...robíš rozhodnutia, ktoré menia tvoj i iné osudy. Zavše bez ohľadu na to, ako by si to sám chcel. Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí. Povieš jedno jediné slovo a to posunie tvoj život smerom, ktorým si nikdy nechcel ísť. Jediný krát sa nadýchneš a opodiaľ niekto vydýchne naposledy. Vyskočíš do vzduchu sťa krásna mladá laň a tisíc iných osudov sa musí skláňať k zemi. Vykríkneš a milión duší musí byť ticho. Nemáš ani najmenšiu predstavu kam ťa dovedie tvoja cesta. Či prekrížiš niekomu tú jeho. Len sa tak potácaš z miesta na miesto a čas uteká až tam kdesi do nenávratna...

...valí sa ten neúprosný čas, ktorý nemá zľutovanie nad nerozhodnutými. Rozum myslí, telo koná, srdce bolí. Robíš čo musíš, chceš čo nemáš, čo máš to si nevážiš, čo si vážiš to tebou opovrhuje. Je to nekonečný začarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré načas potešia tvoju dušu v tomto smutnom sebeckom svete, ktorý zdá sa ovláda mamona. To je život. V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšľaš o tom, či existuje na svete niečo, čo by ťa dokázalo potešiť, čo by naplnilo tvoj život. Keď na to dôjdeš, nastane sekundárny ale omnoho väčší problém - ako to dosiahnúť? A tak sa pachtíš za tým nádherným vysnívaným cieľom...

...že si ho konečne našiel a tešíš sa ako malé dieťa, zrazu sa rozplynie. Len tak. Bez upozornenia, či prípravy. Tvoja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Ty máš pocit že padáš a nikdy nedopadneš. Je to neznesiteľný pocit. Najradšej by si to už celé ukončil. No nedá sa. Zachytíš sa nejakého záchytného bodu a škriabeš sa naspäť na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie. Teraz už vieš, že takáto horolezecká túra sa môže skončiť veľmi zle. No lezieš aj napriek tomu. Nevzdávaš sa, máš už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné. Málokomu sa podarí dostať až hore.

...sa trápiť nad tým, čo sa zmeniť nedá? Prečo sa trápiť nad tým, čo sa vyrieši aj samo? Nemá to zmysel. Nevládzem už ďalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Nie som už tým šťastným a bezstarostným človekom len preto, že som bol milovaný a miloval až na smrť. Tá kostlivá zubatá príšera nechce prísť, no ty jej nepôjdeš naproti. V hĺbke duše drieme nádej, že nájdeš raz horu, na ktorú sa ti podarí s odretými ušami vyškriabať a tam zotrváš až do doby, kým sa na prach neobrátiš a splynieš s nekonečným éterom už naveky šťastný...

Štefan sa po celodennej šichte v závode na výrobu pneumatík unavený vracal domov. Prekvapili ho pootvorené dvere na byte a v tom okamihu začal pociťovať nepríjemný pocit, ktorý maximalizoval svoj účinok v oblasti brušnej dutiny. Keď vošiel dnu takmer spadol z nôh. Nemohol uveriť vlastným očiam. Nad bezvládnym telom jeho syna sa skláňal človek - vrah. Všade naookolo kopec krvi. Aj vrah bol celý zakrvavený a v rukách držal nôž - vražedný nástroj. V rohu miestnosti sa k sebe s plačom túlili ďalšie dva Štefanove vystrašené deti. Scéna ako z hororu...

Hneď ako sa po pár okamihoch spamätal z desivej scény, ho napadla len jediná možnosť, ktorú zjavne mal. Vstúpila do neho zlosť a úplne ho ovládol amok. V jeho krvi sa začal hromadiť adrenalín. Všetko naokolo sa začalo strácať. Videl už len svojho mŕtveho syna a jeho vraha. Ten vrah. Ten skurvysyn. Nehľadiac na možné nebezpečenstvo spočívajúce v ozbrojenom mužovi, ktorý stál pred ním sa v stotine sekundy rozhodol - ja toho muža zahlúšim. Vykonal súd a chystal sa vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Stal sa sudcom i popravcom v jednej osobe...

Štefan sa v celej zúrivosti chystal vrhnúť na človeka, ktorý ho pripravil o milovanú osobu. Vyskočiť s rukami predpaženými a odhodlanými pomstiť sa na krku toho zločinca čo stál pred ním. Dusiť... Dusiť... Obrať vraha o možnosť dýchať bola jeho jediná túžba, jediná vec na ktorú myslel. Nič iné nevidel. Nič iné nechcel. Len pomstu. Oko za oko...

"Počkaj človeče..." - pokúšal sa v rýchlosti zo seba dostať človek-vrah.
"Viem, ako to vyzerá, ale... Neunáhli sa... Ja som len šiel okolo Vášho bytu, dvere boli pootvorené a z bytu bolo počuť divné hlasy a nárek. Tak som vošiel. Uvidel som na zemi dobodaného človeka a tak som sa ho snažil zachrániť. Dával som mu prvú pomoc, pokúšal sa zastaviť krvácanie ale už bolo neskoro..."

Štefan sa zarazil...

Je to možné? Hovorí ten človek pravdu? Mohol som zabiť nevinného človeka... Mohol som sa vyzúriť na niekom, kto sa snažil môjmu synovi pomôcť. Ale keď všetko vyzeralo na prvý pohľad tak jasne. Vrah s nožom v ruke. Všade krv Štefanovho syna...

Štefan sa pozrel na svoje 2 plačúce deti, ktoré len s ťažkosťami dokázali kývnuť hlavami a potvrdiť tak vrahovu verziu...

Štefana v tom momente napadlo: Kamera. Áno, kamera...
Dal si ju nainštalovať po tom, čo ich párkrát vykradli...
Musím vidieť ten záznam. Musím zistiť čo sa tu stalo...
Takmer bez rozmyslu prešiel k skrytému panelu, otvoril ho, vytiahol kazetu a namieril si to k domácemu videu, zatiaľ čo ostatných nechal v miestnosti s mrtvým synom.
Chladnokrvne zasunul kazetu do videoprehrávača, pretočil ju dostatočne ďaleko a stlačil tlačítko play...
To čo uvidel na obrazovke ho takmer prinútilo vyvrátiť obed.
Uvidel vraždu - chladnokrvnú, bezcitnú.
Toľko nenávisti, toľko plaču, toľko krvi.
Uvidel svoje deti uprostred tej desivej scény a človeka, ktorý to celé spôsobil.
Človeka, ktorý hral hlavnú úlohu v tejto desivej scéne.
Vraha, ktorý bez zjavných emócií alebo výčitiek bodal a rezal.
Človeka - vraha, ktorý ešte pred pár minútami tvrdil, že je v tejto situácii nevinne.
Toho, ktorý donútil dve ostatné deti pod hrozbou smrti aby dosvedčili jeho slová.
Jeho, ktorému Štefan uveril, že je nevinný.
Teraz už niet pochýb. V tom okamihu už Štefan nič ďalšie nepotreboval.
Krv v ňom skypela.
Vybehol z izby a dokončil svoj prvotný plán.
Na zemi ležali dve telá.

Štefan sedel na dlážke a obímal svojho mŕtveho syna.
Neplakal, nedá sa to nazvať plačom - on nariekal, kričal, zúfal si.
Obzrel sa.
Uvidel telo človeka - vraha, ktorý to celé spôsobil.
Nenávidel ho. Opovrhoval ním. Najradšej by ho zabil ešte tisíckrát.
Cítil bolesť ale aj akúsi úľavu.
Za to že spravodlivosti bolo učinené zadosť.
Oko za oko...
Znovu sa to potvrdilo...
Toto univerzálne pravidlo funguje dokonale.

Hlavne v momentoch keď je človek vystavený tlaku.
V situácii, keď človek koná impulzívne, bez rozmyslu ba až pudovo.
Vtedy sa toto pravidlo uplatňuje takmer intuitívne.

Štefan sa niektoré veci nikdy nedozvie.
Nedozvie sa prečo musel zomrieť jeho syn. A bude ho to neskutočne trápiť, po celý (krátky) zvyšok jeho života.

Prečo?
... sa to muselo stať?
Prečo som nebol doma skôr?
Prečo som tomu nemohol zabrániť?
Prečo to Boh dopustil?
Prečo... prečo... prečo...
Milión Štefanových prečo a žiadne odpovede...

...

Vrah sedel na pohovke a civel do prázdna.
Rozhodol sa.
Urobím to.
Niet inej cesty.
Zabijem ho.
Chladnokrvne a bezcitne.
Z kuchynskej linky vybral nôž a zastrčil si ho za opasok.
Vybehol na ulicu a nastúpil na autobus, ktorý ho mal dopraviť až na miesto na ktorom sa chystal vykonať úkladnú vraždu.
Nepremýšľal, iba temne civel do prázdna.
Bol prázdny ako len človek môže byť.
Prázdnota ho celého opantala.
Prázdnota spôsobená trpkým okamihom v jeho živote.
Okamihom v ktorom prišiel o milovanú osobu.
O svojho syna - jediného syna, ktorého nadovšetko miloval.
Ten, ktorý to spôsobil musí zomrieť
Zabijem ho - toho skurvysyna.
Prídem a podrežem ho ako kura.
Pomsta.

V živote je mnoho otázok a málo odpovedí...

Prečo?

Základná otázka, ktorá dokáže odkryť mnohé...
...ak by sa človek zaoberal touto otázkou skôr ako dospeje k určitému záveru, k určitému rozhodnutiu a činu...

Prečo musel zomrieť Štefanov syn...
Prečo vrah...
A prečo vrahov syn...

Prečo vlastne Štefanov syn zabil vrahovho syna?

Štefan sa vo fabrike na výrobu pneumatík pred koncom smeny chystal skontrolovať poslednú pneumatiku. V tom mu však zazvonil telefón. Nechal všetko tak ako bolo. Volal mu syn. Chcel sa pochváliť - kúpil si staršie ojazdené auto. Chcel ho vyskúšať a chcel v ňom previezť svojho otca, ktorý mu značne finančne dopomohol k tomu aby si ho mohol kúpiť. Štefan po tom čo zložil telefón zašiel za vedúcim. Vybavil si dovolenku...

Posledná pneumatika ostala v stroji na testovanie. Ležala tam a tíško čakala na svoj osud...

...

vrahov syn, zabitý pri autonehode...
Štefanov syn, zabitý vrahom...
vrah, zabitý Štefanom...

a príbeh na začiatku ktorého stál Štefan...

Či?

Kto je teda zodpovedný za smrť štyroch ľudí?

Áno štyroch...

Aj Štefan musel umrieť... Totižto vrah mal otca... Otca, ktorý prišiel o syna...
Ktorý postupoval presne podľa toho istého vzorca...
Podľa presne danej poučky...

Závery nech si každý vyvodí svoje...

Zopár pomôcok...

1. Je ťažké ba až nemožné spravodlivo súdiť, pokiaľ nepoznáme všetky fakty...
(a kto ich pozná všetky? naozaj všetky? kto je vševedúci?)

2. Miera zodpovednosti je dôležitá...
(keďže nie vždy musí byť plne zodpovedný ten, ktorý je súdený)

3. Hĺbka skúmaného je dôležitá...
(a nedostali by sme sa po maximálne dôkladnom skúmaní faktov až k prapočiatku bytia?
kto by sa odvážil obviniť napríklad takého stvoriteľa?
veď ak by nás nestvoril, prípadne ak by nebolo big-bangu, nič z toho čo sa stalo by sa nestalo)

4. Osobný postoj zainteresovaných a ľudský faktor zohráva svoju úlohu pri akomkoľvek súde
(hlavne ak sa prípad osobne dotýka človeka, ktorý súdi a nehovoriac o tom že spravodlivosť síce je slepá ale človek ju nemôže dokonale zastúpiť nech by sa akokoľvek snažil)

5. Motívy sú prinajmenšom zaujímavé...
(ak Štefan zabije vraha lebo mu zabil syna
= ak vrah zabije Štefanovho syna lebo mu zabil syna
= ak vrahov otec zabije Štefana lebo mu zabil syna)

a čo je najdôležitejšie:

Ako analytik-programátor musím veriť, že každá úloha (zadanie, problém) je riešiteľná = popísateľná. Riešenie úlohy, spočíva v popísaní jednotlivých krokov, vedúcich k želanému (požadovanému) výsledku, pri zohľadnení vstupných podmienok. Postupnosť takýchto krokov znalí problematiky nazývajú šialeným slovom že algoritmus. Postup pre stanovenie algoritmu je možné aplikovať na akúkoľvek úlohu, nemusí sa preto týkať len takej vysokošpecifickej činnosti akou je tvorba software pre IT priemysel.

Odpovedať na otázku, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce?

Neznáme - náš (ale v podstate každý) algoritmus sa musí snažiť pokryť všetky mysliteľné možnosti, ktoré môžu (mohli) nastať.

Odpoveď na zadanú otázku musí byť podložená logickým zdôvodnením.

Možno si prekvapený, že algoritmus môže vyhodnotiť uvedenú otázku (zadanie) viacerými spôsobmi, teda že odpovede sa líšia na základe predpokladu, ktorý je splnený. Tento fakt je spôsobený skutočnosťou, že nie sú zadefinované vstupné podmienky. Pokiaľ by ale boli zadefinované (poznali by sme, ktorá z možností je tá pravá), snáď by ani nebolo potrebné riešiť takýto algoritmus, že?

Drevorubač, statný šuhaj, vzal sekeru a vydal sa do sveta na skusy...
Zakliaty strom, ten bájny, sa mu však postavil do cesty, tak povedal si: Ja rozsekám ťa na kusy...
Iba jablká otrávené sa na ňom rodili, no ľuďom predsa chutili...
On povedal: posiaľ ste tvrdo spali, no blesky hromu vzbudzujú Vás k tomu, by ste sa prebrali...
.
Strom odolával, bránil sa a triasol, veď bojoval o život...
Zivot, ktorý ťažil z toho, keď iných oň pripravoval...
Mal spočítané dni ten strom, aj keď široký bol ako dom...
.
Sekera zaťala posledný krát a strom s rachotom padol k zemi, by neškodil viac ľuďom toho kráľovstva...
Kto by to len tušil, že taký šťastný koniec by to mohlo mať. A drevorubač sa stal kráľom ;) či?

Šialené zhony alebo pokoj, stromček, pod stromčekom darčeky a ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom k sebe viazaní spolu pokope v strese či radosti...
A ešte narodeniny...

Pre niekoho skutočného, pre niekoho vymysleného, pre niekoho nenávideného a pre niekoho milovaného Ježiška ;)

Či už tak alebo tak...

Pretože na takomto snažení jednoducho nemôže byť nič závadného či nežiadúceho...

Pretože pri vete...

...je dôležitejšie zamyslieť sa viac nad tým čo je povedané, ako nad tým kto to povedal...

A preto ti milý Ježiško prajem k tvojmu sviatku :

Nech ti zdravíčko slúži a nech sa ti splnia všetky tvoje tajné priania ;)

Možno mal na mysli niečo ako džungľu, v ktorej cesty nie sú a keď ňou chceš prejsť tak sa zapotíš...

a) niekomu to príde ako nevkusný nápad a vyhodí celú fľašu do koša... lebo veď znečistený džem...

b) zas iný sa nad tým pousmeje... lebo nápad typu cesto v džeme môže byť vcelku dobrý marketingový ťah a založí na ňom svoj budúci biznis...

c) môže byť že sa nájdu i takí ktorí takúto kombináciu radi (aj keď znie akokoľvek bizarne) čím nahrajú človeku z bodu b)

d) filozofi a pátrači budú celý život lamentovať nad tým ako je možné že došlo k takejto záhadnej kolízii dvoch nesúvisiacich svetov = sveta džemu i sveta cesta...

e) salamisti to samozrejme majú na saláme

f) negativisti budú vyzdvihovať negatíva danej skutočnosti a optimisti zas tie svetlé stránky... napríklad že život je zmena

g) kombajnisti a ovocia-zberači sa potešia pretože vzrastie dopyt po plodoch ich práce... pretože pozitívna ale i negatívna reklama povzbudzuje biznis...

h) tí čo zjedia všetko usudzujú že v podstate je to aj tak jedno pretože v žalúdku sa aj tak všetko mieša takže či už zješ džem a až potom cesto alebo naopak či spolu dokopy... funguje večný kolobeh hovna v prírode... takže procesovaním prijímanej potravy sa aj tak všetko transformuje do rovnakej podoby ...

i) tí čo nemajú radi džem prípadne cesto aj tak budú vždy frflať, pretože je to v ich prirodzenej povahe... niektorým typom sa podľa všetkého nedá vyhovieť pretože aj tí prispievajú celkovému a všeobecnému pokroku ktorý vedie ľudstvo z priepasti do priepasti.

j) najlepšie sú na tom aj tak chuťové bunky, pretože tie si užijú z toho celého najviac...

k) ešte lepšie ako chuťové bunky sú na tom mozgové bunky lebo tie spracuvávajú podnety od buniek chuťových

l) ak hovoríme o štiepení jadra ako o energii súčastnosti a snívame o fúzii ako o energii budúcnosti... mali by sme sa zamyslieť nad zmyselnosťou spojenia džemu a cesta... inšpiráciou a bežnými nedopatreniami, ktoré sa v živote prihodili ľudia došli na mnoho prevratných objavov

m) m je posledným písmenkom slova džem a preto idem plniť manželské povinnosti... môj paplónik ma už očakáva ;)

n) ako to už býva zvykom so všetkými legendami, i okolo džemu a cesta vzniklo mnoho rôznych kultov, fám, diskusií a krviprelievania... lebo veď keď sa môžeme biť tak sa bijme...

o) džemsťania tvrdia že majú výhradné a jediné právo distribuovať džem a jediné čo stačí je prijať džem do svojej komôrky a tým vlastne zabezpečia večnú slasť a pôžitok z konzumovania džemu, však nie teraz ale až neskôr... teda po prechode... Cesto sa im z toho receptu akosi vytratilo...

p) džemslamisti sa rozhodli presadzovať inú cestu... vyhlásili svätý džemhád a týmto spôsobom chcú presvedčiť okolitý svet o jedinom a možnom prijímaní džemu... Viacmenej chcú vytvoriť akýsi monopol v zmysle : jediná správna značka džemu je džemláh® Cesto je ich verejným nepriateľom..

q) džemduisti vyhlásili za sväté všetky kríky, stromy i ruky čo zbierajú ovocie z ktorých sa vytvára džem. Hľadajú odpovede na otázky či džem má bojovať s cestom. Však napríklad také hajzle sa im čistiť nechce... A aj to je veľmi dôležité... Lebo si neuvedomujú že platí už spomínaný kolobeh hovna v prírode... A teda po dobrej konzumácii je vhodné sa zamerať aj na odstránenie následkov ;) Však už sú pri svojej džemnosti tak ďaleko, že tým hovnom si veľmi ruky špiniť nechcú… Tak si to pekne podelili… Jedni papajú a druhí čistia… Aj tak sa dá…

r) džemdhisti tvrdia že existuje cesta ktorá vedie k oslobodeniu sa od konzumácie džemu, lebo džem je možno príčinou, ktorá spôsobuje krče v žalúdku a preto je nevyhnutné bojovať s touto pliagou novodobých i dávnych časov

s) džemteisti tvrdia že nič také ako džem a cesto neexistuje.. Je na to mnoho dôvodov. Napríklad tvrdia že džem s cestom ešte nik nevidel... nie je dokázateľný štandartnými prostriedkami potravinárskeho priemyslu... pýtajú sa že ak džem a cesto stálo za zrodom všetkého ostatného viditeľného a chmatateľného tak kto stvoril džem a cesto... Atakďalej...

t) džemaoisti si myslia že džem a cesto sú v protiklade... prípadne že džem a cesto sa dopĺňajú... ťažko povedať... Možno niečo dokopy... Ako že džem a cesto sa dopĺňa v protiklade? Neviem... Jeden aby z toho bol múdry...

u) džemdia sa snáď jediní uchopili šance... Oni v plnej miere pochopili zmysel bodu b) že na džeme a ceste sa dobre zarába... a všetkých neďzemdov treba stiahnuť z kože a možno ešte aj ďalej – až do špiku kostí... Veď tak sa to robí no nie? Skúsime čo to dá... A keď už nedá tak trochu zprehádžeme svet by sa nepovedalo a biznis môže pokračovať... Najlepšie je využiť svoj obchodnícky potenciál a zarobiť na čomkoľvek... Nech už je to mier či vojna...

v) najväčším problémom toho celého je že sa zachovalo mnoho, teda veľmi mnoho receptov na džem a cesto... a vo veľkej väčšine je problém v tom že aj pri maximálnom úsilí dnešných šéfkuchárov, len veľmi ťažko vie bežný konzument ohodnotiť to či produkty ktoré dnes nakupujeme v tescu sú o pravom džeme a ceste alebo obsahujú nejaké amarouny s nálepkou : Najpravejší a najoriginálnejší džem a cesto...

w) človek čo sleduje tento celý humbuk okolo džemu a cesta sa však nestačí čudovať... Veď tak ako v prírode existuje mnoho variácií všetkého možného vďaka vynálezu dvojitého hada®... Existuje teda mnoho možností chutí, farieb, tvarov... A každý si môže vybrať... niekto nemusí mať rád brusnice ale môže mať rád jahody... A cesto? Má byť kysnuté, koľko múky? Vajíčka od brojlerov? Hej... Jeden by z toho grcal... A tak si tu teda pekne farmíme a sereme na ten náš krásny svet až kým ho celý nazaserieme...

x) Preto si uvedomme, že to čo je tu, je tu aj vďaka ňej a ňeho... Matka Zem a Otec Vesmír... Pre feministky upresňujem: Otec Zem a Matka Vesmír... Jo a skoro by som zabudol na slniečko...

y) A stvoriteľ? Nuž neviem ale treba sa spýtať asi jeho... Na počiatku bola myšlienka a tá myšlienka bola u stvoriteľa a stvoriteľ bol celý bez seba z tej myšlienky ;) Potom to celé začalo... Nastal veľky big bank v spleti siete ktorej občas nadávame i kôra šedivá... Neviem prečo šedivá ale asi preto že „asi“ nič vo svete nie je iba čierne alebo iba biele... Že tak ako existujú mnohé odtiene a tiene a siene a piesne a ... nejako som sa zamotal... jednoducho nech povie ON ;) Vlado = povedz mi ;) existuješ? Hneváš sa na nás? Máš nás rád? Trestáš nás lebo si zaslúžime? Jak to je s tou všemocnosťou? Vieš vytvoriť skalu ktorú ani sám nezdvihneš? Jednoducho skús s nami konečne komunikovať a vysvetlovať ;) Nech máme pocit že naše snaženie má zmysel ;)

z) Sága dnes končí... posledné písmenko v nami známej knihe receptov na džem a cesto... Ale nebojte sa. Už zajtra prídu tí, ktorým toľko málo písmenok v abecede nebude stačiť a vytvoria si nové... A sága bude pokračovať ďalej... ( Ale kurwa vymeňte už konečne scénaristu lebo tento trepe samé hovadiny ;) Tak vidíte… Za dobrotu na žebrotu ;) idem sa živiť niečím užitočnejším ;)

celkom obyčajná krabica od topánok. V nej bývala pravá a ľavá topánka. Celý čas, teda nekonečne dlho z ich pohľadu ta len tak ležali a debatovali. Nuž niekedy sa i hádali a občas sa i pobili. Lebo to topánky robia ;) V krabici bola totižto neskutočná tma a dosť malý priestor... V kuse sa hanili a nadávali si ;) Riešili zásadné otázky svojej existencie.... Odkiaľ prišli, aký je zmysel ich bytia a kam kráčajú... Naťahovali sa na tom ako vznikla ich krabica a či existuje stvoriteľ ktorý ich stvoril... Keďže ich vnímanie bolo vcelku obmedzené priestorom ktorý mali pridelený, nepoznali pravdu... A to bolo dôvodom ich nekonečných hádok a svárov... Raz sa hádali či pravá vznikla skôr ako ľavá, raz ako dlho už trvá ich krabica, či týždeň alebo mesiac, začali i skúmať krabicu aby pochopili ich nikdy nekončiacu dilemu ale jednoducho sa nevedeli dohodnúť... Jedna tvrdila že nič také ako stvoriteľ neexistuje, druhá zas že stvoriteľ existovať musí a dokonca mala pocit, že matne zazrela i akési inštrukcie na ich použitie ;) teda že sa nemajú používať za dažďa, akým spôsobom sa majú ošetrovať aby vydržali čo najdlhšie atď... však to len vďaka malému záblesku svetla keď sa náhodou odklopil vrchnák od krabice. Ľavá topánka vtedy spala a preto si to nevšimla ;) Toto trvalo z ich pohľadu riadne dlhú dobu – teda rok... Potom sa raz stal zázrak... Náhle sa odklopil vrchnák krabice a ich oslepilo nekonečné svetlo ;) Snažili sa zaostriť ale veľmi to nešlo... Čiasi veľká ruka načiahla do krabice a vybrala topánky na svetlo božie ;) Čo nasledovalo po tom bol pre topánky neskutočný šok ;) Čosi do nich vniklo ;) Niečo mäkké a čuduj sa svete, maximálne to vyplnilo ich vnútro ;) Zrazu mali nevídaný pocit akéhosi naplnenia ;) Nechápali čo sa to s nimi deje, strachom pomaly ani nedýchali ;) Keď sa trochu spamätali, zistili že už nie sú v krabici ale ocitli sa v akomsi divnom a veľkom svete ;) Pomaly si vykračovali pravá, ľavá, pravá, ľavá a sledovali všetku tú krásu okolo seba ;) Boli pomaly až vo vytržení z toho všetkého... A hádky? Na tie si ešte občas spomenuli... Však už len s úsmevom...

Predstav si že ti rodičia kúpili úplne nové novučičké auto. Pomaličky sa s ním zoznamuješ a učíš sa na ňom jazdiť. Najprv ale navštevuješ autoškolu, potom ideš na skúšku a si vypustený do sveta. Medzi ostatných vodičov. Všetci sme raz začínali. Niektorí tú jazdu majú v krvi. Mnohí si šoférovanie užívajú. No sú i takí ktorých by sme označili my ostatní skúsení vodiči, že pri tom procese majú smrť v očiach. Áno, každý vodič je iný. Vráťme sa ale k pôvodnej otázke. Asi najčastejšie zdôvodnenie je toto: Aký zmysel má používať svoje auto, keď to auto raz aj tak skončí v kovošrote. A tak si sadnú vedľa svojho auta a umárajú sa pri pohľade na neho, namiesto toho aby si sadli za volant a šli do toho ;) podľa svojich najlepších schopností a samozrejme i s ohľadom na podmienky na ceste... lebo tak to robia zodpovední vodiči. Niektorí zas pociťujú neskutočný strach či úzkosť keď čo i len pomyslia, že by mali výsť so svojim autíčkom do súčanej prehustenej premávky... Boja sa o svoje auto, či o pasažierov ktorých vezú. Tento strach ich paralyzuje a v mnohom je skôr kontraproduktívny, keďže človek sa nesústreďuje na to by dával pozor na prípadných chodcov, bicyklistov či ostatných účastníkov cestnej premávky ale kŕčovito zviera volant a trasie sa len aby nenarazil. Veľa ľudí je nespokojných so svojim autom. Prečo ja mám červené a henten má modré. Aj ja chcem mať modré. Nevedia sa uspokojiť s tým čo majú a táto nespokojnosť ich núti stále to auto prerábať a vylepšovať. Ďalší sú zas nespokojní s kvalitou ciest. Neustále nadávajú, že cesty sú samý výmoľ, stále sa treba vyhýbať nejakým prekážkam. Serie ich aj to že občas treba ísť do kopca, že občas treba preradzovať rýchlosti. Že benzín je drahý. Že ostatní vodiči. Ostatní vodiči. To je kapitola sama o sebe. Asi nik nemá rád takých tých arogantných. Ktorí ohrozujú seba či ostatných. Mnoho z nás nadáva na tých sviatočných čo vytiahnu auto raz za týždeň. Muži nadávajú na ženy a ženy zas na mužov. Tiráci nadávajú na osobáky a osobáky na tirákov. A nik si neuvedomuje že každý z nás má najazdených iný počet kilometrov. A jeho skúsenosti nie sú také ako tie moje. A koľko z nás už malo nejakú vážnu nehodu? Koľko z nás sa z tej nehody nespamätalo. Koľkí z nás už nikdy za volant nesadli? Niektorí skúmajú svoje auto a chcú o ňom vedieť všetko, mať ho preštudované do poslednej súčiastky. Vedieť ako sa chová v akých situáciách. Aký je zmysel toho že majú svoje auto? ;) Niektorí zas študujú mapy – každú zákrutu, chcú vedieť všetko o ceste ktorá ich čaká. Chcú sa dozvedieť na ktorom kilometri im skočí do cesty jeleň a pod. A mnoho ďalších zvláštných vecí. Načo si vlastne človek zadovážil auto? Auto slúži človeku, by mohol prekonávať vzdialenosti, by mohol ísť do práce, na výlet, navštíviť rodičov ktorí bývajú 500km ďaleko... By mohol slobodne cestovať tam kde chce a kedy chce. Pretože amíci tvrdia, a v tomto s nimi súhlasím že auto vyjadruje slobodu. A aj keď sa s tým autom nemôžem preháňať po uliciach 300km rýchlosťou (česť výnimkám samovrahom) tak jediné čo má skutočný zmysel je splynúť so svojim autom a užívať si tú jazdu... Lebo kým môžem jazdiť tak jazdiť budem. Lebo raz už jazdiť možno nebudem. Bez ohľadu na to či auto skončí v kovošrote alebo v nejakom mauzóleu. Bez ohľadu či sa raz predá v aukcii za milión korún alebo ma vyhlásia za šoféra roka alebo po mne ani pes neštekne. Mimochodom. Máš rád kľukaté cestičky kde si na svoje príde volant, bedrové opierky, synchronizácia plynového a spojkového pedálu a radenie rukou alebo si to šinieš 130tkou po dialnici síce rýchlo ale takmer žiadna akcia a nuda? PS: Pre tých čo nechcú šoférovať stále existujú autobusy alebo môžu chodiť pešo. Prípadne môžu sedieť doma. Moja babka vravievala: Nechodz nikadzi bo šaľení ľudze, same vraždy, same nehody. Šedz doma, tam še ci nič nestane. A potom drbol Concorde do obytnej štvrte...

...vcelku obyčajná húpacia lavička... Tí čo ešte pamätajú z detstva vedia, že to je taká tá lávka v strede podložená špalíkom na ktorej radi šantia deti... Lavička milovala byť lavičkou... Mala rada ten pohyb... ked došli deti... zasadli na obe konce lavičky a nejakým zázrakom či čarami uviedli lavičku do striedavého húpacieho pohybu... Bývala v parku... Milovala čerstvý vzduch, pohľad na okolité stromy a hlavne milovala deti, ktoré s ňou dokázali šantiť... Však po čase došla zlá doba a na lavičku všetci zabudli... Deti odrástli a do parku prestali chodiť... Nové, ktoré sa zrodili do novej doby akosi necítili potrebu chodiť do parku a objavovať čo sa v ňom nachádza, lebo doma či na ulici bolo kopec iných aktivít a lákadiel, ktoré ich zaujali a park sa stal pre nich miestom neznámym ba až nebezpečným keďže sa ta potulovali kadejaké indivíduá...... Lavička ostala smutne ležať s hlávkou naklonenou na jednu stranu... Keďže sa nudila, začala rozmýšľať... Dokonca si vsugerovala, že tak ako leží, tak leží už večne a že všetky lavičky na svete takisto podliehajú jej osudu... Že jej prirodzená poloha je ležať v rovnovážnej polohe jedným ramenom opretým o zem... Že tak ju stvorili a že jej večným osudom je už ostať v takejto polohe ;) Sama si pomôcť nevedela... Skúšala... Robila všetko možné i nemožné by prekonala silu gravitácie ale nešlo to... Až raz priletel k nej škovránok a takto jej vravi: Lavička, lavička... Tak si dopadla... Ležíš tu sťaby drevo opretá hlavou o zem a nenašiel sa nik, kto by nadvihol tvoju hlávku... Však rozumej... Že tvojim prapôvodným účelom je byť v pohybe... Lebo tak si bola stvorená... Bola si stvorená, aby si mohla radosť prinášť tým najmenším... ďeťom... Lavička smutne odpovedala: No, matne si pamätám na tie časy, ale už takmer večnosť tu žiadne neboli... Niekam sa vytratili... či vymreli to neviem... Nemôžem odísť z miesta aby som ich našla... Ťažia ma okovy... Moje nohy sú k zemi prikované... A som frustrovaná z tejto naklonenej roviny... Koho by bavilo ležať stále na jednej strane... Škovránok jej odvetil: Neboj sa lavička, už to dlho nepotrvá a znova budeš šantiť... Vrabce na streche čvirikali že sa čosi deje... ;) Zhruba o týždeň... čo z lavičkovského pohľadu je nepredstavitelne dlhá doba {pretože existuje relatívnosť času ubiehajúceho depresívnej lavičke} prišiel do parku jeho správca... Správca sa zahľadel na lavičku a takto si pomyslel... A či ti tu nie je smutno takto samej? Len si tu ležíš, jak zbitý pes... žiadneho pohybu v tebe niet? Smutný je pohľad na teba... Správca poznal prapôvodný účel lavičky a rozhodol sa vykonať nápravné opatrenia, keďže si pamätal koľko si ako malé dieťa užil s takou húpačkou... V reči bežných smrtelníkov to znamená asi toľkoto: musel vybehať všetky existujúce i neexistujúce úrady a vybaviť všetky možné i nemožné potvrdenia aby mohli húpaciu lavičku presunúť na nové miesto ;) V meste, totižto vybudovali nove pieskovisko s preliezkami a čuduj sa svete... so žiadnou húpačkou ;) A tak sa stalo... že jedného dňa keď sa ráno húpacia lavička zobudila, začula veselý detský džavot... Ten džavot smeroval priamo k nej... Húpačka mala spočiatku obavy, čo s ňou tie deti spravia... Ale deti urobili presne to... čo svojím detským rozumom robiť vedia ;) vedia objavovať a tešiť sa z kazdého okamihu ;) A tak objavili i húpačku... Z výskotom rovnajúcim sa niekomu kto vyhrá v lotte, okamžite spoznali účel tohto zariadenia... a uviedli ho do pohybu... Od tej doby bola húpačka neskutočne šťastná... lebo bola dennodenne v pohybe... A preto je dôležité neubližovať deťom... Pretože raz... ak vymiznú zo sveta všetky deti, tak všetky húpačky ostanú ležať v naklonenej rovine s hlávkou opretou o zem v nekonečnej depresii... To si milé lávky prosím uvedomme...

Nu a potom sú tu ešte tie rozprávkove lávky ;) To sú také, čo vedú cez rieku :) Človek úbožiak dôjde k lávke... pekne jej popraje PaBoh daj štastia lavička :) a s úsmevom sa pusti po nej na druhú stranu :) Keď je zhruba v strede, lávka sa pretočí a zhodí úbožiaka do vody... Ten úbožiak sa buď utopí, alebo v lepšom prípade sa nejako dostane z vody... Lávka má z toho neskutočnú švandu. Príde jej to fantaksické, že ako zas vydrbala s úbožiakom... Ale keďže spravodlivosť funguje tak i tej lávke to postačí len dočasu... Pretože ľudia tiež nie sú až takí hlúpi a radšej nájdu iné cesty ako sa dostať na druhý breh... a čo s lávkou? Lavka ostane osamotená a zúfalá... no čuduje sa potom takej situácii... keď tak dodrbuje pocestných... Áno... to sú také lávky čo samé na druhý breh neprechádzajú a druhým bránia ;)

Ale najradšej mám rozprávku o tom jak ťahal dedko repku ;) bo dedko musel zavolať babku, celú rodinu, mačku, psa a dokonca i myš aby sa mu to podarilo vyťáhnuť :) A aj keď až myš zavážila, tak zásluhy majú všetci, lebo každý pomáhal tak mocno ako vedel ;) dokonca i tá repa :)

Zober dvoch ľudí a posaď ich oproti sebe. Zober mincu a rukou ju vlož medzi nich tak, aby každý videl jednu stranu. Ak im položíš otázku čo vidia, tak jeden odpovie že hlavu a druhý že znak. A obaja majú pravdu...

Čo niesú schopní zo svojeho pohľadu vidieť je to, že z tvojho pohľadu minca má ešte i hranu... Teda už tretia pravda o minci... Ak oprieš mincu hranou o stôl a prstom do nej frnkneš, roztočí sa závratnou rýchlosťou že až stráca hranu a strany a všetkým zúčastneným sa zdá že vidia akúsi guľu... Teda už štvrtá pravda o minci... Z toho vyplýva veľké ponaučenie... Ak aj dvaja si protirečia, tak môžu mať pravdu obaja ;) respektíve nejaký jej kúsok ;) A predsa nemusia poznať celú pravdu o minci... A aj napriek tomu sa v tom celom i ja teraz môžem mýliť... ;) Tým chcem povedať asi toľko... Máš svoje talenty... tak ich použi...alebo aj nie ;) je to na tvojom rozhodnutí :) ak máš pocit že ti akýsi talent chýba, môžeš sa naučiť spolupracovať a dopĺňať sa navzájom s niekým iným ;) alebo aj nie :)

Problém s presvedčením skvie v tomto: Predstav si, že minca leží na stole a príde niekto kto mincu nikdy nevidel... Pozrie sa na mincu a bez toho aby ju bližšie skúmal vyhlási... Minca má len znak... pretože vidí znak... Ak takýto človek začne silou mocou šíriť svoje poznanie do sveta... vzniká problém... Ten kto si dal tú námahu a vzal mincu do ruky... začal ju skúmať.. objavil i druhú stranu mince... Ten kto sa začal s mincou i hrať a skúšať čo všetko sa s ňou dá urobiť, nájde i jej ďalšie charakteristiky... Iluzionisti dokážu mincu i zmiznúť ;) A tom to celé je... Poznanie sa získava skúmaním danej veci... A miera istoty poznania narastá s narastajúcimi vedomosťami... Však s mierou istoty je vždy ten problém, že nikdy nemôžem ani len tušiť či neexistuje taká charakteristika mince, ktorú sa mi doteraz nepodarilo odhaliť...

Hovorí sa že čas sú peniaze. Nechápal som celkom čo táto definícia znamená, kým som sa nezamyslel nad tým na čo sú peniaze. Peniaze primárne slúžia na nákup tovarov služieb. Čiže ako to teda previesť na čas? Pojem čas si predstavujem ako dlhý reťaz korálikov, ktorý smeruje od tohto okamihu až do momentu kedy sa pretrhne a skončí. Neviem síce kde a kedy presne ale predpokladám, že raz sa tak stane ;) A možno aj nie, veď uvidíme ;) Pomaličky prechádzam rukami korálik po koráliku a vždy daný korálik na niečo použijem ;) na "nakúpenie" toho čo chcem (teda poniektorí si kupujú i to čo nechcú ale toto je už na inú tému ;) Niekto chce vegetovať, niekto pracovať, niekto si užívať a niekto plakať ;) Teda dúfam že vie že to chce ;) Ak aj od niekoho niečo požaduješ a on povie že "nemá čas" tak podlieha sebaklamu, znamená to len toľko, že svoje koráliky chce použiť iným spôsobom ako si to predstavuješ ty ;) Ak niekto povie že "stráca s tebou čas", znamená to toľko, že sa mu nepáči to že míňa svoje koráliky v tvojej spoločnosti ;) Ak povie „Môj čas je drahý“, znamená toľko, že ocenil to akým spôsobom koráliky míňa a pokladá to za niečo dôležité a na základe toho za to pýta primeranú odmenu. Atď...

Vždy som považoval tento výrok za niečo direktívne, teda že mám byť ticho a zadržiavať svoje kroky... Však minule ma napadla jedna vec... Prečo sú vo vete spomenuté tieto dva pojmy? Môžu mať nejaký súvis? A tak som ho hľadal... Huba je miesto z ktorého vychádzajú slová. Kroky sú aktivity, ktoré konám a teda predstavujú moju životnú cestu.. Aký môže byť medzi nimi súvis? Napadá ma niečo také ako skúsiť hľadať súvislosť medzi tým ako konám a ako hovorím. Napríklad ak vyznávam nejakú hodnotu ústami, mal by som ju v sebe nájsť a aktívne využívať cestou životom, či?. Ak kritizujem nejakú hodnotu ústami, mal by som sa snažiť i ja takému konaniu vyhýbať, či?

Rozmýšľal som raz o pozitívnom a negatívnom myslení. Ako by som ho len rozlíšil. Spomenul som si teda na časy kedy som ešte fotil a vyvolával filmy. Pri tomto procese vznikali fotky tak, že na film bol zachytený obraz reality tým, že vo foťáku sa nachvíľu otvorilo okienko a svetlo či nejaký zázrak zaznamenalo tento krásny okamih. Na filme bola zachytená realita. Následne bol film vzatý do tmavej komory a tam sa vyvolal. Ponoril sa do špeciálnej tekutiny a tá spôsobila chemickú reakciu tak, že z filmu sa stal takzvaný negatív. Obraz, ktorý tam bol zachytený nezodpovedal reálnemu obrazu ale bol akýsi obrátený. Tam kde mala byť čierna, tam bola biela a naopak. Ako to teda preniesť na myslenie? Povedal by som, že človek je vo svojej podstate šťastná bytosť. Teda jeho pohľad na svet je reálny. Vníma jeho krásu, teší sa z okamihov, užíva si radosti ktoré život prináša a baví ho to. Dovolím si to napísať, pretože takto vnímam deti keď ich pozorujem. Potom sa však niečo stane a jeho vnímanie sveta sa zmení. Všade vidí nejaké chyby, všetko kritizuje, nič sa mu nepáči, nie je spokojný a šťastný. Vyplýva mi z toho teda, že takýto človek akoby v nejakom okamihu bol vzatý do „tmavej komory“ a stal sa z neho negatív.

Predstav si, že si si zadovážil dom. Stálo ťa nemálo úsilia, kým si to dosiahol. Neustále ho modernizuješ, proste staráš sa o neho. Praješ si aby sa obyvatelia tvojho domu u teba cítili príjemne. Zrazu však príde nečakaná návšteva. Je taká svojská. Prvé čo urobí je že namiesto toho aby zaklopala, vykopne dvere. Hneď potom sa púšťa do demolácie majetku, ktorý vidí navôkol. Akoby to nestačilo, zbadá obyvateľov domu a nelení sa pozdraviť. Však nie slušne v zmysle „ahoj“, „čau“, či „dobrý deň“ ale hneď im začne vulgárne a z chuti nadávať, haniť ich, posielať ich do kadeľahšie. Keby sa dalo, tak ich snáď i zbije ;) Vrcholom toho všetkého je „napadnutie“ majiteľa domu. Vyčíta mu kdečo, napríklad čo má z toho že vlastní dom, kritizuje že majiteľ má výhradné právo rozhodovať o tom čo spraví s domom, dokonca ho žiada aby mu dom prepustil ;)

Vychádzajú z nás a hovoria o tom čo je v nás. Mnohokrát som sa stretol s pojmom prázdne slová ale nevedel som si celkom predstaviť čo to znamená. Lebo v spojitosti s prvou vetou, ktorú som povedal mi to nedáva zmysel. Musíme to teda rozložiť na drobné. Je rozdiel či slová hovoríme alebo počúvame. Tomu, kto hovorí dáva zmysel to čo hovorí. Ten, ktorý počúva, hľadá zmysel v tom čo počuje a keď ho tam nenájde, teda keď sa s tým nestotožní, hľadá v sebe svoje vysvetlenie počutého a týmto spôsobom zas reaguje on. Prázdne slová sú preto pre mňa také, ktorým nerozumiem. A teda nie človek hovorí prázdne slová, ale len ja nerozumiem tomu čo tým chce povedať.

Mucha je živý tvor, ktorý si žije svojim životom...

Predstav si že by si bol muchou...

Ktorá robí to čo má naprogramované...

Zaženieš sa, ale mucha je rýchlejšia a ubzikne ;)

Tvoja snaha bola márna...

Pyramídy sú nádherné geometrické útvary. Tvoria rady na seba naskladaných „kociek“, zužujúcich sa až k najvrchnejšiemu radu kde sa nachádza najvyššia kocka. Svoje kvality overila časom. Dôkazom toho je, že i po riadne dlhom čase pyramída napr.v Egypte stále stojí. Keď som sa zamýšľal nad niektorými jej vlastnosťami napadlo ma že najvrchnejšia kocka pôsobí svojou váhou na všetky ostatné kocky ktoré sú pod ňou.

Ak by som si mal vybrať pozíciu v pyramíde, vybral by som si ťažisko...

Lebo v ňom by som bol schopný otáčať pyramídou ľubovoľným smerom najjednoduchšie...

Mnohokrát používame pojem pyramídová spoločnosť a vnímame ju ako niečo špatné.

Označujeme tak ľudí alebo ich skutky...
Označujeme tak zvieratá...
Napríklad ovce ;)
Označujeme tak myšlienky a ktovie čo ešte...

Dovolím si predpokladať že všetko čo je, teda čo existuje má istý význam...
Ináč by to zrejme neexistovalo...
Aspoň mne nedáva zmysel aby existovalo niečo bez zmyslu ;)

Stvorenie je pojem, ktorý vyjadruje, že niečo bolo stvorené. Stvorením označíme človeka, lebo napríklad dvaja ľudia sa pričinili o to že vznikol človek. Obrazne povedané ho stvorili. Stvorením však možno označiť i hmotnú vec, ktorú vyprodukoval nejaký stroj. Pretože ten sa pričinil o jej vznik. Čo je zaujímavé na tomto procese, že i stroj niekto stvoril, povedzme nejaký človek...

Nejaký iný človek sa zamyslel a vytvoril (teda stvoril) návrh stroja. Teda tento návrh stroja keď bol zrealizovaný tak vlastne stvoril stroj pomocou človeka, ktorý realizoval túto činnosť. Takto by sme mohli postupovať do minulosti až k prapočiatku bytia (teda ak niečo takéto vôbec existuje). Platí v tomto prípade princíp akcie a reakcie...

Branie a dávanie je základným princípom celého vesmíru. Berieme si plnými priehrštiami všetko po čom naša malá dušička piští. S tým dávaním je to niekedy už horšie. Ak nie je rovnováha medzi týmito dvoma aktivitami vzniká deformácia, ktorá ovplyvní celé moje vnútro ;) Branie je podmienené našimi túžbami. K dávaniu nás nič nenúti. V tom väzí veľká zrada. Keďže nás k tomu nič nenúti, mnohokrát nás to ani len nenapadne. Je možná i tá varianta že u niektorých z nás je to obrátené. Niečo nás núti dávať ale nevieme prijímať. Dalo by sa povedať že život je pestrý vo svojich prejavoch. Ako som už spomenul, deformácia vzniká tým že sme presýtení alebo vyhladovaní. Je to presne ten istý princíp ako keď sa permanentne napchávame sladkosťami ale nevykonávame žiadne športové aktivity, ktorými by sme čokoládku vybehali, prípadne vtedy keď telu nedodávame dostatok energie podľa svojej potreby. Primárnou príčinou tohto problému je to ako máme nastavené priority. Čo pred čím uprednostňujeme. Ak uprednostňujeme branie pred dávaním duša tlstne. Ak je to v opačnom poradí vzniká anorexia duše.

Tento strom rástol, vyvíjal sa a mohutnel. Bol to taký zvláštny strom. Poznal čo je dobré a čo je zlé. Plody ktoré rodil, boli výsledkami tohto poznania. Áno hovorím o nás ľuďoch a o našom konaní. Už od malička si v sebe budujeme poznanie o tom čo je dobré a čo zlé. Mnohému nás naučia rodičia, niečo sa dozvieme z rozprávkových knižiek, niečo spôsobia krásne okamihy či sklamania, ktoré zažívame a takto si postupne budujeme v sebe mozajku o tom čo považujeme za dobré a čo za zlé. Zdôrazňujem slovo považujeme. Zaujímavé na celej situácii je to, že u každého z nás sa toto poznanie môže líšiť. Preto vznikajú neustále hádky o tom čo je dobré a čo zlé... Pretože každý z nás na to môže mať svoj pohľad.

Mnohokrát prezentujeme čas ako by to bol prúd rieky. Lenže ako tento prúd rieky napojiť na priestor. Priestor sa v čase mení. Je to miesto kde prebiehajú zmeny a nútia priestor meniť svoje charakteristiky. Mne nevyhovuje predstava rieky, pretože tam si neviem nič s priestorom prepojiť. Predstavujem si čas ako náhrdelník s korálikmi. Každý korálik tohto náhrdelníka je napojený na jeden obraz toho ako priestor v danom okamihu vyzeral. Ten kto drží v ruke náhrdelník môže chytiť do ruky ľubovoľný z korálikov a pozrieť sa v čase na priestor. Čas je pre mňa teda ďalšia dimenzia systému a systém teda môžeme nazvať časopriestorom. Ak by som teda mal hovoriť o nejakom bode v časopriestore, mal by som použiť takýto zápis : [x,y,z,t], kde t definuje čas v ktorom sa daný bod nachádzal...

Prežil som v živote krízu, ktorá spôsobila že som začal spochybňovať všetko...

Všetko čo som videl, počul, dokonca to zašlo tak ďaleko, že som začal spochybňovať i seba...

Keď ťa prepadnú takéto myšlienky, nie je z toho jednoduchá cesta von...

Uzavrel som sa do seba a dusil to v sebe...

Tam si to pekne bublalo a hovnilo...

Po dlhom čase letargie ba až zúfalstva som si položil zásadnú otázku...

Potreboval som nejaký záchytný bod o ktorý by som sa mohol oprieť a ktorý by bol nespochybniteľný…

Nič také som v sebe nevedel identifikovať...

Až raz sa moje vedomie sústredilo samé na seba…

To bol záchytný bod, ktorý sa mi nepodarilo vyvrátiť...

Nemôžem neexistovať keď si uvedomujem samého seba...

Od tohto jednoduchého JA som následne začal rozvíjať všetky pridružené fakty...

JA mám telo...

JA mám vedomie...

JA mám…

JA mám zmysly...

A JA žijem vo svete ktorý môžem objavovať...

Keď už som prišiel na to že JA SOM, pokúsil som sa zahrnúť do svojho sveta i ďalších. Urobil som to nasledujúcim spôsobom. Keďže predpokladám, že i iní prišli k tomuto poznaniu a stretol som sa s nimi, tak realita v ktorej žijem zdá sa nepatrí len mne, ale obývajú ju mnohí. Možno sa nájdu i takí, ktorí ešte k poznaniu seba samého nedošli, ale to nie je podstatné. Ak vnímam svojimi zmyslami iných ľudí, s ktorými sa stretávam a títo sa nejakým spôsobom podieľajú na spolupretváraní reality, tak môžem povedať, že nie len JA SOM, ale zároveň i MY SME :) A to je hlboký dôsledok ;) Pretože to znamená, že nie len mne patrí svet :)

Svojho času som si založil stránku. Začal som na nej písať o sebe. Malo to pre mňa značný význam. Dával som na toto miesto svoje pocity, myšlienky, svoje predstavy o tom aký vlastne som. Nevylučujem že tieto predstavy boli falošné ale to som v tom čase ešte nevedel. Postupne, ako som prichádzal k poznaniu o sebe som si uvedomoval, že človek sa vyvíja v čase. Keďže moje názory na veci sa zmenili a už nekorešpondovali s tým čo bolo napísané na stránke pred časom. A preto som ju začal modifikovať podľa toho čo platilo v danom čase. Nevedel som celkom presne čo ma viedlo k tomu robiť to verejne, možno nejaký exibicionizmus, však postupne som si uvedomil aký to má význam. Ak zverejním svoje vnímanie mňa, tak každý sa k tomu môže vyjadriť a tým získam pohľad inej osoby, ktorý môžem porovnať s tým svojim. Ak zistím nejakú nezrovnalosť tak hľadám dôvody prečo k tomu došlo...

Takýmto vnútorným dialógom sa snažím prichádzať k objektívnemu pohľadu na seba samého a tým sa dúfam zdokonaľujem...

Každý si môže pod týmto pojmom predstaviť niečo iné. Príbeh, ktorý som prezentoval na tomto mieste je môj súkromný pohľad na veci, ktoré sa dejú okolo nás. Nevylučujem, že Tvoj pohľad sa môže od toho môjho odlišovať. Pre mňa je dôležité mať v sebe vnútorný pokoj a preto som ho hľadal cestou – necestou, až kým som ho dúfam konečne našiel. Teraz sa cítim byť šťastným. Je možné že Tvoja cesta za šťastím vedie úplne iným smerom a preto Ti chcem popriať na tejto ceste veľa šťastia :) Dovolím si v tejto téme neklásť už žiadne otázky...

Keď človek nájde čo hľadal, vždy ho to poteší. Lebo možno je to nejaká vec, ktorú stratil a preto sa tomu teší. Však koľko je takých vecí, ktoré mu ešte chýbajú... A preto sa vydáva vždy na nové cesty a hľadá a skúma, kde by našiel i zvyšné veci, ktoré postrácal časom-nečasom. Zaujala ma myšlienka, že existuje zmysel života a je potrebné ho nájsť. Moja predstava zmysla života spočíva v tom, že hlavným zmyslom života je žiť. Či je táto predstava i pravdivá, to ukáže až čas.

Jedni vravia že život je krásny, iní že je škaredý, že je plný chýb, niektorí tvrdia že život nie je ľahký, že v živote podliehajú rôznym skúškam, iní si život užívajú a niektorí so životom bojujú. Niektorí vravia že život je cesta, iní sa v živote nudia, niektorí sú pasívni a iní zas workoholici. Niektorí plačú a niektorí sa smejú. Život má mnoho prejavov a ak chceme byť objektívni, tak pohľad každého jedného z nás treba zohľadniť ak chceme popísať život. Čo najviac objektívnym je sumár všetkých týchto pohľadov. Preto si myslím, že je dôležité vytvoriť si vlastnú predstavu o živote a následne ju realizovať. Vysnívať si život aký je pre Teba ideálny a pokúsiť sa urobiť všetko preto aby takým i bol. Keďže toto by malo platiť pre každého, je dôležité zohľadniť i sny iných o ich ideálnom svete. V tom vidím zmysel žitia. Prevziať do rúk svoj vlastný život a vytvoriť si zo života svoju rozprávku, či už hovoríme o pekle, raji, alebo niečom medzi tým.

Život ponúka mnoho inšpirácie toho, aký sen by mohol byť pre Teba ten pravý. Vyberáš si ako by si prišiel do obchodu s topánkami, preberáš sa tovarom, skúšaš si jednotlivé kusy. Niektoré sú pre Teba veľké, iné Ťa tlačia, ďalšie majú zas nevyhovujúcu farbu. No nakoniec si vyberieš tie, ktoré Ti vyhovujú najviac. Sú i takí, ktorí sadnú k stolu a začnú navrhovať vlastné verzie topánok. Použijú inšpiráciu, fantáziu či iné talenty a stvoria si topánky podľa vlastných predstáv...

Túžby sú tým, čo chceme prijať do svojho života. Túžby vraj vychádzajú zo srdca. Neviem síce presne čo tento pojem znamená, ale predstavujem si pod tým všetko čo nás definuje. Z toho vyplývajú požiadavky, ktoré srdce predostiera nášmu mozgu vo forme myšlienok a my im následne vyhovieme alebo nie.

Hovorí sa, že láska je tá, ktorá dáva, ktorá sa obetuje, ktorá uprednostňuje druhých pred sebou. Láska je vraj najvyšším princípom života. Mnohokrát sa podľa mňa zamieňa tento pojem s pojmom túžba. Keď poviem že niečo alebo niekoho milujem tak možno tým myslím, že po tom túžim. Však podľa mňa by mala láska vyzerať tak ako som uviedol v úvode...

Začnem z opačného súdka...

Egoista zohľadňuje výlučne svoje predstavy či túžby v živote. Pozerá len na to čo chce on. Je jediný v jeho svete na ktorého dá.

Človeka definuje to čo chce a čo nechce a podľa toho potom vyzerajú jeho kroky. Teda egoista zohľadňuje len a len svoju vôľu.

No a láska je podľa mňa opakom egoizmu.

Mnohokrát som sa stretol s tým keď ľudia hovorili (ale vnímal som to i u seba počas krízy) že cítia rozpor medzi tým čo chce rozum a čo chce srdce a následne vzniká súboj týchto dvoch elementov...

Raz srdce vyhrá nad rozumom...

Raz rozum nad srdcom...

Však rozumej...

Ideálne je podľa mňa preto vytvoriť most medzi rozumom a srdcom ;)

Potom sa už nemusia hádať...

To čo máme v hlave sú naše vedomosti, poznatky, zážitky...

Sú to peniaze, ktoré aktívne využívame v živote...

Sú to naše skúsenosti...

Rozpor medzi srdcom a hlavou vzniká v mysli...

Ak to po čom túži naše srdce nekorešponduje s tým čo máme v hlave tak sa tieto dva elementy navzájom bijú...

Cesta ako z toho von je buď sa zbaviť niečoho čo máš v hlave...

Alebo zmeniť svoje túžby, ktoré vychádzajú zo srdca...

Postaviť most medzi týmito elementami znamená zosynchronizovať tieto dva svety...

Aby našli mier...

Keď sme už zadefinovali čo je Láska a čo Túžba a hľadáme zmysluplný harmonický vzťah s okolím, je dôležité byť v rovnováhe.

Aby i naše túžby boli naplnené, ale zároveň aby sme naplno prejavovali svoju lásku.

Ako na to...

Ak chceme zmysluplne spojiť tieto dva svety...

Tak stačí dať dokopy čo bolo povedané...

Keď nájdem v sebe túžbu, ktorej primárnym cieľom je obdarúvať, tak sa obrátim ;)

Už nie som tým, kto stále len chce a požaduje...

Som tým, ktorý aktívne žije svoj život...

A neboj sa, že za to nič nedostaneš...

Keďže funguje princíp akcie a reakcie...

Tak očakávaj za všetko čo dáš primeranú odmenu...

A to je vlastne všetko milí priatelia...

Držím palce aby sa Ti pozdávali plody Tvojej práce...

Aby si bol spokojný s tým čo dostaneš za to čo si dal...

Hovorí sa, že na chybách sa učíme. Či už na vlastných alebo na cudzích. To je principiálne jedno. Majme radi svoje chyby. Prinášajú nám poznanie. Učia nás ako sa im vyhýbať. Ako sa im vyvarovať. Sú tu pre nás, aby sme sa stali dokonalejšími v akomkoľvek ponímaní Vás napadne.