1
|
"Kto kedy vysvetlí hriech?" pýta sa žalmista (porov. Ž 19, 13). Božia prozreteľnosť však vrhá svoje svetlo aj na toto neslýchyné človekovo odmietanie, aby sme sa naučili nepáchať ho. Vo svete, v ktorom bol človek stvorený ako rozumná a slobodná bytosť, hriech nielenže nebol nemožný, ale sa ukázal ako skutočnosť "už od začiatku". Hriech je zásadné stavanie sa proti Bohu, je tým, čo Boh zásadne a bezvýhradne nechce. Pripustil ho však, keďže stvoril slobodné bytosti, keďže stvoril človeka. Pripustil hriech, ktorý je dôsledkom zlého užívania slobody. Z tejto skutočnosti, spoznanej zo zjavenia a zakúšanej v jej dôsledkoch, môžeme však vyvodiť to, že v očiach všetko presahujúcej Božej múdrosti bolo z hľadiska cieľovosti všetkého stvorenstva oveľa významnejšie, aby vo stvorenom svete bola sloboda aj za cenu nebezpečenstva jej zlého použitia, než nedať ju svetu, a tak od koreňa vylúčiť možnosť hriechu. Veď hoci prezieravý Boh na jednej strane pripustil hriech, na druhej strane vo svojej otcovskej starostlivosti plnej lásky odvždy predvídal i cestu nápravy, vykúpenia, ospravodlivenia a spásy cez lásku. Sloboda je totiž určená pre lásku: bez slobody niet lásky. A v boji medzi dobrom a zlom, medzi hriechom a vykúpením bude mať posledné slovo tiež láska.
(Generálna audiencia, Vatikán 21. mája 1986)
|
 |
|
2
|
Veľmi pekne si to napísal omega. Dôležité je vedieť , že nielen nami vykonané hriechy sú hriechy, ale aj hriechy - ak niekoho navádzame, chválime či prikazujeme na hriech. Nesieme za to zodpovednosť.
1868 Hriech je osobný čin. Okrem toho nesieme zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to:
— keď na nich máme priamu(1736) a dobrovoľnú účasť,
— keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme,
— keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť,
— keď chránime tých, čo páchajú zlo.
odkaz |
|
|
|
