Diskusie a dialógy medzi ľuďmi rôznych vierovyznaní

Som tu len na skok, aby som sa podelil o najnovší príspevok 🙂
odkaz

Dialóg medzi cirkvami a náboženstvami
V posledných desaťročiach sme svedkami toho, ako cirkvi a svetové náboženstvá hľadajú k sebe cestu porozumenia a vzájomnej úcty. Pohľad predstaviteľov náboženstiev sa upriamuje na to, čo majú cirkvi a náboženstvá spoločné a nie na to, čo majú rozdielne. Hoci pravda zostáva stále veľkou hodnotou pre každú stranu, dôraz sa oprávnene kladie v prvom rade na lásku a medziľudské vzťahy. Iba v tomto usporiadaní hodnôt (láska nad pravdu -alebo: pravda v láske) je možné viesť ekumenický a medzináboženský dialóg. Strany, ktoré pozdvihujú svoju pravdu nad lásku a ľudskosť nemajú o tieto dialógy záujem.

Čo nás spája? Kresťanov rôznych cirkví spája viera v jedného Boha a viera v Ježiša Krista. Teistov všeobecne spája viera v Boha či aspoň božský duchovný svet. Našou spoločnou axiómou je, že božský duchovný svet, či s osobným Bohom alebo aj bez neho, sa má prejavovať v tomto svete a to šírením lásky, pokoja, odstraňovania chudoby, bolesti a nespravodlivosti. Veríme, že tieto spoločné body našich vierovyznaní nám stačia na to, aby sme sa k sebe správali bezkonfliktne a aby sme sa navzájom pochopili, obohatili a povzbudzovali. Iba na tomto základe sa dá následne viesť diskusia a dialóg o pravde (aký je Boh, cirkev, protestantizmus, ateizmus).

Ako s ateistami?
Medzi vierovyznania patrí aj ateizmus. V tom zmysle, že aj ateista "len" verí, že Boh neexistuje a teda toto je jeho vierovyznanie (zjednodušene). Je ale možné viesť dialóg a vytvárať dobré medziľudské vzťahy aj s ateizmom? Na prvý pohľad sa to môže zdať nemožné, pretože ateizmus nemá žiadnych oficiálnych predstaviteľov, nemá žiadnu vierouku (hoci je vierovyznaním), nemá žiadne oficiálne etické učenie, žiadnu víziu, žiadne ciele, charitu atď. Ateizmus, podobne ako kresťanstvo, nie je jednotný a každý ateista ide dokonca akoby svojou vlastnou cestou. Napriek tejto neoficiálnosti a pluralite je dialóg náboženstva/cirkvi a ateizmu možný a vlastne sa už aj dávno začal. Minimálne zo strany Katolíckej cirkvi, ktorá svoje encykliky zaoberajúce sa snahou o šírenia dobra a spravodlivosti vo svete neadresuje iba veriacim, ale všetkým ľudom dobrej vôle – čiže aj ateistom. Ateisti, hoci nemajú vieru v Boha, majú však to, čo má každý normálny človek – ľudskosť. Nemajú síce oficiálny etický systém, charitu, či vyhlásenia, no predsa len, každý osobne sa snaží na základe svojej vlastnej ľudskosti a svojho svedomia bojovať proti zlu, hladu a nespravodlivosti v tomto svete. Niekedy možno úprimnejšie, než niektorí veriaci. A práve tu, na tejto rovine ľudskosti, môžu nachádzať tieto vierovyznania - ateizmus a náboženstvá – spoločnú reč.

Opäť je tu požiadavka, aby aj ateista dal na prvé miesto lásku, medziľudské vzťahy a vzájomné pochopenie pred svojou pravdou a mal ochotu pracovať na tomto vzťahu. Inak je dialóg nemožný a ateista je zároveň anti-teista, pretože má pocit, že náboženstvá sú zbytočné alebo dokonca zlé. Zo strany veriacich platí samozrejme to isté a preto je chybou, keď sa teista pozerá na ateistu ako na niekoho intelektuálne či morálne zaostalého, koho treba čím skôr poučiť a konvertovať. S takýmto postojom sa dialóg nedá viesť. Podmienky dialógu sú teda tie isté ako medzi cirkvami a medzi náboženstvami: najskôr sa musia vybudovať pevné základy lásky, ľudskosti a priateľstva a až na týchto základoch sa dajú stavať korektné a prínosné diskusie o našich vierovyznaniach.

Ofalšovávanie
Rešpektovanie druhého človeka a jeho vierovyznania je predovšetkým o pokore a o ochote tohto človeka a toto vierovyznanie poznať. Vzájomné „ofalšovávanie sa“ vedie iba ku konfliktom. Výroky typu: "to je falošné náboženstvo", „protestanti sú odpadlíci“, „Cirkev je neviestka/mafia“, „ateisti sú komunisti“, „náboženstvo je ópium ľudstva“, „ateisti sú nemravníci“ sú prejavy nášho egoizmu, našej neochoty pochopiť toho druhého, našej túžby mať pravdu a prehnanej túžby o tejto našej pravde presviedčať druhých. Taktiež je to prejav nášho strachu, našej nedostatočnej vzdelanosti a nášho nepoznania iných vierovyznaní. Hoci je „ofalšovávanie sa“ kvôli pudu sebazáchovy prirodzené (pretože moje vierovyznanie je súčasťou môjho „ja“ a iné vierovyznania sú akoby jeho hrozba), treba sa nad tieto pudy povzniesť – ako ľudia to dokážeme – a uvedomiť si, že ma nikto nechce ohroziť, nikto mi nechce nič núkať ani zobrať a nikto ma nechce zmeniť či konvertovať. Je to čisto len o tom, aby sme sa k sebe správali úctivo. Podobne aj ja sám nemôžem vstupovať do diskusie či dialógu s úmyslom konvertovať toho druhého na svoje vierovyznanie, ale vždy len s úmyslom ho pochopiť. Pochopenie druhého a rešpektovanie jeho názoru nemusí hneď znamenať pluralistický pohľad na pravdu a náš vzájomný vzťah môže (ale nemusí) pokračovať v už spomínaných diskusiách o pravde, Bohu, cirkvi atď. Dobre postavené základy ľudskosti budú garantovať, že diskusia sa nezvrhne do vzájomných urážok, osočovania či obviňovania z faloše.

Aj veda nám môže pomôcť
Ak si niekto myslí, že nám tu veda pomôže odhaliť pravdu a povedať, ktoré vierovyznanie je pravdivé, tak je bohužiaľ na omyle. Veda nemá totiž žiadny dosah na Boha a jeho existenciu či neexistenciu. Síce obmedzene, ale predsa len môžeme vedecky skúmať náboženstvo „zvonka“ a veriaceho človeka a jeho psychiky (psychológia náboženstva). Toto vedecké poznávanie náboženstiev a viery nám môže síce pomôcť pochopiť základné učenie náboženstiev či ateizmu, no oveľa viac nám pomôže naše osobné poznávanie, diskusia a dialóg. V žiadnom prípade ale nemôžeme od vedy očakávať, že rozhodne v prospech niektorého náboženstva či ateizmu. Takýto vedecký súd je principiálne nemožný.

Vedecký súd nad niektorým vierovyznaním však vôbec nepotrebujeme a bolo by to veľmi smutné, keby sa niečo také stane. Pretože pluralita má tiež svoje čaro a ľudia sa vďaka nej dokážu navzájom obohacovať. Poznanie iného vierovyznania (protestantizmu, budhizmu, ateizmu) ma môže veľmi obohatiť a to aj bez toho, žeby som z toho niečo prijal a „poškvrnil“ tak svoje vierovyznanie. Podobne ako fanúšik jedného futbalového tímu môže poznať kvality futbalového tímu, ktorému nefandí. Toto poznanie ho veľmi obohatí a aj samotný (priateľský) futbalový zápas je oveľa zaujímavejší.

Na záver
Často sa snažíme druhých skôr presviedčať, než chápať. Viac im hovoriť, než ich počúvať. Viac si všímať rozdielnosti, než podobnosti. Viac svoju pravdu šíriť, než podľa nej žiť. A pritom to tak vôbec nemusí byť - my takí nemusíme byť. Jediné, čo sa potrebujeme naučiť je správať sa k sebe navzájom ako ľudia, navzájom sa počúvať, poznávať a rešpektovať. Mali by sme sa snažiť vyhýbať zbytočným zovšeobecneniam a odsudzovaniam. Našim cieľom pri vstupe do dialógu s človekom iného vierovyznania nemôže byť naša argumentačná nadvláda, ktorá zavrhuje jeho vierovyznanie a taktiež mojou základnou túžbou nemôže byť, aby toto vierovyznanie raz zmizlo zo sveta; ale práve naopak: mojim základným cieľom musí byť ochota toto vierovyznanie pochopiť, vžiť sa do tej optiky na svet, rešpektovať tento postoj a viesť s ním korektný dialóg v priateľstve. Ovocím takéhoto dialógu bude moja vlastné obohatenie nielen po vedomostnej stránke, ale i po tej ľudskej.

Nad všetko majte lásku (Kol 3, 14).

1. Citujem :
,,Medzi vierovyznania patrí aj ateizmus. V tom zmysle, že aj ateista "len" verí, že Boh neexistuje a teda toto je jeho vierovyznanie (zjednodušene),,

Veriť je výsadou vás veriacich !
My ateisti tiež uveríme vo vášho Biblického Boha , len čo všetky tie svedectvá pastierov kôz a prorokov , nejako reálne verifikujete .
V podstate si ateista iba vyberá reálnejšiu variantu a keďže nemáte žiadne hodnoverné dôkazy .... neostáva mu iné , ako zdravý rozum.

Prešiel som si tu všetkých 26 vyjadrení, no nikto z vás tu nespomenie materialistov, ktorí sú autonatický spájaní s ateistami. Keď viete aký je rozdiel medzi ateistami a materialistami skúste to definovať.

Viď napr. zásadu "Rozdeľuj a panuj!"

Peter Staněk: "Problém je totiž v tom, že se jakoby ztratila síla argumentů a diskuse. Teď znáte pouze rozdělení: můj názor, jste můj přítel, máte jiný názor, jste můj nepřítel. To znamená jakoby čistě náhodná polarizace společnosti a rozdělení. Co musíte udělat, když chcete ovládat společnost? Musíte ji rozdělit na skupiny, pak na jednotlivce. A pak tyto skupiny poštvete proti sobě, dáte argumenty jedné i druhé skupině, aby byli zásadně nesmiřitelní, aby nemohla existovat diskuse, komunikace, výměna názorů."
odkaz

"Prvým je pokušenie proti láske (rozdelenie). Diabol sa nás bude snažiť rozdeliť. Pretože, ak sme medzi sebou rozdelení, nemôžeme vydávať svedectvo, že Ježiš je Mesiáš. Preto sa tak často v modlitbových skupinách stretávame s ľuďmi, ktorí medzi sebou bojujú. Stretávame sa s tým, že jedna modlitbová skupina je proti druhej. Za tým je skutočne diabolská taktika. Pretože modlitbové skupiny tu mali byť ako bunky lásky, ktoré svedčia o tom, že Boh je medzi nami."
odkaz

"Diabol rozdeľuje a vládne, Boh spája a miluje. V médiách vidíme často útoky, ktoré vnášajú medzi ľudí zlo a nenávisť. Výsledkom sú nielen vyčerpávajúce hádky, alebo aj skutočné boje a vojny, ale aj to, že tí, ktorí sa nemajú radi a nie je medzi nimi dôvera, nedokážu spolupracovať. Motorom rozdeľovania je často naša pýcha.
Spájanie je možné na základe prijatia a odpustenia. Motorom spájania je láska."
odkaz

Podobne: odkaz odkaz

ziadny dialog nie je...a ani nebude.....tak ako ekumenizmus......vsetko zlyhalo....