Rozhodnutia

o ceste životom...

31.03.2024 00:49

...robíš rozhodnutia, ktoré menia tvoj i iné osudy. Zavše bez ohľadu na to, ako by si to sám chcel. Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí. Povieš jedno jediné slovo a to posunie tvoj život smerom, ktorým si nikdy nechcel ísť. Jediný krát sa nadýchneš a opodiaľ niekto vydýchne naposledy. Vyskočíš do vzduchu sťa krásna mladá laň a tisíc iných osudov sa musí skláňať k zemi. Vykríkneš a milión duší musí byť ticho. Nemáš ani najmenšiu predstavu kam ťa dovedie tvoja cesta. Či prekrížiš niekomu tú jeho. Len sa tak potácaš z miesta na miesto a čas uteká až tam kdesi do nenávratna...

...valí sa ten neúprosný čas, ktorý nemá zľutovanie nad nerozhodnutými. Rozum myslí, telo koná, srdce bolí. Robíš čo musíš, chceš čo nemáš, čo máš to si nevážiš, čo si vážiš to tebou opovrhuje. Je to nekonečný začarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré načas potešia tvoju dušu v tomto smutnom sebeckom svete, ktorý zdá sa ovláda mamona. To je život. V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšľaš o tom, či existuje na svete niečo, čo by ťa dokázalo potešiť, čo by naplnilo tvoj život. Keď na to dôjdeš, nastane sekundárny ale omnoho väčší problém - ako to dosiahnúť? A tak sa pachtíš za tým nádherným vysnívaným cieľom...

...že si ho konečne našiel a tešíš sa ako malé dieťa, zrazu sa rozplynie. Len tak. Bez upozornenia, či prípravy. Tvoja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Ty máš pocit že padáš a nikdy nedopadneš. Je to neznesiteľný pocit. Najradšej by si to už celé ukončil. No nedá sa. Zachytíš sa nejakého záchytného bodu a škriabeš sa naspäť na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie. Teraz už vieš, že takáto horolezecká túra sa môže skončiť veľmi zle. No lezieš aj napriek tomu. Nevzdávaš sa, máš už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné. Málokomu sa podarí dostať až hore.

...sa trápiť nad tým, čo sa zmeniť nedá? Prečo sa trápiť nad tým, čo sa vyrieši aj samo? Nemá to zmysel. Nevládzem už ďalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Nie som už tým šťastným a bezstarostným človekom len preto, že som bol milovaný a miloval až na smrť. Tá kostlivá zubatá príšera nechce prísť, no ty jej nepôjdeš naproti. V hĺbke duše drieme nádej, že nájdeš raz horu, na ktorú sa ti podarí s odretými ušami vyškriabať a tam zotrváš až do doby, kým sa na prach neobrátiš a splynieš s nekonečným éterom už naveky šťastný...