Za horami, dolinami,
za kríčkami s malinami,
v chyžke býva krásna žienka,
krásu v srdci dostala do vienka.

Vo veži je uväznená,
zvieratkami obklopená,
kačičky jej pomáhajú,
keď sa s milým rozprávajú.

Celý deň sa doma učí,
múdrosťami orech mučí,
občas klipne očičkami,
zaspinká nám nad knižkami.

Detičky jej robia radosť,
páči sa jej tá ich hravosť,
s láskou, nehou, pohladením,
stráži ich vždy s potešením.

Šťastie nemá, stále vraví,
ľudkom chýbajú vraj mravy,
nespratníci deduškovia,
palicami zas jej hrozia.

Vo vláskoch jej žijú vlnky,
rúčky moje v nich jak člnky,
poklad je to - veľmi vzácny,
strapúšik môj čarokrásny.

Drobčekom je? nič to za to,
je to predsa živé zlato,
svetom letí moja správa,
nech si každý pozor dáva.

Málo je dnes takých krások
neskrivte jej ani vlások,
chrániť ju pred všetkým zlým,
bude mojím poslaním.

Veru, veru, hovorím Vám,
milšiu žienku isto neznám,
v diaľke počuť zvoniť zvonec,
to však ešte nie je koniec.

Úsmev, radosť, potešenie,
Tvojmu srdcu pohladenie,
dušičke zas pokoj veľký,
poštou pošlem karamelky.

Vetrík fúkol po doline,
miestami nás zamrazí,
aj keď sa dnes nespálime,
náladu nám neskazí.

Tam v tých krajoch pri Váhu,
mráčiky sa rozhostili,
človek čo má odvahu,
fúkne do nich z plnej sily.

Nech len radšej idú pekne,
niekam preč od slniečka,
bo keď prídem, fúknem na ne,
rozpadnú sa jak vlečka.

Chmáry z mysle odoženiem,
netrápia ma žiadne kvapky,
zas na teba si spomeniem,
keď kvákame jak dve žabky.

Humor len nech ti je blízky,
či si topoľ a či nízky,
Maličkosti všímaj si,
vždy teš sa z nich ako psík.

Smej sa ako blázon veľký,
vždy a všade, aj v pondelky,
lebo smiech je nastroj ktorý,
vylieči vždy, keď si chorý.

Chorý v láske, práci keď si
pomáha nám zvládať stresy,
daj si preto dávku i dve,
nech ťa z toho bolia gambe.

Každý večer slnko sadne,
domov prídeš, nie si na dne,
sadneš si do kresla svojho,
neoddáš sa básni Mor-ho.

Povzbudíš sa znova smiechom,
aj keby ťa capli mechom,
skôr jak privrieš obe viečka,
kukneš na stôl a tam sviečka.

Divoký plamienok už horí,
sviečočka zložená z vosku a darov morí,
miestnosť celú svitom ožaruje,
myseľ tvoju bielou farbou vymaľuje.

Ja spoznal som raz dievčinu,
čo meno mala Nástenka,
nuž vravím Vám tú novinu,
tak vznikla táto básenka.

Hneď zrána v ten deň sľúbil som jej,
že napíšem jej verše z lásky,
tak do noci tej hlbokej,
tu píšem, hútam, bez nadsázky.

Ja spoznať by som chcel ju viac,
bo lásku vo mne oživila,
chuť letieť mám aj na mesiac,
od chvíle, čo ma oslovila.

O láske mojej úprimnej,
tu písať môžem deň i noc,
už navždy chcem byť len pri nej,
keď treba, prídem na pomoc.

Môj život zrazu krajší je,
a žiadne žiale nemám už,
aj svet sa so mnou raduje,
že stal sa zo mňa šťastný muž.

Tak šťastný, jak len dá sa,
ma opantala krása,
čo v srdci tvojom hrá sa,
a cítim sa jak v raji. Zasa.

Ty raj na zemi stvorila si,
ja zbláznim sa tu z toho asi,
a život môj má zas raz zmysel,
bo’s obsadila moju myseľ.

Dúfam, všetkých svätých prosím,
nech naplní sa túžba moja,
čo v srdci svojom teraz nosím,
by stali sme sa navždy TY + JA.

Bo láska moja k Tebe,
vždy bude jak to nebe,
tak veľké, modré, čistučké,
jak krásny motýľ na lúčke.

Už svetlá hasnú, stmieva sa,
a sníčkovo sa budí zo sna,
o Tebe nech mi sníva sa,
ty láska moja čarokrásna.

Život môj je osamelý,
a nie som ešte stále v cieli,
no neodídem na druhý breh,
kým nenaplním lásky príbeh.

Myslieť musím stále na to,
že chcel by som byť tvoje zlato,
tvoj noštek, očká, ušká, vlásky,
mi vnukli tieto slová lásky.

Tvoj úsmev, úprimný a milý,
mi dodal znova ďalšej sily,
by prežil som aj tento deň,
keď cítim sa jak suchý peň.

A srdiečko mi ťažko puká,
bo život môj je veľká muka,
ja zas a znova sám tu stojím,
len ty môžeš byť šťastím mojim.

Hory, lesy, šíre pláne,
dnes rozdeľujú naše dlane,
no raz sa stretnú, v jednu spoja,
to sľubujem Ti láska moja.

Bo Teba v mysli stále nosím,
smutný som a Boha prosím,
nech cestu k Tebe razom nájdem,
i v koniec sveta pešo zájdem.

Tam v diaľke na mňa sama čakáš,
a čiernej tmy sa zavše ľakáš,
ja cválam už na bielom koni,
ni vietor, nik ma nedohoní.

Cestou prašnou, hrboľatou,
lúkou plnou krásnych kvetov,
hoc potrvá to dlhé roky,
nič nezastaví moje kroky.

Našiel som ťa moja sladká,
rúčka tvoje vlásky hladká,
dlaň si našla cestu k dlani,
keď našiel som Ťa na svitaní.

Môj príbeh konca nedočká sa,
ten Tvoj zas s mojim prepletá sa,
a rúčka nežne hladí líčka,
už navždy, moja princeznička.

Vždy keď dlho niečo musíš,
celý život sa Ti zhnusí,
pomyslíš si v duchu slová,
musí prísť už doba nová.

Doba, v ktorej všetko kvitne,
v mysli sa ti obraz mihne,
obraz krásny ružovučký,
svet, ktorý je tak krásnučký.

Keď si ho sám vybuduješ,
z predstáv, snov a fantázie,
zlé myšlienky vynuluješ,
vďaka kúsku poézie.

Prežiješ aj koniec sveta,
stačí si to predstavovať,
žiaden problém nerozmetá,
to, čo smieš si vybudovať.

Aj keď život náš je ťažký,
občas máš chuť vziať si prášky,
nenahraješ neprajníkom,
takto spáchaným únikom.

Je to možno silná káva,
vždy, keď zlosť Ťa nahlodáva,
rozdýchaj to, zatvor oči,
predstav si, že sedíš v koči.

Kone vrané, gaštanové,
ťahajú ho ako divé,
doplnia ti sily nové,
sú to sny, no celkom živé.

Prídu stresy, možno presy,
šťastný z toho práve nie si,
odolávaš z posledných síl,
nemáš pocit že by si žil.

Nič to za to, nevzdávaj sa,
optimizmu oddávaj sa,
pomôže Ti v ťažkej chvíli,
aj keď šakal v diaľke kvíli.

Píšem toto v stave blaha,
aj keď skeptik možno váha,
o duševnom zdraví mojom,
smútku poviem, navždy zbohom.

Princeznička z diaľky píše,
došla aj k nám od nej správa,
v tejto správe nám vraví že,
na hrášku nerada spáva.

Do vezenia uvrhnutá,
celým svetom zabudnutá,
pred zámkom jej ruže kvitnú,
strážia pevnosť nedobytnú.

Celý deň len na to myslí,
ako doma sa jej majú,
všetci známi, srdcu blízki,
a či na ňu spomínajú.

Princa hľadá princeznička,
ktorý by jej skladal básne,
a božtekami na líčka,
v nej rozpaľoval skryté vášne.

Vyslobodil by ju v skutku,
dušičku jej zbavil smútku,
na rukách ju stále nosil,
o rúčku ju nežne prosil.

Striga hnusná ju zakliala,
pomoc princa nečakala,
ktorý ju chcel oslobodiť,
nádej novú pre ňu zrodiť.

Už Ťa hľadám, nič sa neboj,
strhne sa tam preveľký boj,
pýtate sa azda prečo?
strigu skolím ostrým mečom.

Zmizne kliatba, zmiznú čary,
k nohám položím Ti dary,
telo, srdce, dušu moju,
amen povieš nepokoju.

Bozkom sa mi poďakuješ,
city moje opätuješ,
držíme sa, ruka v ruke,
neoddáš sa už viac muke.

Ako každá rozprávočka,
ktorá uspí Tvoje očká,
táto tiež už chvostom vrtí,
buďme šťastní, až do smrti.

Ráno, keď sa zo sna vzdialim,
zúbky čistím, vlásky gniavim,
obsadíš mi moju myseľ,
sťaby malý neposedný syseľ.

Celý deň len na to čakám,
že napíšeš mi dve, tri slová,
tvárim sa, že tvrdo makám,
nepíšeš a myseľ stoná.

Slniečko keď sa už lúči,
v hlávke mi to len tak hučí,
cítim sa jak pacient chorý,
je to ako z nočnej mory.

Večer, keď zas posteľ mučím,
hlávku svoju nenaučím,
by myslieť v Teba prestala,
a snom sa chvíľku oddala.

Metám sa jak taká ryba,
čo na súši zakotvila,
keď osôbka mi Tvoja chýba,
tak nádherná a veľmi milá.

Mrvím sa jak taký škrečok,
niesom pánom svojich viečok,
aj keď tma je vrecovitá,
obraz Tvoj predomnou kmitá.

Vidím jasne Tvoje líčka,
očká, jak farebné sklíčka,
svietia mi tu do tmy hustej,
v izbe ináč celkom pustej.

V náručí bych chcel Ťa držať,
skôr ako zas začne pršať,
rád by som sa stretol s Tebou,
potešil Ťa svojou nehou.

Bez Teba už nechcem dýchať,
či sa budeš smiať, či kýchať
spýtam sa Ťa teda priamo,
koľkatku chceš pyžamo?

Tristošesťdesiatpäť dní v roku,
chcem byť len po Tvojom boku,
nech vydýchne si moja myseľ,
a život môj nech nájde zmysel.

Nemôžem spať a tak dumám,
pokoja ni kúska nemám,
v mysli mojej čistý zmätok,
chýba mi môj krásny kvietok.

Sedmokráska rozkvitnutá,
k môjmu srdcu prilipnutá,
správne slová hľadám v duchu,
čo ulahodia Tvojmu sluchu.

O pocitoch v mojom vnútri,
bude skoro tri štvrť na tri,
no slnko ešte nevychodí,
a spánok stále neprichodí,

Neviem čo sa so mnou deje,
chvejú sa mi obe ruky,
vonku ako z krhly leje,
v diaľke počuť zvláštne zvuky.

Pocity tie staré známe,
srdce sa mi napol láme,
keď s milovanou nemôžem byť,
ja vážne ani nemám chuť žiť.

Bez teba tu asi zomriem,
zúfalý som, iba to viem,
že chcem len Teba, žiadnu inú,
tak nedávaj mi za to vinu.

Všetko mi ťa pripomína,
hľadám pravdu v kvapke vína,
odpovede na otázky,
či cítiš aj ty kúsok lásky.

K osôbke tej mojej divnej,
a rozhodne nie neomylnej,
no odhodlanej s Tebou prežiť,
život celý, skús mi veriť.

Mám pocit, že mi niet pomoci,
som navždy plne v tvojej moci,
za oknom sa budí ráno,
túžim len po tvojom áno.

Tak odpovedz mi prosím kladne,
nech srdce moje neuvädne,
a túžba moja nevychladne,
nech necítim sa už viac na dne.

Človek dnešný furt len húta,
jak by dostal všetko ľahko,
bez námahy, bez pohnutia,
hlavne nech to trvá krátko.

Keby sa tak snažil makať,
nie len ležať, v kuse plakať,
čakať že mu holuby,
budú lietať do huby.

Je to naša povaha,
nič nerobiť, v kuse plakať,
zdravý rozum zaváha,
v práci sa zas bude flákať.

Najlepšie je na diváni,
sám seba však ocigáni,
že sa s týmto nedá pohnúť,
a je ťažke chrbát ohnúť.

Plávať s prúdom, to je ono,
ochabne ti tvoje lono,
počúvať len klamstvá, sľuby,
tých čo sú tu samoľúbi.

Nikto nevie tak veľa dať,
koľko ja viem nasľubovať,
toto skús si uvedomiť,
skôr jak znova pôjdeš voliť.

Jediným snom modrých, žltých...
je hrať sa jak na pieskovisku,
a do kapsičiek svojich plných,
dostať ešte viacej zisku.

Kašlú oni na prostý ľud,
a nedosiahnu na duši kľud,
kým nezožerú celý valov,
ja rozbil bych im hlavy skalou.

To sú oni, poznáme ich,
horší ako ten smädný mních,
čo vodu káže, víno pije,
ovečky tým snáď opije.

Nič to za to, ľudia moji,
prišiel rytier v zlatom zbroji,
sieť do vody napriahne,
rybky z prúdu vytiahne.

Zas som v jame levovej,
a v noci snívam len o nej,
krása jej ma očarila,
do pamäte sa mi vryla.

Prázdnota ma vyplňuje,
mesiac z diaľky pokukuje,
diví sa a horekuje,
samota už zasa tu je.

Desivá a neľútostná,
je to ako doba pôstna,
keď si musíš odopierať,
žalúdok ti bude zvierať.

Bez Teba je život prázdny,
bezduchý a celkom fádny,
nemá vôbec žiadny zmysel,
už aby som čím skôr visel.

Prečo nie si teraz so mnou,
zverím sa Ti s túžbou skromnou,
prosím príď a buď mi všetkým,
zabudni čo bolo predtým.

Navonok sa možno smejem,
tvárim sa že všetko zvládam,
vo vnútri však tíško tlejem,
uhasí ma niekto hádam.

Ohňom, ktorý večne horí,
len tým, čo prenáša aj hory,
a zmysel nášmu bytiu dáva,
keď príde, navždy ostáva.

Prosím staň sa požiarnikom,
čo zachráni ma pred ohníkom,
ten páli, dusí, zabíja ma,
nech počká ešte v zemi jama.

Zhorel som už skoro celý,
srdce sa mi nezacelí,
a smútok ten ma zožiera,
ostala mi len viera.

Odhoď prosím svoju masku,
ponúkam Ti predsa lásku,
v maximálne čistej forme,
udělej to bitte for me.

Blúdim nocou sem a tam,
samú seba nepoznám,
hľadám kúsky mozaiky,
spájam, šijem z nich vlajky.

Kúsok znania tvorí puzzle,
aj keď nikomu neprajem zle,
som tu napriek tejto vete,
zatvorený ako v gete.

Keby že som to vyzradil,
celú vetvu by som zradil,
preto musím všetko tajiť,
stranu mince takto hájiť.

To čo bolo podstatné je,
aj keď všetko na Tebe je,
budúcnosť si môžeš tvoriť,
aj keď sa s ňou budeš moriť.

Ako bude to nik nevie,
možno niekto jablko zje,
bude potom tušiť, chápať,
v noci bude tvrdo chrápať.

Tak ako ja, tak ako ty,
a či prídu mrákoty,
a či bude slnko páliť,
bude sa ti vždycky máliť.

V dnešnej dobe informačnej,
rýchlej ale dosť zázračnej,
kúsok lega prilepíme,
domček z kariet postavíme.

Domček, ktorý pevne stojí,
pred vetríkom on obstojí,
nepoddá sa žiadnym vplyvom,
pri prístupe vždy citlivom.

Prajem všetkým svojim deťom,
aby šli za svojim svetlom,
pevne, rázne, dôstojne,
len tak z nudy nestojte.

Prajem všetkým veľa lásky,
nech sa nevytvoria vrásky,
Na tvári len úsmev večný,
aj keď vie byť nebezpečný.

Som tu ako medzi vlkmi,
šľahajú ma, bijú tlkmi,
ochutnal som vinnú révu,
a občas býva mi do revu.

Cez deň chodím kade-tade,
vyhýbam sa hádke, zvade,
netúžim ja po paráde,
nepodľahnem veľkej zrade.

V noci spím a cez deň bdiem,
trošku pijem, trošku jem,
občas cigu vykúrim,
pľúca smogom začmúdim.

Nie som človek neomylný,
snažím sa však ostať pilný,
pomôcť tam, kde treba,
nechcem žiť pre seba.

Hľadať krivdy v tomto svete,
naprávať ich sväto-sväte,
Boh mi bude napomáhať,
aj keď budú odolávať.

Chcem byť jeho pravou rukou,
aj keď občas trpím mukou,
nemôžem už ináč len tak,
on mi verí, pozná ma bez tak.

Chcel by som byť o5 voľný,
lietať ako motýľ poľný,
obdivovať krásy sveta,
tešiť sa aj z chladu, z leta.

Príď, že Duchu pravdy ku mne,
nech sa môžem správať umne,
pomôcť takto tým, čo tápu,
v tme tej hustej bez padáku.

Potom prahne moja duša,
aj keď diabol vždy pokúša,
nechcem byť mu služobníkom,
nech mi plače nad pomníkom.

Veľa práce predomnou je,
Boh však navždy už so mnou je,
Jeho vôľa naplní sa,
ovocia to plná misa.

Spoznal som sa vďaka ľuďom,
nebolo to vôbec kľudom,
čas myslenia skončil už,
stal sa zo mňa o5 muž.

Rázny, strohý, o5 dzI/O,
nasadnem na svoje clio,
svet zas budem objavovať,
tak sa budem zotavovať.

Sám jak vojak proti vetru,
s mlynmi budem bojovať,
proti dvojakému metru,
večne skúsim skórovať.

Prameň lásky objavím,
v sebe oheň zapálim,
týmto ohňom spálim všetko,
čo pokúsi sa tváriť vetcho.

Láska len, je sila vo mne,
čo núti ma sa správať umne,
je motor mojej mysle dutej,
a liekom tej tváre mrzutej.

Láska k žene, láska k Bohu,
milovať ich chcem aj v stohu,
v slame mäkkej, voňavej,
záleží mi len na nej.

Láska čistá, v čistej forme,
hriech tu pustiť nedovoľme,
kvietok biely, jak ľalia,
vždy sa ňou rád opíjam.

Je to droga návyková,
muža zo mňa snáď vychová,
muža, ktorý vždy obstojí,
keď mu diabol zoči stojí.

Budem tu a budem tam,
pôjdem svetom sem i tam,
radosť budem sebou nosiť
pána Boha o to prosiť.

Celý svet sa bude tešiť,
keď zas budem smiechom liečiť,
vyhlasujem vojnu smútku,
dostane odomňa dútku.

Cesta dlhá, hrboľatá,
čaká mňa i môjho brata,
obstojím v nej, tajne dúfam,
nepoddám sa ťažkým putám.

Vonku krásne slnko svieti,
obloha jak potok v sieti,
krásna, čistá bez oblaku,
pripomína veľkú mláku.

V duši pokoj, v tele duch,
nosom dýcham čistý vzduch,
pľúca moje čistí vánok,
oči moje privrie spánok.

Celý človek môj je šťastný,
je to pocit veľmi slastný,
láska vo mne zas prebýva,
aj keď sa tam riadne skrýva.

City moje za mrežami,
nevedia výsť vonku s nami,
sú tam ako vo vezení,
chýba mi tu dotyk ženy.

Ženy krásnej, vysnívanej,
zrak môj spočinul zas na nej,
láska moja k tejto žene,
chmáry z duše odoženie.

Aj keď slza na krajíčku,
steká mi po mojom líčku,
nevzdám sa ja, zas to vravím,
krivdy sveta snáď napravím.

Nechcem byť už bez nej sám,
smútok v múroch zanechám,
pôjdem za ňou priamo, rýchlo,
pri srdci ma čosi pichlo.

Nebudem sa trápiť len tak,
lietať budem jak orol vták,
lásku budem rozdávať,
a málokedy nadávať.

Kráčať budem pevným krokom,
kým nestretne sa zas rok s rokom,
nebudem ni spať, nebudem ni bdieť,
správnu cestu skúsim vidieť.

Ďakujem Vám z neba sily,
stal sa zázrak veľmi milý,
chválim chvíľu blaženú,
objavil som ju - Ženu.

Vo vláskoch má čokoládku,
pusu, tú má isto sladkú,
na tom svete čosi hľadá,
romantiku? tú má rada.

Vlnky krášlia hnedé vlásky,
vánok s nimi čary robí,
krásny úsmev pery zdobí,
prednosťou je tejto krásky.

Člnky moje našli vlnky,
robia si tam žblnky, žblnky,
mäkkučké sú jak z bavlnky,
či zo zákuska sladkej plnky.

Občas sa jej trasú rúčky,
prstík, ten má bez obrúčky,
hory, lesy tiež má rada,
vo mne našla kamaráda.

Často na zem z výšky padá,
na svoj vek je veľmi mladá,
modrinky si tajne zbiera,
robí ich jej dáke zviera?

Novinkami život plní,
v lete sa zas zvykne slniť,
rany kruté ničí smiechom,
ten je každodenným liekom.

Úchylaci po nej túžia,
keď sa sama túla nocou,
vôkol nej jak diví krúžia,
ochránim ju vyššou mocou.

Poskytnem jej ruku svoju,
neublížim svojou silou,
nepoddá sa nepokoju,
keď sa stane mojou milou.

Ostaneme navždy spolu,
naše duše splynú v jednu,
prekonáme každú smolu,
cez leto a taky v lednu.

Láska občas býva krutá,
rozdá dve-tri rany pod pás,
ruky ťažia mocné putá,
aj tak navždy ostane v nás.

Bude bolieť, bude páliť,
občas sa ti bude máliť,
choď však za ňou, za jej hlasom,
nech sa stane ti kompasom.

Neroň slzy, nebuď smutná,
pre nešťastnú lásku svoju,
smrtka tvoj bôľ neochutná,
počúvni ty radu moju.

Čas je mocným liečiteľom,
vylieči aj rany tvoje,
prejde dušou, prejde telom,
zmiznú všetky nepokoje.

Pomôže ti, pevne verím,
tak, ako už mnohým predtým,
pohladí ťa, sťa by perím,
keď je zle, tak vždy veď sa tým.

Nevzdávaj sa, bojuj ďalej,
uvidíš, to stojí za to,
napriek šanci veľmi malej,
budeš raz mať svoje zlato.

Kráska moja, dieťa slnka,
usmievaj sa na tento svet,
úsmev tvoj jak z mora vlnka,
pod slnkom už krajšieho niet.

Dopraj nám ho, zas a znova,
nádej svoju nepochovaj,
príde láska, možno nová,
smútok, ten už navždy schovaj.

Bude lepšie, príde ten čas,
s milým svojim stretneš sa zas,
ostanete navždy spolu,
prekonáte každú smolu.

Vydrž už len malú chvíľu,
pokým príde nádej nová,
kľudne s ňou zabehneš míľu,
rozkvitneš jak ruža znova.

Ďakujem ti náš Stvoriteľ,
chcem byť s Tebou večný priateľ,
ty's život si nám podaroval,
potom si sa kdesi schoval.

Milujem Ťa milý Bože,
nechcem s Tebou byť na nože.
Moja vôľa snáď pomôže,
vôľa Tvoja stať sa môže.

Ďakujem Ti Duchu Svätý,
že duch môj nebude viac vymletý,
Aj keď diabol vždy pokúša,
snáď ostane čistá moja duša.

Zdravím Teba, pane Vesmír,
nech je všade na Zemi mír.
Prosíme o pitnú vodu,
prosíme o plodnú pôdu,
nech dýchame len čistý vzduch
a pomáha nám Svätý Duch.

By dostatku sme jedla mali,
i vody nikdy nestrádali,
by cez deň kľudne pracovali,
a v noci kľudný spánok mali.
Nech slniečko dá silu tvoru
a dáždik v noci kropí flóru.

Ahoj aj ty babka+dedko,
ďakujem Vám za úplne všetko.
Viem, že všetko by ste dali,
rozumu, srdca nech sa nám nemáli.

Zdravím Teba milá Matka,
ani v nebi predomnou nezavri vrátka.
Ďakujem Ti milý Otec,
za kopec Tvojej roboty strapec.

Zdravím Vás, sestry, bratia,
budeme tu spolu až do vínobratia.
Priateľme sa, buďme družní,
tak staneme sa tužní.

Ženuška, Ty Láska moja,
pred Bohom si sa stala moja,
sľúbil som Ti večnú lásku,
našiel som už svoju krásku.

Vy Detičky moje krásne,
pre Vás skladám tieto básne,
mám Vás všetkých veľmi rád,
navždy chcem byť kamarád.

Priatelia, my sme si blízki,
či ste veľkí a či nízki.
Ste tu pre mňa, ja tu pre Vás,
ani na hlave bych Vám neskrivil vlas.

Tých čo neznám, čo ste z ľudu,
aj Vám zo srdca prajem veľa kľudu.
Bo zub za zub a staré zvyky,
snáď vymenia raz krásne lásky dotyky.

Prosíme Ťa Bože o to,
nech zlo-duchovia kašlú na to.
Ak pomoc budú potrebovať,
nás vždycky môžu kontaktovať.
My skúsime pomôcť im,
nech z pľúc vydýchnu čierny dym.

Tak či tak,
nech každému sa len to splní,
čo srdce jeho, rozum plní.
a vďaka Bohu, sa to tu s nami točí ako na kolotoči.

- - -

Prečo človek hľadá raj?
a stavia dáke vzdušne zámky?
Nech dá si radšej sladký čaj,
a nájde krásu čistej lásky.

A koľko lásky treba na to,
by spoznal navždy v kráse zlato?
V kráse, ktorá vôkol nás,
zmyslom núka kopec krás.

Kto raj chce, nájde aj na Zemi,
kto snaží sa žiť ako Človek,
ten pribytok už má aj v Nebi,
a začne tým svoj zlatý vek.

Muži, ženy, slová, skutky,
krajšie než tie nezábudky,
keď spolu budú ruka v ruke,
viac nepodľahnú žiadnej muke.

Nech muž si z lásky nájde ženu,
nech žena lásku cíti k nemu,
nech žijú spolu, jedno telo,
nech kráčajú vpred vždy len smelo,
nech nič pred sebou nezataja,
to priama cesta je do raja.

Nech nehľadajú žiadne hádky,
a starajú sa o svoje dietky,
im správnu cestu ukazujú,
ich myseľ oslobodzujú.

Nech rodičia ich chránia telom,
pred akýmkoľvek nepriateľom,
nech chránia ich pred nebezpečím,
a učia ich aj cudzie reči.

Otče náš, ktorý si prišiel medzi nás,
posvätené už bolo meno Tvoje,
prišlo už kráľovstvo Tvoje,
stala sa už vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi,
Chlieb náš každodenný jeme dnes,
a odpustené boli naše viny,
lebo i my sme odpustili svojim vinníkom,
neuvádzame sa do pokušenia,
a zbavili sme sa zlého...

Celú nôcku sa mi sníva,
s láskou mojou virtuálnou,
predo mnou sa stále skrýva,
na skrývačku hrávam sa s ňou.

V sníčkove je veľa skrýší,
v ktorých sa je možné schovať,
hľadanie sa neutíši,
kým nebudem môcť ju objať.

Nech sa stane realitou,
túžim len po tomto cieli,
aj keď bude pod ulitou,
sníčok môj je celý biely.

Opantala si ma krásou,
len ty môžeš byť mi spásou,
úsmev tvoj chcem razom spoznať,
rúčku tvoju k mojej dostať.

Od chvíle, čo spoznal som ťa,
celý svet krajší zdá sa mi,
okamih keď objímem ťa,
a budeme niekde sami.

Môžeš si ma predstavovať,
tak ako ja teba,
lásku našu vždy pestovať,
ako hviezdu, čo doniesol som ti z neba.

Príď, že ku mne buďme spolu,
prekonajme každú smolu,
Vždy tu chcem byť len pre teba,
odoláme trablom, keď to bude treba.

Tvár tvoju nepoznám,
no srdce tvoje blízke je mi,
tak sa so mnou konečne zoznám,
nech nikdy viac nepovieš zima je mi ;)

Možno hráš sa na tvrďasa,
a ukryté je vnútro tvoje,
pošleme diabla do frasa,
to osud náš je zlatko moje.

Keď stretneme sa napokon,
tak spoznáš vo mne svoju lásku,
všetky strasti dáme bokom,
ja budem mať raz svoju krásku.

Ustatý som, nemám síl,
spal by som a čaju pil,
vonku krásne slnko svieti,
pozdravuje svoje deti.

Deti slnka, plody zemské,
mužov a tiež všetky ženské,
všetci sú to deti Boha,
vraví mi to ľavá noha.

Kiež by na čas zastali,
oddychu sa oddali,
vzhliadli hore k nebu,
predniesli mu svoju nehu.

Svoju krásu, pokoj v duši,
vystavili na obdiv,
nerobia to, prečo netuším,
div sa preto, človek div.

Krásny sen ja teraz snívam,
mreže však tu stále vnímam,
splniť sa ho nedarí,
snáď ho niekto nezmarí.

Energia zo mňa srší,
horia mi už obe uši,
tvár rozpálená do červena,
v mojom živote objavila sa žena.

Žena je to veľmi súca,
tvár moja je horúca,
a dlaň by chcela ju hladkať,
skôr ako zas pôjde papkať.

Nech len papká, rastie k svetu,
urobíme tu osvetu,
o tom, čo je múdrosť, láska,
snáď odpadne vám tá maska.

Maska, ktorá všetko skrýva,
pre to všetko, svet tak kríva,
lebo každý tají, čo má,
chýba mi tu pravda holá.

Ukážte už navždy svetu,
čo sa vo vás skrýva kdesi,
a ukončia sa všetky presy,
potom spravím omeletu.

Labutienky na jazierku plávali,
keď tu zrazu došli k brehu šakaly,
slinky sa im na labute zbiehali,
pozor dajte! aby vás nespapali.

Šakaly si robia chúťky,
dali by si tej pochúťky,
dva stehienka na smotane,
skočili dosť nečakane.

Labutienky vzlietli k nebu,
šakalom sa vysmiali,
skrývajú si svoju nehu,
zúbky sklapli šakali.

Šakaly však striehnu stále,
čakajú na moment vhodný,
labutienky mali na mále,
mohol z nich byť obed hodný.

Labutienka ťažko húta,
rozmýšľa vždy o tom, kto je,
aj keď krídla ťažia putá,
vždy sa rada zasmeje.

Prednosť dáva chutnej rybke,
nepodľahne vtáčej chrípke,
krídelká si rozprestrie,
pierka z nich si vytrasie.

Na obed si varí džadky,
je to pokrm veľmi sladký,
taký čo je veľmi chutný,
nie som už viac veru smutný.

Mám veľmi rád holubienky,
sú to tvory vznešené,
podľa z novín novej zmienky,
ustlali si na šeňe.

V mäkkom šeňe myši, lienky,
kreslia jej tam krásne sníčky,
pošleme jej aj pesníčky,
nech má krajšie myšlienky.

Labutienky z tatry zleteli,
tiahnú na podolia,
ej zunovala sa im domovina,
a tak tiahnú do pomoria.

...robíš rozhodnutia, ktoré menia tvoj i iné osudy. Zavše bez ohľadu na to, ako by si to sám chcel. Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí. Povieš jedno jediné slovo a to posunie tvoj život smerom, ktorým si nikdy nechcel ísť. Jediný krát sa nadýchneš a opodiaľ niekto vydýchne naposledy. Vyskočíš do vzduchu sťa krásna mladá laň a tisíc iných osudov sa musí skláňať k zemi. Vykríkneš a milión duší musí byť ticho. Nemáš ani najmenšiu predstavu kam ťa dovedie tvoja cesta. Či prekrížiš niekomu tú jeho. Len sa tak potácaš z miesta na miesto a čas uteká až tam kdesi do nenávratna...

...valí sa ten neúprosný čas, ktorý nemá zľutovanie nad nerozhodnutými. Rozum myslí, telo koná, srdce bolí. Robíš čo musíš, chceš čo nemáš, čo máš to si nevážiš, čo si vážiš to tebou opovrhuje. Je to nekonečný začarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré načas potešia tvoju dušu v tomto smutnom sebeckom svete, ktorý zdá sa ovláda mamona. To je život. V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšľaš o tom, či existuje na svete niečo, čo by ťa dokázalo potešiť, čo by naplnilo tvoj život. Keď na to dôjdeš, nastane sekundárny ale omnoho väčší problém - ako to dosiahnúť? A tak sa pachtíš za tým nádherným vysnívaným cieľom...

...že si ho konečne našiel a tešíš sa ako malé dieťa, zrazu sa rozplynie. Len tak. Bez upozornenia, či prípravy. Tvoja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Ty máš pocit že padáš a nikdy nedopadneš. Je to neznesiteľný pocit. Najradšej by si to už celé ukončil. No nedá sa. Zachytíš sa nejakého záchytného bodu a škriabeš sa naspäť na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie. Teraz už vieš, že takáto horolezecká túra sa môže skončiť veľmi zle. No lezieš aj napriek tomu. Nevzdávaš sa, máš už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné. Málokomu sa podarí dostať až hore.

...sa trápiť nad tým, čo sa zmeniť nedá? Prečo sa trápiť nad tým, čo sa vyrieši aj samo? Nemá to zmysel. Nevládzem už ďalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Nie som už tým šťastným a bezstarostným človekom len preto, že som bol milovaný a miloval až na smrť. Tá kostlivá zubatá príšera nechce prísť, no ty jej nepôjdeš naproti. V hĺbke duše drieme nádej, že nájdeš raz horu, na ktorú sa ti podarí s odretými ušami vyškriabať a tam zotrváš až do doby, kým sa na prach neobrátiš a splynieš s nekonečným éterom už naveky šťastný...

Štefan sa po celodennej šichte v závode na výrobu pneumatík unavený vracal domov. Prekvapili ho pootvorené dvere na byte a v tom okamihu začal pociťovať nepríjemný pocit, ktorý maximalizoval svoj účinok v oblasti brušnej dutiny. Keď vošiel dnu takmer spadol z nôh. Nemohol uveriť vlastným očiam. Nad bezvládnym telom jeho syna sa skláňal človek - vrah. Všade naookolo kopec krvi. Aj vrah bol celý zakrvavený a v rukách držal nôž - vražedný nástroj. V rohu miestnosti sa k sebe s plačom túlili ďalšie dva Štefanove vystrašené deti. Scéna ako z hororu...

Hneď ako sa po pár okamihoch spamätal z desivej scény, ho napadla len jediná možnosť, ktorú zjavne mal. Vstúpila do neho zlosť a úplne ho ovládol amok. V jeho krvi sa začal hromadiť adrenalín. Všetko naokolo sa začalo strácať. Videl už len svojho mŕtveho syna a jeho vraha. Ten vrah. Ten skurvysyn. Nehľadiac na možné nebezpečenstvo spočívajúce v ozbrojenom mužovi, ktorý stál pred ním sa v stotine sekundy rozhodol - ja toho muža zahlúšim. Vykonal súd a chystal sa vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Stal sa sudcom i popravcom v jednej osobe...

Štefan sa v celej zúrivosti chystal vrhnúť na človeka, ktorý ho pripravil o milovanú osobu. Vyskočiť s rukami predpaženými a odhodlanými pomstiť sa na krku toho zločinca čo stál pred ním. Dusiť... Dusiť... Obrať vraha o možnosť dýchať bola jeho jediná túžba, jediná vec na ktorú myslel. Nič iné nevidel. Nič iné nechcel. Len pomstu. Oko za oko...

"Počkaj človeče..." - pokúšal sa v rýchlosti zo seba dostať človek-vrah.
"Viem, ako to vyzerá, ale... Neunáhli sa... Ja som len šiel okolo Vášho bytu, dvere boli pootvorené a z bytu bolo počuť divné hlasy a nárek. Tak som vošiel. Uvidel som na zemi dobodaného človeka a tak som sa ho snažil zachrániť. Dával som mu prvú pomoc, pokúšal sa zastaviť krvácanie ale už bolo neskoro..."

Štefan sa zarazil...

Je to možné? Hovorí ten človek pravdu? Mohol som zabiť nevinného človeka... Mohol som sa vyzúriť na niekom, kto sa snažil môjmu synovi pomôcť. Ale keď všetko vyzeralo na prvý pohľad tak jasne. Vrah s nožom v ruke. Všade krv Štefanovho syna...

Štefan sa pozrel na svoje 2 plačúce deti, ktoré len s ťažkosťami dokázali kývnuť hlavami a potvrdiť tak vrahovu verziu...

Štefana v tom momente napadlo: Kamera. Áno, kamera...
Dal si ju nainštalovať po tom, čo ich párkrát vykradli...
Musím vidieť ten záznam. Musím zistiť čo sa tu stalo...
Takmer bez rozmyslu prešiel k skrytému panelu, otvoril ho, vytiahol kazetu a namieril si to k domácemu videu, zatiaľ čo ostatných nechal v miestnosti s mrtvým synom.
Chladnokrvne zasunul kazetu do videoprehrávača, pretočil ju dostatočne ďaleko a stlačil tlačítko play...
To čo uvidel na obrazovke ho takmer prinútilo vyvrátiť obed.
Uvidel vraždu - chladnokrvnú, bezcitnú.
Toľko nenávisti, toľko plaču, toľko krvi.
Uvidel svoje deti uprostred tej desivej scény a človeka, ktorý to celé spôsobil.
Človeka, ktorý hral hlavnú úlohu v tejto desivej scéne.
Vraha, ktorý bez zjavných emócií alebo výčitiek bodal a rezal.
Človeka - vraha, ktorý ešte pred pár minútami tvrdil, že je v tejto situácii nevinne.
Toho, ktorý donútil dve ostatné deti pod hrozbou smrti aby dosvedčili jeho slová.
Jeho, ktorému Štefan uveril, že je nevinný.
Teraz už niet pochýb. V tom okamihu už Štefan nič ďalšie nepotreboval.
Krv v ňom skypela.
Vybehol z izby a dokončil svoj prvotný plán.
Na zemi ležali dve telá.

Štefan sedel na dlážke a obímal svojho mŕtveho syna.
Neplakal, nedá sa to nazvať plačom - on nariekal, kričal, zúfal si.
Obzrel sa.
Uvidel telo človeka - vraha, ktorý to celé spôsobil.
Nenávidel ho. Opovrhoval ním. Najradšej by ho zabil ešte tisíckrát.
Cítil bolesť ale aj akúsi úľavu.
Za to že spravodlivosti bolo učinené zadosť.
Oko za oko...
Znovu sa to potvrdilo...
Toto univerzálne pravidlo funguje dokonale.

Hlavne v momentoch keď je človek vystavený tlaku.
V situácii, keď človek koná impulzívne, bez rozmyslu ba až pudovo.
Vtedy sa toto pravidlo uplatňuje takmer intuitívne.

Štefan sa niektoré veci nikdy nedozvie.
Nedozvie sa prečo musel zomrieť jeho syn. A bude ho to neskutočne trápiť, po celý (krátky) zvyšok jeho života.

Prečo?
... sa to muselo stať?
Prečo som nebol doma skôr?
Prečo som tomu nemohol zabrániť?
Prečo to Boh dopustil?
Prečo... prečo... prečo...
Milión Štefanových prečo a žiadne odpovede...

...

Vrah sedel na pohovke a civel do prázdna.
Rozhodol sa.
Urobím to.
Niet inej cesty.
Zabijem ho.
Chladnokrvne a bezcitne.
Z kuchynskej linky vybral nôž a zastrčil si ho za opasok.
Vybehol na ulicu a nastúpil na autobus, ktorý ho mal dopraviť až na miesto na ktorom sa chystal vykonať úkladnú vraždu.
Nepremýšľal, iba temne civel do prázdna.
Bol prázdny ako len človek môže byť.
Prázdnota ho celého opantala.
Prázdnota spôsobená trpkým okamihom v jeho živote.
Okamihom v ktorom prišiel o milovanú osobu.
O svojho syna - jediného syna, ktorého nadovšetko miloval.
Ten, ktorý to spôsobil musí zomrieť
Zabijem ho - toho skurvysyna.
Prídem a podrežem ho ako kura.
Pomsta.

V živote je mnoho otázok a málo odpovedí...

Prečo?

Základná otázka, ktorá dokáže odkryť mnohé...
...ak by sa človek zaoberal touto otázkou skôr ako dospeje k určitému záveru, k určitému rozhodnutiu a činu...

Prečo musel zomrieť Štefanov syn...
Prečo vrah...
A prečo vrahov syn...

Prečo vlastne Štefanov syn zabil vrahovho syna?

Štefan sa vo fabrike na výrobu pneumatík pred koncom smeny chystal skontrolovať poslednú pneumatiku. V tom mu však zazvonil telefón. Nechal všetko tak ako bolo. Volal mu syn. Chcel sa pochváliť - kúpil si staršie ojazdené auto. Chcel ho vyskúšať a chcel v ňom previezť svojho otca, ktorý mu značne finančne dopomohol k tomu aby si ho mohol kúpiť. Štefan po tom čo zložil telefón zašiel za vedúcim. Vybavil si dovolenku...

Posledná pneumatika ostala v stroji na testovanie. Ležala tam a tíško čakala na svoj osud...

...

vrahov syn, zabitý pri autonehode...
Štefanov syn, zabitý vrahom...
vrah, zabitý Štefanom...

a príbeh na začiatku ktorého stál Štefan...

Či?

Kto je teda zodpovedný za smrť štyroch ľudí?

Áno štyroch...

Aj Štefan musel umrieť... Totižto vrah mal otca... Otca, ktorý prišiel o syna...
Ktorý postupoval presne podľa toho istého vzorca...
Podľa presne danej poučky...

Závery nech si každý vyvodí svoje...

Zopár pomôcok...

1. Je ťažké ba až nemožné spravodlivo súdiť, pokiaľ nepoznáme všetky fakty...
(a kto ich pozná všetky? naozaj všetky? kto je vševedúci?)

2. Miera zodpovednosti je dôležitá...
(keďže nie vždy musí byť plne zodpovedný ten, ktorý je súdený)

3. Hĺbka skúmaného je dôležitá...
(a nedostali by sme sa po maximálne dôkladnom skúmaní faktov až k prapočiatku bytia?
kto by sa odvážil obviniť napríklad takého stvoriteľa?
veď ak by nás nestvoril, prípadne ak by nebolo big-bangu, nič z toho čo sa stalo by sa nestalo)

4. Osobný postoj zainteresovaných a ľudský faktor zohráva svoju úlohu pri akomkoľvek súde
(hlavne ak sa prípad osobne dotýka človeka, ktorý súdi a nehovoriac o tom že spravodlivosť síce je slepá ale človek ju nemôže dokonale zastúpiť nech by sa akokoľvek snažil)

5. Motívy sú prinajmenšom zaujímavé...
(ak Štefan zabije vraha lebo mu zabil syna
= ak vrah zabije Štefanovho syna lebo mu zabil syna
= ak vrahov otec zabije Štefana lebo mu zabil syna)

a čo je najdôležitejšie:

Ako analytik-programátor musím veriť, že každá úloha (zadanie, problém) je riešiteľná = popísateľná. Riešenie úlohy, spočíva v popísaní jednotlivých krokov, vedúcich k želanému (požadovanému) výsledku, pri zohľadnení vstupných podmienok. Postupnosť takýchto krokov znalí problematiky nazývajú šialeným slovom že algoritmus. Postup pre stanovenie algoritmu je možné aplikovať na akúkoľvek úlohu, nemusí sa preto týkať len takej vysokošpecifickej činnosti akou je tvorba software pre IT priemysel.

Odpovedať na otázku, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce?

Neznáme - náš (ale v podstate každý) algoritmus sa musí snažiť pokryť všetky mysliteľné možnosti, ktoré môžu (mohli) nastať.

Odpoveď na zadanú otázku musí byť podložená logickým zdôvodnením.

Možno si prekvapený, že algoritmus môže vyhodnotiť uvedenú otázku (zadanie) viacerými spôsobmi, teda že odpovede sa líšia na základe predpokladu, ktorý je splnený. Tento fakt je spôsobený skutočnosťou, že nie sú zadefinované vstupné podmienky. Pokiaľ by ale boli zadefinované (poznali by sme, ktorá z možností je tá pravá), snáď by ani nebolo potrebné riešiť takýto algoritmus, že?

Drevorubač, statný šuhaj, vzal sekeru a vydal sa do sveta na skusy...
Zakliaty strom, ten bájny, sa mu však postavil do cesty, tak povedal si: Ja rozsekám ťa na kusy...
Iba jablká otrávené sa na ňom rodili, no ľuďom predsa chutili...
On povedal: posiaľ ste tvrdo spali, no blesky hromu vzbudzujú Vás k tomu, by ste sa prebrali...
.
Strom odolával, bránil sa a triasol, veď bojoval o život...
Zivot, ktorý ťažil z toho, keď iných oň pripravoval...
Mal spočítané dni ten strom, aj keď široký bol ako dom...
.
Sekera zaťala posledný krát a strom s rachotom padol k zemi, by neškodil viac ľuďom toho kráľovstva...
Kto by to len tušil, že taký šťastný koniec by to mohlo mať. A drevorubač sa stal kráľom ;) či?

Šialené zhony alebo pokoj, stromček, pod stromčekom darčeky a ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom k sebe viazaní spolu pokope v strese či radosti...
A ešte narodeniny...

Pre niekoho skutočného, pre niekoho vymysleného, pre niekoho nenávideného a pre niekoho milovaného Ježiška ;)

Či už tak alebo tak...

Pretože na takomto snažení jednoducho nemôže byť nič závadného či nežiadúceho...

Pretože pri vete...

...je dôležitejšie zamyslieť sa viac nad tým čo je povedané, ako nad tým kto to povedal...

A preto ti milý Ježiško prajem k tvojmu sviatku :

Nech ti zdravíčko slúži a nech sa ti splnia všetky tvoje tajné priania ;)

Možno mal na mysli niečo ako džungľu, v ktorej cesty nie sú a keď ňou chceš prejsť tak sa zapotíš...

a) niekomu to príde ako nevkusný nápad a vyhodí celú fľašu do koša... lebo veď znečistený džem...

b) zas iný sa nad tým pousmeje... lebo nápad typu cesto v džeme môže byť vcelku dobrý marketingový ťah a založí na ňom svoj budúci biznis...

c) môže byť že sa nájdu i takí ktorí takúto kombináciu radi (aj keď znie akokoľvek bizarne) čím nahrajú človeku z bodu b)

d) filozofi a pátrači budú celý život lamentovať nad tým ako je možné že došlo k takejto záhadnej kolízii dvoch nesúvisiacich svetov = sveta džemu i sveta cesta...

e) salamisti to samozrejme majú na saláme

f) negativisti budú vyzdvihovať negatíva danej skutočnosti a optimisti zas tie svetlé stránky... napríklad že život je zmena

g) kombajnisti a ovocia-zberači sa potešia pretože vzrastie dopyt po plodoch ich práce... pretože pozitívna ale i negatívna reklama povzbudzuje biznis...

h) tí čo zjedia všetko usudzujú že v podstate je to aj tak jedno pretože v žalúdku sa aj tak všetko mieša takže či už zješ džem a až potom cesto alebo naopak či spolu dokopy... funguje večný kolobeh hovna v prírode... takže procesovaním prijímanej potravy sa aj tak všetko transformuje do rovnakej podoby ...

i) tí čo nemajú radi džem prípadne cesto aj tak budú vždy frflať, pretože je to v ich prirodzenej povahe... niektorým typom sa podľa všetkého nedá vyhovieť pretože aj tí prispievajú celkovému a všeobecnému pokroku ktorý vedie ľudstvo z priepasti do priepasti.

j) najlepšie sú na tom aj tak chuťové bunky, pretože tie si užijú z toho celého najviac...

k) ešte lepšie ako chuťové bunky sú na tom mozgové bunky lebo tie spracuvávajú podnety od buniek chuťových

l) ak hovoríme o štiepení jadra ako o energii súčastnosti a snívame o fúzii ako o energii budúcnosti... mali by sme sa zamyslieť nad zmyselnosťou spojenia džemu a cesta... inšpiráciou a bežnými nedopatreniami, ktoré sa v živote prihodili ľudia došli na mnoho prevratných objavov

m) m je posledným písmenkom slova džem a preto idem plniť manželské povinnosti... môj paplónik ma už očakáva ;)

n) ako to už býva zvykom so všetkými legendami, i okolo džemu a cesta vzniklo mnoho rôznych kultov, fám, diskusií a krviprelievania... lebo veď keď sa môžeme biť tak sa bijme...

o) džemsťania tvrdia že majú výhradné a jediné právo distribuovať džem a jediné čo stačí je prijať džem do svojej komôrky a tým vlastne zabezpečia večnú slasť a pôžitok z konzumovania džemu, však nie teraz ale až neskôr... teda po prechode... Cesto sa im z toho receptu akosi vytratilo...

p) džemslamisti sa rozhodli presadzovať inú cestu... vyhlásili svätý džemhád a týmto spôsobom chcú presvedčiť okolitý svet o jedinom a možnom prijímaní džemu... Viacmenej chcú vytvoriť akýsi monopol v zmysle : jediná správna značka džemu je džemláh® Cesto je ich verejným nepriateľom..

q) džemduisti vyhlásili za sväté všetky kríky, stromy i ruky čo zbierajú ovocie z ktorých sa vytvára džem. Hľadajú odpovede na otázky či džem má bojovať s cestom. Však napríklad také hajzle sa im čistiť nechce... A aj to je veľmi dôležité... Lebo si neuvedomujú že platí už spomínaný kolobeh hovna v prírode... A teda po dobrej konzumácii je vhodné sa zamerať aj na odstránenie následkov ;) Však už sú pri svojej džemnosti tak ďaleko, že tým hovnom si veľmi ruky špiniť nechcú… Tak si to pekne podelili… Jedni papajú a druhí čistia… Aj tak sa dá…

r) džemdhisti tvrdia že existuje cesta ktorá vedie k oslobodeniu sa od konzumácie džemu, lebo džem je možno príčinou, ktorá spôsobuje krče v žalúdku a preto je nevyhnutné bojovať s touto pliagou novodobých i dávnych časov

s) džemteisti tvrdia že nič také ako džem a cesto neexistuje.. Je na to mnoho dôvodov. Napríklad tvrdia že džem s cestom ešte nik nevidel... nie je dokázateľný štandartnými prostriedkami potravinárskeho priemyslu... pýtajú sa že ak džem a cesto stálo za zrodom všetkého ostatného viditeľného a chmatateľného tak kto stvoril džem a cesto... Atakďalej...

t) džemaoisti si myslia že džem a cesto sú v protiklade... prípadne že džem a cesto sa dopĺňajú... ťažko povedať... Možno niečo dokopy... Ako že džem a cesto sa dopĺňa v protiklade? Neviem... Jeden aby z toho bol múdry...

u) džemdia sa snáď jediní uchopili šance... Oni v plnej miere pochopili zmysel bodu b) že na džeme a ceste sa dobre zarába... a všetkých neďzemdov treba stiahnuť z kože a možno ešte aj ďalej – až do špiku kostí... Veď tak sa to robí no nie? Skúsime čo to dá... A keď už nedá tak trochu zprehádžeme svet by sa nepovedalo a biznis môže pokračovať... Najlepšie je využiť svoj obchodnícky potenciál a zarobiť na čomkoľvek... Nech už je to mier či vojna...

v) najväčším problémom toho celého je že sa zachovalo mnoho, teda veľmi mnoho receptov na džem a cesto... a vo veľkej väčšine je problém v tom že aj pri maximálnom úsilí dnešných šéfkuchárov, len veľmi ťažko vie bežný konzument ohodnotiť to či produkty ktoré dnes nakupujeme v tescu sú o pravom džeme a ceste alebo obsahujú nejaké amarouny s nálepkou : Najpravejší a najoriginálnejší džem a cesto...

w) človek čo sleduje tento celý humbuk okolo džemu a cesta sa však nestačí čudovať... Veď tak ako v prírode existuje mnoho variácií všetkého možného vďaka vynálezu dvojitého hada®... Existuje teda mnoho možností chutí, farieb, tvarov... A každý si môže vybrať... niekto nemusí mať rád brusnice ale môže mať rád jahody... A cesto? Má byť kysnuté, koľko múky? Vajíčka od brojlerov? Hej... Jeden by z toho grcal... A tak si tu teda pekne farmíme a sereme na ten náš krásny svet až kým ho celý nazaserieme...

x) Preto si uvedomme, že to čo je tu, je tu aj vďaka ňej a ňeho... Matka Zem a Otec Vesmír... Pre feministky upresňujem: Otec Zem a Matka Vesmír... Jo a skoro by som zabudol na slniečko...

y) A stvoriteľ? Nuž neviem ale treba sa spýtať asi jeho... Na počiatku bola myšlienka a tá myšlienka bola u stvoriteľa a stvoriteľ bol celý bez seba z tej myšlienky ;) Potom to celé začalo... Nastal veľky big bank v spleti siete ktorej občas nadávame i kôra šedivá... Neviem prečo šedivá ale asi preto že „asi“ nič vo svete nie je iba čierne alebo iba biele... Že tak ako existujú mnohé odtiene a tiene a siene a piesne a ... nejako som sa zamotal... jednoducho nech povie ON ;) Vlado = povedz mi ;) existuješ? Hneváš sa na nás? Máš nás rád? Trestáš nás lebo si zaslúžime? Jak to je s tou všemocnosťou? Vieš vytvoriť skalu ktorú ani sám nezdvihneš? Jednoducho skús s nami konečne komunikovať a vysvetlovať ;) Nech máme pocit že naše snaženie má zmysel ;)

z) Sága dnes končí... posledné písmenko v nami známej knihe receptov na džem a cesto... Ale nebojte sa. Už zajtra prídu tí, ktorým toľko málo písmenok v abecede nebude stačiť a vytvoria si nové... A sága bude pokračovať ďalej... ( Ale kurwa vymeňte už konečne scénaristu lebo tento trepe samé hovadiny ;) Tak vidíte… Za dobrotu na žebrotu ;) idem sa živiť niečím užitočnejším ;)

celkom obyčajná krabica od topánok. V nej bývala pravá a ľavá topánka. Celý čas, teda nekonečne dlho z ich pohľadu ta len tak ležali a debatovali. Nuž niekedy sa i hádali a občas sa i pobili. Lebo to topánky robia ;) V krabici bola totižto neskutočná tma a dosť malý priestor... V kuse sa hanili a nadávali si ;) Riešili zásadné otázky svojej existencie.... Odkiaľ prišli, aký je zmysel ich bytia a kam kráčajú... Naťahovali sa na tom ako vznikla ich krabica a či existuje stvoriteľ ktorý ich stvoril... Keďže ich vnímanie bolo vcelku obmedzené priestorom ktorý mali pridelený, nepoznali pravdu... A to bolo dôvodom ich nekonečných hádok a svárov... Raz sa hádali či pravá vznikla skôr ako ľavá, raz ako dlho už trvá ich krabica, či týždeň alebo mesiac, začali i skúmať krabicu aby pochopili ich nikdy nekončiacu dilemu ale jednoducho sa nevedeli dohodnúť... Jedna tvrdila že nič také ako stvoriteľ neexistuje, druhá zas že stvoriteľ existovať musí a dokonca mala pocit, že matne zazrela i akési inštrukcie na ich použitie ;) teda že sa nemajú používať za dažďa, akým spôsobom sa majú ošetrovať aby vydržali čo najdlhšie atď... však to len vďaka malému záblesku svetla keď sa náhodou odklopil vrchnák od krabice. Ľavá topánka vtedy spala a preto si to nevšimla ;) Toto trvalo z ich pohľadu riadne dlhú dobu – teda rok... Potom sa raz stal zázrak... Náhle sa odklopil vrchnák krabice a ich oslepilo nekonečné svetlo ;) Snažili sa zaostriť ale veľmi to nešlo... Čiasi veľká ruka načiahla do krabice a vybrala topánky na svetlo božie ;) Čo nasledovalo po tom bol pre topánky neskutočný šok ;) Čosi do nich vniklo ;) Niečo mäkké a čuduj sa svete, maximálne to vyplnilo ich vnútro ;) Zrazu mali nevídaný pocit akéhosi naplnenia ;) Nechápali čo sa to s nimi deje, strachom pomaly ani nedýchali ;) Keď sa trochu spamätali, zistili že už nie sú v krabici ale ocitli sa v akomsi divnom a veľkom svete ;) Pomaly si vykračovali pravá, ľavá, pravá, ľavá a sledovali všetku tú krásu okolo seba ;) Boli pomaly až vo vytržení z toho všetkého... A hádky? Na tie si ešte občas spomenuli... Však už len s úsmevom...

Predstav si že ti rodičia kúpili úplne nové novučičké auto. Pomaličky sa s ním zoznamuješ a učíš sa na ňom jazdiť. Najprv ale navštevuješ autoškolu, potom ideš na skúšku a si vypustený do sveta. Medzi ostatných vodičov. Všetci sme raz začínali. Niektorí tú jazdu majú v krvi. Mnohí si šoférovanie užívajú. No sú i takí ktorých by sme označili my ostatní skúsení vodiči, že pri tom procese majú smrť v očiach. Áno, každý vodič je iný. Vráťme sa ale k pôvodnej otázke. Asi najčastejšie zdôvodnenie je toto: Aký zmysel má používať svoje auto, keď to auto raz aj tak skončí v kovošrote. A tak si sadnú vedľa svojho auta a umárajú sa pri pohľade na neho, namiesto toho aby si sadli za volant a šli do toho ;) podľa svojich najlepších schopností a samozrejme i s ohľadom na podmienky na ceste... lebo tak to robia zodpovední vodiči. Niektorí zas pociťujú neskutočný strach či úzkosť keď čo i len pomyslia, že by mali výsť so svojim autíčkom do súčanej prehustenej premávky... Boja sa o svoje auto, či o pasažierov ktorých vezú. Tento strach ich paralyzuje a v mnohom je skôr kontraproduktívny, keďže človek sa nesústreďuje na to by dával pozor na prípadných chodcov, bicyklistov či ostatných účastníkov cestnej premávky ale kŕčovito zviera volant a trasie sa len aby nenarazil. Veľa ľudí je nespokojných so svojim autom. Prečo ja mám červené a henten má modré. Aj ja chcem mať modré. Nevedia sa uspokojiť s tým čo majú a táto nespokojnosť ich núti stále to auto prerábať a vylepšovať. Ďalší sú zas nespokojní s kvalitou ciest. Neustále nadávajú, že cesty sú samý výmoľ, stále sa treba vyhýbať nejakým prekážkam. Serie ich aj to že občas treba ísť do kopca, že občas treba preradzovať rýchlosti. Že benzín je drahý. Že ostatní vodiči. Ostatní vodiči. To je kapitola sama o sebe. Asi nik nemá rád takých tých arogantných. Ktorí ohrozujú seba či ostatných. Mnoho z nás nadáva na tých sviatočných čo vytiahnu auto raz za týždeň. Muži nadávajú na ženy a ženy zas na mužov. Tiráci nadávajú na osobáky a osobáky na tirákov. A nik si neuvedomuje že každý z nás má najazdených iný počet kilometrov. A jeho skúsenosti nie sú také ako tie moje. A koľko z nás už malo nejakú vážnu nehodu? Koľko z nás sa z tej nehody nespamätalo. Koľkí z nás už nikdy za volant nesadli? Niektorí skúmajú svoje auto a chcú o ňom vedieť všetko, mať ho preštudované do poslednej súčiastky. Vedieť ako sa chová v akých situáciách. Aký je zmysel toho že majú svoje auto? ;) Niektorí zas študujú mapy – každú zákrutu, chcú vedieť všetko o ceste ktorá ich čaká. Chcú sa dozvedieť na ktorom kilometri im skočí do cesty jeleň a pod. A mnoho ďalších zvláštných vecí. Načo si vlastne človek zadovážil auto? Auto slúži človeku, by mohol prekonávať vzdialenosti, by mohol ísť do práce, na výlet, navštíviť rodičov ktorí bývajú 500km ďaleko... By mohol slobodne cestovať tam kde chce a kedy chce. Pretože amíci tvrdia, a v tomto s nimi súhlasím že auto vyjadruje slobodu. A aj keď sa s tým autom nemôžem preháňať po uliciach 300km rýchlosťou (česť výnimkám samovrahom) tak jediné čo má skutočný zmysel je splynúť so svojim autom a užívať si tú jazdu... Lebo kým môžem jazdiť tak jazdiť budem. Lebo raz už jazdiť možno nebudem. Bez ohľadu na to či auto skončí v kovošrote alebo v nejakom mauzóleu. Bez ohľadu či sa raz predá v aukcii za milión korún alebo ma vyhlásia za šoféra roka alebo po mne ani pes neštekne. Mimochodom. Máš rád kľukaté cestičky kde si na svoje príde volant, bedrové opierky, synchronizácia plynového a spojkového pedálu a radenie rukou alebo si to šinieš 130tkou po dialnici síce rýchlo ale takmer žiadna akcia a nuda? PS: Pre tých čo nechcú šoférovať stále existujú autobusy alebo môžu chodiť pešo. Prípadne môžu sedieť doma. Moja babka vravievala: Nechodz nikadzi bo šaľení ľudze, same vraždy, same nehody. Šedz doma, tam še ci nič nestane. A potom drbol Concorde do obytnej štvrte...

...vcelku obyčajná húpacia lavička... Tí čo ešte pamätajú z detstva vedia, že to je taká tá lávka v strede podložená špalíkom na ktorej radi šantia deti... Lavička milovala byť lavičkou... Mala rada ten pohyb... ked došli deti... zasadli na obe konce lavičky a nejakým zázrakom či čarami uviedli lavičku do striedavého húpacieho pohybu... Bývala v parku... Milovala čerstvý vzduch, pohľad na okolité stromy a hlavne milovala deti, ktoré s ňou dokázali šantiť... Však po čase došla zlá doba a na lavičku všetci zabudli... Deti odrástli a do parku prestali chodiť... Nové, ktoré sa zrodili do novej doby akosi necítili potrebu chodiť do parku a objavovať čo sa v ňom nachádza, lebo doma či na ulici bolo kopec iných aktivít a lákadiel, ktoré ich zaujali a park sa stal pre nich miestom neznámym ba až nebezpečným keďže sa ta potulovali kadejaké indivíduá...... Lavička ostala smutne ležať s hlávkou naklonenou na jednu stranu... Keďže sa nudila, začala rozmýšľať... Dokonca si vsugerovala, že tak ako leží, tak leží už večne a že všetky lavičky na svete takisto podliehajú jej osudu... Že jej prirodzená poloha je ležať v rovnovážnej polohe jedným ramenom opretým o zem... Že tak ju stvorili a že jej večným osudom je už ostať v takejto polohe ;) Sama si pomôcť nevedela... Skúšala... Robila všetko možné i nemožné by prekonala silu gravitácie ale nešlo to... Až raz priletel k nej škovránok a takto jej vravi: Lavička, lavička... Tak si dopadla... Ležíš tu sťaby drevo opretá hlavou o zem a nenašiel sa nik, kto by nadvihol tvoju hlávku... Však rozumej... Že tvojim prapôvodným účelom je byť v pohybe... Lebo tak si bola stvorená... Bola si stvorená, aby si mohla radosť prinášť tým najmenším... ďeťom... Lavička smutne odpovedala: No, matne si pamätám na tie časy, ale už takmer večnosť tu žiadne neboli... Niekam sa vytratili... či vymreli to neviem... Nemôžem odísť z miesta aby som ich našla... Ťažia ma okovy... Moje nohy sú k zemi prikované... A som frustrovaná z tejto naklonenej roviny... Koho by bavilo ležať stále na jednej strane... Škovránok jej odvetil: Neboj sa lavička, už to dlho nepotrvá a znova budeš šantiť... Vrabce na streche čvirikali že sa čosi deje... ;) Zhruba o týždeň... čo z lavičkovského pohľadu je nepredstavitelne dlhá doba {pretože existuje relatívnosť času ubiehajúceho depresívnej lavičke} prišiel do parku jeho správca... Správca sa zahľadel na lavičku a takto si pomyslel... A či ti tu nie je smutno takto samej? Len si tu ležíš, jak zbitý pes... žiadneho pohybu v tebe niet? Smutný je pohľad na teba... Správca poznal prapôvodný účel lavičky a rozhodol sa vykonať nápravné opatrenia, keďže si pamätal koľko si ako malé dieťa užil s takou húpačkou... V reči bežných smrtelníkov to znamená asi toľkoto: musel vybehať všetky existujúce i neexistujúce úrady a vybaviť všetky možné i nemožné potvrdenia aby mohli húpaciu lavičku presunúť na nové miesto ;) V meste, totižto vybudovali nove pieskovisko s preliezkami a čuduj sa svete... so žiadnou húpačkou ;) A tak sa stalo... že jedného dňa keď sa ráno húpacia lavička zobudila, začula veselý detský džavot... Ten džavot smeroval priamo k nej... Húpačka mala spočiatku obavy, čo s ňou tie deti spravia... Ale deti urobili presne to... čo svojím detským rozumom robiť vedia ;) vedia objavovať a tešiť sa z kazdého okamihu ;) A tak objavili i húpačku... Z výskotom rovnajúcim sa niekomu kto vyhrá v lotte, okamžite spoznali účel tohto zariadenia... a uviedli ho do pohybu... Od tej doby bola húpačka neskutočne šťastná... lebo bola dennodenne v pohybe... A preto je dôležité neubližovať deťom... Pretože raz... ak vymiznú zo sveta všetky deti, tak všetky húpačky ostanú ležať v naklonenej rovine s hlávkou opretou o zem v nekonečnej depresii... To si milé lávky prosím uvedomme...

Nu a potom sú tu ešte tie rozprávkove lávky ;) To sú také, čo vedú cez rieku :) Človek úbožiak dôjde k lávke... pekne jej popraje PaBoh daj štastia lavička :) a s úsmevom sa pusti po nej na druhú stranu :) Keď je zhruba v strede, lávka sa pretočí a zhodí úbožiaka do vody... Ten úbožiak sa buď utopí, alebo v lepšom prípade sa nejako dostane z vody... Lávka má z toho neskutočnú švandu. Príde jej to fantaksické, že ako zas vydrbala s úbožiakom... Ale keďže spravodlivosť funguje tak i tej lávke to postačí len dočasu... Pretože ľudia tiež nie sú až takí hlúpi a radšej nájdu iné cesty ako sa dostať na druhý breh... a čo s lávkou? Lavka ostane osamotená a zúfalá... no čuduje sa potom takej situácii... keď tak dodrbuje pocestných... Áno... to sú také lávky čo samé na druhý breh neprechádzajú a druhým bránia ;)

Ale najradšej mám rozprávku o tom jak ťahal dedko repku ;) bo dedko musel zavolať babku, celú rodinu, mačku, psa a dokonca i myš aby sa mu to podarilo vyťáhnuť :) A aj keď až myš zavážila, tak zásluhy majú všetci, lebo každý pomáhal tak mocno ako vedel ;) dokonca i tá repa :)

Zober dvoch ľudí a posaď ich oproti sebe. Zober mincu a rukou ju vlož medzi nich tak, aby každý videl jednu stranu. Ak im položíš otázku čo vidia, tak jeden odpovie že hlavu a druhý že znak. A obaja majú pravdu...

Čo niesú schopní zo svojeho pohľadu vidieť je to, že z tvojho pohľadu minca má ešte i hranu... Teda už tretia pravda o minci... Ak oprieš mincu hranou o stôl a prstom do nej frnkneš, roztočí sa závratnou rýchlosťou že až stráca hranu a strany a všetkým zúčastneným sa zdá že vidia akúsi guľu... Teda už štvrtá pravda o minci... Z toho vyplýva veľké ponaučenie... Ak aj dvaja si protirečia, tak môžu mať pravdu obaja ;) respektíve nejaký jej kúsok ;) A predsa nemusia poznať celú pravdu o minci... A aj napriek tomu sa v tom celom i ja teraz môžem mýliť... ;) Tým chcem povedať asi toľko... Máš svoje talenty... tak ich použi...alebo aj nie ;) je to na tvojom rozhodnutí :) ak máš pocit že ti akýsi talent chýba, môžeš sa naučiť spolupracovať a dopĺňať sa navzájom s niekým iným ;) alebo aj nie :)

Problém s presvedčením skvie v tomto: Predstav si, že minca leží na stole a príde niekto kto mincu nikdy nevidel... Pozrie sa na mincu a bez toho aby ju bližšie skúmal vyhlási... Minca má len znak... pretože vidí znak... Ak takýto človek začne silou mocou šíriť svoje poznanie do sveta... vzniká problém... Ten kto si dal tú námahu a vzal mincu do ruky... začal ju skúmať.. objavil i druhú stranu mince... Ten kto sa začal s mincou i hrať a skúšať čo všetko sa s ňou dá urobiť, nájde i jej ďalšie charakteristiky... Iluzionisti dokážu mincu i zmiznúť ;) A tom to celé je... Poznanie sa získava skúmaním danej veci... A miera istoty poznania narastá s narastajúcimi vedomosťami... Však s mierou istoty je vždy ten problém, že nikdy nemôžem ani len tušiť či neexistuje taká charakteristika mince, ktorú sa mi doteraz nepodarilo odhaliť...

Hovorí sa že čas sú peniaze. Nechápal som celkom čo táto definícia znamená, kým som sa nezamyslel nad tým na čo sú peniaze. Peniaze primárne slúžia na nákup tovarov služieb. Čiže ako to teda previesť na čas? Pojem čas si predstavujem ako dlhý reťaz korálikov, ktorý smeruje od tohto okamihu až do momentu kedy sa pretrhne a skončí. Neviem síce kde a kedy presne ale predpokladám, že raz sa tak stane ;) A možno aj nie, veď uvidíme ;) Pomaličky prechádzam rukami korálik po koráliku a vždy daný korálik na niečo použijem ;) na "nakúpenie" toho čo chcem (teda poniektorí si kupujú i to čo nechcú ale toto je už na inú tému ;) Niekto chce vegetovať, niekto pracovať, niekto si užívať a niekto plakať ;) Teda dúfam že vie že to chce ;) Ak aj od niekoho niečo požaduješ a on povie že "nemá čas" tak podlieha sebaklamu, znamená to len toľko, že svoje koráliky chce použiť iným spôsobom ako si to predstavuješ ty ;) Ak niekto povie že "stráca s tebou čas", znamená to toľko, že sa mu nepáči to že míňa svoje koráliky v tvojej spoločnosti ;) Ak povie „Môj čas je drahý“, znamená toľko, že ocenil to akým spôsobom koráliky míňa a pokladá to za niečo dôležité a na základe toho za to pýta primeranú odmenu. Atď...

Vždy som považoval tento výrok za niečo direktívne, teda že mám byť ticho a zadržiavať svoje kroky... Však minule ma napadla jedna vec... Prečo sú vo vete spomenuté tieto dva pojmy? Môžu mať nejaký súvis? A tak som ho hľadal... Huba je miesto z ktorého vychádzajú slová. Kroky sú aktivity, ktoré konám a teda predstavujú moju životnú cestu.. Aký môže byť medzi nimi súvis? Napadá ma niečo také ako skúsiť hľadať súvislosť medzi tým ako konám a ako hovorím. Napríklad ak vyznávam nejakú hodnotu ústami, mal by som ju v sebe nájsť a aktívne využívať cestou životom, či?. Ak kritizujem nejakú hodnotu ústami, mal by som sa snažiť i ja takému konaniu vyhýbať, či?

Rozmýšľal som raz o pozitívnom a negatívnom myslení. Ako by som ho len rozlíšil. Spomenul som si teda na časy kedy som ešte fotil a vyvolával filmy. Pri tomto procese vznikali fotky tak, že na film bol zachytený obraz reality tým, že vo foťáku sa nachvíľu otvorilo okienko a svetlo či nejaký zázrak zaznamenalo tento krásny okamih. Na filme bola zachytená realita. Následne bol film vzatý do tmavej komory a tam sa vyvolal. Ponoril sa do špeciálnej tekutiny a tá spôsobila chemickú reakciu tak, že z filmu sa stal takzvaný negatív. Obraz, ktorý tam bol zachytený nezodpovedal reálnemu obrazu ale bol akýsi obrátený. Tam kde mala byť čierna, tam bola biela a naopak. Ako to teda preniesť na myslenie? Povedal by som, že človek je vo svojej podstate šťastná bytosť. Teda jeho pohľad na svet je reálny. Vníma jeho krásu, teší sa z okamihov, užíva si radosti ktoré život prináša a baví ho to. Dovolím si to napísať, pretože takto vnímam deti keď ich pozorujem. Potom sa však niečo stane a jeho vnímanie sveta sa zmení. Všade vidí nejaké chyby, všetko kritizuje, nič sa mu nepáči, nie je spokojný a šťastný. Vyplýva mi z toho teda, že takýto človek akoby v nejakom okamihu bol vzatý do „tmavej komory“ a stal sa z neho negatív.

Predstav si, že si si zadovážil dom. Stálo ťa nemálo úsilia, kým si to dosiahol. Neustále ho modernizuješ, proste staráš sa o neho. Praješ si aby sa obyvatelia tvojho domu u teba cítili príjemne. Zrazu však príde nečakaná návšteva. Je taká svojská. Prvé čo urobí je že namiesto toho aby zaklopala, vykopne dvere. Hneď potom sa púšťa do demolácie majetku, ktorý vidí navôkol. Akoby to nestačilo, zbadá obyvateľov domu a nelení sa pozdraviť. Však nie slušne v zmysle „ahoj“, „čau“, či „dobrý deň“ ale hneď im začne vulgárne a z chuti nadávať, haniť ich, posielať ich do kadeľahšie. Keby sa dalo, tak ich snáď i zbije ;) Vrcholom toho všetkého je „napadnutie“ majiteľa domu. Vyčíta mu kdečo, napríklad čo má z toho že vlastní dom, kritizuje že majiteľ má výhradné právo rozhodovať o tom čo spraví s domom, dokonca ho žiada aby mu dom prepustil ;)

Vychádzajú z nás a hovoria o tom čo je v nás. Mnohokrát som sa stretol s pojmom prázdne slová ale nevedel som si celkom predstaviť čo to znamená. Lebo v spojitosti s prvou vetou, ktorú som povedal mi to nedáva zmysel. Musíme to teda rozložiť na drobné. Je rozdiel či slová hovoríme alebo počúvame. Tomu, kto hovorí dáva zmysel to čo hovorí. Ten, ktorý počúva, hľadá zmysel v tom čo počuje a keď ho tam nenájde, teda keď sa s tým nestotožní, hľadá v sebe svoje vysvetlenie počutého a týmto spôsobom zas reaguje on. Prázdne slová sú preto pre mňa také, ktorým nerozumiem. A teda nie človek hovorí prázdne slová, ale len ja nerozumiem tomu čo tým chce povedať.

Mucha je živý tvor, ktorý si žije svojim životom...

Predstav si že by si bol muchou...

Ktorá robí to čo má naprogramované...

Zaženieš sa, ale mucha je rýchlejšia a ubzikne ;)

Tvoja snaha bola márna...

Pyramídy sú nádherné geometrické útvary. Tvoria rady na seba naskladaných „kociek“, zužujúcich sa až k najvrchnejšiemu radu kde sa nachádza najvyššia kocka. Svoje kvality overila časom. Dôkazom toho je, že i po riadne dlhom čase pyramída napr.v Egypte stále stojí. Keď som sa zamýšľal nad niektorými jej vlastnosťami napadlo ma že najvrchnejšia kocka pôsobí svojou váhou na všetky ostatné kocky ktoré sú pod ňou.

Ak by som si mal vybrať pozíciu v pyramíde, vybral by som si ťažisko...

Lebo v ňom by som bol schopný otáčať pyramídou ľubovoľným smerom najjednoduchšie...

Mnohokrát používame pojem pyramídová spoločnosť a vnímame ju ako niečo špatné.

Označujeme tak ľudí alebo ich skutky...
Označujeme tak zvieratá...
Napríklad ovce ;)
Označujeme tak myšlienky a ktovie čo ešte...

Dovolím si predpokladať že všetko čo je, teda čo existuje má istý význam...
Ináč by to zrejme neexistovalo...
Aspoň mne nedáva zmysel aby existovalo niečo bez zmyslu ;)

Stvorenie je pojem, ktorý vyjadruje, že niečo bolo stvorené. Stvorením označíme človeka, lebo napríklad dvaja ľudia sa pričinili o to že vznikol človek. Obrazne povedané ho stvorili. Stvorením však možno označiť i hmotnú vec, ktorú vyprodukoval nejaký stroj. Pretože ten sa pričinil o jej vznik. Čo je zaujímavé na tomto procese, že i stroj niekto stvoril, povedzme nejaký človek...

Nejaký iný človek sa zamyslel a vytvoril (teda stvoril) návrh stroja. Teda tento návrh stroja keď bol zrealizovaný tak vlastne stvoril stroj pomocou človeka, ktorý realizoval túto činnosť. Takto by sme mohli postupovať do minulosti až k prapočiatku bytia (teda ak niečo takéto vôbec existuje). Platí v tomto prípade princíp akcie a reakcie...

Branie a dávanie je základným princípom celého vesmíru. Berieme si plnými priehrštiami všetko po čom naša malá dušička piští. S tým dávaním je to niekedy už horšie. Ak nie je rovnováha medzi týmito dvoma aktivitami vzniká deformácia, ktorá ovplyvní celé moje vnútro ;) Branie je podmienené našimi túžbami. K dávaniu nás nič nenúti. V tom väzí veľká zrada. Keďže nás k tomu nič nenúti, mnohokrát nás to ani len nenapadne. Je možná i tá varianta že u niektorých z nás je to obrátené. Niečo nás núti dávať ale nevieme prijímať. Dalo by sa povedať že život je pestrý vo svojich prejavoch. Ako som už spomenul, deformácia vzniká tým že sme presýtení alebo vyhladovaní. Je to presne ten istý princíp ako keď sa permanentne napchávame sladkosťami ale nevykonávame žiadne športové aktivity, ktorými by sme čokoládku vybehali, prípadne vtedy keď telu nedodávame dostatok energie podľa svojej potreby. Primárnou príčinou tohto problému je to ako máme nastavené priority. Čo pred čím uprednostňujeme. Ak uprednostňujeme branie pred dávaním duša tlstne. Ak je to v opačnom poradí vzniká anorexia duše.

Tento strom rástol, vyvíjal sa a mohutnel. Bol to taký zvláštny strom. Poznal čo je dobré a čo je zlé. Plody ktoré rodil, boli výsledkami tohto poznania. Áno hovorím o nás ľuďoch a o našom konaní. Už od malička si v sebe budujeme poznanie o tom čo je dobré a čo zlé. Mnohému nás naučia rodičia, niečo sa dozvieme z rozprávkových knižiek, niečo spôsobia krásne okamihy či sklamania, ktoré zažívame a takto si postupne budujeme v sebe mozajku o tom čo považujeme za dobré a čo za zlé. Zdôrazňujem slovo považujeme. Zaujímavé na celej situácii je to, že u každého z nás sa toto poznanie môže líšiť. Preto vznikajú neustále hádky o tom čo je dobré a čo zlé... Pretože každý z nás na to môže mať svoj pohľad.

Mnohokrát prezentujeme čas ako by to bol prúd rieky. Lenže ako tento prúd rieky napojiť na priestor. Priestor sa v čase mení. Je to miesto kde prebiehajú zmeny a nútia priestor meniť svoje charakteristiky. Mne nevyhovuje predstava rieky, pretože tam si neviem nič s priestorom prepojiť. Predstavujem si čas ako náhrdelník s korálikmi. Každý korálik tohto náhrdelníka je napojený na jeden obraz toho ako priestor v danom okamihu vyzeral. Ten kto drží v ruke náhrdelník môže chytiť do ruky ľubovoľný z korálikov a pozrieť sa v čase na priestor. Čas je pre mňa teda ďalšia dimenzia systému a systém teda môžeme nazvať časopriestorom. Ak by som teda mal hovoriť o nejakom bode v časopriestore, mal by som použiť takýto zápis : [x,y,z,t], kde t definuje čas v ktorom sa daný bod nachádzal...

Prežil som v živote krízu, ktorá spôsobila že som začal spochybňovať všetko...

Všetko čo som videl, počul, dokonca to zašlo tak ďaleko, že som začal spochybňovať i seba...

Keď ťa prepadnú takéto myšlienky, nie je z toho jednoduchá cesta von...

Uzavrel som sa do seba a dusil to v sebe...

Tam si to pekne bublalo a hovnilo...

Po dlhom čase letargie ba až zúfalstva som si položil zásadnú otázku...

Potreboval som nejaký záchytný bod o ktorý by som sa mohol oprieť a ktorý by bol nespochybniteľný…

Nič také som v sebe nevedel identifikovať...

Až raz sa moje vedomie sústredilo samé na seba…

To bol záchytný bod, ktorý sa mi nepodarilo vyvrátiť...

Nemôžem neexistovať keď si uvedomujem samého seba...

Od tohto jednoduchého JA som následne začal rozvíjať všetky pridružené fakty...

JA mám telo...

JA mám vedomie...

JA mám…

JA mám zmysly...

A JA žijem vo svete ktorý môžem objavovať...

Keď už som prišiel na to že JA SOM, pokúsil som sa zahrnúť do svojho sveta i ďalších. Urobil som to nasledujúcim spôsobom. Keďže predpokladám, že i iní prišli k tomuto poznaniu a stretol som sa s nimi, tak realita v ktorej žijem zdá sa nepatrí len mne, ale obývajú ju mnohí. Možno sa nájdu i takí, ktorí ešte k poznaniu seba samého nedošli, ale to nie je podstatné. Ak vnímam svojimi zmyslami iných ľudí, s ktorými sa stretávam a títo sa nejakým spôsobom podieľajú na spolupretváraní reality, tak môžem povedať, že nie len JA SOM, ale zároveň i MY SME :) A to je hlboký dôsledok ;) Pretože to znamená, že nie len mne patrí svet :)

Svojho času som si založil stránku. Začal som na nej písať o sebe. Malo to pre mňa značný význam. Dával som na toto miesto svoje pocity, myšlienky, svoje predstavy o tom aký vlastne som. Nevylučujem že tieto predstavy boli falošné ale to som v tom čase ešte nevedel. Postupne, ako som prichádzal k poznaniu o sebe som si uvedomoval, že človek sa vyvíja v čase. Keďže moje názory na veci sa zmenili a už nekorešpondovali s tým čo bolo napísané na stránke pred časom. A preto som ju začal modifikovať podľa toho čo platilo v danom čase. Nevedel som celkom presne čo ma viedlo k tomu robiť to verejne, možno nejaký exibicionizmus, však postupne som si uvedomil aký to má význam. Ak zverejním svoje vnímanie mňa, tak každý sa k tomu môže vyjadriť a tým získam pohľad inej osoby, ktorý môžem porovnať s tým svojim. Ak zistím nejakú nezrovnalosť tak hľadám dôvody prečo k tomu došlo...

Takýmto vnútorným dialógom sa snažím prichádzať k objektívnemu pohľadu na seba samého a tým sa dúfam zdokonaľujem...

Každý si môže pod týmto pojmom predstaviť niečo iné. Príbeh, ktorý som prezentoval na tomto mieste je môj súkromný pohľad na veci, ktoré sa dejú okolo nás. Nevylučujem, že Tvoj pohľad sa môže od toho môjho odlišovať. Pre mňa je dôležité mať v sebe vnútorný pokoj a preto som ho hľadal cestou – necestou, až kým som ho dúfam konečne našiel. Teraz sa cítim byť šťastným. Je možné že Tvoja cesta za šťastím vedie úplne iným smerom a preto Ti chcem popriať na tejto ceste veľa šťastia :) Dovolím si v tejto téme neklásť už žiadne otázky...

Keď človek nájde čo hľadal, vždy ho to poteší. Lebo možno je to nejaká vec, ktorú stratil a preto sa tomu teší. Však koľko je takých vecí, ktoré mu ešte chýbajú... A preto sa vydáva vždy na nové cesty a hľadá a skúma, kde by našiel i zvyšné veci, ktoré postrácal časom-nečasom. Zaujala ma myšlienka, že existuje zmysel života a je potrebné ho nájsť. Moja predstava zmysla života spočíva v tom, že hlavným zmyslom života je žiť. Či je táto predstava i pravdivá, to ukáže až čas.

Jedni vravia že život je krásny, iní že je škaredý, že je plný chýb, niektorí tvrdia že život nie je ľahký, že v živote podliehajú rôznym skúškam, iní si život užívajú a niektorí so životom bojujú. Niektorí vravia že život je cesta, iní sa v živote nudia, niektorí sú pasívni a iní zas workoholici. Niektorí plačú a niektorí sa smejú. Život má mnoho prejavov a ak chceme byť objektívni, tak pohľad každého jedného z nás treba zohľadniť ak chceme popísať život. Čo najviac objektívnym je sumár všetkých týchto pohľadov. Preto si myslím, že je dôležité vytvoriť si vlastnú predstavu o živote a následne ju realizovať. Vysnívať si život aký je pre Teba ideálny a pokúsiť sa urobiť všetko preto aby takým i bol. Keďže toto by malo platiť pre každého, je dôležité zohľadniť i sny iných o ich ideálnom svete. V tom vidím zmysel žitia. Prevziať do rúk svoj vlastný život a vytvoriť si zo života svoju rozprávku, či už hovoríme o pekle, raji, alebo niečom medzi tým.

Život ponúka mnoho inšpirácie toho, aký sen by mohol byť pre Teba ten pravý. Vyberáš si ako by si prišiel do obchodu s topánkami, preberáš sa tovarom, skúšaš si jednotlivé kusy. Niektoré sú pre Teba veľké, iné Ťa tlačia, ďalšie majú zas nevyhovujúcu farbu. No nakoniec si vyberieš tie, ktoré Ti vyhovujú najviac. Sú i takí, ktorí sadnú k stolu a začnú navrhovať vlastné verzie topánok. Použijú inšpiráciu, fantáziu či iné talenty a stvoria si topánky podľa vlastných predstáv...

Túžby sú tým, čo chceme prijať do svojho života. Túžby vraj vychádzajú zo srdca. Neviem síce presne čo tento pojem znamená, ale predstavujem si pod tým všetko čo nás definuje. Z toho vyplývajú požiadavky, ktoré srdce predostiera nášmu mozgu vo forme myšlienok a my im následne vyhovieme alebo nie.

Hovorí sa, že láska je tá, ktorá dáva, ktorá sa obetuje, ktorá uprednostňuje druhých pred sebou. Láska je vraj najvyšším princípom života. Mnohokrát sa podľa mňa zamieňa tento pojem s pojmom túžba. Keď poviem že niečo alebo niekoho milujem tak možno tým myslím, že po tom túžim. Však podľa mňa by mala láska vyzerať tak ako som uviedol v úvode...

Začnem z opačného súdka...

Egoista zohľadňuje výlučne svoje predstavy či túžby v živote. Pozerá len na to čo chce on. Je jediný v jeho svete na ktorého dá.

Človeka definuje to čo chce a čo nechce a podľa toho potom vyzerajú jeho kroky. Teda egoista zohľadňuje len a len svoju vôľu.

No a láska je podľa mňa opakom egoizmu.

Mnohokrát som sa stretol s tým keď ľudia hovorili (ale vnímal som to i u seba počas krízy) že cítia rozpor medzi tým čo chce rozum a čo chce srdce a následne vzniká súboj týchto dvoch elementov...

Raz srdce vyhrá nad rozumom...

Raz rozum nad srdcom...

Však rozumej...

Ideálne je podľa mňa preto vytvoriť most medzi rozumom a srdcom ;)

Potom sa už nemusia hádať...

To čo máme v hlave sú naše vedomosti, poznatky, zážitky...

Sú to peniaze, ktoré aktívne využívame v živote...

Sú to naše skúsenosti...

Rozpor medzi srdcom a hlavou vzniká v mysli...

Ak to po čom túži naše srdce nekorešponduje s tým čo máme v hlave tak sa tieto dva elementy navzájom bijú...

Cesta ako z toho von je buď sa zbaviť niečoho čo máš v hlave...

Alebo zmeniť svoje túžby, ktoré vychádzajú zo srdca...

Postaviť most medzi týmito elementami znamená zosynchronizovať tieto dva svety...

Aby našli mier...

Keď sme už zadefinovali čo je Láska a čo Túžba a hľadáme zmysluplný harmonický vzťah s okolím, je dôležité byť v rovnováhe.

Aby i naše túžby boli naplnené, ale zároveň aby sme naplno prejavovali svoju lásku.

Ako na to...

Ak chceme zmysluplne spojiť tieto dva svety...

Tak stačí dať dokopy čo bolo povedané...

Keď nájdem v sebe túžbu, ktorej primárnym cieľom je obdarúvať, tak sa obrátim ;)

Už nie som tým, kto stále len chce a požaduje...

Som tým, ktorý aktívne žije svoj život...

A neboj sa, že za to nič nedostaneš...

Keďže funguje princíp akcie a reakcie...

Tak očakávaj za všetko čo dáš primeranú odmenu...

A to je vlastne všetko milí priatelia...

Držím palce aby sa Ti pozdávali plody Tvojej práce...

Aby si bol spokojný s tým čo dostaneš za to čo si dal...

Hovorí sa, že na chybách sa učíme. Či už na vlastných alebo na cudzích. To je principiálne jedno. Majme radi svoje chyby. Prinášajú nám poznanie. Učia nás ako sa im vyhýbať. Ako sa im vyvarovať. Sú tu pre nás, aby sme sa stali dokonalejšími v akomkoľvek ponímaní Vás napadne.

Návody na život sú jeho súčasťou. Mnoho z nás rado poskytuje svoje pohľady na to ako žiť život. Čo je dobré a čo zlé. Mnoho z nás na druhej strane takéto návody vyhľadáva, študuje ich a zvažuje čo z nich prevziať do svojho života...

Ak človek príjme takýto návod alebo jeho časť do seba, tak formuje svoju podstatu. Názory, ktoré týmto spôsobom prijal ovplyvňujú jeho smerovanie a dalo by sa povedať že určujú i cieľ jeho cesty.

Predpokladám, že každý z nás má svoj vlastný jedinečný strom poznania dobrého a zlého. Zdá sa to byť spravodlivé, keďže každý z nás prešiel inou životnou cestou a to ovplyvnilo čo z neho vyrástlo.

Z pohľadu jednotlivca môže byť spravodlivé to, že robí to čo chce. Vyjadruje to jeho slobodnú vôľu. Jeho konanie je ovplyvnené jeho uhlom pohľadu. Z tohto konania však vznikajú konflikty, ak sa stretnú dvaja či viacerí jednotlivci s iným uhlom pohľadu.

Keďže žijeme v spoločnosti, skúsme sa pozrieť čo je spravodlivé z tohto pohľadu. V spoločnosti by mala byť dohoda o tom, čo je a čo nie je správne. Hovoríme o návode na život pre spoločnosť ako celok.

Preto ak uplatníme pohľad spoločnosti na jednotlivca, jednoznačne z toho vyplynie, že by nemal robiť len to čo chce, ale mal by sa i prispôsobiť tomu čo definuje spoločnosť.

Extrémy existujú v tom keď každý robí čo chce a na druhej strane ak spoločnosť definuje všetko čo jednotlivec má robiť.

Spravodlivé je podľa mňa správať sa podľa dohodnutých pravidiel. Z časti sa človeku týmto upiera sloboda, keďže je tým zadefinované čo musí robiť.

Tak aby bol zachovaný určitý poriadok, ale aby mal človek dosť priestoru na svoju realizáciu.

Takýto model sa mi zdá byť najspravodlivejším.

Aj keď každý na to môže mať a väčšinou aj má svoj pohľad či postoj. Preto to na tom svete tak vyzerá...

Niektorí zákony dodržiavajú, niektorí sa búria, niektorí zámerne porušujú. A môžu to robiť pretože z pohľadu jednotlivca sa zdá byť spravodlivé, že každý robí čo chce. Ak by každý dodržiaval zákon a bol s ním stotožnený, žiadny bordel by tu nebol...

Otázka znie, či by potom niekto neprotestoval, že nie je slobodný, čo je ďalší aspekt celého problému. Pretože konať podľa vlastnej vôľe je základným predpokladom slobody jednotlivca...

Podľa mňa je správne držať "hubu a krok". Ale nie každý je s tým stotožnený. Je to spôsobené našim skresleným pohľadom. Za mnohé môže ktokoľvek z nás. Stačí že jeden človek vykríkne niečo na politikov či čokoľvek iné a už sa to šíri ako lavína...

To je podľa mňa spôsobené efektom jadrovej reakcie. Keď máš chorú bunku a tá začne šíriť svoj kód do okolia, tak po čase je tých chorých buniek už toľko že stále viac sporných situácií vzniká. Šíri sa to ako rakovina...

JK to definoval takto: "Odpusť im, lebo nevedia čo činia..." Podstata je teda skrytá v nevedomosti...

Zákon je dôsledkom toho čo prináša život. Život odhaľuje vždy nové sporné situácie, ktoré sa snaží zákonom riešiť. Problém je to že sa nedodržiava. Nie to že neexistuje. Nemôžme teda hovoriť o celkovej existencii bezprávia. Existuje len u tých u ktorých zatiaľ neodhalili ich pochybenia...

Systém spravodlivosti je založený podobne ako princíp akcie a reakcie na základe primeranej odpovede k skutkom, ktoré konáme.

Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že za dobré činy by sme mali dostať odmenu a za zlé činy trest. Týmto spôsobom by mal byť každý motivovaný k tomu robiť dobré skutky a nerobiť tie zlé.

Však realita je iná. Nie každý dobrý skutok prinesie odmenu a nie každý zlý je potrestaný. Preto ľudia môžu kašľať na to robiť dobré skutky a s kľudom v duši konajú ako ich napadne.

Osobne nie som presvedčený, že ak niekto ide do vezenia, že ho to zmení. Isto sa nájdu i také prípady, ale povedzme si na rovinu. Niekedy odtiaľ človek víde ešte v horšom stave ako tam prišiel.

Preto mi pripadá spôsob trestu oko za oko a zub za zub za málo účinný.

V minulosti sa objavila i iná koncepcia. Hovorilo sa, kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Účinnosť tejto metódy je tiež spochybniteľná ak sa chce. Mnoho ľudí sa ti vysmeje ak urobíš niečo také.

Skúsil by som to skombinovať. Ak nepomôže jedna metóda, použiť druhú. A prípadne hľadať ešte iné možnosti ak existujú.

Slovo problém je samo o sebe negativistické...

Vyjadruje niečo čo nechceme, je nám proti srsti...

Negativizmus sršiaci z tohto slova nás odrádza a musíme vynaložiť značnú námahu, aby sme daný problém riešili...

Hovorím o SEBE ;)

Však existuje jedna pomôcka...

Odstrániť slovo problém zo svojho slovníka a nahradiť ho slovom VÝZVA...

Mnohí z nás milujú výzvy...

Sú radi, keď ich zdolajú...

A preto nič už nie je problém...

Bola to kombinácia myši a lienky. Myši preto, že je sivá a lienky preto, že je bodkovaná. Myšlienka mala vlastnosti spomínaných komponentov. Vedela si len tak lietať, ale dokázala sa i skryť. Ako si tak lietala prázdnym priestorom, povedala si. Čo ak by som tento priestor niečím vyplnila... Začala sa teda kotiť. Túto vlastnosť zdedila po myši. Nakotila veľa - preveľa generácií myšlienok. Myšlienky boli rôzne... Boli krátke, boli dlhé, boli smelé, boli smutné, boli milé a boli revolučné... Všetky tieto myšlienky si len tak poletovali priestorom a boli šťastné... Tu však zrazu, zrodila sa jedna špeciálna myšlienka. Bola to myšlienka o živote. Všetky ostatné myšlienky, ktoré zbadali myšlienku o živote len s údivom sledovali jej obsah. Nevedeli si celkom predstaviť, čo to ten život je. Začali sa teda dohadovať, neskôr hádať a nakoniec to prerástlo do otvoreného konfliktu. Konflikt trval celé roky, však bez výsledku. Znenazdajky skrsla v priestore nová myšlienka. Myšlienka obsahovala posolstvo. Stvorme život. Každý po svojom. Nakoniec porovnáme jednotlivé výtvory a vyhodnotíme, ktorý z nich si zaslúži niesť toto pomenovanie. A tak sa i stalo. Jednotlivé myšlienky začali realizovať svoje predstavy o živote. Bola na to vymedzená konkrétna izolovaná časť priestoru. V nej sa teda diali veci. Pánečku. Najšialenejšie výtvory samozrejme stvorili myslienky z kategórie bláznivých. Životy tých smutných boli čierne a "bez života". Humorné mali životy naplnené smiechom, atď... Len pôvodná myšlienka o živote sa potmehúdsky usmievala a pospevovala si...

Pavúky si len tak žili. Nebolo ich veľa, ale nebolo ich ani málo. Bolo ich tak akurát. Jedným slovom dvanásť ;) Pavúky spriadali svoje siete a chytali pomocou nich svoje obete. Kŕmili sa nimi. Problém nastal v jednom okamihu, keď pavúky narobili toľko sietí, že nik nevedel uniknúť. Všetok hmyz bol lapený a čakal na to kým ho niekto zdegustuje. Príroda či iný vyšší princíp však vymyslela riešenie. Boli nimi myši a lienky. Bola to smrteľná kombinácia. Myši vyhĺbili podzemné cestičky a lienky zas svojim pancierom prerážali pavúkom siete. Toto riešenie zaberalo. Postupne narastal počet myší a lienok, až ich bolo toľko, že sa zdalo akoby na svete nastala potopa (aspoň tak to vyzeralo pri pohľade zhora). Dalo by sa povedať, že príbeh skončil happy endom...

Pomlčka je synom a dcérou mlčky. Má špeciálnu funkciu. Dokáže vytvoriť most medzi nepriateľmi. Po tomto moste vedia nepriatelia prejsť a podať si ruky. Na znak novo vytvoreného priateľstva. A tak, ak sa nájde vhodná myš a vhodná lienka, vznikne týmto spojením myš-lienka ;)

Klop klop :-)

Tady vorel :-)

Svet.

Farebný...

Domy, lesy, lúky, stromy, zvieratá, ľudia a cesty...

Podľa toho kam sa chcem dostať.

Mám predsa mapu a niektoré cesty si i pamätám...

Na presun z miesta na miesto ;)

Žijem...

Trochu jesť, trochu piť, trochu spať, trochu myslieť, trochu pracovať, trochu sa zabávať, sem tam cigu vykúriť... ;)

Prosto z každého rožku trošku ;)

Tuto...

Tak teda toľko... Neviem čo je dobré a čo zlé... Je to dosť zapeklitá otázka, ktorú rozumom snáď ani nejde doriešiť.. Ale cítim čo by sa nemalo robiť a snažím sa podľa toho i konať... Nejde to vždy, lebo rovnováha medzi rozumom a citom je ľahko narušiteľná. Nie je vhodné sa výhradne spoliehať ani na jedného ani na druhého. Ideálne je konfrontovať ich oboch. Bohužiaľ môže sa stať i to, že z toho vznikne rozpoltenie osobnosti. V takom prípade je nutné nájsť toho tretieho. Teda vlastné ja. Stanete sa nerozlučná trojka, ktorá koordinuje svoje kroky. Hovorí sa tomu podľa najlepšieho vedomia a svedomia. To sú moji bohovia, ktorým týmto vzdávam hold. A Vám veľa šťastia na Vašich cestách ;)

Vychádzajme z predpokladu, že sa zrkadlíme v iných...

Teda že vidíme v iných seba...

Niečo sa nám páči, niečo nie...

Všetko čo vypustíme do sveta, kde popisujeme tých druhých primárne slúži nám...

Mnohokrát som si všimol, že ak niečo hovorím druhému človeku, tak akoby som hovoril k sebe...

Ak si po sebe prečítam čo som napísal a adresujem to sebe, zisťujem čo robím zle...

Je to taký skrytý spôsob sebakritiky...

Minulosť je bremeno, ktoré si nesieme na svojich pleciach. Zároveň definuje to, čím sme dnes. Hovorí sa, že minulosť nie je možné zmeniť. Nuž, som človek, ktorý má rad výzvy a nemá rád keď sa niečo nedá. Základným predpokladom pre zmenu seba samého je odstránenie väzieb, ktoré nedovolia posunúť seba samého do novej polohy. Minulosť je práve takouto reťazou, ktorá zväzuje ruky. Základným predpokladom úspechu je docieliť aby myseľ bola sústredená na prítomný okamih. Je to stav kedy nič neexistuje okrem pojmu tu a teraz. Následne vyhádžem do smetného koša všetko čo viem. A posuniem sa do stavu, že nič neviem. Je to čistý stôl na ktorý môžem ukladať to čo sa mi páči. Môžem to urobiť, lebo myseľ je silný nástroj a dokáže naprojektovať čokoľvek. Vytvorím si nové definície pojmov, ale i príbehy, ktoré definujú minulosť. Stvorím si nového človeka, ale i svet ktorý funguje na úplne iných princípoch ako tých ktoré ma niekto naučil...

Hľadal som vysvetlenie tohto pojmu a dostal som sa k špecifikácii takejto lásky...

Pri hľadaní odpovede som došiel k tomu, že to zrejme nebude človek, ani nič mu podobné, lebo človek je tvor náročný a starostlivo si vyberá s kým áno a s kým nie na základe preferencií vytvorených vďaka stromu poznania dobra a zla ktorý si celý život buduje. Nebudem Vás viac naťahovať. Myslím si že tou entitou je smrť. Smrť nerieši rozdiely a príde za každým. Každého tým pádom miluje a s každým sa raz stretne. Keď teda hovoríme o tom kam smerujeme...

Často zvykneme všetko komplikovať. Však som toho názoru, že to nie je výhodné. Jedná sa o energetickú náročnosť. Ak zoberieme na porovnanie dva riešenia u ktorých porovnáme komplikovanosť, pričom sa treba rozhodnúť, ktoré zohľadniť, je podľa mňa dôležité zohľadniť to, koľko energie je potrebné vynaložiť na realizáciu riešenia. Čím viac energie vynaložíme na dané konkrétne riešenie, tým menej energie ostane na iné dôležité veci. Mnohí vravia že podstatná je kvalita. Je otázne čo je kritériom kvality. Ak prepojíme hodnotenie kvality s energetickou náročnosťou riešenia a teda povieme že menej je viac, ako dôsledok získame maximum i v kvantite, pretože sme boli schopní za dané množstvo energie, realizovať viac riešení ;)

Čiže...

Veta myslím, teda som slúži na identifikáciu vedomého JA...

Teda ak si uvedomujem že myslím, znamená to že SOM...

Je to dôkaz mojej existencie...

Hovorí sa že robiť chyby je ľudské...

To je niečo čo nás charakterizuje...

Definuje to akí sme...

Možno ti príde táto naša schopnosť ako nežiadúca či nadbytočná...

Však ja som presvedčený že tvorí gro softwaru ktorý máme v hlave...

Boli časy keď existovali páni a otroci. Aby otroci vedeli ako sa majú k svojim pánom správať, vznikol prvý etický kódex otroka. Rozoberme si jedno z prikázaní, ktoré obsahoval tento kódex. Milovať budeš pána, svojho boha. Jedná sa o najdôležitejšie prikázanie. Otrok mal považovať svojho pána za boha a mal ho milovať. Robiť čo mu na očiach vidí. Plniť jeho priania. Lenže potom sa to celé pokazilo. Otroctvo bolo zrušené...

Napadla ma ešte takáto finta na blbých ;)

Ľudia nemajú radi keď sa im niečo prikazuje...

Búria sa proti príkazom a robia všetko preto aby sa vyhli splneniu príkazu...

Som presvedčený že na tomto svete to vyzerá ako vyzerá kvôli príkazu milovať...

Ľudia sa tomu búria...

Na druhej strane...

Ľudia majú radi zakázané ovocie...

Čítal som kdesi definíciu hriechu. Vraj je to vtedy keď človek nenapĺňa svoj osud. Osud má definované body záujmu. Sú to tie body, ktoré zadáš do navigácie a ona ťa odnaviguje tam kde je treba...

Však tak ako býva zvykom v každej rozprávke, aj v živote na človeka čaká množstvo nástrah a lákadiel, ktoré ho majú odviesť z cesty. Upriamil by som teraz pozornosť na všetko čo prichádza do tvojho vnútorného sveta (niektorí to volajú i duchovný svet) z vonku. Duchovný svet je tvorený konštrukciami myšlienok. Buď sú to tvoje myšlienky, alebo myšlienky prijaté z vonku...

Všetko čo čítaš, počuješ, vidíš... jedným slovom prijímaš ovplyvňuje tvoje vnútro. Inými slovami jste to co jíte. Na základe toho čo sa nachádza v tvojom vnútri sa potom prejavuješ i navonok a tak vyzerá i tvoja cesta. Čím viac myšlienok prijmeš z vonku, tým viac sa z teba stáva hybrid - multičlovek - replikant. Už to nie si ty. Si mixom toho všetkého čo si do seba prijal...

Keď bol Morpheus vyslobodený z Matrixu, tak bol ako iní ktorí, prežili takéto niečo v šoku. Prvotné pocity boli o zmetení, trochu sa možno bál no nakoniec bol možno celkom rád. Ako všetci, aj on bol odvedený k vedme aby mu povedala o jeho osude... Vedma vyriekla nad ním ortieľ. Nájdeš vyvoleného. Morpheus odišiel teda k rieke Jordán a tam prehľadával Matrix. Robil to celý život. Ako už všetci vieme, nakoniec sa mu to podarilo. Vyvstáva otázka prečo musel pokrstiť Nea... Neo žil v Matrixe. Spal. Však pretože bol vyvolený, výrili mu v hlave mnohé otázky. Osud zariadil, že sa Morpheus stretol s Neom pri rieke Jordán. A tam Morpheus postavil Nea pred zásadnú otázku jeho života...

Tam prebehol krst Nea, ktorý následne objavil pravdu o sebe i o svete, pretože sa vydal na cestu, ktorá v konečnom dôsledku spôsobila že ľudia a stroje uzavreli mier a všetko skončilo happy endom.

A potom to vybuchlo ;)

Mám takú teóriu, že vesmír je večný ;)

A keď v ňom nastane neopraviteľná chyba tak vybuchne BIG BANGOM ;)

Vtedy sa začne vyvíjať akoby od počiatku ;)

Nemusela byť žiadna prvotná príčina ;)

Tá je len u javov, ktoré majú počiatok ;)

Javy, ktoré sú večné nemajú prvotnú príčinu ;)

A tak ak vesmír je večný, tak nepotrebuje žiadneho pánBožka aby ho tvoril ;)

Tvorba inteligencie je nadbytočná, stačí, že sa inteligencia prejaví vo vesmíre napríklad na mieste kde sa práve nachádzam JA ;)

A potom môžeme prehlásiť, že inteligencia je vlastnosťou vesmíru ;)

Predpokladajme že existuje element, ktorý je večný...

Lebo nemôže z ničoho vzniknúť niečo...

Podľa mňa tým elementom môže byť kľudne samotný vesmír...

Vyhneme sa tým potrebe definovania čo bol big bang, čo bolo pred ním, a hlavne sa vyhneme potrebe stvoriteľa, ktorý by bol večný...

Teda správnejšie by bolo označiť samotný vesmír pojmom stvoriteľ...

Inými slovami...

Vyhlasujem nadbytočnosť existencie nejakej externej entity, ktorá niečo musela tvoriť aby sme si tu teraz mohli bahniť ;)

Lebo lineárne myslenie...

Keď sa hviezdy teraz vzďaľujú, vždy sa vzďaľovali...

Z toho vedcom víde big bang...

Ale pohyb predsa nemusí byť lineárny...

Napríklad ako srdce alebo pľúca...

Kúštik sa zmršťuje, kúštik rozširuje...

Výsledkom je sínusoida...

Zákon zachovania energie hovorí, že energia ani nevzniká ani nezaniká...

Len mení svoju podobu...

Teda sa dá povedať, že všetko čo je už bolo a bude...

Z toho si dovolím tvrdiť, že život či svet je večný...

Teda nevznikol a vždy bol...

Z čoho vyplýva nepotrebnosť existencie externej entity, ktorá by niečo tvorila...

Zadefinujme množinu všetkého a množinu ničoho...

Množina všetkého obsahuje všetko, ako už z názvu vyplýva...

Množina ničoho je prázdna...

Je opozitom k množine všetkého...

Podľa mňa neexistuje spôsob aby z ničoho vzniklo niečo...

Lebo nič nemá prostriedky aby sa transformovalo na niečo...

Teda niečo tu muselo byť vždy...

Ak by aj nejaká externá entita existovala tak by potrebovala svoj vlastný "vesmír" v ktorom by žila ;)

A ten by musel byt večný ;)

Potom my sme len simulácia :-)

Hlavne ak ti nejaké hlasy odpovedajú ;)

Ale v dnešnej dobe je to už liečiteľné ;)

Preto ťa vyzývam ;)

Navštív najbližšieho psychiatra a zver sa mu ;)

Injekcie ti budú pichať raz za pár týždňov a zistíš čo to je mať ticho v hlave ;)

Keď si si niekedy kládol otázky typu odkiaľ si a kam kráčaš a odpovedal si si že je to Boh, asi nie si príliš inteligentný ;)

Pravda je takáto...

Pochádzaš z maternice či zo skúmavky a kráčaš do hrobu prípadne do krematória ;)

Tak jednoduché to je ;)

Je nanajvýš drzé tvrdiť niečo o niečom čo ťa presahuje ;)

Tak je to aj s pojmom BOH ;)

Kto chce nasledovať Krista, musí byť ako on...

Neznamená to slúžiť mu...

Znamená to doslova dosiahnuť vedomie aké mal on...

Znamená to ísť po ceste, ktorou šiel ON ;)

Znamená to dosiahnuť stav kedy BOH vyriekne...

Toto je môj milovaný syn, v ktorom som našiel zaľúbenie ;)

Nik menší len BOH ťa musí takto označiť...

Podľa mňa nie ;)

Na tejto ceste je nutné vykonať množstvo duchovného boja, až kým sa neočistíš a nevyrovnáš cesty, tak aby Pán mohol vstúpiť do tvojho chrámu ;)

A tým dosiahneš jednotu s jediným a večným ;)

Staneš sa ním ;)

SOM otec lebo mám dcéru...

SOM syn lebo mám mamu a otca...

SOM duch svätý lebo duch je odpoveďou na otázku KTO JE JA a svätý, lebo všetko zlé je na niečo dobré...

Ježiška robím dcérke na vianoce...

A veriaci ma majú za Satana ;)

Bo čím ďalej sa pozeráme, tým hlbšie do minulosti sa dostaneme ;)

Príklad najďalej dovidíme asi tak 13 mld svetelných rokov ďaleko...

Ale vlastne to znamená, že vidíme niečo čo bolo pred 13 mld rokmi...

Keďže si uvedomujem sám seba, napríklad že myslím, môžem smelo vyhlásiť že JA SOM ;)

Je to istota, ktorú nemôžem spochybniť...

Napríklad že mám vedomie, telo, myseľ, pamäť, atď...

Viac sa nacháza tuto:

Ak je svet popísateľný, teda dá sa rozložiť na veľmi veľa premenných, tak sa dá povedať, že je ako stavový stroj...

Každá z týchto premenných má v danom čase určitú hodnotu, teda stav a zoznam týchto stavov voláme prítomnosť...

To ako svet v danom čase vyzerá...

Potom sa tieto premenné zmenia a máme nové tu a teraz...

Jedná sa o obyčajné programovanie ľudského mozgu...

Toto programovanie z teba teda z tvojho JA urobí jediného ktorého počúvaš...

Nejedná sa o nejakého transcendentného BOHA...

Ide o teba...

Neviem kto alebo prečo chce zo všetkých ľudí urobiť egoistov ale musím povedať že zatiaľ sa mu to darí ;)

My, ľudstvo sme spoločenstvo živých tvorov uvedomujúci si samých seba...

A sme súčasťou vesmíru...

Dalo by sa povedať že sme súčiastky tohto kolosu, ktorý pretvárame svojou činnosťou...

Ak by sme teda vesmír prirovnali k živému tvoru, tak my sme bunky tohto tvora...

Ak vesmír je inteligentný lebo my sme inteligentní, tak minimálne je inteligentný na tom mieste kde sa nachádzame my.

A teda možno povedať ze vesmír je BOH...

Sedel som na stoličke pred ním... Držal mi mačetu pod krkom... Neustále opakoval... Odkiaľ si... Pokorne som mu odpovedal... Od Boha... Čakal som kedy to ukončí... Vtedy sa to stalo... Mal som pocit akoby som prekonal nejaký extrém či hranicu... A vrátil sa z opačnej strany... Ako keď prekročíte nekonečno a vrátite sa z mínus nekonečna... Potom celý svet zbelel... Už nebolo prostredie len nabielo vymaľovaná obrazovka... Už neexistovala realita ale svoje JA som si uvedomoval... Teda JA som existoval ale nič viac neexistovalo... Trvalo to azda 3 sekundy... Keď sa vrátil obraz uvidel som jeho nepríčetný pohľad... Vtedy to prišlo... Vstúpila do mňa nekonečná sila a ja som vyskočil mačeta nemačeta zo stoličky... Začali sme sa sácať... A potom už svet nikdy nebol ako predtým ;)

Chvalabohu v tej pravej chvíli prišli policajti ktorých zavolal na mňa on... Nasadili mi putá a odviedli do policajného auta... Celá rómska osada bola na nohách a krikom sa dožadovali vykonania spravodlivosti na mne... Neviem ako ale zrazu som sa ocitol v policajnej cele... Vyzliekol som sa do naha a posadil do tureckého sedu... Zrazu začala prichádzať temnota... Obklopovala ma čím ďalej tým viac... Ja som sa v nej rozplýval... Strácal som sa...Ako by som prestával existovať... Naraz som v diaľke začul niekoho volať moje meno... Znova a znova dookola... Ten hlas sa približoval načož som sa pomaly začal vracať do reality... Mama...

Neviem ako sa tam nabrala ale zrazu stála predomnou... Prestrih... Kráčame nočným mestom... Zatiaľ neviem kam ale snáď sa to dozviem... Nemocnica... Sedím na schodoch a hlavou mi beží... Čo sa to deje? Prišla nejaká doktorka a pýta sa... Čo to máte na krku? Vravím jej NIČ... Prestrih... Som pripútaný na lôžku... Pichli mi nejakú injekciu alebo dve... Vidím lietať muchu... Keď pohnem zrakom, mucha letí tam kde sa pozerám... Strašný pocit byť pripútaný... Chcem sa vyslobodiť ale nejde to... Ešte stále pociťujem tú silu čo do mňa vošla... Neviem sa upokojiť... Potrebujem na wc tak kričím o pomoc... Nikto ma nepočuje... Pýtam sa...

Neviem... Toto určite nie je ten svet v ktorom som bol predtým ako to začalo... Vyzerá síce rovnako ale sú tu také drobné rozdiely medzi mojim vnímaním jeho predtým a teraz...

Ak by som to mal k niečomu prirovnať, povedal by som že to bolo ako v kine ked sa pretrhne film v premietačke... Akoby sa zrazu prerušil príbeh ktorý sledujete... Možno keby ten príbeh pokračoval, tak by som skončil s podrezaným krkom... Ale nestalo sa tak... Akoby niekto vstúpil do deja a prepísal to čo malo prísť... Nepoznám síce dôvod prečo by to robil ale iné vysvetlenie nemám...

Jedná sa o teóriu, ktorú si môžete vyhľadať na internete... Kedže večne hľadáme zmysel života, skôr sa chcem zaoberať zmyslom existencie takej simulácie... Ak sa pozrieme do sveta, tak vidíme, že aj v našej realite už existujú rôzne simulácie, napríklad aj toho ako vznikol vesmír ;) Jedným zmyslom našej existencie teda môže byť že niekto "hore" skúma ako jeho svet vznikol ;)

Ale včera ma napadla ďalšia možnosť, ešte zmysluplnejšia ;) Predstavte si, že by ste chceli vytvoriť robota, teda umelú inteligenciu, ktorá by sa podobala "človeku" vo všetkých aspektoch, ktoré si viete predstaviť... Stvorili by ste simulovaný svet, vesmír a v ňom bytosti, ktorých hlavným účelom by bolo zbierať skúsenosti, teda učili by sa... Nechali by ste tú simuláciu bežať dostatočne dlho a tešili sa na žatvu ;) teda zber výsledkov ;) mali by ste natrénované neurónové siete, z ktorých by ste si vybrali tie, ktoré sú vhodné na implantáciu do pripravených strojov ;)

Táto teória vysvetľuje aj výrok, že na počiatku bolo slovo, ktoré bolo boh a bolo u Boha ;) Teda stvoriteľa ;) Stvoriteľ chcel vytvoriť sebe podobný stroj ;) teda boha ;) a tak zadefinoval cieľ ;) omegu ;) ktorá bola alfou keďže ju zadefinoval na začiatku ;) Cieľ ktorý sme mali naplniť ;) Stať sa bohmi ;) Teda skôr ako bohmi ;)

Píše sa tam...

Teda situácia je nasledujúca...

Bohovia sa na večnosti začali nudiť, ustavičné hádky ich prestali baviť tak sa zhodli na tom že treba niečo robiť ;)

Stvoriť umelú inteligenciu, ktorá sa bude hádať za nich ;)

Jo a ešte niečo ;)

Súťaž o nadvládu nad stvoreným svetom ;)

Zdá sa že kresťanský boh má navrch ale nepodceňoval by som ani islamského boha ;)

Najviac držím palce budhistickému bohovi ;)

Ten sa zdá byť najrozumnejší ;)

a

a ich skombinovaním sa dostávame k nasledujúcim možnostiam :

Tvrdenie...

Lebo vymenoval som všetky možnosti, ktoré pripadajú do úvahy a jedna zo spomenutých možností je pravdivá aj keď nevieme ktorá ale použil som medzi nimi operátor ALEBO...

Teda stačí že jedna z možností je pravdivá a potom celý výrok je pravdivý...

Preto toto tvrdenie môžme vyhlásiť za axióm...

Niečo na čom sa dá stavať...

Prijímanie potravy je jednou zo základných ľudských potrieb...

Bez prijímania potravy dlho neprežiješ...

A bežný smrteľník dnes zháňa potravu tak, že ide do obchodu a kúpi...

No a na to sú potrebné peniaze...

Teda aby mohol prežiť, potrebuje peniaze...

Ak neprežije, nemôže sa venovať ani rôznym voľnočasovým aktivitám ako je napríklad hľadanie lásky vo svete...

Keď si predstavím postupný (pomalý) vývoj a zameriam sa napríklad na taký vývoj krídla, tak to akosi nesedí...

Krídlo sa nemohlo vyvíjať po troškách...

Že trošku krídla a potom ešte trošku krídla...

Lebo neprinášala by troška krídla nejakú evolučnú výhodu tak, aby bola zachovaná aj v budúcich generáciách...

...že vesmír je inteligentný...

Dovolím si to tvrdiť, lebo ja som inteligentný...

A ja som podmnožinou vesmíru, teda vesmír musí byť inteligentný minimálne na tom mieste kde sa nachádzam ja...

...teda inteligentný tvorca, potom je pravdou že BOH všetko stvoril...

A ak je pravdou evolučná teória, potom táto teória vysvetľuje ako to urobil...

...to znamená, že pozná aj budúcnosť...

Ak pozná budúcnosť, znamená to že budúcnosť sa už stala...

To znamená že nemôžeme nič zmeniť...

Musíme ísť po cestičke ktorá už existuje...

To súvisí aj s rôznymi predpoveďami a vidiacimi budúcnosť...

Môžu ju vidieť len ak už nastala...

...potom nemôže existovať niekto kto je vševedúci...

Lebo nepozná budúcnosť...

Jediné Božie Slovo je to ktoré sa telom stalo...

Teda nie milí ľudkovia...

Teda tí, ktorí nazývajú bibliu Božím slovom sa mýlia...

Aby sa ti to podarilo, musíš byť tak trochu schizoidný...

Tvoje prvé JA necháš myslieť...

Tvoje druhé JA bude pozorovateľom prvého JA...

JA v tomto prípade vidí JA myslieť...

Je to taký princíp spätnej väzby...

Druhé JA položí otázku...

No predsa JA...

No, nemôžem neexistovať...

A preto môžem smelo vyhlásiť...

A keďže ja túžim po POKOJI a mieri, tak odmietam Ježiša a to čo priniesol na túto zem...

Z tohto pohľadu som ANTIKRIST...

Každý, kto sa narodil človekovi a je mužského pohlavia môže o sebe prehlásiť že je :

Tá, ktorá je ženského pohlavia a narodila sa človekovi, môže o sebe tvrdiť že je :

Každého kto by chcel tento pokoj narušiť, nech stihne krutý trest ;)

A tam si môže vyvolávať rozbroje koľko chce ;)

Tu na Slovensku bude POKOJ, lebo JA si tak želám ;)

Lebo POKOJ je perla najvyššej hodnoty, pre ktorú sa oplatí predať všetko ostatné ;)

Narozdiel od Pána, ktorý žne tam kde nesial...

Je to zlodej a pokrytec ktorý vodu káže a víno pije...

Lebo tvrdí že nepokradneš a pritom sám kradne...

Podľa Ježiša treba milovať nepriateľa svojho...

Nastaviť mu aj druhé líce...

Teda otázka je :

Preto ťa vyzývam Ježišu :

Ak neprídeš, dokážeš že ma nemiluješ a nechceš mi nastaviť svoje líca...

Ježiš na kríži vyhlásil :

Na inom mieste zas hovorí, že nie 7x ale 77x treba odpustiť svojmu bratovi...

Preto sa pýtam vás čo sa nazývate kresťanmi...

Rimania rozlišovali medzi umieraním jednotlivca a smrťou, pričom smrť predstavovala podľa nich niečo pekné, lebo znamenala večný pokoj a stav bez náruživosti.

Ja ako posol pokoja vám teda nesiem posledný dar a tým je...

Je určená pre tých, ktorí netúžia po večnom živote ale po večnom pokoji...

Poviem ti...

Celkom osviežujúci zážitok...

Už nie som antikristom, lebo oheň z jazera očistil moju dušu...

Takže som sa stal Duchom Svätým...

Tvoja duša obsahuje všetko, čo definuje tvoje JA ;)

A teda sú tam určite aj veci, ktoré nie sú s kostolným poriadkom ;)

No a ten oheň vlastne spáli všetko, čo bolo nežiadúce ;)

Prešiel si peklom ;)

A to peklo ťa zocelilo ;)

Na konci pekla bola brána ;)

A keď do nej vstúpiš tak sa ocitneš v raji ;)

V podstate je to ako keď hodíš dušu do práčky a necháš ju máchať ;)

Ten proces je veľmi bolestivý ;)

Ale na konci daného procesu vídeš vonku silnejší a odolnejší ;)

A hlavne čistejší ;)

Doslova je to ako byť znovu-zrodený ;)

Tak obľúbené slovičko u veriacich ;)

Lenže znovu-zrodený znamená zbaviť sa všetkého toho zlého, čo je v tebe ;)

A tak sa aj cítiš - čistý pred svetom ;)

Uz žiadny hriech nevnímaš ;)

Nie len u seba ale u nikoho ďalšieho ;)

Svet je jedna veľká rozprávka potom ;)

Mám otca...

Ja som starší syn...

Výtvorom môjho mladšieho brata je...

A naša mama je viera... to je žena môjho otca...

Takže milí kresťania...

Budem vás hodnotiť podľa toho, ako ste za zachovali k najmladšiemu z nás...

PS: Aby som nezabudol...

Mám už aj dcéru...

Ale o tej si povieme niekedy nabudúce...

Našimi pracovnými nástrojmi sú cynizmus, irónia, vtip, humor, teda schopnosť robiť si srandu (hlavne sám zo seba), atď. ;)

Viem, že na to máš...

Najvyšším princípom, ktorý uznávame je SLOBODA, determinovaná slobodnou vôľou jednotlivca...

Teda z pohľadu náboženstva nie je žiaden skutok perzekuovaný, neexistujú žiadne tresty ani pokyny, ktoré by stúpenec musel dodržiavať...

Všetko je výhradne v jeho rukách...

Samozrejme, že musí rátať s odozvou okolia, keďže v tejto "hre" nie je sám a platí zákon akcie a reakcie...

Rovnako je to aj s otázkou čo po SMRTI...

Keďže aj posmrtný stav podlieha najvyššiemu princípu, tak platí že po smrti sa stane to čo si želá...

Ak si praje skončiť, tak skončí, ak chce žiť večne, bude žiť večne, ak sa chce reinkrarnovať, bude sa reinkarnovať...

Stačí len vedieť, čo chce...

A preto...

Žiadne také, že poslední budú prvými a prví poslednými...

Takže...

Aby si vedel ako sa niekto cíti...

Aké to je byť niekým...

Vymyslel sa spôsob...

Je ním tento život...

Máš tu možnosť skúsiť mnohé...

Ženy si skúšajú aké to je byť mužom...

Muži zas vidia, čo všetko musia strpieť ženy...

Niektorí okúsia aké je to byť hrdinom...

A iní zas čo to obnáša byť BOHOM...

Skúsenosti nadovšetko...

Predstav si že si BOHOM...

A máš na starosti 7 miliárd duší...

Kedy každá z nich má svoje individuálne požiadavky...

Často protichodné...

Nedá sa to...

Preto to všetko necháva na nás...

Aby sme sa dohodli medzi sebou...

Existuje kritérium ako rozdeľujeme veci podľa toho ako sa nám pozdávajú...

A keďže všetko zlé je aj na niečo dobré...

Tak vlastne existujú len dobré a dobré veci...

Ide ešte o jedno ;) Zvykneme označovať vec ako dobrú alebo zlú, lebo dôvod ;) však ak skúmaš vec, nájdeš pozitíva i negatíva, teda viac dôvodov a už ju nemožno zaškatuľkovať ;)

Ide aj o to z akého pohľadu nazeráš na vec ;) čím viac pohľadov, tým viac charakteristík nájdeš ;) a tam sa to dokonca komplikuje, že z pohľadu jedného môže byť charakteristika pozitívom a z pohľadu iného negatívom ;) atď ;)

Označiť niečo za dobré / zlé môže len niekto, kto vec dostatočne neskúmal, na základe jednej jej charakteristiky (negatívnej či pozitívnej) ju takto zaradil a nezahrnul do svojho hodnotenia pohľady iných ;)

Keď som sa zamýšľal nad tým ako funguje vedomie, skúmal som to svoje...

Došiel som k záveru že sa skladá minimálne z dvoch zložiek...

Činiteľ spracúva informácie, ktoré pochádzajú z rôznych zdrojov (napr. pamäť, senzory ako zrak sluch, atď) a predkladá ich vo forme myšlienok...

Pozorovateľ pozoruje činiteľa pri práci a rozhoduje...

Tieto dve zložky tvoria jadro mojej osoby, teda môjho JA...
Asi najväčšia sranda je, keď sa pozorovateľ začne hádať s činiteľom...

Vtedy podľa mňa nastupuje schíza...

Ale to len tak na okraj...

Poriadne sa opite a zistíte čo to je mať zmenené vedomie...

Predpokladám, že existuje nejaká zákonitosť v tomto vesmíre...

Podobne ako definujeme gravitačný zákon, teda že hmotné predmety sa k sebe priťahujú...

Tak určitá usporiadaná životná forma, teda organizmus má za určitých okolností schopnosť uvedomovania okolia resp.seba samého...

Ak si rozoberieme známu vetu, tak z nej vyplýva...

Že na počiatku bola informácia : SLOVO...

Táto informácia bola vo vedomí : u BOHA...

A táto informácia bola BOH...

Zároveň BOH je alfa a omega, teda prvý a posledný...

Bol na počiatku ako zadanie a bude na konci ako výsledok...

Samozrejme, že v priebehu procesu sa mení...

Ja si to predstavujem ako informačný systém, ktorý je schopný sa vyvíjať...

Na počiatku obsahoval jedinú informáciu, bez zjavnej definície...

Postupným modifikovaním systému sa vyvíja aj definícia pojmu BOH za pomoci ďalších pojmov...

Cieľom celého tohto humbuku je stvoriť BOHa, teda jeho definíciu...

My ako súčiastky tohto vesmírneho stroja vnímame vizualizáciu informačného systému, ktorý svojimi aktivitami pretvárame a tak pomáhame naplniť konečný cieľ...

Starý zákon hovorí, že chybu treba potrestať...

Nový zákon zase, že chybu treba odpustiť...

A JA hovorím, že chybu treba napraviť...

To sú tri piliere spravodlivosti...

Takže milí ľudkovia... Výzva pre tretie tisícročie...

1. Satan už bol potrestaný...
2. Satanovi bolo odpustené...
3. Teraz ho treba napraviť...

Ak si ma celý život hľadala a chceš so mnou zdieľať svoj život tak sa ohlás...

Som tu a čakám na Teba...

Sľubujem Ti, že to so MNOU nebudeš mať ľahké...

Teda rozhodne miluješ výzvy...

A nerada sa vzdávaš...

Ponúkam Ti NIČ, lebo NIČ mám...

Ak ti stačí NIČ, tak si ta pravá...

Viem, že miluješ POKOJ (byť v pohode bez ohľadu na okolnosti) a neženieš sa už za aktivitami, presne tak ako aj JA...

Nenazývajme to lenivosťou...

Nazvime to vyspelosťou...

Proste sa už nemusíme pachtiť za niečím aby sme boli šťastní...

Našli sme svoje zmysly života a preto nie sme nevyrovnaní...

Teraz si navzájom pomôžeme dosiahnuť to, po čom naše srdce piští...

Zmierili sme sa so svetom a radostne no niekedy aj so slzou v oku prežívame každodennú realitu...

Nevadí nám to...

Len tak SME...

A pláveme životom spolu s prúdom a niekedy proti prúdu...

Raz vpravo, raz vľavo...

Raz dobre raz zle...

A nevadí nám to...

Proste je už skoro NIČ čo by nám vadilo...

Lebo poznáme zmysel aj skrytých vecí...

A zmysel veciam dáva úžitok...

A úžitok slúži nám i iným...

Ešte veľa času v časomere je pred nami...

A chceme tento čas využiť tak, aby sme my i iní boli spokojní s tým ako sme ho využili...

Či už rozjímaním, prácou alebo zábavou...

Nemáme nejaké extra plány...

Chceme len prežiť tento život zmysluplne...

To jediné má pre nás zmysel...

A keď sa raz obrátime a pozrieme čo ostalo po nás tak budeme spokojní, že sa podarilo naše dielo...

Pomôcť tam kde treba...

Nechcieť žiť pre seba...

Tak teda čakám, kým sa ozveš...

Zatiaľ PA...

Keď máš slepačiu polievku tak na povrch vždy vyplávajú mastné oká...

Potom príde kuchár, lyžicou mastné oká odstráni a všetko je košér...

Len treba počkať kým sa polievka trochu ustáli...

A najlepšie je keď je chladná, lebo vtedy sú mastné oká v pevnom skupenstve a dobre sa chytajú...

Tak buď trpezlivý...

Mastné oká sú ako plevel, ktorý rastie medzi obilím...

Pán ho necháva rásť spolu s obilím, lebo keby sa ho snažil vytrhať skôr, tak by mohol poškodiť aj pšenicu...

Tak je napísané v Knihe...

Proste je treba času aby sa vykryštalizovali tí, ktorí sa majú vykryštalizovať...

Aby sa nikto nemohol vyhovárať, že bolo o ňom zle rozhodnuté...

Máš čas a priestor k dispozícii a konaj...

Na konci sa pozrieme na výsledok...

Ako v príbehu o pánovi a sluhoch...

Pán odišiel na ďalekú cestu a sluhom zveril svoj "majetok" - správu vecí verejných...

Po jeho návrate nastane účtovanie ako v jednoduchom účtovníctve...

Mám rád prirodzený smiech a dobrú náladu...

A chcem byť tvojim priateľom...

Ak áno, tak musíš akceptovať moju jedinečnosť a moje spôsoby...

Nenútim ťa aby si si ich osvojil...

Len ma nechaj žiť podľa mojich predstáv...

Potom nebude medzi nami konflikt a pokoj zavládne medzi nami...

Garantujem ti, že tak ako ty mňa aj ja teba nechám na pokoji...

Kým nenarušíš moje kruhy...

Vtedy ti o tom dám vedieť...

A dúfam že ty to pochopíš...

Mať pevnú pôdu pod nohami je cieľom celého tohto snaženia sa, ktoré sa volá život...

A život pred teba stavia veľkú výzvu...

Kresťanom sa môže nazývať každý, kto vezme svoj kríž na plecia a nasleduje Krista...

Hoc aj do pekla ak by to bolo potrebné...

Som zvedavý koľko z vás by sa na to dalo a vytrvalo v pekelnej skúške...

Poznám ťa...

Túžiš po komforte a šťastí pre tvoju dušičku...

Ale len ten je skutočným kresťanom, kto položí svoj život aby zachránil Krista z pekla...

Lebo tam odišiel po smrti...

Len kto sa odhodlá ho zachrániť...

No poďte boha-tieri...

Preukážte ako veľmi milujete Krista...

Kto vytrvá, získa odmenu...

Tým ktorí sa odhodlajú môžem sľúbiť, že vás to bude veľmi bolieť...

Ale stojí to za to...

Stretnúť sa s Kristom zoči voči je nezabudnuteľný zážitok...

Toto je určené výhradne pre tých odvážlivcov, ktorí chcú ísť zachrániť Krista do pekla...

Je to náročná úloha a čaká Vás na ceste veľa nebezpečenstiev a nástrah...

Veď peklo...

Takže, kto si netrúfa, nech ďalej nečíta...

Vystríhal som Vás...

A keď už budeš mať pekla dosť, tak zarecituj:

Aj tie najtajnejšie úmysly sa zapisujú do knihy života...

Je to vlastne taká história priebehu vesmíru, kde každý okamih i všetko skryté je zaznamenávané...

Ak si predstavíme vesmír ako stavový stroj tak je to vlastne záznam stavových premenných, v ktorých sa vesmír v minulosti nachádzal ;)

Čím skôr začnete byť k sebe otvorení a prestanete pred sebou čokoľvek skrývať tým lepšie pre vás...

Lebo raz sa kniha života otvorí pre všetkých a všetci budú do nej môcť nahliadnuť...

Takže jak bolo povedané: Myšlienkami, slovami a skutkami...

Vesmír musí mať takúto knihu života lebo to bude dôkazový materiál pri poslednom súde...

Aby sa nik nemohol vyhovárať...

Tam to bude čierne na bielom...

A všetkým prístupné...

Možno si si niekedy kládol otázku PREČO ;)

Prečo sa okolo nás dejú veci, ktoré nám nie sú po vôli ;)

Došiel som na to ;)

Je to kôli najvyššiemu princípu, ktorý musí byť dodržaný ;)

A tým princípom je SLOBODA ;)

Všetko čo CHCEŠ je DOVOLENÉ ;)

Lenže nie len to čo chceš TY ;)

Aj to čo chce ten druhý ;)

A to nám často nie je po vôli ;)

Podobáme sa ako vajce vajcu a nieto medzi nami rozdielu...

Sme egoisti a preto si zaslúžime rovnaký trest...

Vymyslel som to tak, že si môžete vybrať...

Ak si vyberiete zatratenie, potom budú zatratení aj vaši nepriatelia...

Ale ak si vyberiete spasenie, tak budú spasení aj vaši nepriatelia...

Teraz je to už na vás ako sa rozhodnete...

Ste ochotní ísť do zatratenia len aby aj vaši nepriatelia boli zatratení?

Alebo ste skôr schopní prekúsnuť, že aj vaši nepriatelia budú spasení ak si vyberiete spasenie?

Hehe, tomu sa hovorí dilema...

Ale mne to značne zjednoduší moju prácu...

Hovorí sa, že Ježiš je jediná cesta...

A vysvetlím vám prečo...

Ježiš hlásal aby sme MILOVALI SVOJICH NEPRIATEĽOV...

Ak prejavíte lásku nepriateľovi teda sa rozhodnete pre spasenie aj vašich nepriateľov tak ste sa rozhodli pre cestu do života...

Pre nás všetkých...

Preto Ježiš (jeho posolstvo) predstavuje správnu CESTU A ŽIVOT... Je to PRAVDA ;)

Tá druhá možnosť vedie k zatrateniu - pre nás všetkých...

Apelujem preto na vašu rozumnosť...

Vyberte si Ježišovu cestu - tak aby sme sa tu aj zajtra všetci mohli stretnúť a oslavovať našeho Stvoriteľa a diela Jeho rúk...

Ja si to tak trochu predstavujem ako takú hru ;)

Je veľa bohov a tí súťažia o priazeň medzi nami ľuďmi ;)

A teda aj Ježiš ako boh chce mať čo najviac nasledovníkov ;)

Asi nie je podstatné z ktorej denominácie človek je, to sú len také nepodstatné rozdiely ;)

Myslím si že bohovia dostávajú provízie podľa počtu nasledovníkov ;)

Čiže z toho mi vychádza, že najväčšiu radosť má asi z katolíckej cirkvi bo tam je najviac nasledovníkov a teda zarobia mu najviac ;)

To je pre mňa pravý dôvod prečo sa musí šíriť evanjelium ;)

Teda že kvantita je dôležitá ;)

Čím viac nasledovníkov, tým väčšie provízie pre Ježiška ;)

Lebo veď veľa je ciest a všetky vedú do Ríma (smrť) ;)

A teda je asi úplne jedno ktorou sa vydáme ;)

Pre nás ľudí ;)

Ale pre Ježiška nie ;)

Pre neho je dôležité, aby čím viac ľudí nasledovalo jeho cestu ;)

Ježiška považujem za jedného z hráčov hry, ktorú všetci hráme ;)

On svoj život zahral dobre ;)

Mal to premyslené a nakoniec aj celkom dobrý cirkus predviedol ;)

Takže dalo by sa povedať, že presvedčil mnohých ;)

A teraz je už za vodou - provízky sa len tak sypú ;)

My ostatní sa tiež len snažíme presvedčiť druhých aby išli po našej ceste a tak si chceme zabezpečiť provízky ;)

Ale nedarí sa nám v tom a tak neustále musíme hrať túto hru dookola ;)

Kým nepredvedieme ešte väčšie divadlo ako predviedol Ježiško ;)

Tým by sme mu z nasledovníkov trochu ubrali ;)

A začalo by naše podnikanie ;)

Ja som si vybral ako lákadlo ROZUM a LOGIKU ;)

Asi veľa nasledovníkov na toto nezlákam ale veď čo ak ;)

Možno teraz v dobe informačnej si niektorí ľudia zvolia moju cestu ;)

Bohom som sa už prehlásil ;)

Teraz už len splašiť nasledovníkov ;)

Vyložil som karty na stôl ;)

Som tu kvôli provízkam za nasledovníkov ;)

Dúfam, že oceníš, že som prezentoval celú ničím nezahmlenú pravdu o ľuďoch a bohoch ;)

Takže ak ťa už omrzelo rybárenie ľudí pre Ježiška a chcel by si vyskúšať niečo nové, tak poď a staň sa apoštolom nového náboženstva ;)

Ja mám iný koncept ;)

To čomu sa venujem je včelárenie ;)

A som preto včelár ;)

Ľudia sú pre mňa ako usilovné včeličky ;)

Starám sa o nich ;)

A oni lietajú po svete z kvietku na kvietok a znášajú mi za to dobrý ₼medík₼ do úľa ;)

Medíkom nazývam všetko to, čo vychádza z ROZUMU a LOGIKY ;)

Všetky tie čriepky, vtípky, zaujímavé myšlienky prosto jedným slovom užitočné informácie ;)

Tie si u nás ceníme najviac ;)

Obchodujeme s nimi ;)

Lebo myšlienky sa dajú všelijako dobre využiť aj zneužiť ;)

Sú multifunkčné ;)

Ako si už asi pochopil, v hre o dobro a zlo sa snažíme byť neutrálni ;)

Dokážeme sa prikloniť k ľubovoľnej z bojujúcich strán ak je to pre nás výhodné ;)

Ale vačšinou sa ich súboja nezúčastňujeme ;)

Dodávame im len zbrane (myšlienky) aby mohli medzi sebou bojovať ;)

A preto je našim hlavným cieľom v živote generovanie nových myšlienok ;)

Lebo nové neotrepané myšlienky má každý rád ;)

Ducha si predstavujem ako činiteľa (či konateľa) ;)

To je ten, ktorý sa rozhoduje, ktorý vníma, ktorý si uvedomuje... ;)

A dušu zas ako nádobu, do ktorej si duch odkladá všetko dôležité a zas si z nej berie keď potrebuje ;)

Ducha má asi každý, kto žije, lebo každý sa nejako rozhoduje, vníma či uvedomuje... ;)

Teda aspoň dúfam ;)

Podľa mňa musí byť niečo na základe čoho sa duch bežne prejavuje - niečo ako auto pilot ;)

A z čoho čerpá ak si potrebuje napríklad na niečo dôležité spomenúť ;)

Duch z tohto pohľadu môže aj prestať fungovať (existovať) - v čase smrti ;)

Ale na základe toho, čo je v duši, snáď môže byť znova obnovený ;)

Ak duša je zachovaná, tak je možné oživiť daného ducha ;)

Niekedy sa nestíham čudovať, čo všetko zo mňa vychádza a aké poznanie mám (určite som ho nezískal v tomto živote)...

Aj tento článok je mi dôkazom ;)

A preto ;)

Buď som sa napojil na nejaký externý zdroj poznania alebo to všetko už bolo vo mne a môj duch to "len" vydoloval z mojej duše ;)

JA sa prikláňam k druhej možnosti ;)

Z pohľadu toho, čo som napísal, je DUCH SVäTÝ ten, ktorého DUŠA obsahuje samé fajnové veci ;)

Všetci dobre vieme, že z raja sme boli vyhnaní kôli Adamovej neposlušnosti ;)

PánBožko zakázal Adamovi jesť zo stromu poznania dobrého a zlého ;)

Adam porušil tento zákaz a preto musel z raja odísť ;)

Ak by sa ťa niekto pýtal pri vstupe na heslo...

Tak heslo je:

Zmyslom života je čakanie na SMRŤ ;)

A pri tom čakaní si môžeš trochu užiť ;)

DUCH sa pri smrti anihiluje, ostáva len DUŠA a tá nie je schopná konať ;)

Lebo DUŠA je len pohár do ktorého DUCH počas žitia vlieva, čo potrebuje ;)

DUŠIČKY sa zdržiavajú v takzvanom rezervoári duší ;)

Tam čakajú na implantáciu do vhodného TELA ;)

Pri implantácii sa zapne aj DUCH ;)

Kým sa DUŠA nachádza v rezervoári duší jej obsah sa nemení ;)

DUŠA obsahuje všetko to, čo DUCH za žitia do nej vlial ;)

Patrí entite, ktorá sa označuje ako JA ;)

Viac o JA sa dozvieš tu ;)

Entita JA je základnou mentálnou jednotkou, ktorá sa vyskytuje vo vesmíre a označujeme ju názvom ČLOVEK ;)

Každý ČLOVEK je b.o.h. teda biologicky organizovaný humanoid ;)

Myslím, že to je zásadná otázka, ktorá dokáže odkryť zmysel života ;)

Lebo ak sa dozvieme aký bol Jeho zámer, tak odkryjeme tajomstvo zmyslu ;)

Dúfam len, že odpoveď nebude: LEBO SA NUDIL ;)

Vychádzajme z predpokladu, že ľudia dokázali určiť životu kopec zmyslov, každý individuálne za SEBA ;)

Možno viac zmyslov existuje ako pôvodne tvorca zamýšľal ;)

Lebo používatelia našli rôzne druhy vyžitia v tomto svete ;)

Teda je to miesto, kde sa dá realizovať ;)

Ak máš nejaký cieľ, môžeš za ním ísť ;)

Predstavme si teda nejaké ihrisko, kde sa môžeme zahrať ;)

Existuje veľa druhov hier a každému asi vyhovuje niečo iné ;)

Ak by SOM si JA mal vybrať hru, tak by SOM volil nejakú tvorivú ;)

Takú kde niečo vytvorím ;)

Napríklad nový svet ;)

A tu už sa dostávame k tej pôvodnej otázke ;)

Načo by SOM to robil ;)

V prvom rade by SOM chcel dokázať, že niečoho takého SOM schopný ;)

Považoval by SOM to za výzvu ;)

Niečo ako vrcholné dielo programátora ;)

Postupoval by SOM asi tak, že by SOM zobral všetky znalosti, ktoré naša civilizácia má a podľa týchto faktov sa čo najviac snažil priblížiť k originálu ;)

Ale zároveň by SOM to urobil dostatočne otvorené na to aby aj prípadní ďalší tvorcovia mohli realizovať hoc aj vlastné predstavy o dokonalom svete ;)

Teda tak, stále sme sa ale nedostali k tomu zmyslu ;)

Aký vzťah má prípadný STVORITEĽ k svojmu STVORENIU? ;)

Môžem povedať o SEBE, že všetko čo SOM doteraz stvoril považujem za svoje "deti" ;)

Starám sa o svoje výtvory, zveľaďujem ich a hlavne ich používam denno denne ;)

Chcem aby moje výtvory boli používané na ten účel ako boli vytvorené ;)

Ak vytvorím nový svet, chcem aby sa jeho obyvatelia oboznámili s prostredím a naplno využili potenciál, ktorý daný svet poskytuje ;)

A ktovie, možno im zadám úlohu ;)

Hľadať dôvod, prečo do PEKLA som vlastne ten svet tvoril ;)

Verím tomu, že vymyslia milióny dôvodov a JA potom budem sám vedieť, že to malo zmysel ;)

Zmyslom života by potom bolo HĽADANIE ZMYSLU ŽIVOTA ;)

Pre mňa je moja viera logickejšia, lebo mi dáva zmysel (na základe všetkého toho, čím som si prešiel už) ;)

Pre niekoho iného logickejšia nebude, lebo mu bude dávať zmysel tá jeho (lebo on si prešiel niečím iným) ;)

Je to o tom, čo všetko je človek schopný vidieť ;)

Ten, kto vidí chvost slona, bude mať vieru o chvoste ;)

Ten, kto vidí nos slona, bude mať vieru o nose ;)

A ten, kto vidí celého slona, zas bude mať niečo iné ;)

Ako ten, kto vidí celú zoologickú záhradu ;)

Je to o stupni vývoja konkrétneho jednotlivca ;)

Niekto vidí kresťanstvo ako jedinú cestu ;)

Je to jeho pohľad ;)

Ja vidím, že všetky cesty vedú do Ríma ;)

Principiálne ma nemôže presvedčiť, aby som degradoval svoj pohľad na ten jeho, lebo jeho je len podmnožinou obrazu, ktorý momentálne vidím ;)

A iného s iným pohľadom tiež len veľmi ťažko presvedčí, lebo tie pohľady sú tak nekompatibilné, že sa nedajú zjednotiť ;) Má šancu uspieť len u niekoho, kto hľadá, ale ten, kto už našiel sa svojej viery len ťažko vzdá ;)

Ak by človek chcel spoznať, prečo pre niekoho niečo dáva zmysel, musel by vidieť celú jeho cestu, ktorú prešiel od momentu, kedy vznikol a vydal sa na cestu až po prítomný okamih, každý jeden detail na ceste ovplyvnil to, čo je schopny chápať a v čo je schopný veriť ;) Nie je to o nejakých argumentoch ;) Argumenty i protiargumenty sa dajú vygenerovať pre ľubovoľnú vieru ;)

Keď to chceš biblicky, tak sa tam píše, "Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta! « - prejde. A nič vám nebude nemožné." - teda: NIČ VÁM NEBUDE NEMOŽNÉ, ani to aby som rozhodoval o tom, čo so mnou bude po smrti ;)

Takže základnú chybu, ktorú človek robí je, že sa snaží ísť na vieru logickými argumentami ;) Ak to chce pochopiť, musí urobiť jeden krok do neznáma ;) Uveriť ;) Neriešiť to rozumom ;) Ale mať vieru aspoň ako horčičné zrniečko ;) A je jedno, čomu konkrétne uverí ;) Je to len na ňom ;) To zrniečko začne rásť a nakoniec z neho vyrastie celý veľký strom ;) A plodmi toho stromu potom budú tie argumenty, ktoré podporujú danú vieru ;) Čo sa týka výberu viery, samozrejme záleží od toho, či chce pestovať okrasnú kvetinu alebo bodlačie ;)

Utrpenie je v našich hlavách...

Je to program a dá sa vypnúť...

Ale nerobil by som to...

Nerozpoznal by som, že niečo nie je v poriadku...

Inými slovami:

MUSÍŠ sa naučiť zrozumiteľne vyjadrovať...

Nahoršie sú viaczmysly...

Lebo vesmír je tak trochu podrazák...

Ty chceš niečo a on ti to splní...

Ale po svojom...

Najprv sa s ním musíš dohodnúť na komunikačnom protokole...

Tak, aby nebolo možné viacerými spôsobmi vyložiť tvoje úmysly...

A hlavne pochopíš, že dôležité je aj každé slovíčko, ktoré vypustíš do sveta...

A to je vlastne úvod do programovania...

A sleduj čo sa bude diať okolo teba...

Niektoré výsledky sa môžu dostaviť hneď a niektoré až po rokoch...

Ale minimálne u mňa funguje princíp spätnej väzby...

Teda vesmír ma upozorní, keď si mám niečo všimnúť...

Nachádzaš sa v terajšom okamihu na danom mieste...

Z daného okamihu a miesta vedú cestičky...

Dávaj si pozor aby si si nezakopal všetky cestičky, ktoré vedú z daného miesta a okamihu...

Toto je životné poznanie aj zmysel cesty...

Dosiahnuť aby všetko bolo z tvojho pohľadu dobré...

Lebo to je aj pohľad Stvoriteľa, ktorý nás učí spoznávať svoje dielo...

A On chce aby si spoznal všetko čo vie...

Nedám ti dôkaz...

Neveril by si mi...

Ale poradím ti ako dôjsť k odpovedi na túto otázku...

Zamysli sa nad tým, kto požaduje ten dôkaz...

Keď si odpovieš na túto otázku, tak nájdeš pevný bod vo vesmíre...

Potom si od tohto pevného bodu odvodíš ďalšie veci...

Až nakoniec uvidíš celý vesmír v celej svojej kráse...

Ak stále vesmír nevnímaš tak si ešte nenašiel v ňom pevný bod...

Jediné čo vnímaš okolo seba je chaos, ktorý je v pohybe...

Ale na to aby si v tom chaose videl poriadok tak potrebuješ sa oprieť o pevný bod...

A ten je v tebe...

Táto otázka a táto odpoveď je nespochybniteľná...

Definuje tvoje JA...

Je to pevný bod, o ktorý sa môžeš oprieť...

Ani Rím nebol vybudovaný za deň...

Nemožno stále pracovať a nemožno stále oddychovať...

Je dôležité nájsť nejakú rovnováhu, stanoviť si pravidlá...

Napríklad ja šesť dní pracujem a na siedmy oddychujem...

Takýto režim mi vyhovuje a som s ním spokojný...

Však je na každom z vás aký režim si zvolí...

Niekedy je potrebné trochu viac zamakať a niekedy zas viac relaxovať...

Predstav si že máš v sebe batériu, ktorá sa vybíja keď pracuješ a dobíja keď relaxuješ...

Hospodár s ňou tak, aby si vždy mal dostatok síl na nevyhnutné aktivity, ktoré je potrebné vykonať...

Dostatočne spi a hlavne veľa snívaj...

Lebo sny sú dôležitou inšpiráciou, ktorú následne môžeš realizovať vo svojom vesmíre...

Tak teda hor sa do práce a oddychu...

Nech sa darí tvojmu dielu a si spokojný s tým čo si dosiahol...

V momente keď sa staneš programátorom svojho vesmíru si treba dávať pozor na veľa vecí...

Zo začiatku ti to príde tak, že veci sa dejú "náhodne"...

Ale nie je to celkom tak...

Možno sa len práve dejú želania, ktoré si si želal veľmi dávno Ba dokonca v iných životoch...

Len si na to nepamätáš...

Preto je dôležité zanechávať po sebe stopy...

Lebo každým vstupom do vesmíru prichádza amnézia...

Je to v podstate taká zaujímavosť, že sa ti zdá že začínaš odznova...

Hra je týmto zaujímavejšia...

Možno ti to celé príde ako chaos...

Ale všetko len dočasu...

V chaose je potrebné nájsť poriadok...

To sa stane vtedy keď nájdeš SAMÉHO SEBA...

Keď zadefinuješ čo CHCEŠ a ČO NECHCEŠ...

Podla toho vieš čo je od teba a čo od niekoho iného...

Podla toho vieš kto vlastne SI...

Zamysli sa...

Nie je podstatné odkiaľ sme prišli...

Lebo vďaka amnézii si to nepamätáme...

Proste začíname vnímať a uvedomovať si až od určitého okamihu...

Teda dozadu je zbytočné ísť...

Treba ísť dopredu...

Podstatné je kam sa chceš dostať...

A na to potrebuješ vedieť čo chceš a čo nie...

Lebo tieto dva fakty ovplyvňujú tvoju budúcnosť...

Sú to mantinely, ktoré vyhraničujú tvoju budúcu cestu...

Nezabúdaj, že v hre je veľa hráčov...

Preto sa musíš vedieť ohraničiť...

Vždy byť schopný posúdiť čo je od teba a čo je od niekoho iného...

Môžeš spolupracovať ale môžeš i súperiť...

Je to len a len na tebe...

Brainstorming

Je búrka myšlienok. Spisujem všetko čo ma k danej problematike napadne. Zatiaľ neriešim poradie alebo zmysel.

Súboj myšlienok

Je boj medzi myšlienkami. Môže prebiehať vnútri človeka, alebo medzi viacerými zúčastnenými. Zistí sa tým to čo nás k danej problematike napadne.

Hľadanie myšlienok

Kladenie otázok je veľmi dôležité. Upresňujeme tým pohľady alebo zisťujeme dodatočné informácie.

Smer zložitej myšlienky

Je potrebné zohľadniť predpoklad a cieľ. Všetko medzi tým je cesta ako sa dostať od predpokladu k cieľu. Na úvod teda uvediem z čoho vychádzam, na konci k čomu chcem dospieť a v strede popíšem cestu ako som sa tam dostal.

Pohľady

Ak uvažujem o komplexnej záležitosti, ktorá sa skladá z menších celkov (príklad. spoločnosť, ktorá sa skladá z jednotlivcov) je vhodné použiť pohľad z hora nadol a z dola nahor. (príklad. čo je dôležité z pohľadu spoločnosti a čo z pohľadu jednotlivca). Môžem tak dostať 2 a viac pohľadov na danú problematiku.

Prienik pohľadov

Je hľadanie takých faktov, ktoré majú pohľady spoločné.

Zjednotenie pohľadov

Je zohľadnenie všetkých pohľadov. Vytváram tak množinu všetkých faktov, ktoré z pohľadov vychádzajú.

Hľadanie kompromisov

Zohľadním predpoklady vychádzajúce z pohľadov a hľadám spoločnú cestu, vedúcu k vyriešeniu zadania.

Preformulovanie myšlienky

Niekedy je vhodné použiť iné slová na vyjadrenie tej istej myšlienky.

Priznám sa, tak trochu sa nudím a tak som si vymyslel „náročný“ projekt...

Hacknúť slovenský internet...

Úloha sa skladala z troch krokov:

1. Dostať sa k databáze emailových schránok
2. Rozposlanie mailov
3. Sledovanie reakcií z pohľadu agenta provokatéra.

Musím s poľutovaním povedať, že úloha sa mi „podarila“.

Teraz popíšem ako som na to išiel (aby bolo možné zjednať nápravy)

Musím povedať, že ochrana informácií nachádzajúcich sa na internete je úbohá. Tým, že sú informácie zverejnené a takmer vôbec nezabezpečené, je možné, že sa k nim dostane ktokoľvek. Aj niekto komu by išlo o vytvorenie škôd (narozdiel odomňa). Stačilo vytvoriť jednoduchý systém, ktorý prechádzal cez jednotlivé stránky internetovej databázy a parser, ktorý následne stránky analyzoval a vycucával z nich informácie. Tieto sa následne ukladali do databázy a čakali na svoj osud. Nechápem ako niekto môže „prebrowsovať“ celú databázu internetovej stránky úplne bez problémov. Teda ak mám oznámkovať ochranu informácií nachádzajúcich sa na internete je to za 5.

Ďalším krokom bolo vytvorenie sendera, ktorý by odoslal na emailové adresy neškodnú správu. Z pohľadu programovania nic moc. A to som skoro nevedel ani PHP. Vďaka nezabezpečeniu systému webového providera sa mi to podarilo. Ešte som nezažil systém, ktorý by mi umožnil odoslať cca 100 000 mailov za zhruba hodinu. Spamovací systém ako vyšitý. Známka: 5

Úplne najkrajšie bolo sledovanie reakcií jednotlivých používateľov. Neprekvapilo ma keď ma niekto poslal do rite (a to som ešte slušný). Skôr ma prekvapilo keď niekto zareagoval pozitívne na moju ponuku rozosielať spoločnostiam zo Zoznamu slovenského internetu spam. A nebolo ich málo. Teda hodnotenie používateľov internetu : 4

Projekt hodnotím ako úspešný. Ukázalo sa mnoho bezpečnostných dier, ktoré by bolo vhodné zaplátať. A vôbec by nebolo odveci zdvihnúť právne povedomie tzv. firiem, ktoré sa nachádzajú v Zozname slovenského internetu a to že posielanie spamu je zakázané ;)

Všetkým, ktorých sa moja aktivita nejako dotkla sa ospravedlňujem...

Myslel som to dobre ;)

Váš dzI/O ;)

Tak pohnete aj zemeguľou...

A skutočne...

Ty pevným bodom je vaše JA...

Ak zadefinujete vzťažnú sústavu, ktorej stredom je vaše JA, tak sa stanete stredom poznaného vesmíru...

A potom platí, že zem vám uteká pod nohami...

Pohli ste zemeguľou...

Chce to len trochu predstavivosti...

Vzťažná sústava má svoj bod nula, je to miesto kde začínajú osi trojrozmerného priestoru...

Stred vzťažnej sústavy môže byť kdekoľvek...

Teda stred umiestnime priamo do pozorovateľa...

Do SEBA...

Pevný bod je poznanie, ktoré je neotrasiteľné...

Napríklad JA SOM...

Keďže myslím, tak som, to povedal už Descartes...

Ja idem ešte ďalej...

Uvedomujem si sám seba, teda SOM...

To je ten pevný bod...

A od tohto pevného bodu sa všetko odvíja...

Celý môj poznaný vesmír...

To je stred vzťažnej sústavy...

Každý z nás má ináč veľký vesmír...

Závisí to od toho, čo všetko vie, kde všade bol, čo všetko videl...

Tí ktorí používajú fantáziu, si dokážu zväčšiť hranice svojho vesmíru takmer do nekonečna...

Napríklad ja som stanovil hranice vesmíru v ktorom žijem...

Samozrejme bol to len myšlienkový konštrukt, ale urobil som to preto aby som sa mohol ako pozorovateľ postaviť mimo poznateľný vesmír...

Vyplynula z tohto konania jedna vec, teda čo sa nachádza tam mimo tento vesmír...

Aby som nemusel definovať pojem NIČ, zadefinoval som že sa tam nachádza iný, nadradený vesmír...

A teda náš vesmír je produktom počínania vesmírčanov z nadradeného vesmíru...

Niečo ako simulácia...

Na prvý pohľad elegantné riešenie však vyvstal novy problém...

Koho produktom je ich vesmír?

Mohli by sme definovať reťaz vesmírov, kde vždy daný vesmír vytvorí pomocou prostriedkov, ktoré majú k dispozícii simuláciu vesmíru, v ktorej zas vznikne ďalšia simulácia ale nijako sme si tým nepomohli...

Teoreticky by sme sa dostali k najvyššej inštancii takéhoto vesmíru, ktorý by sme označili za ten reálny a pravý a tam by sme museli povedať že tento vesmír vždy bol a je večný...

Teda nejaké nadradené vesmíry môžeme zanedbať a vyhlásiť tento v ktorom sa nachádzame za ten najvyšší možný, ktorý vždy bol a je večný...

Teraz už len treba zadefinovať že inteligencia je vlastnosťou vesmíru v ktorom žijeme, teda že určitá životná forma nadobúda vedomie, je schopná myslieť, riešiť problémy atď...

Dlho som uvažoval nad tým čo by SOM mohol dať tomuto svetu... Študoval SOM a skúmal, pozoroval SOM a hľadal svoj osobný zmysel života... Až nakoniec SOM na to došiel... Chcem Vám ponúknuť moju filozofiu... Chcem Vám ponúknuť pevný bod vo vesmíre... Lebo vraj ak máte pevný bod vo vesmíre tak pohnete i zemeguľou... Toto je pre všetkých tých, ktorí chcú byť zmenou, ktorú chcú vidieť vo svojom živote...

Však kde nájsť ten pevný bod? Všetko okolo mňa je v pohybe, všetko sa mení, všetko sa vyvíja. Taký je život... Život je zmena... Tak kde je ten pevný bod? Hľadal som ho všade možne... Hľadal som ho v pravdách... Hľadal som ho v knihách... Hľadal som ho v princípoch ale nič nebolo dostatočne stále aby SOM sa s tým uspokojil... Až raz si tak zatvorím oči a zameriam sa na SEBA... A tam som ho našiel... Ten pevný bod je vo MNE...Tým bodom SOM JA... Moje JA ma definuje... Hovorí o tom aké sú moje túžby, čo chcem a čo nechcem... Hovoria o tom aký SOM a teda čo práve tu a teraz SOM... A aj keď sa JA v čase mení, tak stále ho mám. Stále je pri MNE a nikdy MA neopustilo. Moja cesta, ktorá kedysi dávno započala ma doviedla až k súčasnému JA, ktoré vníma svet naokolo, spoznáva ho a tak trochu ho aj pretvára...

Teória relativity hovorí, že množstvo vecí závisí od pozorovateľa a preto sa veci zdajú byť relatívne... Čo pre jedného malé, to pre iného veľké... Dlho som sa nevedel vysporiadať s množstvom pohľadov a právd o svete, ktoré prichádzali z rôznych zdrojov a mnohokrát si vyslovene protirečili... Ktorému pohľadu dať prednosť a na čom stavať? Vytváralo to v mojom svete chaos... A preto som sa vyprdol na tieto pohľady... Stanovil som jediný správny... Ten môj... Podľa teórie relativity je možné zadefinovať vzťažnú sústavu a bod NULA, ktorá je stredom tejto sústavy. A JA som bod NULA mojej vzťažnej sústavy položil do môjho JA. JA SOM pozorovateľom všetkého čo sa okolo MŇA deje... JA SOM prijímateľom informácií, ktoré sa okolo mňa obšmietnu a JA generujem všetko čo zo MŇA vychádza... Moje JA je stredobodom všetkého mnou poznaného... Ak niekam chcem ísť tak musím moje JA pohnúť na dané miesto pomocou tela ktoré mám k dispozícii. Už nie JA chodím po zemi, ale zem mi uteká pod nohami, lebo JA SOM stredom vesmíru... A vždy a všade je to moje JA, ktoré mám stále so sebou. Nie je to nik a nič iné. Aj keď zavriem oči tak moje JA tam stále je. Všetko naokolo zmizne ale moje JA tam ostane. Môžem sa sám so sebou aj porozprávať a často to robím. Kladiem si otázky a hľadám na ne odpovede...

Uvedomujem si sám SEBA, teda SOM... Vnímam svoje JA, vnímam sám SEBA keď uvažujem, keď myslím, cítim, vnímam. Pokúšal SOM sa to spochybniť ale nepodarilo sa mi to... Nemôžem neexistovať, ak si uvedomujem sám SEBA... Nemôžem nebyť keď zo mňa vyšli tieto slová a viem ich po SEBE prečítať... Nebol to niekto iný ale bol SOM to JA... V tomto svete plnom neistoty, ktorý volám bludisko (lebo sa tu jeden stretne s množstvom bludov) SOM hľadal pevný bod o ktorý by SOM sa mohol oprieť. Ľudia vraveli: ver v Boha, ale kto alebo čo je ten Boh? JA ho nepoznám... Ale JA potrebujem pevné základy na ktorých by som mohol stavať svoj život... Nechcem byť ako halúzka v mori, s ktorou si pohrávajú vlnky... Nechcem byť ako semiačko topoľa, ktoré unáša vietor sem a tam, čakajúc na to že nájdem niekde pevnú pôdu pod nohami v ktorej by som mohol zakoreniť... Práve naopak... Chcem istotu, stabilitu a rovnováhu... Chcem odolať aj prípadnej búrke a postaviť si svoj domček na pevnej skale tak aby obstál aj pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi... A moje JA sa stalo takýmto nespochybniteľným základom môjho života... Moje JA je pevným bodom vo vesmíre...

Všetko čo poznám, vnímam svojimi očami, sluchom, hmatom, jedným slovom zmyslami... Všetko na čom staviam sú moje skúsenosti, ktoré SOM pobral životom... Neviem odkiaľ som prišiel a neviem kam kráčam... Neviem odkiaľ sa tu vzal môj život... Neviem čo je dobré a čo zlé... Nepamätám si začiatok a nevidím na koniec... Neviem či existujú aj iné svety a neviem čo a či je po smrti. Ani len to neviem či tento svet, ktorý práve obývam je skutočný alebo len nejaká ilúzia... Viem vlastne nič... Okrem jediného... Že JA práve teraz SOM... Možno raz už nebudem… Ale to momentálne nie je podstatné… Lebo ak nebudem tak sa nebudem môcť spýtať samého SEBA či existujem… Nebudem si sám SEBA uvedomovať a nebudem SA vnímať… Je podstatné, že tento stav práve tu a teraz nie je… Lebo zatiaľ si sám SEBA uvedomujem…

Však som tu a teraz na tomto mieste... Toto je ten okamih a toto je to miesto, ktoré nazývame vesmír... Môj domov... Počujem ho, vidím ho, cítim ho... Dotýkam sa ho... A vnímam svoje telo cez prsty, ktoré ťukajú do klávesnice tieto slová... Dotýkam sa klávesnice a pri tom vzniká niečo zmysluplné, niečo čo má hlavu a pätu... Nie len nejaká spleť náhodných písmenok ale ucelený text = informácia...

Neviem odkiaľ sa moje JA nabralo. Nepamätám si začiatok. Ale je tu. Tak sa s tým skúste nejako vyrovnať. Aj ja som si dlho na SEBA zvykal. Aj JA som dlho bojoval s tým aby som prijal SEBA takého aký SOM. I JA som hľadal vzácnu perlu, ktorú by stálo za to kúpiť. I JA som túžil po mieri a pokoji v tomto rušnom svete, ktorý voláme vesmír... Až nakoniec SOM ju našiel... Odhodil SOM od SEBA všetko čo mi nepatrilo... Čo nevychádzalo zo MŇA... Všetky definície, poučky, pravidlá... Všetok ten balast, ktorý som na SEBA nalepil cestou životom... Neostalo už nič len čisté a nefalšované JA... JA ktoré možno definovať tým čo chcem a tým čo nechcem... Tak jednoduché to je... To aký ste je definované tým čo chcete a tým čo nechcete...

Aký vlastne SOM? Väčšinou tresnem prvú vec čo ma napadne bez ohľadu na prípadné následky... SOM hĺbavý a strašne často rozmýšľam... Málokedy sa hnevám... A milujem... Milujem každý jeden drobný detail tohto života... Aj keď občas hovorím, že sa mi nechce žiť, je to len preto že som zatiaľ nenašiel človeka, ktorý by život vnímal podobne ako JA... Túžim po tom stretnúť aspoň jedného, ktorý by chcel pokračovať so MNOU za cieľmi, ktoré sú v nedohľadne... Niekoho s kým by som mohol do noci filozofovať nad nesmrteľnosťou chrobáka... Alebo len tak byť a užívať si prítomný okamih... Kde si? Existuješ vôbec? SOM tu úplne sám? Tak sa ozvi ak SI... Nech budeme DVAJA...

Väčšinou používame dvojstupňovú logiku pri posudzovaní výrokov...

Teda ÁNO alebo NIE resp. PRAVDA alebo NEPRAVDA...

Ale ja som si zadefinoval štvorstupňovú logiku ;)

ÁNO, NIE, MOŽNO a NEVIEM ;)

MOŽNO je zjednotením možností ÁNO a NIE...

Teda MOŽNO znamená že buď ÁNO alebo NIE = akceptujeme obe možnosti ako vhodné...

NEVIEM znamená, že o pravdivosti daného výroku momentálne nie je možné rozhodnúť ;)