedine takto ju môže tušiť, vnímať a porozumieť jej.

Človek však okrem citových impulzov ducha vlastní aj rozum, aby prostredníctvom neho poznával hmotný svet a mohol ho ovládať. A prostredníctvom rozumu a rozumových znalostí sa ľudia skutočne stali takmer neobmedzenými vládcami hmotného sveta. A to preto, lebo opäť na základe vesmírneho zákona rovnorodosti je práve náš rozum rovnorodý s hmotou. Preto k nej nachádza cestu, preto jej rozumie, chápe ju a ovláda ju.

Žiaľ, na základe úspechov rozumu v ovládaní hmotného sveta, začali postupne ľudia mimoriadnym spôsobom nadhodnocovať jeho význam. Začali sa opierať predovšetkým oň a časom to došlo až tak ďaleko, že mienka rozumovej zložky ich osobnosti sa pre nich stala rozhodujúcou aj vo veciach ducha. Aj duchovná oblasť, duchovné pravdy i Stvoriteľ ako taký začali byť vnímané, poznávané a uchopované rozumom.

Ale keďže rozum je na základe zákona rovnorodosti rovnorodý jedine hmote, muselo dôjsť k tomu, že vznešenosť, veľkosť a žiarivosť Pravdy Ducha bola rozumovo sploštená, oklieštená, ohraničená a obmedzená.

A tak to, čo pochádzalo z Výšin Ducha, ako potrava a oblaženie pre ducha človeka, sídliaceho v jeho srdci, bolo rozumom znehodnotené a stratilo schopnosť povznášať ducha. Stratilo to schopnosť viesť človeka k výšinám Ducha.

Tak sa z duchovných učení pôsobením rozumu stali náuky duchovne mŕtve a učenci, ktorí ich hoci aj celý život študovali, sa stali neschopní vnímať, poznávať a porozumieť skutočným pravdám Ducha. A preto títo ľudia, napríklad biblickí zákonníci a farizeji, neboli vôbec schopní chápať učenie Ježiša Krista. Jeho učenie však bolo oveľa bližšie masám obyčajných ľudí, ktorí v sebe predsa len ešte niesli určitú mieru prostoty, prirodzenosti a nekomplikovanosti srdca.

A práve kvôli tomu volá Ježiš k nám všetkým, aby sme boli ako deti, pretože inak nebudeme môcť vôjsť do kráľovstva nebeského. To znamená, že sa máme viac riadiť svojimi čistými citmi, ktoré sú impulzmi nášho ducha, a prostredníctvom ktorých sa stávame schopnými vnímať a uchopiť Pravdy Ducha.

Všetko je tak nesmierne jednoduché, iba človek sám si to skomplikoval. Veď predsa o pravde srdca a čistého citu netreba vôbec uvažovať! Netreba o nej vôbec hĺbať! O pravde srdca a čistého citu netreba robiť žiadne teologické konferencie!

Pravda srdca, čiže pravda ducha, predsa v každom človeku vždy jasne žiari v čistote jeho citu! Ním sa riaďme a ním preciťujme hodnotu i pravdivosť vecí. Tu netreba vskutku o ničom premýšľať! Tu treba iba proste žiť a jednať v slobode ducha! V slobode čistého citu, ktorý sa ozýva v našom srdci!

Akékoľvek myšlienkové hĺbanie o tom veci iba zbytočne komplikuje a zahmlieva! A žiaľ, práve na takomto myšlienkovom hĺbaní, analyzovaní a komplikovaní je postavené to, čo sa nazýva teológiou. Teológia je rozumová snaha o vyjadrenie právd Ducha, čo však na základe vesmírneho zákona rovnorodosti nie je možné.

Ale pretože ľudia vo svojom vnútri enormným spôsobom nadhodnotili vlastný rozum, v jeho pýche, v pýche rozumu odsúvajú bokom cestu detskej prostoty. Skutočná pravda i skutočné poznanie Stvoriteľa musí byť podľa názoru ľudí, upadnuvších do preceňovania rozumu, oveľa zložitejšie a oveľa intelektuálne náročnejšie. Len týmto spôsobom je to podľa nich naozaj veľké. A preto, aby mohli dosiahnuť tejto iluzórnej veľkosti, vzniklo čosi takého, ako je teológia. Len ona môže podľa ich názoru odkryť najskrytejšie tajomstva bytia, pretože poznávacím znamením skutočnej múdrosti je práve miera obtiažnosti pochopenia. A preto tento druh ľudí realizuje svoje „poznanie“ a svoju „múdrosť“ práve v rámci zložitosti teológie.

Toto je však cesta falošná! Je to cesta pýchy rozumu, ktorý svojimi nehodnými rukami siaha na pravdy Ducha a splošťuje ich, okliešťuje ich a zužuje ich. Je to cesta pýchy rozumu, ktorý z veľkosti učenia Ducha vytvoril iba svoje vlastné náuky ľudské.

V ostrom protiklade k tomu znejú slová veľkého Majstra: „Buďte ako deti!“

Jedine v detskej a prostej čistote srdca a citu je skrytá cesta k pochopeniu Pravdy bytia, i k pochopeniu Stvoriteľa! Jedine detská a prostá čistota srdca a citu je pravou cestou k Svetlu!