Diskusné Fórum

Bola vojna. Hrôza a strach viseli nad svetom všade tam, kam vstúpili nacisti. Tak to bolo aj vo Francúzsku. Väznice sa plnili. Smrť a násilie mali zelenú. Kamenné múry väzníc sú hrozbou, sú kliatbou, sú výstrahou života. Za nimi žijú svoje posledné chvíle ľudia smrti. Ona, mladá, dvadsaťdeväťročná žena sa musí so životom rozlúčiť. Oznámili jej, že zajtra o štvrtej hodine ráno bude popravená. Prečo? Lebo sa zapojila do podzemného hnutia proti nacistom. Svoje deväťmesačné dieťa stačila dať susedke. Teraz tu sedí a spomína. Dieťa! Sen i spomienka. Celá je ním preniknutá...
V tom čase telefonovali z väznice do blízkeho kláštora, aby niektorá sestra prišla k odsúdenej a dala jej poslednú útechu. Určená bola sestra Alžbeta. Šla. Bola to veľmi ťažká cesta. Nohy jej oťažievali. Čo jej povie? Aké to bude stretnutie? Jej myšlienky sa dvíhali ako morské vlny a dorážali na ňu. S úpenlivou prosbou sa obrátila k nebu a vrúcne prosila: „Bože, ty hovor za mňa!“
Vošla do cely. Na dubovej lavici sedela mladá, pekná, krehká žena. Žena smrti. Žena, ktorá vedela, že zajtra už nebude... Matka Alžbeta s najväčšou jemnosťou a citom hovorí jej o večnosti, o Bohu, o jeho láske, s ktorou čaká na svoje deti, teda aj na ňu. „Keď máš vieru, nemusíš sa báť dcéra, lebo viera je väčšia ako bázeň, ako strach.“
Žena však neverí v Boha, nerozumie rečiam, ktoré jej dobrá matka Alžbeta hovorí. Jej srdce je plné nenávisti voči násiliu. Preto išla bojovať proti nepriateľovi vlasti, preto i svoj život obetuje za víťazstvo pravdy. Vie, že je ich veľa vo Francúzsku, čo tak zmýšľajú ako ona, že ich obete nebudú zbytočné... Ale čo o tom vie táto rehoľníčka? Zavrela sa pred svetom a život prúdi okolo kláštorných múrov... Len aby to bolo čím skôr ukončené, aby to mala už za sebou...
Matka Alžbeta pozorne počúva všetky jej výčitky a v duchu hovorí: „Bože, prehovor za mňa!“ No čas na návštevu sa pomaly končí. Sekundy leteli ako svetlo, minúty udierali do hlavy rehoľnej sestry, lebo cez jej ústa prehovoril Boh. A padlo rozhodnutie: „Sestra, rýchlo si obleč moje šaty, ja zas tvoje. To Boh tak rozhodol. On, náš Spasiteľ, urobil zázrak... Len rýchlo. Ty pôjdeš domov, aj ja pôjdem domov k svojmu Otcovi. A netráp sa. Je to rozkaz nášho pána. On šiel tu so mnou a bol tu s nami.“
Odsúdená sa nevládala obliekať, musela ju k tomu donútiť sestra Alžbeta. Chvela sa na celom tele. Nemohla ani hovoriť. Blesk Božej milosti ju úplne zasiahol. Pochopila, že je to skutočne Boh, ktorý sa takým mimoriadnym spôsobom tu prejavil. Ďakuje matke Alžbete za svoje dieťa, za svoju dušu, za svoj život i za vieru, ktorú našla...

Zdroj:
odkaz