Definície dôležitých pojmov

Cieľom tejto stránky je diskusia o niektorých otázkach vedy a viery a ich vzájomného vzťahu. Diskusia však môže byť zmysluplná iba vtedy, ak je nám úplne jasné, o čom hovoríme. Preto na tomto mieste uvádzam súhrn definícií niektorých pojmov, o ktorých sa bude v ďalšom často hovoriť. Toho, komu je definícia určená, budem nazývať adresátom, toho, kto ju podáva, autorom. Za definíciu treba považovať vždy iba prvú vetu v každom odseku (vysádzanú tučne). To, čo nasleduje, je už môj komentár.

Nie všetky pojmy používané v diskusii o bohu sú dobre definované, či definovateľné, preto nebuďte na tieto definície prísni. Ak sa vám nebudú páčiť, vina môže byť niekedy aj vo veriacich, ktorí mnohé religiózne pojmy nedefinujú. Urobil som len to, čo som mohol.

Definícia je akékoľvek vymedzenie objektu (či činnosti) tak, aby sme o ňom mohli hovoriť. Je dobré, ak definícia vystihuje čo najviac vlastností definovaného (veľmi to pomôže napríklad pri rozhodovaní, či definovaný objekt vôbec jestvuje). Niektoré veci a javy sú však dosť chudobné na vlastnosti. Najjednoduchšia je definícia ostenzívna, pri ktorej na vec (alebo jej obraz, fotografiu) jednoducho ukážeme: „takto vyzerajú králiky“. Iný poučný príklad takého typu definície predstavujú niektoré zložitejšie činnosti: skúste slovne opísať hoci len viazanie kravaty, či šnurovanie topánok – uvidíte, že je to takmer nemožné, a že jednoduchšie je túto činnosť demonštrovať. Veci, na ktoré nemožno ukázať, ktoré nemožno predviesť, sa musia opísať tak, aby sa nedali zameniť s inými – definícia musí vylučovať nejednoznačnosť. Najhodnotnejšia je definícia teoretická, ktorá niečo vysvetľuje: „teplota je priemerná kinetická energia molekúl látky“. Obvykle sa definíciou odvolávame na iný pojem: v predchádzajúcom príklade predpokladáme, že adresát vie, čo je kinetická energia. Ak by to nevedel, museli by sme mu vysvetliť aj túto fyzikálnu veličinu. Podobne sa v zoológii definujú živočíšne druhy hierarchicky: myš je presne opísaný hlodavec, hlodavec je presne opísaný cicavec, atď. Je jasné, že takto nemôžeme pokračovať do nekonečna. Jestvujú pojmy, ktoré sa už takto ďalej nedajú definovať. Ak ide o pojmy veľmi dôležité (vo filozofii sú také všetky pojmy), nazývame ich kategóriami: hmota, bytie, entita.

Treba si však uvedomiť, že používame aj pojmy, ktoré nemá ani len zmysel definovať. Občas ma žiadajú, aby som definoval priestor, čas, hmotu, energiu, myšlienku, vedomie, život. Také výzvy považujem za trucovitú reakciu na neschopnosť teistov opísať obsah ich ústredného pojmu „boh“. Povedať – ako to robili marxisti – že hmota je objektívna realita, jestvujúca nezávisle na vedomí človeka, znamená nepovedať nič. Hmota je kategória, pomocou ktorej definujeme všetko ostatné, preto ju nemožno už pomocou ničoho iného opísať. Nedefinovať hmotu však neznamená nič o nej nevedieť. Žiaden fyzik necíti potrebu hmotu definovať, napriek tomu je fyzika prírodná veda, ktorá vie o vlastnostiach hmoty povedať najviac (povedal by som, že hmota je definovaná práve tým, čo o nej hovorí fyzika). Jej prístup k svetu však nestojí na slovnom fetišizme, ale je „operacionalistický“: fyzikálne veličiny sa v konečnom dôsledku nedefinujú verbálnym opisom, ale opisom operácií, ktorými sa dajú merať.

Na hmotu v jej všakových formách narážame na každom kroku, z hmoty doslova pozostávame, bez nej by sme nejestvovali ani pár minút (skúste sa päť minút zaobísť bez kyslíka). O bohu to isté môže tvrdiť už len náboženský fanatik: boh sa pred nami totiž veľmi úspešne schováva. Preto porovnávať „zrejmosť“ boha so zrejmosťou hmoty je nehanebné a považovať požiadavku definovať hmotu za rovnocennú požiadavke definovať boha svedčí o nedostatku súdnosti.

Podať dobrú definíciu nie je vždy ľahké. Preto sa stretávame s definíciami rôznej kvality. Dobrá definícia je mnohokrát prvým krokom k riešeniu problému. Príkladom veľmi nevhodnej definície je vymedzenie boha v kréde: „Otec všemohúci, stvoriteľ neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“ (KKC, za § 184) Otcom sa tu zaiste nemyslí otec v bežnom ľudskom (biologickom) význame, takže chápanie otca uvedeného v kréde treba ešte len vysvetliť. Všemocnosť je vlastnosť veľmi neurčitá: akoby autor definície nevedel, čo boh môže a preto pre istotu povedal, že môže všetko – ale on všetko nemôže: iste nemôže spáchať samovraždu (čo by potom bolo so svetom, ktorý neustále riadi?). Stvoriteľ je označenie bytosti skutkom, ktorý vykonala, ale tak sa bytosť definovať nedá: všemocný boh svet mohol, ale nemusel stvoriť, takže to, že ho stvoril, o ňom nič podstatné nehovorí. Izolované skutky do definície nepatria. Vymedzenie sveta (ne)viditeľného je definované našimi zmyslami; to, že je pre nás svet (ne)viditeľný nie je bohvieaká vlastnosť tohto sveta – skôr to hovorí čosi o nás.

Pravda je zhoda akéhokoľvek tvrdenia so skutočnosťou, alebo (hlavne v prípade matematiky) s inými tvrdeniami týkajúcimi sa tých istých vecí. Pravdivosť tvrdenia o jave znamená, že toto tvrdenie vyjadruje do značnej miery skutočné vlastnosti tohto javu. Najsilnejším argumentom v prospech pravdivosti teórie je jej schopnosť veľmi presne predpovedať javy, ktoré sa v budúcnosti stanú. Prakticky každé pravdivé tvrdenie hovorí aj o budúcnosti.

Dôkaz je súbor myšlienkových a prípadne aj experimentálnych úkonov, ktorými sa potvrdzuje, že nejaké tvrdenie je za daných podmienok poznania najbližšie k pravde. Jedno a to isté tvrdenie sa spravidla dá dokázať viacerými nezávislými dôkazmi – čím viac takých dôkazov máme pre nejaké tvrdenie, tým sa toto tvrdenie považuje za vierohodnejšie. Tvrdenia vedy väčšinou nie sú absolútne isté a preto také nie sú ani ich dôkazy. Jestvujú však aj dôkazy absolútne isté (vtedy stačí na potvrdenie pravdy jediný dôkaz), ale tie sú možné len v logike a v matematike (matematika experimenty zásadne nepoužíva, jej dôkazy využívajú len logické úvahy). Dôkazy vedci predkladajú na verejnú diskusiu každému, kto má o ne záujem a chybné dôkazy sa verejne zavrhujú.

Viera je pozitívny postoj adresáta tvrdenia k autorovi, pri ktorom adresát považuje informáciu autora za pravdivú, opierajúc sa o akékoľvek dôvody. Alebo stručne: veriť, znamená považovať za pravdivé. Ak sú dôvody pre vieru rovnako dobre overiteľné každým, kto má o ne vážny záujem, je viera založená na dôkaze. Ak sa viera (v netriviálne fakty) o dôkazy neopiera, nazývame ju bezdôvodnou, alebo slepou. Keďže analýza dôkazov si vyžaduje isté intelektuálne vypätie, ktoré väčšina ľudí vníma ako nepríjemné, stretávame sa podstatne častejšie s vierou bezdôvodnou, než s vierou založenou na solídnych argumentoch. V kresťanstve sa viera bez akýchkoľvek dôkazov považuje dokonca za cnosť, či prednosť (pozri príklad neveriaceho Tomáša). Takýto postoj je pre skeptika úplne nepochopiteľný už len preto, že bez dôvodu možno veriť čomukoľvek, napríklad súčasne tvrdeniu aj jeho negácii, čo predstavuje najhrubšiu možnú logickú chybu.

Slovom „veriaci“ sa označuje človek, ktorý niečomu verí – v užšom zmysle človek, ktorý verí, že súbor tvrdení niektorého náboženského systému je pravdivý (pre taký prípad presadzujem vhodnejší pojem „teista“). Pojem „veriaci“ však nemá dobre definovaný význam. Predovšetkým nejestvuje objektívne kritérium, ktorým by sa dalo zistiť, či taká deklarácia človeka o ňom samom je pravdivá, alebo nie. Ako si možno napr. overiť, či konkrétny katolík verí, že Mária bola vždy panna? Overiť si možno nanajvýš to, že to ten človek hovorí a že prípadne vykonáva špecifické úkony (litánie, adorácie), ktoré by bez takej viery nemali zmysel, čo však nie je dôkaz. Naproti tomu, ak človek o sebe tvrdí, že je plavec, huslista, že vie hovoriť anglicky, ľahko nás o tom presvedčí. Ako však možno veriť mamonárovi, ktorého celý život je vyplnený honbou po majetku, že si berie k srdcu Kristovo varovanie „Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského“? (Mt 19, 24; Mk 10, 25; Lk 18, 25). Ako možno veriť vrahovi, že je veriacim kresťanom, keď povinnosťou kresťana je milovať aj svojho nepriateľa? Len preto, že sa po vražde „kajal“ zo svojho zločinu? Pojmu „veriaci“ treba v najlepšom prípade priznať nezvyčajnú „pružnosť“.

Veda predstavuje systematickú ľudskú činnosť, zameranú na pochopenie akýchkoľvek pozorovateľných javov. Keďže v novoveku sa ľudské poznatky značne rozmnožili, vytvorili sa oddelené vedné disciplíny, z ktorých každá sa zaoberá len určitou časťou sveta, určitou skupinou javov. Hlavným cieľom každej vednej disciplíny je poznávanie pravdy o jej špecifickom predmete záujmu. Ideálom každej vedy je vysvetliť čo možno najviac javov, čo možno najmenším počtom predpokladov. Veda nemá žiadny iný program než zisťovanie čo najhlbšej pravdy. V tomto zmysle má veda v mojom chápaní značne užší obsah než v bežnom jazyku a zodpovedá zhruba tomu, čo sa niekedy označuje za „čistú“, teda neaplikovanú vedu. Takto chápaná veda nemá žiaden vopred formulovaný cieľ, jej zmyslom nie je pomáhať ľuďom, ani zlepšovať ich životné podmienky – to už je úlohou aplikovaných odborných disciplín, ako sú technika, či medicína. Cieľom vedy rozhodne nie je utešovať ľudí, ani chlácholiť ich ilúziami. Vedci sa pri svojej práci obvykle správajú v súlade s bežnými mravnými normami, ale cieľom vedy nie je podporovať morálku ani žiadnu ideológiu.

Každá vedná disciplína má svoje špecifické metódy, ale v podstate sú metódy prírodných vied rovnaké: všetko začína pozorovaním, za ktorým nasledujú experimenty. Po získaní dostatočného množstva poznatkov sa navrhujú hypotézy, ktoré objasňujú javy zistené pozorovaním a experimentmi. Ak sú hypotézy schopné vysvetliť aj javy, ktoré sa pôvodne nepozorovali, považujú sa za predbežne potvrdené teórie. Pravdivosť predpovedí teórií sa opäť potvrdzuje pozorovaním a experimentmi. Žiadna teória si však nerobí nárok na večnú platnosť, všetky teórie sa považujú za dočasné, vyvrátiteľné, doplniteľné. Nová teória, ktorú vedci prijmú, musí však spĺňať jedno veľmi prísne kritérium: musí vysvetliť všetky javy vysvetliteľné predchádzajúcou teóriou oveľa lepšie, vysvetliť ich pomocou menšieho počtu predpokladov, a/alebo vysvetliť navyše aj nové javy, ktoré predchádzajúca teória vysvetliť nevedela. Takáto požiadavka zaručuje, že veda sa v svojom vývoji stále viac približuje k pochopeniu toho, aký svet naozaj je, aj keď nikto sa netrápi otázkou, či vôbec jestvuje akási konečná pravda. Veda je spokojná aj s pravdou dočasnou, relatívnou, zatiaľ najlepšou. Takej pravde sa dáva prednosť pred lžou, výmyslom a neodôvodnenou vierou.

Filozofia sa pokúša zistiť pravdu o všeobecných zákonitostiach sveta a ľudskej mysle čisto špekulatívnymi prostriedkami, bez použitia vedeckých metód. Preto sa občas nazýva „kabinetnou vedou“. Treba však jasne povedať, že filozofia vedou nie je, pretože jej chýba snaha formulovať hypotézy predpovedajúce konkrétne fakty a overovať tieto predpovede pozorovaním – nehovoriac už o overovaní pokusmi. V antike bol názov „filozofia“ synonymom akéhokoľvek poznania. Dnes sa však filozofia zaoberá už iba takými problémami, ktoré exaktné vedy nezaujímajú buď preto, že ich považujú za bezobsažné (takými sú otázky o zmysle a cieli Vesmíru, či o poslaní človeka v ňom), alebo preto, lebo ešte nie je dostatok konkrétnych poznatkov, ktoré by vede umožnili formulovať o týchto problémoch akékoľvek overiteľné tvrdenia (také sú v súčasnosti napríklad problémy podstaty ľudského, či zvieracieho vedomia).

Brutálne by som súčasný stav filozofie mohol charakterizovať tak, že filozofia predstavuje smetisko intelektuálnych snažení ľudského ducha. Na tomto smetisku nájdete všetko, čo neobstálo v prísnej skúške vedeckej metódy. Otázka podstaty života mohla byť predmetom filozofie (tento smer sa nazýval vitalizmus, a Henri Bergson, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, v ňom vo všetkých pádoch skloňoval ním vytvorený pojem élan vital) dovtedy, pokiaľ sa neobjavila biochémia, ktorá vie dnes do najmenších detailov vysvetliť celý metabolizmus. Teraz už nám vitalizmus nemá o živote čo povedať, a preto na otázku o podstate života nie je už filozofia potrebná. Na druhej strane však uznávam, že filozofia mysle (zaoberajúca sa podstatou vedomia) predstavuje nutnú prípravnú etapu pre prvé vedecké pokusy o riešenie tohto posledného zo závažných vedeckých problémov. Avšak v ten deň, keď urobí veda prvé kroky smerom k riešeniu tohto naozaj náročného problému, bude možné filozofii zahrať smútočný pochod a vyprevadiť ju definitívne mimo sféru (serióznych) ľudských záujmov – tak ako to s ňou urobili v minulosti postupne fyzika, chémia, či biológia.

Teológia je pokus vytvoriť zdanie usporiadaného systému poznatkov (o bohu) tam, kde žiadnych poznatkov niet. Náboženské dogmy totiž nie sú ani len poznatkami, lebo nie sú produktom ľudského snaženia o poznanie (ich žriedlom je tzv. Zjavenie). Teológiu by sme mohli chápať ako vedu len za jedinej podmienky: keby sme pripustili, že je to veda prázdna, ako hovorí Richard Dawkins.

Ideológia je súbor deklarácií o princípoch fungovania spoločnosti, z ktorých by malo vyplývať čo sa má a čo sa nemá robiť, s cieľom ovplyvniť správanie ľudí. Keďže také deklarácie vyjadrujú čiesi želania, nemôžu byť spravidla pravdivé ani nepravdivé. Pretože by sa však ľudia obvykle bez dôvodu želaniami druhých neriadili, používajú sa na dosiahnutie želaného správania prostriedky v podstate dvojakého druhu. Prvý druh predstavuje ovplyvňovanie pôsobením na emócie (začínajúce obvykle už v detstve), ktoré má formu drezúry, indoktrinácie, strašenia, lákania reálnymi a imaginárnymi výhodami. Druhým druhom je zdôvodňovanie racionálnymi alebo iracionálnymi dôvodmi. Medzi posledné patrí tradícia („už stáročia sa ľudia tak správajú“), tvrdenie, že požadované správanie je morálne a opačné amorálne, vyhlasovanie, že také správanie si vyžaduje veľmi významná osoba (súdruh Stalin, pán Boh). Príkladmi ideológií sú morálka, komunizmus, nacizmus, náboženstvá všetkých vyznaní. Niekedy sa za ideológiu pokrytecky označuje iba „teória“, ktorá ju zdôvodňuje (marxistické „učenie“ o triednom boji, nacistická „teória“ o menejcennosti niektorých rás).

Propaganda je metóda šírenia ideológie, používajúca ľubovoľné prostriedky (dnes môžeme povedať, že sú totožné s prostriedkami komerčnej reklamy). Propaganda môže, ale nemusí využívať lož, ale často robí jednoznačné prehlásenia o nejednoznačných veciach. Veľmi bežne propaganda len zamlčuje pravdu, alebo pripúšťa len jeden názor a vyhlasuje ho za dokázaný aj vtedy, keď dokázaný nie je a keď je rovnocenných názorov viacero. Veľmi dobrá (a teda účinná) propaganda nepotrebuje klamať, taká propaganda je vlastne pravdivá, ibaže zamlčuje určité fakty, ktoré sa jej nehodia. Príklad účinnej propagandy predstavuje skazonosné pôsobenie J. Goebbelsa (1897 – 1945) v „tretej ríši“ – ale aj evanjelizačná činnosť Pavla z Tarzu v Stredozemí.

Demagógia je forma propagandy, ktorú možno charakterizovať ako predstierané zdôvodňovanie ideológie argumentmi, s cieľom získať pre ideológiu čo najviac prívržencov. Demagógia je aj synonymom hrubej propagandy, neštítiacej sa ani veľkého množstva lží. Pri demagogickej argumentácii sa používajú prevažne zdanlivo racionálne, zdanlivo logické argumenty. Na šírenie svojich názorov demagógovia veľmi často zneužívajú neochotu väčšiny ľudí myslieť, čo im potom umožňuje dopúšťať sa aj hrubých prehreškov voči logike. Inštruktívne príklady demagógie predstavujú prejavy politikov, ktoré často obsahujú zámerné lži (ako poučný príklad môže poslúžiť Hitlerov Mein Kampf), či úvahy niektorých učených teológov (vzorovým príkladom je Summa Theologica svätého Tomáša Akvinského).

Náboženstvo je ideológia opierajúca sa o nedokázanú vieru v existenciu akejsi vyššej moci, ktorá údajne riadi chod celého sveta a životy ľudí, ba je dokonca ich zdrojom (a jediným „zmyslom“). Implantácia náboženstva do ľudského vedomia začína indoktrináciou v detstve, kresťanstvo pokračuje strašením všadeprítomným a všetko vidiacim bohom („Jožko maškrtí, Pán Boh ho vidí!“ – stálo v katechizme z môjho detstva), ktorý hriechy vraj tresce a dobré skutky odmeňuje. Pokrytecky sa potreba náboženstva zdôvodňuje deklaráciou, že viera v dané náboženstvo podporuje morálku a je pre jednotlivca prospešná. Zdôvodňovanie náboženskej viery predstavuje príklad demagógie, pretože sa opiera o pochybné argumenty a nedokázané tvrdenia, často až lži (kam patria všetky správy o zázrakoch). Pôvod svojich deklarácií odvodzujú náboženstvá od rôznych neviditeľných síl a bytostí, z ktorých niektoré sa bežne nazývajú bohmi a človeka v každom smere údajne presahujú. Dôkazy pre žiadne tvrdenia viery – dogmy – sa však tvrdošijne neposkytujú. Tvrdenia náboženstiev sa predovšetkým nedokazujú vedeckými metódami (lebo tak by sa ani podľa veriacich dokázať nedali), ale „dosvedčujú“ sa subjektívnymi (a teda neoveriteľnými) mystickými mimozmyslovými zážitkami, zázrakmi popierajúcimi prírodné zákony, starými textami napísanými za neznámych okolností neznámymi autormi a ústnym podaním, nazývaným tradíciou.

Zločinná je taká ideológia, ktorej zásady, či princípy priamo vedú k páchaniu zločinov. V takom zmysle bol zločinnou ideológiou nacizmus, lebo už vo svojich základných zásadách vyhlasoval potrebu likvidovať celé rasy a národy (marxizmus nemal v programe vyvražďovanie, iba akýsi hmlistý triedny boj). Rovnako zločinná bola aj ideológia tých vrstiev Starého zákona, ktoré vyzývali k nemilosrdnému vyvražďovaniu pôvodného obyvateľstva Palestíny. Ale aj ideológia, ktorá nie je zločinná, sa dá zneužiť na páchanie zločinov. Úplne rovnocenné príklady predstavujú kresťanstvo a komunizmus. Ak sa teda komunizmus považuje len preto za zločinnú ideológiu, že sa v jeho mene vraždilo, je zločinnou ideológiou aj kresťanstvo: v mene komunistickej ideológie sa vraždilo len pár desaťročí, v mene kresťanstva besnela svätá inkvizícia až celé stáročia. Treba si preto vybrať, či chcete označovať komunistickú ideológiu za zločinnú, alebo nie. To isté bude totiž potom platiť aj o kresťanstve. Dávať kresťanstvo do protikladu s komunizmom je hrubá demagógia. Z hľadiska zločinnosti niet medzi komunizmom a kresťanstvom rozdiel – skôr z tohto porovnávania vychádza lepšie komunizmus.

Boh označuje vo väčšine náboženstiev akúsi bližšie nedefinovanú bytosť podobnú človeku, ktorá má len superlatívne vlastnosti a ktorá je pôvodcom sveta a ľudí, ako aj všetkého dobrého na svete. Pojem boha náboženstvá nedefinujú, jeho existenciu nedokazujú. Boh vystupuje iba v náboženských príbehoch heroického charakteru, ktorých nápadným znakom je to, že s približovaním sa k súčasnosti božia aktivita výrazne klesá. Boh je údajne stelesnením, či kvintesenciou dobra. Lenže ľudia – na veľkú nevôľu demagógov a ideológov – nie sú ešte celkom slepí a nestratili úplne súdnosť, takže vidia vo svete aj veľmi veľa zla. Preto je každé náboženstvo nútené pripustiť, že okrem boha má nad svetom moc aj akýsi diabol, ktorý je potom pôvodcom všetkého zlého. Keďže sa však zdá, že zla je na svete viac ako dobra, vo všetkých náboženstvách vedie princíp dobra s princípom zla (boh s diablom) pomerne vyrovnaný boj a následky nesie človek, ktorého na svoju stranu lákajú oba princípy. Náboženskí ideológovia sú potom ľudia, ktorí vraj úplne nezištne ponúkajú nešťastným obetiam tohto boja pomocnú ruku, za predpokladu, že sa budú riadiť ich príkazmi, či len radami. Za poslušnosť sa sľúbi nikým doposiaľ neoverený blažený posmrtný život, prípadne totálny únik z kolobehu životov.

Morálka je ideológia, ktorej objektívnym cieľom má byť dosiahnutie čo najväčšej slobody pre čo najväčší počet ľudí (chápaných ako členov spoločnosti). Morálka sa od pradávna opiera o princípy, oznámené vraj bohmi (morálka náboženská). Od doby osvietenstva sa uplatňuje morálka sekulárna – racionalistická, považujúca morálne zásady za produkt rozumových úvah. Východiskom takej morálky je predstava, že každý jednotlivec má právo snažiť sa o vlastné blaho (princíp osobnej slobody), ale že pri tomto svojom konaní nesmie obmedzovať druhých pri ich snažení o rovnaký cieľ (princíp tolerancie). Náboženská morálka obvykle uznáva princíp tolerancie, ale nie princíp osobnej slobody, pretože slobodu človeka obmedzuje navyše aj zákazmi bohov, ktoré nemajú žiadne racionálne zdôvodnenie (ich porušenia sa nazývajú „hriechmi“), medzi ktoré patria aj konania, ktoré nijak neobmedzujú iných ľudí: neúčasť na náboženských obradoch, antikoncepcia, jedenie mäsa v piatok, práca v sobotu či v nedeľu, pohlavný styk počas menštruácie, sledovanie pornografie. Prečo by však malo byť z hľadiska spoločnosti nemorálne čokoľvek, čo nikoho (iného) nijak nepoškodzuje?

V súvislosti s morálkou sa treba jednoznačne rozhodnúť, ako ju budeme chápať: či ako vzťah človeka k človeku, alebo vzťah človeka k bohu. Je jasné, že ak máme morálku považovať za univerzálnu, nemôže to byť vzťah človeka ku (konkrétnemu) bohu, lebo také chápanie nemôže akceptovať vyznávač inej viery, ani ateista. Na druhej strane niet dôvodu, prečo by vzťah človeka k človeku nemohli prijať za kritérium morálky aj veriaci akéhokoľvek vierovyznania. Veď boh v každom náboženstve hádam len požaduje dobroprajné správanie k iným ľuďom (aspoň k niektorým: židovský k Židom a podobne).

Univerzálna morálka musí byť teda definovaná vzťahmi človeka k človeku a preto v nej nemožno apelovať na vzťah človeka k bohu. Na druhej strane takou morálkou potom treba posudzovať aj to, čo veriaci označujú za božie skutky: aj tieto sa už z definície môžu posudzovať len ľudskými kritériami. Z toho hneď plynie často obchádzané poučenie: neveriacim nemožno vyčítať amorálnosť, odvodzovanú len a výlučne zo vzťahu k bohu. Ateistovi nemožno vyčítať tak obľúbenú „pýchu“, ktorá spočíva v tom, že nechce „uznať“ nad sebou boha (zvlášť, keď mu jeho existenciu teista nevie dokázať). Uznanie boha nie je otázka morálky, ale svetonázoru, je to otázka výsledku poznania: ateista neverí, že nad ním „ktosi“ mocný jestvuje, nemožno preto od neho očakávať, že sa pred tým „niekym“ bude s bázňou koriť.

Druhé poučenie je tiež evidentné: ateistovi nemožno zazlievať kritiku amorálnych (božích) skutkov, alebo návodov na ne, opísaných v Biblii (najmä v Starom zákone), čo sa robieva s poukazom na to, že my nevieme, aké dôvody mal boh na také konanie. Božia morálka (ak by boh jestvoval) musí byť vyššia než ľudská, musí ľudskú presahovať a preto by sa boh mal správať ušľachtilejšie než človek, nech už mal na svoje správanie akékoľvek dôvody. Ateista však interpretuje zločiny spáchané bohom, alebo na Boží podnet, opísané v Biblii ako zločiny ľudské, ktoré sa v tomto texte posväcujú súhlasom údajného boha a preto je preň Biblia amorálne ľudské dielo, ktoré schvaľuje zločiny a nabáda na ich páchanie. Z tohto hľadiska je pozoruhodné, že sa v Starom zákone po prvý raz schvaľuje holokaust a je to potom dielo horšej kvality než Hitlerov Mein Kampf, kde sa o holokauste explicitne nehovorí. Poznámka: Slovo holokaust je grécko-latinský preklad označenia spaľovanej obety prinášanej Židmi Hospodinovi (holocaustum), opísanej na stovkách miest Pentateuchu, po prvý raz v Gn 22, 1 (obetovanie Izáka).

Eutanázia je úmyselné ukončenie takého života, ktorý je spojený s veľkým utrpením a má veľmi ohraničenú perspektívu; a navyše len keď sa koná na výslovné a jednoznačné želanie postihnutého, alebo – v prípade osôb neschopných takého vyjadrenia – jeho rodičov, alebo blízkych. Môže sa uskutočniť iba po splnení prísnych požiadaviek stanovených zákonom tak, aby sa vylúčila možnosť zabiť človeka, ktorý si smrť neželá. Nepredlžovanie života umelými zásahmi (napríklad tzv. „odpojenie od prístrojov“) nepovažujú za eutanáziu ani jej odporcovia a nemajú proti nemu námietky.

Subjektívne je všetko to, čo môže vnímať (svojimi zmyslami) len jediný človek. Keď ma bolí zub, cítim túto bolesť iba ja. Vedľa mňa sediaci pacient v ordinácii dentistu môže tiež cítiť bolesť, ale cíti svoj, nie môj zub, cíti svoju, nie moju bolesť. Jedinú výnimku by mohli predstavovať siamské dvojčatá, ktoré by mali napríklad spoločnú nohu: jedna noha by mohla v tomto vzácnom prípade bolieť dva subjekty. Nie je však možné, aby dvoch ľudí žijúcich od seba tisíce kilometrov bolel zub, ktorý má v svojich ústach len jeden z nich.

Stručne povedané, subjektívne sú naše vnemy, emócie, predstavy, sny, želania, myšlienky, názory. Dobrým príkladom subjektívnosti vnemov sú tzv. qualia, čím filozofi označujú subjektívny aspekt takých homogénnych a dlhodobo vnímateľných vlastností, akými sú farby: možno ja vidím zelenú tak, ako niekto iný vidí červenú. Povedané slovami môjho obľúbeného skeptického filozofa Thomasa Nagela, nevieme „aké je byť netopierom“. Ja však idem ešte ďalej: neviem aké je byť bohom, Matterhornom, stromom, mravcom, šimpanzom, rodiacou ženou, ba ani mojím jednovaječným bratom. Nejakú predstavu si o tom vytvoriť môžem, ale nijak si nemôžem overiť, do akej miery je verná. Subjektívne prežívanie nie je možné priamo a dokonale odovzdať nikomu inému.

Objektívne je to, čo pôsobí na zmysly akýchkoľvek (najmenej však dvoch) subjektov takým spôsobom, že (subjektívne) vnímanie tohto pôsobenia nemôžu subjekty potlačiť výlučne vôľou. V tejto definícii vystupujú dve entity: vnem a jeho príčina, a definícia hovorí o tom, akú vlastnosť má objektívna príčina vnemu.

Pohľadom do 100 W žiarovky zo vzdialenosti jedného metra nemôže nevidieť svetlo ani jediný z piatich ľudí, aj keby sa akokoľvek snažil (ak nie je slepý). Zatvorenie očí je zakázané požiadavkou, že vnem svetla má povolené prekaziť výlučne vôľou. Príčina zrakového vnemu by teda mohla objektívne jestvovať a nie je dôležité, či ju nazvem svetlom, alebo žiarovkou.

Bez požiadavky vnímania viacerými subjektmi (ľuďmi, či inými tvormi, schopnými vzájomnej komunikácie) by však bolo možné za objektívne považovať aj fantómové bolesti, obsahy halucinácií navodených drogami a pod. Preto nutnú podmienku nepotlačiteľnosti vnemu vôľou treba doplniť ešte postačujúcou požiadavkou zhodnosti vnemov najmenej u dvoch pozorovateľov. Môže sa samozrejme stať aj to, že celá skupina ľudí si vsugeruje, že napríklad vidí ten istý objekt. Preto na overenie toho, či je čosi objektívne, treba nechať množinu pozorovateľov otvorenú, treba požadovať, aby si objektívnosť príčiny vnemu mohol overiť ktokoľvek, kto má o to záujem. Táto podmienka nie je splnená napríklad vtedy, keď sa tvrdí, že určitých vnemov sú schopní len ľudia so špeciálnymi a zriedkavými predpokladmi, že akési mystické mimozmyslové zážitky sú prístupné len ľuďom s hlbokou náboženskou vierou, či vyvolencom božím. Táto podmienka nie je splnená v prípade pozorovaní UFO, obludy z Loch Ness, snežného človeka, lebo okruh ľudí, ktorí údajne tieto objekty pozorovali, je ohraničený.

Aby sa definícia objektívnosti neobmedzovala len na nezaujímavé triviálne prípady objektívnej existencie viditeľných, počuteľných, hmatateľných objektov, treba ju ešte mierne rozšíriť. Objektívne ďalej jestvuje všetko, čo má prejavy, ktoré možno považovať za objektívne podľa predchádzajúcej definície. Takto chápané objektívne entity pôsobia na naše zmysly sprostredkovane. Napríklad gravitačné pole jestvuje objektívne preto, lebo pád telies je objektívne pozorovateľný a jestvuje teória, ktorá ten pád vysvetľuje pôsobením poľa. Gravitačné pole nepôsobí na naše zmysly priamo, ale nepriamo tým, že na náš zrak pôsobia trajektórie telies, ktoré možno pomocou exaktnej teórie vysvetliť ako výsledok pôsobenia tohto poľa. Samozrejme, že teória, ktorá spája to, čo priamo nie je pozorovateľné (gravitačné pole), s pozorovateľnými prejavmi, musí spĺňať isté požiadavky (najdôležitejšie sú jednoduchosť a prediktabilita). Vieme, že jestvovali aj „teórie“, podľa ktorých planétami pohybovali anjeli. Keďže sme vzduch nevideli, pripisoval sa kedysi prírode „horror vacui“, ktorým sa „vysvetľovalo“ to, o čom dnes vieme, že to bol iba pohyb plynu. Tieto „teórie“ však boli zbytočne komplikované a nič nepredpovedali (alebo naopak, predpovedali čokoľvek). Teória gravitačného poľa predpovedá hoci len parabolickú dráhu šikmého vrhu, alebo eliptické dráhy planét v gravitačnom poli Slnka.

Pojmami hmota, vonkajší svet, alebo objektívna realita, označujeme všetko to, čo je buď samo príčinou našich vnemov, alebo to, čo má prejavy, ktoré sú príčinou našich vnemov. Z celého spektra elektromagnetického žiarenia vnímame zrakom iba úzke rozpätie frekvencií ako svetlo, ale iné rozpätie vnímame ako sálavé teplo, ďalšie (röntgenové žiarenie) nám umožňuje zobrazovať stav našich kostier, rozpätie rádiových vĺn nám umožňuje na diaľku prenášať a tam vnímať zvuky a obrazy. To, čo na naše vnímanie nemá žiadny vplyv, je nehmotné a teda nemáme žiaden dôvod predpokladať, že jestvuje.

Keď však hovoríme o hmote a hmotnosti netreba zabúdať, že máme na mysli substanciu, nie jej vlastnosti: nemá dobrý zmysel pýtať sa, či je rýchlosť auta hmotná, ani či je myšlienka nehmotná. Jedno i druhé sú vlastnosti, prejavy, či produkty hmotných štruktúr. Zdôrazňujem tiež, že tu ide o vymedzenie (ne)hmotného, nie o tvrdenie, že to, čo je nehmotné, nejestvuje. Z hľadiska materialistu nehmotné substancie nejestvujú, ale hmotné objekty môžu mať vlastnosti, o ktorých sa nedá povedať, že sú (ne)hmotné.

Pojmom priestor označujeme súradnú sústavu, v ktorej (pomocou ktorej) lokalizujeme objekty a udalosti sveta. Albert Einstein zaviedol operacionalistickú definíciu priestoru, vychádzajúcu z náhrady priamky geodetickou čiarou (najkratšou dráhou, ktorou svetelný lúč spája dva body Vesmíru). Také fyzikálne chápanie priamky umožnilo porozumieť vzťahu medzi priestorom a časom a dať do súvislosti geometriu sveta s rozložením hmoty vo Vesmíre vo všeobecnej teórii relativity.

Pojem čas označuje spôsob, akým usporadúvame udalosti sveta. Je to, podobne ako priestor, v podstate tiež len (jednorozmerná) súradná sústava¹. Pojem času je úzko spojený s predstavou o kauzalite: nie je možné, aby účinok predchádzal príčinu a teda etalónom plynutia času môže byť akákoľvek reťaz príčinne spojených udalostí, prejavujúca sa napríklad v chode hodín (ako hodiny možno použiť ľubovoľný dobre definovaný periodický pohyb). Špeciálna teória relativity ukázala, že pri Lorentzových transformáciách sa tento kauzálny princíp neporušuje, ale ho nedokázala: cieľom fyziky nie je dokazovať filozofické postuláty. Špeciálna teória relativity ukázala o Vesmíre oveľa dôležitejší fakt: že čas plynie pre rôznych pozorovateľov rôzne, alebo inými slovami, že plynutie času závisí od miesta, v ktorom sa nachádzajú hodiny, ktoré ho merajú. Všeobecná teória relativity ukázala, že toto „plynutie“ súvisí s intenzitou gravitačného poľa v tomto mieste. K takému pravdivému poznatku by filozofia svojimi špekulatívnymi úvahami nikdy nemohla dospieť.

Entropia je fyzikálna veličina, ktorú možno populárne (a teda nie celkom presne) vysvetliť ako mieru neusporiadanosti fyzikálnej sústavy. Zákon rastu entropie (druhý zákon termodynamiky) je štatistický zákon, ktorý hovorí, že entropia izolovanej sústavy väčšinou rastie. Slovami nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, L. D. Landaua: „Ak sa izolovaná sústava v niektorom okamihu nachádza v nerovnovážnom makroskopickom stave, bude jej najpravdepodobnejšou budúcnosťou monotónny rast entropie.“ (L. D. Landau, Je. M. Lifšic, Statističeskaja fizika, časť 1, Izdateľstvo Nauka, Moskva 1976, str. 45.) Náhodný pokles entropie je celkom bežný, až pravidelný jav, a nazýva sa fluktuáciou. Teória fluktuácií je dobre rozpracované odvetvie štatistickej fyziky (pozri tamže, kap. 12) a vyplýva z nej aj to, že fluktuácie sú tým pravdepodobnejšie, čím menších častí sústavy sa týkajú. Z pohľadu fyzika predstavuje napríklad vznik hviezd prípad grandióznych fluktuácií. V tomto zmysle ani samovoľný vznik života neodporuje zákonu rastu entropie (navyše aj preto, lebo Zem nie je izolovaná sústava), čo sa občas z neznalosti tvrdí.

Príklad: Dvojicu Zem a Slnko možno približne považovať za izolovanú sústavu. Ak sa počet živých organizmov na Zemi zväčšuje, klesá entropia Zeme. Tento pokles je však kompenzovaný rastom entropie Slnka. Entropia celej sústavy Slnko-Zem sa teda nemusí meniť, alebo môže rásť, v plnej zhode s druhým zákonom termodynamiky. Rovnaké úvahy platia pre chladničku, vo vnútri ktorej tiež entropia klesá.

Ak by boh nemal žiadne pozorovateľné prejavy, nemali by sme ani najmenší dôvod tvrdiť a veriť, že jestvuje. Ak ich však má, musí byť aspoň čiastočne hmotný, musí byť aspoň schopný na hmotu pôsobiť (silou), musí mať prinajmenšom vlastnosti aspoň podobné vlastnostiam fyzikálneho poľa. Jednoducho povedané, ak boh jestvuje, musí sa v prírode prejavovať; aspoň časť boha, aspoň jeho nejaký prejav, či aspekt musí byť súčasťou prírody.

Nehmotné je doplnok hmotného a nemá preto na naše zmysly žiadny priamy, ani sprostredkovaný účinok. Z takej definície však vyplýva, že nehmotné sa nijak nemôže prejavovať. Ak je boh nehmotný v takom zmysle, nemôžeme ho pozorovať ani priamo, ani sprostredkovane. Lebo čo iné znamená „pozorovať“ než vnímať aspoň sprostredkovane zmyslami? Aj Biblia bola napísaná hmotnými ľuďmi na hmotnom pergamene, hmotným brkom vytrhnutým z hmotnej husi a namočeným v hmotnej vodnej emulzii hmotných sadzí. Nebyť všetkých týchto hmotných komponentov (súčastí), nevedeli by sme dnes NIČ o jej nehmotnom obsahu, nevedeli by sme nič o nehmotnom božom slove. Nepodceňujte preto hmotu a nepreceňujte ducha. Duch – nech už ten pojem označuje čokoľvek – je na hmote oveľa viac závislý, než narkoman na droge.

Interné dianie v ľudskom subjekte možno schematicky rozdeliť na myslenie (ratio) a cítenie (emotio). Podstatnou vlastnosťou tejto dichotómie je autonómnosť oboch oblastí: veľmi často sa myslenie a emócie dostávajú u jedného subjektu do rozporu. Človek môže vedieť, že skladba, ktorú počúva, je gýčovitá a predsa sa mu môže páčiť, môže byť veriacim kresťanom a súčasne rozumom chápať, že svet nemohol byť stvorený za šesť dní.

Myslenie je schopnosť predstaviť si abstraktným spôsobom vzťahy medzi zložkami objektívneho sveta, chápať ich, a s vysokou mierou vernosti aj formulovať. Formulácie myšlienok majú formu tvrdení – vyslovených, alebo napísaných vetami, či rovnicami. Najspoľahlivejším dôkazom prítomnosti myslenia je schopnosť opakovane predpovedať budúce udalosti objektívneho sveta.

Verbálne© myslenie je výraz, ktorý som zaviedol na označenie myslenia, ktoré nemanipuluje pojmami, ktoré slová označujú, ale slovami samotnými. Klasickú ukážku predstavuje zákon negácie negácie, neslávne známy z marxistickej dialektiky, alebo dôkazy existencie boha, pochádzajúce od Tomáša Akvinského. Keďže som raz žartom povedal, že si na tento názov uplatňujem autorské právo (angl. copyright), zostanem pri tomto vtipkovaní a budem v ďalšom používať označenie „verbálne© myslenie“.

Cítenie je špecifický interný stav subjektu, ktorého obsahom sú tzv. pocity, alebo emócie. Tie vznikajú pôsobením endokrinných žliaz a podnetov z vonkajšieho prostredia. Skúsenosti získané v priebehu individuálneho života ich môžu významnou mierou ovplyvniť (rozvinúť, ale i potlačiť). So základným sortimentom emócií sa však človek rodí a bez týchto vrodených emócií by emočný život nebol možný, pretože individuálne skúsenosti používajú vrodené emócie ako základný stavebný materiál. Emócie sa definujú veľmi ťažko. Ja mám vo zvyku „definovať“ ich pomocou hudby, hoci chápem, že také definície nájdu len málo adresátov. Napríklad plač, vzlykanie, „definujem“ ako emóciu, ktorú vo vnímavom poslucháčovi vyvoláva piata časť Beethovenovho kvartetu B-dur, op. 130, s názvom Cavatina: Adagio molto espressivo, menovite jej dvojminútový záver.

Láska je hlboká emócia, ktorá je asociovaná s kladným postojom subjektu k ľubovoľnému objektu – predmetu lásky. Základným biologickým substrátom lásky sú vrodené emotívne postoje. Rodičovská láska by napríklad nebola možná bez inštinktov, ktoré sú v nás zakódované k ľubovoľným mláďatám, ktoré sú z akýchkoľvek dôvodov dosť dlho v našej prítomnosti. Erotická láska by zase nebola možná bez prítomnosti pohlavných hormónov v krvnom obehu. Na tejto, v podstate živočíšnej báze, vzniká monumentálna nadstavba všemožných foriem lásky. V kresťanstve sa však prirodzený pojem ľudskej lásky doslova przní a nadobúda v podstate perverzný obsah. Od veriaceho človeka sa požaduje napríklad úplná zvrátenosť proti prírode: milovať kohokoľvek bez ohľadu na jeho vlastnosti. Normálnemu človeku sa predsa musí až bridiť predstava, že by mal milovať kohosi bez ohľadu na to, aký ten človek je. Myslím si napríklad, že normálny muž si vyberá životnú družku pre rysy, ktoré sa jemu na nej páčia, nevyberá si ju bez ohľadu na svoj vkus. Ale kresťanská ideológia v podstate požaduje, obrazne povedané, aby sa zdravému mužovi páčila mokvajúcimi vredmi pokrytá, na jedno oko slepá, slabomyseľná starena. Čo iné totiž znamená výzva milovať svojich nepriateľov, než výzvu milovať bez ohľadu na vlastnosti, bez akéhokoľvek výberu, bez akéhokoľvek hodnotenia? Nedá mi ani v tejto úvodnej časti necitovať na záver môjho obľúbeného, fanaticky fundamentalistického, katolíckeho spisovateľa Giovanni Papiniho:

Tieto slová si nevyžadujú komentár, hádam iba zopár otázok: načo, preboha, je dobrá „nenávisť k sebe samým“?; naozaj sa všetci ľudia túžia „znovu zrodiť v šťastí pokoja“? (ja sa napríklad netúžim zrodiť vôbec a poznám veľmi veľa mne podobných); a nakoniec, ako zaručí láska zopár ľudí k nepriateľskej väčšine zánik nepriateľstva na zemi? Kresťania vraj „milujú nepriateľov“ už dvetisíc rokov a predsa nezabránili holokaustu – dejiny skôr potvrdzujú, že ho podporovali!

Tým končí pár mojich pokusov o definície. Som si vedomý toho, že zďaleka nevyčerpávajú všetky pojmy, ktoré sú potrebné pri diskusii o viere, dúfam však, že predstavujú aspoň základné minimum. Tieto definície nie sú ani nijak zvlášť dokonalé, pretože pri rozhovoroch o takých základných pojmoch treba overiť mnoho rozmanitých pohľadov, aspektov a prístupov. Preto sa k týmto pojmom budem v ďalšom vracať a tu predložené definície netreba teda považovať za moje posledné slovo.

Snažil som sa tieto definície formulovať vždy jednou vetou a tak, aby boli akceptovateľné veriacimi i neveriacimi. V komentároch som sa o to druhé síce tiež pokúšal, ale nedarilo sa mi to, pretože snaha po stručnosti človeku predsa len zväzuje ruky. Aj tak si však myslím, že miera mojej objektívnosti je oveľa vyššia, než aká sa vyskytuje v dielach veriacich autorov. Tí sa o objektívnosť veľmi často ani len nepokúšajú, pretože oni sú si svojou pravdou príliš istí.